Boh bez hokejky? A to už ako!?
Číslo 3/2011 ·
·
Čítanosť článku: 4051
V posledných týždňoch upútala pozornosť médií katastrofa lietadla, v ktorom sa viezli hokejisti klubu Lokomotiv Jaroslavľ. Medzi obeťami bol aj Trenčan Pavol Demitra. Demitrov odchod spôsobil veľkú vlnu záujmu a empatie a stal sa celonárodnou záležitosťou. Pre ľudí bol Demitra stelesnením bojovníka, ktorý mal – ako sme sa hlavne v posledných týždňoch dozvedeli – aj nezanedbateľné ľudské kvality.
Na rozlúčku so zosnulým, ktorá sa konala na trenčianskom zimnom štadióne, prišlo toľko ľudí, že mnohí z nich sa ani nedostali dnu a obrad mohli sledovať len na veľkoplošnej obrazovke umiestnenej pred štadiónom. Jedným z rečníkov, ktorí na rozlúčke vystúpili, bol aj Demitrov priateľ, hokejista a kapucín, páter Norbert Pšenčík. A práve o jeho vystúpení potrebujem niečo napísať.
Skôr však, než začnem, chcem povedať toto: som presvedčený o tom, že otec Pšenčík mal dobrý úmysel svojim prejavom v kresťanskom duchu osloviť publikum, ktorému sa iste nebolo jednoduché prihovoriť. Veď to bola vskutku veľmi široká cieľová skupina, rozmanitá vekovo, sociálne, vzdelanostne i vyznaním. Žiaľ, výsledok pôsobil veľmi rozporuplne:
Na začiatku Norbert Pšenčík konštatoval, že Demitra túžil po víťazstvách, že majstrovstvá sveta nás vzácne zjednocovali – a že tak isto nás zjednocuje aj táto smutná udalosť. OK. Potom rečník dodal, že jeho profesiou je rozprávať o Bohu, že ho chce hľadať a spoznávať: a preto si neodpustí spomenúť Boha, s ktorým sa vraj istý Pšenčíkov profesor pohádal vždy vtedy, keď navštívil detskú onkológiu. Vzápätí páter Pšenčík pokračoval: „A my sme sa teraz riadne hádali s Bohom a ešte sa BUDEME! Lebo toto nemá logiku, pretože sa to nezmestí do našich sŕdc, ani mozgov, čo sa udialo. A Boh – čo robí Boh? – ja vám garantujem, že Boh plače ako malé decko a zajakáva sa od toho, pretože odišiel zo sveta niekto, koho stvoril pre seba, pre nás, aby sme tu žili ako ľudia a mali sa radi navzájom. Toto chce Boh od nás. A pri každej katastrofe mu je to strašne ľúto a plače a dojímavo sa skláňa k ľuďom, ktorí tu ostali a musia teraz znášať ten smútok a tie veci teraz, ktoré prináša takáto tragédia.“
Potom otec Pšenčík konštatoval, že Boh plakal aj pri tragédii baníkov v Handlovej, aj pri páde vojenského lietadla – a plače nad každým bezdomovcom, pretože Boh stvoril človeka a miluje ho. Potom uviedol, že máme veľkú nádej – ba dokonca ISTOTU, ktorou sú pre nás Ježišove slová – „idem k Otcovi, aby som vám pripravil miesta“ – teda (konštatoval otec Pšenčík) miesto KAŽDÉMU; takže keď tam prídeme, tú svoju „stoličku svadobného hosťa“ si nájdeme. Potom rečník ponúkol predstavu akéhosi „hokejového neba“ (s boxom ozdobeným Demitrovým dresom a fotografiami najbližších), do ktorého všetci smerujeme.
Keď rečník vyzdvihol kvality Demitru ako športovca, otca, manžela, syna a spoluhráča, pokračoval: „Ja Ťa prosím, Pane, z tohto miesta ako Tvoj kňaz a tento celý Tvoj ľud, ktorý si zhromaždil, aby si vyplnil všetky prísľuby, ktoré si nám dal, a prijal dušu nášho zosnulého Paliho Demitru, aby sme sa tam s ním stretli.“ Otec Pšenčík potom pripomenul, že ľudský život je krátky, a že on, Pšenčík, sa na všetkých prítomných teší, až sa s nimi stretne v nebi – a zvlášť sa teší „na Paliho“. Potom pripomenul, že máme žiť tak, aby sme sa tam naozaj stretli a odporučil Demitrovu dušu i celé Slovensko do Božích rúk.
Toto vystúpenie bolo nešťastné hlavne preto, že rečník zle odhadol, KOMU sa bude prihovárať. Keby to boli povedzme jeho bratia – rehoľníci, ktorí majú prevažne jasno v tom, čo je to kresťanská pokora, aký obraz nebeskej slávy artikuluje Biblia a kresťanská tradícia, čo znamená „jóbovská“ komunikácia s Bohom – a ktorým je jasné, že zďaleka nie všetky „stoličky“, ktoré Pán skutočne pripravil v raji pre každého z nás, budú po poslednom súde naozaj obsadené – keby teda boli poslucháčmi pátra Pšenčíka rehoľníci, dal by sa jeho príhovor s prižmúrenými očami, a pri úsilí chápať ho v pozitívnom kresťanskom duchu, ako-tak akceptovať. Problémom však bolo, že v hľadisku sa dala predpokladať pomerne reprezentatívna vzorka spoločnosti, ktorá je už dnes, ako vieme, väčšmi ateizovaná, sekularizovaná a duchovne dezorientovaná než kresťanská. A tomuto nepoučenému publiku Pšenčík predstavil Boha ako kohosi, komu akoby sa vlastne celá vec akosi vymkla spod kontroly a ktorý by to mal napraviť aspoň tým, že dodrží sľub a všetkých nás pustí do neba. Účasť na „nebeskom hokejovom zápase“ rečník ako interpret Božích vecí na zemi štedro prisľúbil všetkým prítomným – a len okrajovo sa zmienil o tom, že si to musia aj zaslúžiť. Nezmienil sa však o tom, ako (veľmi) to majú robiť. Miestami som mal fakt pocit, že na spásu stačí byť dobrý hokejista, nefaulovať – a byť pozorný otec a manžel.
Aj keď by som každému doprial nebeskú slávu, neviem sa zbaviť nepríjemného presvedčenia, že peklo môže byť plné – okrem iných – aj dobrých otcov, manželov, či športovcov, ktorí popri týchto pozitívach aj ťažko hrešili. Pozor! – teraz už nehovorím o Demitrovi! Hovorím o nebezpečnej devalvácii Božích hodnôt v opovážlivých vyjadreniach, ktoré sme v tomto príhovore počuli. Rečník sa očividne usiloval poslucháčom predostrieť „ľudský obraz“ Boha, a tým im Pána priblížiť. Z logiky veci ale vyplýva, že to už potom nebol hodnoverný obraz Boha – a že výsledok vyznel kontraproduktívne...
Smutným vrcholom vystúpenia bola už spomínaná veta „a my sme sa teraz riadne hádali s Bohom a ešte sa BUDEME!“, ktorá vyznela takmer ako blasfemická vyhrážka nebesiam.