Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kde začína solidarita

Číslo 3/2011 · Marián Zimmermann · Čítanosť článku: 2378
 

Kitty Genovese mala 28 rokov a pracovala ako manažérka baru v štvrti Queens v New Yorku. 13. marca 1964 o 3.15 išla domov z práce, keď ju blízko domu napadol Winston Moseley.

Kitty sa snažila utiecť do blízkeho baru, ale ten bol práve v tom čase zatvorený. Moseley ju medzitým dobehol a dvakrát bodol nožom. Kitty začala volať o pomoc. Jeden zo susedov počul jej krik a zavolal na útočníka, ktorý sa vzdialil, avšak nie preto, že sa bál suseda, ale preto, aby preparkoval auto, ktoré mal pred domom a bolo tak ľahko pozorovateľné. Následne sa vrátil, aby dokončil svoj útok – pokúsil sa znásilniť Kitty, zasadil jej ďalších 15 rán a ukradol jej peniaze. Celý útok trval viac ako pol hodinu a jeho svedkami (respektíve niektorých častí útoku) bolo najmenej 38 ľudí. Nik však nezavolal pomoc. Po čase sa k tomu odhodlal jeden zo susedov, ale aj to až po telefonickom rozhovore, v ktorom sa radil so svojim známym, či volať políciu. Kitty Genovese bodným poraneniam podľahla počas prevozu do nemocnice. Keď vyšli v médiách najavo okolnosti útoku, vyvolalo to búrku nevôle a rozhorčenia na svedkov, ktorí proti páchateľovi nezakročili ani nezavolali pomoc (voľne podľa Ráczovej a Babinčáka, 2009).

Tento prípad sa často používa ako klasický príklad tzv. „Bystander“ efektu, teda efektu „okolostojacich“. Zjednodušene by sa tento efekt mohol vysvetliť nepriamou úmerou – čím viac svedkov, tým menšia pravdepodobnosť, že niekto z nich pomôže. Sociálni psychológovia spomínajú v tejto súvislosti najmä fenomén rozptýlenej zodpovednosti. Zimbardo (2005, In. Ráczová, Babinčák) hovorí, v rámci tzv. Luciferovho desatora (Pasce zla pre dobrých ľudí), práve o rozptýlenej alebo rozdelenej zodpovednosti ako o jednej z desiatich premenných či faktorov, ktoré uľahčujú nemorálne konanie. Najjednoduchšie sa dá rozptýlená zodpovednosť demonštrovať alibistickou otázkou: „Prečo ja?!“ a zároveň rovnako alibistickou odpoveďou: „Veď je tu toľko ľudí, nech pomôže niekto iný.“

Lady in distress

Hajduk a Orlovská (2007) spomínajú niekoľko experimentov, ktoré sa zamerali na skúmanie efektu prihliadajúcich. Mnohé ho potvrdili.

Latané a Rodin (1969, In. Hajduk, Orlovská) sledovali poskytnutie pomoci za prítomnosti šiestich ďalších osôb. Probandov kontaktovala experimentátorka, pričom ich požiadala, aby vyplnili dotazník a potom odišla do vedľajšej miestnosti. Pokusné osoby počuli, ako ťahá cez miestnosť stoličku a chce sa na ňu postaviť. Potom počuli výkrik a veľký buchot. Nato bolo počuť, ako experimentátorka kričí: „Och, môj členok, myslím, že je zlomený, nemôžem s ním ani pohnúť!“. Síce experimentátorka v skutočnosti nespadla, ani si neublížila, išlo len o nahrávku. Výsledky boli veľmi prekvapujúce. Probandi boli rozdelení do štyroch skupín, v prvej skupine bol proband sám, v druhej s cudzou osobou, ktorá bola celý čas pasívna (spolupracovník experimentátora), v ďalšej skupine boli spolu dvaja nič netušiaci probandi a v poslednej bol proband so svojím kamarátom. Najviac pomáhali osoby, ktoré boli v miestnosti úplne samé, až 70 %. Ak boli spolu dvaja probandi, pomohlo 40 % a ak bol proband v miestnosti s pasívnym pomocníkom, pomoc poskytlo len 7 % probandov. Ak boli spolu dvaja kamaráti, v 70 % prípadov pomohol aspoň jeden z nich.

Rovnako dopadol aj experiment s dymom v miestnosti. Darley a Latané (1968, In. Hajduk, Orlovská) do miestnosti, kde pracovali študenti, vpustili dym. V miestnosti bol buď študent sám, alebo s ďalšími dvomi neznámymi študentmi. Študent, ktorý bol v miestnosti sám, zaznamenal dym okamžite (do 5 sekúnd). V takejto situácii ohlásilo dym 75 % študentov. No ak boli v miestnosti traja, dym ohlásilo len 38 % študentov a všimli si ho prevažne až po 20 sekundách.

Košická Kitty Genovese a slovenskí okolosediaci

Aby sme si nemysleli, že alibistickí „okolostojaci“ sa nachádzajú len v USA, spomeňme útok na bývalú košickú basketbalistku amerického pôvodu, čiernej pleti Wilhemine Denise Wilson. Tú verbálne napadli 6. apríla 2008 štyria útočníci, pričom dvaja z nich Ivan S. a Karol M. aj fyzicky. Najprv na ňu začali pokrikovať rasistické heslá, potom ju prenasledovali od električkovej zastávky na Štúrovej ulici až do reštaurácie na ulici Protifašistických bojovníkov, kde sa pred nimi chcela skryť. Počas celej doby ako za ňou bežali, kričali obaja Košičania na basketbalistku rasistické nadávky. V reštaurácii ju napadli aj fyzicky. Basketbalistka sa bránila stoličkou a volala o pomoc v preplnenej reštaurácii. „Dlhú chvíľu si ju nikto nevšímal, ľudia jedli spokojne hamburgery, až po chvíli zasiahol manažér reštaurácie,“ uviedol prezident košického basketbalového klubu Alexander Farkašovský pre televíziu Markíza. Útok sa odohral v centre druhého najväčšieho mesta v krajine, v poobedňajších hodinách (okolo 14-tej hodiny) a ešte k tomu v nedeľu. To všetko sú faktory, ktoré spôsobili, že počet očitých svedkov útoku, ktorí nijako nezasiahli, bol iste vyšší ako tých 38 „okolostojacich“ v neskorých nočných hodinách v Queense pri útoku na Kitty Genovese.

Falošná solidarita

Bystander efekt však podľa môjho názoru možno pozorovať aj v iných situáciách, než sú explicitné agresívne útoky na jedinca. Ako som spomínal, efekt okolostojacich vychádza z javu rozptýlenej zodpovednosti, pričom ľudia svoju pasivitu rozumovo zdôvodňujú („Prečo ja?!“). Takéto rozumové zdôvodňovanie a ospravedlňovanie je známe pod názvom racionalizácia. Je to obranný mechanizmus, ktorý ako všetky ostatné obranné mechanizmy má za cieľ brániť vnútornú integritu človeka a odstraňovať úzkosť. Otázka: Prečo ja? ...je útekom od zodpovedného konania. Takýmto útekom bolo vyčkávanie západných mocností počas Viedenskej arbitráže v roku 1938 alebo príklad z nedávnej minulosti, keď sa USA neodhodlali začiatkom roka k útoku na Moammara Gaddafiho.

Rovnako je možné objaviť proces zbavovania sa zodpovednosti pod vplyvom sociálneho systému danej krajiny. Opäť vyvstáva otázka: „Prečo ja? Prečo mám darovať na charitu, veď existujú iné spôsoby pomoci v sociálnom štáte?!“ Svojím spôsobom tento môj predpoklad prítomnosti bystander efektu pri rozhodovaní sa podporiť či nepodporiť charitatívne ciele potvrdzujú aj výsledky prieskumu Fóra donorov z roku 2009, ktoré porovnávalo prispievanie na charitu v jednotlivých krajinách V4. Čo sa týka finančnej pomoci (keďže sa zameriavame na ekonomicko-sociálnu podporu), tak najhoršie spomedzi štyroch krajín V4 dopadlo Maďarsko, po ňom nasledovala Česká republika, Slovensko a najviac prispievali finančne na charitu Poliaci. Ak si uvedomíme aké socialistické vlády vládli v poslednom období v Maďarsku a aké sociálne výhody požívali Maďari, žijúci si nad pomery, tak nie je náhoda, že sa z nich stali „okolostojaci“.

Skutočná solidarita

Čo by sa stalo, ak by jeden z tých 38 svedkov útoku na Kitty Genovese zavolal včas pomoc? Je pravdepodobné, že by sa na túto udalosť postupne zabudlo, avšak v danom momente by sa ten dotyčný stal hrdinom a Kitty by mu bola po celý zvyšok života veľmi vďačná. Vzniklo by teda niečo hlboko ľudské a krásne. Teda to, čo sprevádza a je odvekým následkom skutočnej solidarity a prosociálnosti. Nie tej alibistickej neadresnej „akožesolidarity“, ktorá z nás robí tichých a vyhovárajúcich sa okolostojacich.




Použitá literatúra:

Forum donorov: Regionálny prieskum [online]. 2011 [cit. 22.08.2011]. Dostupné na internete: http://www.klubfiremnychdarcov.sk/pre_media.html

Hajduk M., Orlovská V.: Výskyt Bystander efektu u gymnazistov. Univerzita Komenského v Bratislave, Bratislava: 2008

Markíza: Košickú basketbalistku Denise Wilsonovú zbili neonacisti! [online]. 2011 [cit. 22.08.2011]. Dostupné na internete: http://www.markiza.sk/clanok/458318-kosicku-basketbalistku-denise-wilsonovu-zbili-neonacisti

Ráczová B., Babinčák P.: Základy psychológie morálky. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Košice: 2009

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.