Národ zamestnancov

Číslo 3/2011 · Katarína Danišková · Čítanosť článku: 3135
 

Život počas komunizmu bol z pohľadu ekonómie vo svojej podstate veľmi jednoduchý. Pre každého existoval nejaký druh práce a kariérny postup mal jasné a zrozumiteľné pravidlo „si alebo nie si straník“. V obchodoch nebolo veľmi nad čím uvažovať, čo – myslím – oceňovali najmä muži. Generácia ľudí si počas štyridsiatich rokov komunizmu zvykla na jednoduchosť a život bez zodpovednosti. Zvykli si, že za nich rozhoduje niekto iný a oni sa nemusia zodpovedať za tieto rozhodnutia a skutky. Tento stav bol pre mnohých preferovaný a vyhovujúci. Minimalizoval obavy o neistej budúcnosti, ktoré oberajú človeka o jeho pokojný a plynulý život. Uvažovala som teda, či sa niečo v našom prístupe k životu zmenilo. Naučili sme sa „vziať život do vlastných rúk“? Sme zodpovednými občanmi slobodnej spoločnosti? Vieme sa postarať o seba a o svoje rodiny bez garancií, ktoré boli bežné pred dvadsiatimi rokmi? Viacero vecí nasvedčuje, že sme sa to stále nenaučili. V ďalšom texte ponúknem niekoľko dôvodov, prečo si myslím, že je to tak.

Prvým dôvodom je averzia voči podnikavosti, podnikaniu a podnikavým ľuďom. V decembri 2009 prebehol prieskum Eurobarometer v krajinách EÚ, EFTA a ďalších krajinách ako Chorvátsko, USA, Japonsko, Čína a Južná Kórea. Tento prieskum bol zameraný na podnikanie a jeho prvou otázkou bolo: „Preferovali by ste status podnikateľa (samo zamestnávateľa) alebo status zamestnanca?“ Veľmi zaujímavý bol výsledok tohto prieskumu, pričom najzaujímavejšie a prekvapujúce je prvé a posledné miesto. Na prvom mieste sa ocitla komunistická Čína, kde by až 71 % ľudí preferovalo status podnikateľa a 28 % uprednostňovalo status zamestnanca. Na poslednom mieste sa spomedzi 36 krajín ocitlo Slovensko. U nás bol pomer odpovedí opačný, 65 % ľudí chcelo byť zamestnancom a len 26 % preferovalo status podnikateľa. Pre úplnosť a porovnanie uveďme ešte ako sú na tom naši susedia. V Čechách uprednostňovalo podnikanie 32 % opýtaných, v Poľsku 49 % a v Maďarsku 41 %. Prečo tak výrazné množstvo ľudí na Slovensku preferuje status zamestnanca? Je to spôsobené nepriaznivými podmienkami na podnikanie? Podniká sa u nás ťažšie ako v iných krajinách?

Odpovedať nám môže pomôcť správa Doing Business vypracovaná Svetovou bankou, ktorá sleduje kvalitu a zložitosť rôznych oblastí podnikania: začiatok podnikania, ochrana investorov, platenie daní, ukončenie podnikania, dodržiavanie kontraktov, atď. Vysoké hodnotenie znamená lepšie prostredie na podnikanie. Napríklad v kategórii začiatok podnikania je jedným z rozhodujúcich faktorov aj počet procedúr, ktoré je potrebné absolvovať pre úspešné založenie firmy a finančné náklady s tým súvisiace.

Krajiny sú v tejto správe zoradené v jednotlivých kategóriách podľa výšky hodnotenia a zároveň existuje aj celkové poradie krajín dané priemerom všetkých kategórií. V posledných rokoch sa počet sledovaných krajín ustálil na čísle 183. Slovensko sa tento rok ocitlo na 41. mieste, čím si polepšilo oproti minulému roku o jednu priečku. Z okolitých krajín sa Slovensko umiestnilo najlepšie, keďže Maďarsko je na 46. mieste, Česko na 63. mieste a Poľsko na 70. mieste. To znamená, že v rámci strednej Európy je Slovensko najlepším miestom na podnikanie. Toto teda nie je dôvodom, prečo je u nás menej ľudí, ktorí by chceli podnikať. To nahráva myšlienke, že ešte stále v nás vanie duch postkomunizmu a očakávame, že iní sa postarajú o to, aby sme mali kde pracovať a zarábať. Podnikavosť si totiž vyžaduje akciu, prevzatie zodpovednosti nielen za seba, ale aj za svoju rodinu, za svojich zamestnancov a partnerov. Znamená pre jednotlivca riziko a oberá ho o čas nad rámec štandardných ôsmich hodín. Vyžaduje od človeka nečakať, ale preberať iniciatívu, byť kreatívnym a hľadať stále nové spôsoby ako dosiahnuť vytúžený cieľ. Uvedený prieskum a štúdia tak ukazujú, že tieto vlastnosti sa zatiaľ u nás veľmi neudomácnili.

Ďalším náznakom slovenského plávania po prúde je budovanie závislosti na štáte. Komunizmus výrazne prispel k prebujneniu vzťahu štát – jednotlivec. Sme nainfikovaní rôznymi predstavami, aké sú povinnosti štátu voči nám. Očakáva sa, že väčšinu problémov v spoločnosti vyrieši štát. Vyleje sa niekde rieka? Skrachuje podnik? Médiá, krčmy a domácnosti sú hneď plné diskusií o tom, čo mal, má a bude musieť štát spraviť. Občianska spoločnosť sa u nás buduje len veľmi pomaly a niekedy dosť pokrivene. Je potrebné vyjadriť uznanie ľudom, ktorí sa rozhodli obetovať časť svojho času na pomoc iným. Poľutovaniahodné je však to, ak zároveň kričia, koľko by mali dostať od štátu, aby mohli plnohodnotne fungovať. Občianska spoločnosť by nemala byť len predĺženou rukou štátu. Hlavnou úlohou štátu by malo byť vytváranie vhodného prostredia pre fungovanie občianskej spoločnosti a nie preberanie všadeprítomnej ochrannej materskej funkcie. Spoločnosť by mala fungovať na báze subsidiarity. Princíp subsidiarity znamená, že : „Spoločnosť vyššieho rádu nesmie zasahovať do vnútorného života spoločnosti nižšieho rádu takým spôsobom, aby ju oberala o jej kompetencie, ale má ju skôr v prípade nutnej potreby podporovať a pomáhať jej, aby svoju činnosť zladila s činnosťou iných spoločenských zložiek v záujme spoločného dobra.“ Štát by teda nemal zasahovať do vecí, ktoré dokáže riešiť jednotlivec alebo skupina ľudí (rodina, susedia, cirkevné spoločenstvo, občianske združenie, ...). Jeho úlohou je len vytvárať priaznivé prostredie pre fungovanie týchto zložiek spoločnosti.

Na Slovensku je chyba na oboch stranách. Na jednej strane štát hádže polená pod nohy rôznym záslužným iniciatívam. Väčší problém však vidím na druhej strane, kde je častokrát viac kriku o tom, čo by sa malo spraviť ako snahy urobiť to. V tomto vidím veľký deficit, ale zároveň priestor pre rast, ktorý sa už v mnohých oblastiach začal.

Posledným dôvodom slovenskej letargie je necitlivosť voči dlhom. Tých dlhov v rôznych formách je viacero. Keďže tento príspevok je o ekonómii, zameriam sa na náš štátny dlh. Naše spoločenské usporiadanie priamo navádza k nárastu dlhu, pretože občania si viac cenia tých, ktorí míňajú než tých, ktorí sa snažia šetriť. V poslednej volebnej kampani nemali miesto prísľuby o konsolidácii verejných financií a šetrení. Väčšina z nás si to totiž nepraje. Je preto prirodzené, že sa politické strany neuchyľujú k podobným prísľubom. Oslabili by si tým svoju pozíciu v nadchádzajúcich voľbách. Čo im ale vytýkam, je nedostatočná komunikácia o potrebe obmedzovania celkových výdavkov štátu, ktoré rástli najviac v roku 2009 a to o neuveriteľných 16 %. Aktuálna výška štátneho dlhu je 32,5 miliardy EUR, čo je v prepočte na jedného obyvateľa šesťtisíc eur. Napriek tomuto obrovskému číslu sme na tom lepšie ako takzvané prasiatka (anglická skratka PIGS vzťahujúca sa na krajiny Portugalsko, Írsko, Taliansko, Grécko a Španielsko). Ale sú aj krajiny (Estónsko, Luxembursko alebo Švédsko), ktoré majú niekoľkonásobne nižšiu mieru zadlženia a snažia sa o vyrovnaný rozpočet. Pri štátnom dlhu je problém v tom, že ho nevnímame ako niečo svoje, čo raz my alebo naši potomkovia budeme musieť splácať. Ale príklad Grécka nám môže byť mementom, že ak naša spoločnosť nebude zodpovedná, a ak nebudeme túto zodpovednosť vyžadovať aj od našich predstaviteľov, môžeme dopadnúť podobne. A je veľmi pravdepodobné, že nám už nebude mať kto pomôcť. Problém necitlivosti voči dlhom sa neprejavuje len na úrovni štátu, ale prenáša sa aj do podnikateľského prostredia. Firmy si zvykli nevyplácať svojich dodávateľov načas a tým ohrozujú ich schopnosť konkurovať a udržať sa na trhu. Len málo z dotknutých firiem si môže dovoliť nespolupracovať s takýmito nezodpovednými partnermi. Necitlivosť k záväzkom znižuje blahobyt našej spoločnosti a v konečnom dôsledku tým ideme sami proti svojim vlastným záujmom.

Averziu voči podnikaniu, závislosť na štáte a necitlivosť voči dlhom vnímam ako nedostatky Slovenska po dvadsiatich rokoch, ktoré ubehli od pádu komunizmu. Všetky tri veci majú spoločného menovateľa a tým je cnosť zodpovednosti. Pred dvadsiatimi rokmi sme dostali slobodu. Sloboda však kráča ruka v ruke so zodpovednosťou. Ak teda nechceme o našu slobodu prísť, je potrebné uvedomiť si vlastnú zodpovednosť za seba, svoju rodinu a rovnako tak aj za smerovanie spoločnosti, v ktorej žijeme a pôsobíme.

Autorka je doktorandkou na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského.