Biskupova otázka

Číslo 3/2011 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 3582
 

Začnem citátom. „Pochádzam z kresťansky založenej rodiny, najmä stará mama ma viedli k cirkvi. Mám svoje svedomie, svoje princípy, ale v čom som horší, keď sa nemodlievam, keď nechodím do kostola?“

Táto otázka padla na poslednom ročníku hudobného festivalu Pohoda v Trenčíne. Neznámy mladý muž ju položil dvom biskupom, pomocnému pražskému biskupovi Václavovi Malému a trnavskému arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi. Záznam tejto diskusie, vrátane otázky a odpovede obidvoch biskupov vyšiel neskôr v časopise Týždeň (č. 29/2011).

Nie je úplne podstatné, čo dvaja prominentní biskupi odpovedali. Položená otázka totiž v mnohom udiera do jadra práve prebiehajúcej sekularizácie na Slovensku, a preto si zaslúži pozornosť sama o sebe.

Máme svoju tradíciu, rodinné zvyky, dokonca osobný príklad starých rodičov – ale čo je zlé na tom, ak sa toho prestávame držať? Najmä ak, a to v položenej otázke neberme nijako relativisticky, zostávame slušnými ľuďmi? Aký je vlastne rozdiel medzi dobrým človekom a dobrým kresťanom? Je to vôbec podstatný rozdiel? Môže byť človek slušný, poznať kresťanstvo a súčasne sa rozhodnúť žiť podľa seba?

Odpoveď na túto trenčiansku otázku dáva sám Kristus v príbehu o bohatom mladíkovi. V Markovom evanjeliu (Mk 10,17-22) nájdeme nasledovnú stať:

Zhrňme si to. Neznámy bohatý mladík žil dobrým životom, poznal a dodržiaval prikázania, nikoho nezabil, nekradol, neklamal a nepodvádzal, ctil si oboch rodičov a nebol neverný svojej manželke. Povedali by sme, spolu s neznámym mladíkom z trenčianskeho festivalu, že mal svoje svedomie a svoje zásady, podľa ktorých žil. Možno týchto dvoch mladíkov, toho z Biblie a toho z Trenčína, porovnať? V niečom áno, v niečom nie. Ak títo dvaja muži hovoria pravdu, nemožno nijako spochybniť, že by neboli dobrými ľuďmi. Obidvaja sa verejne prihlásia k tomu, že si ctia prirodzený zákon, vedia rozoznať dobré od zlého (hlas svedomia) a sami volia dobro. Aj keď, treba poznamenať, o biblickom mladíkovi toho vieme vďaka citátu predsa len viac ako o jeho trenčianskom kolegovi.

Obidvoch však spája ešte niečo. Chcú si vyjasniť svoj vzťah ku kresťanstvu, vzťah ku Kristovi a jeho Cirkvi. A práve to je ústredná myšlienka biblického príbehu, aj otázky na biskupa.

V prvom rade dôležitým poznaním je, že ľudia túto otázku kládli a budú klásť. Zdá sa teda, že spravodlivý a slušný život nemusí byť sám o sebe postačujúci. Platí to aj napriek rôznemu tónu v položenej otázke. Zatiaľ čo biblický mladík sa pýtal tak povediac s úmyslom zlepšiť sa, trenčiansky mladík – súdiac podľa dikcie prepísanej otázky v časopise Týždeň – hľadal pre svoj ku viere laxný postoj skôr ospravedlnenie.

Druhá dôležitá poznámka je, že kresťanstvo predstavovalo a vždy bude predstavovať vysoký etický systém. Biblický mladík nazval Ježiša „dobrým“, a aj trenčiansky mladík hľadal uistenie a pýtal sa na to biskupa.

Práve tento moment, otázka na Boha (alebo jeho zástupcu na zemi), čo má človek robiť, aby obsiahol večný život, je kľúčom k pochopeniu rozdielu, kto je dobrý človek a kto dobrý kresťan. Dobrý človek je ten, čo žije podľa prirodzeného zákona, počúva hlas svojho svedomia a riadi sa ním. Nie je to málo. Ale byť kresťanom je viac. Dobrým kresťanom sa totiž stáva človek, ktorý položí otázku Bohu, dostane odpoveď a zmení podľa tejto požiadavky svoj život.

Odpoveď môže byť rôzna. Biblický mladík sa dozvedel, že by mal predať a rozdať všetko, čo má a Ježiša nasledovať. Aj keď z evanjelia vieme, že mladík „zosmutnel a odišiel zarmútený“, jeho konečný osud nepoznáme. Vieme len, že to, čo od nás Boh môže žiadať sa nám nemusí páčiť, môže sa nám to zdať dosť radikálne a nelogické. Ak to však od nás žiada Boh, kresťanmi sa staneme vtedy, keď na jeho žiadosť odpovieme súhlasom.

Ktovie, v akej nálade odišiel z diskusie s biskupmi mladík v Trenčíne. Zdá sa však, že Biblia nám odkazuje dve podstatné veci, obidve akoby nepatrili k povinnej výbave kresťanstva našej doby.

Po prvé, nebáť sa radikálnych požiadaviek. Nemusia síce osloviť tých, ktorí kladú otázky, oslovia však iných. A oslovia ich radikálne. A po druhé, nebáť sa zarmútiť svojho partnera v dialógu. „V čom som horší, keď sa nemodlievam, keď nechodím do kostola?“ pýta sa mladík na trenčianskom festivale. Biskup Malý svoju odpoveď začal slovami, že „rozhodne nie ste horší človek“, a mal svojim spôsobom pravdu.

Mladík z Trenčína si však zaslúžil počuť aj vetu navyše. Rozhodne totiž nie je kresťan.

Spor medzi dobrým človekom a dobrým kresťanom však otvára ešte jeden problém. Kresťania často čelia posmeškom, pri prvom probléme zvyknú nastaviť druhé líce, za svoje požiadavky sa boja ozvať a o ich nemodernosti a nerozumnej bigotnosti ich poučuje kadekto. Dichotómia medzi dobrým človekom a dobrým kresťanom by nás však mala viesť k sebavedomiu a istej hrdosti. Napokon, dobrý kresťan musí byť aj dobrý človek a ešte to niečím presiahnuť. A čo môže byť viac?

Občas rozmýšľam, ako by asi dopadol prieskum, ktorý by porovnal slovenských kresťanov (nie matrikových, ale skutočných) a zvyšok slovenskej populácie. Porovnanie by bolo najzaujímavejšie v úplne obyčajných veciach. Koľko klameme, podvádzame, ako platíme dane, či sme nezamestnaní alebo pracujeme, ako sa rozvádzame, koľko máme detí, a podobne.

Ak je kresťanstvo pre nás tým, čím by malo byť, nemali by sme pri pohľade na čísla z takéhoto prieskumu zosmutnieť, ale cítiť hrdosť.