Horúce chvíle v Madride

Číslo 3/2011 · K. Smolíková, B. Hornáčková · Čítanosť článku: 2702
 

Svetové dni mládeže 2011 v Madride (SDM) by sa dali opísať mnohými slovami. Horúce, preľudnené, vyčerpávajúce, neorganizované..., ale pre nás jedno slovo prekoná všetky: boli nezabudnuteľné.

Trinásty ročník SDM bol prvým ročníkom, ktorého sme sa zúčastnili. Okrem toho, že sa tam zúčastní veľa mladých z celého sveta a zakončené to bude omšou so Svätým Otcom sme o tom nevedeli takmer nič. Iba kúpiť letenky, zaregistrovať sa na oficiálnej stránke a hor sa do neznáma. Prvé prekvapenie po prílete nás čakalo v metre, kde si skupina mladých Španielov spievala a hrala na gitare (že ide o náboženskú pieseň sme vytušili iba zo slova aleluja). Telom nám prebehli zimomriavky. Prvé z mnohých. Druhý šok nastal po vystúpení z klimatizovaného metra. Teplo. Strašné teplo.

Deň sa začínal katechézami, ktoré boli na rôznych miestach a v rôznych jazykoch. Doobedňajšie hodiny sme však využívali na návštevu múzeí a pamiatok, do ktorých sme mali ako registrovaní účastníci vstup zadarmo. Mesto sa plnilo hneď od rána. A pekne po katolícky, ľuďmi z celého sveta. Ani davy ľudí, ani horúčava však atmosféru nemohli pokaziť. Bola povznášajúca. Ak už nič iné, Madrid si musí pamätať, že jeho návštevníci sa smiali, tancovali, spievali a vykrikovali. Áno vykrikovali. Napríklad „Viva La Papa“ a „Benedicto“. A bolo počuť všetkých, aj čiernu Afriku. Tamojší pútnici svojím rytmickým bubnovaním a tancom strhli všetkých okolo.

Poobede boli horúčavy najväčšie. Naše miesto bolo v tieni, v madridskom parku Retiro. Siesta tu nie je iba zvyk, pre nás bola nevyhnutnosť. Ak sme nezaspali, odpočívali sme obzeraním a opakovaním svetových vlajok, ktoré boli všade okolo. Po tom čo sme sa dva dni čudovali koľko Aziatov žije v Česku, sme nakoniec zistili, že Filipíny majú s Českom takmer totožnú vlajku. V parku, ako aj všade po meste, boli pódiá určené na koncerty gospelových kapiel. Španielska organizácia znamená, že nikto netušil, kto a kde bude hrať. Koncerty, ktoré sme videli, sme videli náhodne. Náhodou sme natrafili aj na koncert slovenskej kapely Jeno’s Brothers. Na námestí Plaza de Espana sme si naopak oddýchli pri príjemnom speve mladej Francúzky so zamatovým hlasom. Po koncerte sme zažili jeden z našich najsilnejších zážitkov. Pridali sme sa do kruhu neznámych ľudí a spolu s nimi sme si zaspievali. Najkrajšia bola Halelujah na záver. Držali sme sa za plecia, chvíľa, na aké sa nezabúda. Atmosféru festivalu narušili len protesty nespokojných Španielov. Polícia však situáciu zvládla, a tak sme žiadne ohrozenie necítili. S obyvateľmi Madridu sme mali len dobré skúsenosti. Napriek tomu, že väčšinou neovládajú angličtinu, vždy boli usmiati a ochotní pomôcť.

Vo štvrtok na obed sme spolu so státisícmi ďalších ľudí nedočkavo čakali na príchod Svätého Otca Benedikta XVI. Moderátor na pódiu zrejme informoval o meškaní, ale hovoril len po španielsky, angličtina aj ďalšie svetové reči tu neznamenali nič. Ani po dvoch hodinách sme sa Svätého Otca nedočkali. Naše štvrtkové sklamanie nám vynahradila piatková Krížová cesta v centre Madridu. Stretli sme džentlmenov z New Yorku. Pod veľkoplošnou obrazovkou nám ponúkli miesto na svojej deke. Štrnásť zastavení krížovej cesty bolo znázornených sochami a pri nesení kríža sa striedali mladí ľudia z rôznych krajín. Atmosféru umocňoval krásny spev zboru, dýchla na nás vysoká kultúra aj celkom obyčajné dojatie so slzami na krajíčku. V sobotu mali pútnici iba jeden cieľ – dostať sa na letisko Cuatro Vientos. Po vystúpení z metra sme sa, vybavení karimatkami a spacákmi, v najväčšej horúčave presúvali hodinu pešo. Domáci nás prekvapili a z okien nás polievali studenou vodou z vedier a spŕch alebo čakali s hadicou pred domami a dopĺňali ľudom vodu do fliaš. Láska k blížnemu po španielsky. Putovalo sa ľahšie.

Ukázalo sa, že to malo svoj skrytý zmysel. Situácia na letisku bola totiž zúfalá. Našťastie sme si našli miesto v našom sektore, s dobrým výhľadom na obrazovku. Stále prichádzali ďalšie a ďalšie veľké skupiny ľudí, ktoré sa jednoducho nemali kam zložiť. Do večera boli zaplnené všetky miesta aj mimo sektorov, vrátane tých pri smetných košoch. Museli sme prežiť. Neznesiteľné teplo, žiadny tieň, hodinové rady na vodu a stovky odpadávajúcich ľudí. Ľudia sedeli pri TOI TOI toaletách, lebo vrhali tieň. „Prechod púšťou“ sa skončil príchodom Svätého Otca a zájdením slnka. Nálada vzrástla o sto percent. Tú nám nepokazila ani nečakaná búrka počas večernej vigílie, ktorú horšie prežívali naši blízki doma pri televízoroch. Španieli, zjavne nezvyknutí na väčší vietor, prestrašene vykrikovali: „Hurikán!“ Napriek tomu, že bola vigília prerušená, bol to pre nás úžasný zážitok a už sme sa tešili na rannú omšu. Dážď nás ešte niekoľkokrát osviežil, ale noc bola najmä zaujímavá. Veď sme spali pod holým nebom – spolu s dvoma miliónmi ľudí! Ráno znamenalo opäť slnko. Ale najmä krásny začiatok nového dňa. Letisko naplnil spev zboru rehoľných sestier. A bolo to krásne. Prekvapila nás správa, že nedostaneme sväté prijímanie, lebo väčšina kaplniek podľahla (podľa názoru domácich silnému) vetru. Napriek tomu, že na konci svojej štvordňovej návštevy bol Svätý Otec určite unavený, nebolo to na ňom vôbec vidieť. Aktívnu účasť na svätej omši slúženej po španielsky nám umožnili anglické spevníky. Táto omša bola poďakovaním Bohu za uplynulé dni a toto jedinečné spoločenstvo. Pred koncom vypukla eufória. Brazílčania euforicky reagovali na vyhlásenie Rio de Janeira za ďalšie miesto konania SDM. A my už vieme, koľko stoja do Ria letenky.

Autorky sú Autorky sú študentkami maturitného ročníka gymnázia v Bratislave.