Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Poľský konzervativizmus roku 2005

Číslo 4/2005 · Maciej Ruczaj · Čítanosť článku: 2915
 

Maciej Ruczaj
Poľský konzervativizmus roku 2005

Európou obchádza strašidlo... Strašidlo poľského nacionalizmu a klérofašizmu... Pokrokové noviny, od El Pais, The Guardian, Le Monde až po Lidové noviny a SME, zvonia na poplach a varujú pred novými vládcami Poľska, ktorých jeden zo spomínaných denníkov charakterizoval ako „nacionalistov s mentalitou stredovekých mníchov“. Tento fakt by nemusel byť zase až tak znepokojujúci: koniec koncov, v dnešnej Európe sa každý, kto zdôrazňuje úlohu kresťanstva vo verejnom živote, automaticky stáva lokálnym ekvivalentom Talibanu, a každý, kto používa pojmy ako „národný záujem“ a „suverenita“ (pokiaľ to samozrejme nie je francúzsky prezident) bude nevyhnutne v médiách postavený do jednej rady s Heiderom a Le Penom.

Napriek tomu určitý nepokoj zostáva: jeho zdrojom môže byť už iba terminologický zmätok, ktorý v posledných týždňoch sprevádza vzostup strany bratov Kaczyńských (Právo a spravodlivosť) k moci. Médiá, nie len tie ľavicovo-liberálne používajú najrôznejšie fantasticky znejúce charakteristiky, ako napríklad, že ide o stranu „národno-konzervatívnu“, „nacionálno-pravicovo-populistickú“, „sociálno-konzervatívnu“ či „autoritársky-paternalistickú“. Samozrejme, terminologický zmätok a nezmyselné nálepky sú normálnym prejavom súčasnej mediálnej demokracie, ale všetky tieto hybridné konštrukcie odkazujú na jednu základnú skutočnosť – poľská pravica sa dosť vymyká štandardným rozlišovacím kritériám európskej politiky. Ťažko môžeme Právo a spravodlivosť (PiS) porovnávať s konzervatívcami anglosaskej tradície teraz, keď ich program obsahuje isté proregulačné postoje v ekonomike a celkový dôraz skôr na „silný“ než „obmedzený“ štát. Rovnako tak PiS príliš nepripomína ani západoeurópske kresťanské demokracie skrotené liberalizmom, ktoré adjektívum kresťanský neberú príliš vážne (teda napr. ako vernosť katolíckej dogmatike v spoločenských otázkach) a navyše patria skôr medzi entuziastických priaznivcov európskej integrácie.

Konzervatívcov môže tiež prekvapiť heslo „mravnej revolúcie“ vo verejnom živote, s ktorým PiS vstupovala do volebnej kampane, a volanie po otvorení novej etapy poľských dejín, čo je artikulované v symbole „Štvrtej republiky“. Tieto dva motívy zazneli aj v úvodnom prejave nového premiéra Kazimierza Marcinkiewicza, ktorý prehlásil: „Náš štát je skazený v dvojakom zmysle. Po prvé ako mechanizmus, ktorý neplní svoje funkcie a nefunguje. Po druhé ide o skazenosť mravnú.“ Nie je však súčasťou konzervatívnej agendy - v pôvodnom chápaní Edmunda Burkea – zdôrazňovať prednosť evolúcie pred radikálnou zmenou inštitucionálnych a spoločenských pomerov? Nie je konzervativizmus, chápaný primárne ako odmietnutie pelagianizmu, teda presvedčenie o ľudskej nedokonalosti a neschopnosť zásadného zlepšenia, krajne skeptický voči hlásaniu „mravnej revolúcie“?

Vo svojom príspevku by som sa chcel k týmto obavám, sprevádzajúcim nástup pravice v Poľsku, vyjadriť a pokúsiť sa o vysvetlenie niektorých nezvyčajných rysov poľskej politickej scény. Bude si to vyžadovať analýzu skôr historických a axiologických predpokladov poľskej politiky než konkrétnych udalostí posledných, veľmi búrlivých mesiacov. Pokúsim sa teda nájsť odpoveď na otázku, prečo je poľská varianta konzervativizmu natoľko neuchopiteľná pre európskeho pozorovateľa a odkiaľ sa berie ono zdráhanie použiť termín „konzervativizmus“ bez ďalších prívlastkov.

Korene súčasnej poľskej pravice
Istý publicista, nie bez istej irónie, kedysi napísal: „V Poľsku sa za človeka pravice považuje každý, kto chodí do kostola, nemá rád komunistov a v opilosti spieva výhradne vlastenecké pesničky...“. Tento výrok veľa napovedá o tom, čo spôsobilo problémy západných novinárov nájsť pre poľských konzervatívcov zodpovedajúcu škatuľku. V diškurze poľskej pravice boli totiž z celej škály čŕt, ktoré môžu charakterizovať konzervatívne zoskupenia, zdôraznené iba dve: a to katolicizmus a vlastenectvo spojené s antikomunizmom, ktoré – ako je potrebné uviesť – samy o sebe nevyhnutne konzervatívne nie sú. V kontexte posledných mesiacov, a so zreteľom na konkrétnu stranu, ktorá v súčasnosti poľskú pravicu reprezentuje, teda Právo a spravodlivosť, musíme k týmto dvom charakteristikám navyše pridať ďalšiu kontroverznú koncepciu „silného štátu“. Na týchto troch pilieroch stojí ideologická stavba poľského „konzervativizmu“ v podaní strany Právo a spravodlivosť, a práve tieto tri jednoznačne formulované základné rysy strany viedli k obvineniam z nacionalizmu, fundamentalizmu a paternalisticko-autoritárskych sklonov. Z tohoto hľadiska nie je však PiS v poľskom prostredí žiadnou novinkou, naopak, ide o politické zoskupenie, ktoré v najväčšej miere nesie so sebou „bremeno“ tradícií verejného života v Poľsku. Preto akúkoľvek hlbšiu analýzu treba nevyhnutne začať historickou exkurziou.

Istý ideologický synkretizmus poľskej pravice je dedičstvom Solidarity. V súčasnej, stále ešte tretej, Poľskej republike je pravo-ľavé štiepenie politického spektra vymedzené podľa rozlíšenia na post-komunistické a post-solidaritné zoskupenie, čo nevyhnutne vedie k pomerne bizarným dôsledkom. Koniec koncov samotná Solidarita bola pôvodne odborovým zväzom, až následne celonárodným spoločenským hnutím (v roku 1981 mala 10 mil. členov), ktoré v sebe zjednocovalo najrôznejšie ideové prúdy (od syndikalistov až po konzervatívnych liberálov). Stmeľujúcimi prvkami bol v prvom rade práve patriotizmus, artikulovaný v danej situácii ako antikomunizmus; predovšetkým teda išlo o návrat k zakázaným symbolom národného a náboženského života vo verejnom priestore, teda k tradícii alternatívnej voči tej, ktorú vnucoval režim. Antikomunizmus už však neznamenal antisocializmus v zmysle ekonomickom. Po druhé, išlo o katolicizmus – tu sa opakovala situácia z 19. storočia, teda z doby delenia Poľska: keďže chýbali inštitucionálne tradície a autority, o ktoré by sa mohlo národné hnutie oprieť, Cirkev sa tak prirodzene stávala jediným zdrojom hodnôt a strážcom kolektívnej identity a mravnej integrity. Aj v prípade katolicizmu bolo následkom skôr zdôraznenie významu spoločenstva než individualizmu, skôr sociálnej solidarity než liberalizmu. A konečne po tretie, črta, ktorá mala hlboké následky v neskorších dejinách – Solidarita bola niečím viac než len politickým hnutím. Podľa politologičky Jadwigy Staniszkisovej bolo víťazstvo Solidarity umožnené ani nie tak politickou silou, ako tým, že dokázala oživiť jazyk etických kategórií vnímania verejného života, ktorý totalitný systém otupil. Následkom bolo znovuzrodenie individuálnej a kolektívnej mravnej subjektivity, ktorú sa komunistický režim snažil zničiť. Artikuláciou tejto mravnej subjektivity, schopnosti poznávať a verejne rozlišovať medzi dobrom a zlom, bola viera v „návrat poriadku cez návrat spravodlivosti“, čo teda nie je primárne jazyk reformy inštitucionálnej, jazyk štátotvorný v technickom zmysle, ale skôr jazyk duchovnej obrody.

Toto sú bezprostredné korene súčasnej poľskej pravice. Aby sme však plne pochopili zmysel týchto charakteristík, musíme sa vrátiť ešte hlbšie do dejín.

Dejiny, ktoré formovali poľský konzervativizmus
Dovolím si na tomto mieste tvrdiť, že neuchopiteľnosť diškurzu poľskej národno-konzervatívnej pravice pramení z toho, že Poľsko iba v malej miere zakúsilo tri základné dejinné skúsenosti, ktoré vytvárali súčasnú podobu Európy.

Po prvé ide o jav, ktorý stojí pri zrode novoveku a ktorý s Jadwigou Staniszkisovou nazývam „nominalistickou revolúciou“, teda prechodom od klasického chápania politického správania ako súčasti správania etického, ktoré je podriadené prirodzeným zákonom zakotveným v ľudskom srdci. Z tohto hľadiska je štát prostriedkom k realizácii idey spravodlivosti skrz vernosť transcendentnému poriadku. Naopak, novovek prichádza najskôr s radikálnym popretím substanciálnej prítomnosti prirodzeného zákona v človeku (Duns Scottus, Occham), a následne s chápaním politiky ako zvláštneho techne, schopnosti nezávislej na morálke, v ktorej je uskutočňovanie idey spravodlivosti nahradené vytváraním funkčných inštitúcií a procedúr slúžiacich ochrane života a majetku občanov (Machiavelli, Hobbes, Locke).

Po druhé ide o skúsenosť z náboženských vojen, ktorá nakoniec viedla k procesu sekularizácie, a napokon k vnímaniu náboženstva ako hrozby pre ľudskú slobodu, ako to vidíme dnes.

A konečne po tretie ide o skúsenosť povojnovej Európy, v ktorej traumy spôsobené skúsenosťami fašizmu a nacizmu viedli k upusteniu od (alebo prinajmenšom vlažnosti k) idei národa a poňatia národa ako objektívne existujúcej entity. Koncept suverenity národného štátu – organického spoločenstva občanov zjednotených o.i. podľa Schmittovho protikladu priateľ – nepriateľ, – začal byť nahradzovaný ideou „večného mieru“ a modelom nadnárodného a posthistorického spoločenstva Európskej únie.

Oproti tomu v Poľsku u veľkej časti spoločnosti stále chýba – ako už sme si všimli na príklade Solidarity – chápanie politična ako niečoho eticky neutrálneho, rovnako tak chýba skúsenosť náboženských vojen, a poľský nacionalizmus je spojený skôr s tradíciou mučeníkov pochovaných v Katyni alebo v ruinách Varšavy, než s traumami podobnými národnému socializmu v Nemecku. Aj naďalej tu preto pretrvávajú fenomény úplne protikladné spomínaným „pilierom“ modernity: prepojenie medzi štátom a etikou, spojenie národa a viery a romantický nacionalizmus.

Začnem poslednou spomenutou charakteristikou. Poľský romantický nacionalizmus vznikal v dobe delenia Poľska, teda nielen bez vlastnej štátnej formy, ale aj navzdory existujúcemu poriadku, ktorý bol zaisťovaný tromi okupačnými mocnosťami. Z tejto dejinnej situácie sa vyvinulo chápanie národa ako skôr duchovného spoločenstva, ktoré svoju existenciu realizuje cez symboly a kult minulosti, ktorého ústredným motívom je obeť a mučeníctvo. Nie je to teda modernizujúci prvok, ako je tomu u väčšiny európskych štátov, ani expanzívna ideológia; cieľom je uchovať identitu cez obeť súčasnej generácie a kolektívnu pamäť o obetiach generácii predchádzajúcich. Takéto symbolické chápanie národa je základom fenoménu tzv. historickej politiky, o ktorom sa ešte zmienim. Iba aby som dokázal, že nejde o niečo pre dnešné pomery irelevantné, pripomeniem, že pilierom popularity Lecha Kaczyńského ako primátora Varšavy, neboli nejaké ekonomické alebo administratívne úspechy, ale skutočnosť, že usporiadal veľkolepé oslavy 60. výročia Varšavského povstania. Podľa verejnosti bol prvým politikom, ktorý vyjadril náležitú úctu hrdinom tohoto boja, a splnil tak povinnosť ako voči mŕtvym, tak i žijúcim (uchovávanie identity cez kolektívnu pamäť). Druhým príkladom môžu byť aktivity Poľska voči Ukrajine po oranžovej revolúcii. Jedným z hlavných cieľov poľskej diplomacie, a navyše jediným doteraz dosiahnutým, bolo získať súhlas novej ukrajinskej vlády so znovuotvorením poľského vojenského cintorína vo Ľvove, ktorý patril medzi najvýznamnejšie kultovné miesta poľskej tradície oslobodenia.

Tento národ, duchovné spoločenstvo, je tiež členom spoločenstva univerzálneho, teda Cirkvi. Spojenie poľskej národnej idey s katolicizmom nie je novou záležitosťou. Stačí pripomenúť, že Panna Márie z Częstochowej nosí oficiálny a stále platný titul „Poľskej kráľovnej“. Nejde však o klasický model spojenectva trónu a oltára, v Poľsku málokto napríklad spochybňoval princíp náboženskej slobody alebo rozdelenia štátu a Cirkvi. Skôr ide o vzťah metafyzický, o vnímanie národných dejín v kontexte dejín spásy, osudu spoločenstva z hľadiska viery a Božích prikázaní. Na jednej strane je to teda opora, na strane druhej vedie k nevyhnutnosti spytovania svedomia a sebereflexie. Tento vzťah sa snažil artikulovať aj Ján Pavol II., keď hovoril, že „zmysel toho, byť Poliakom, nemožno pochopiť a obsiahnuť bez pochopenia zmyslu Kríža, ktorý je symbolom utrpenia, ale tiež Dobrej zvesti.“ Toto vzopätie sa prejavovalo cez niekoľko základných mýtov: po prvé, Poľsko bolo Antemurale, „Hradbou kresťanstva“ proti Turkom, neskôr Rusom, a nakoniec proti boľševizmu. Po druhé, v romantickej literatúre z dôb neexistencie štátu sa objavil motív Poľska – Krista národov, ktorý skrze svoje utrpenie prinesie ostatným oslobodenie z tyranie. V súčasnosti sa symbolom tohto vzopätia stala práve osoba Jána Pavla II. Myslím, že básnik Czeslaw Milosz ani v najmenšom nepreháňal, keď prehlásil, že Svätý Otec bol „posledným pravým poľským kráľom“. Posledným hmatateľným dôkazom tohto vzopätia boli pietne slávnosti po pápežovej smrti – sociológovia ich prirovnávali k fenoménu Solidarity, teda k veľkej kolektívnej duchovnej a emocionálnej skúsenosti, spojenej s mravnou sebareflexiou jednotlivcov a národa ako kolektívu. A poukazovali pritom aj na eventuálny význam tohto zážitku pre politické dianie posledných mesiacov.

Dejinná situácia, v ktorej bol celý politický a spoločenský život prekrytý dvoma ideami, nacionalizmom a katolicizmom, nevyhnutne viedla k odlišnému vnímaniu štátu, než aké stálo pri vzniku európskych liberálnych demokracií. Štát – pokiaľ je nakoniec dosiahnutý – nie je iba množinou autonómnych jednotlivcov. Je emanáciou národného ducha, a teda etickým spoločenstvom s určitým daným systémom hodnôt. Úlohou štátu je potom byť strážcom étosu onoho spoločenstva a nielen garantom sebarealizácie jednotlivcov. Nezávislosť je najvyššou hodnotou, a teda vyžaduje plnú suverenitu, ako vo vnútornej oblasti, čo zahŕňa vplyv na ekonomiku, tak navonok, kde je cieľom ochrana bezpečnosti. Štát je naplnený mravným obsahom, z čoho vyplýva, že ak túto rolu nespĺňa, primárny dôraz sa nekladie na reformu inštitúcii, ale na „mravnú obnovu“. „Obnovovanie poriadku cez obnovovanie spravodlivosti“, myšlienka spojená so Solidaritou, je potvrdením primátu etiky pred politikou, a zároveň – pre všetkých, čo boli odchovaní na liberálnych kategóriách – celkom určite známkou sklonu k paternalizmu a autoritárstvu. Tento aspekt poľského myslenia o politickom správaní dobre ilustruje postava maršála Pilsudzkého a jeho hnutia s príznačným názvom Sanácia, toto sa chopilo moci po vojenskom prevratu v roku 1926 ako reakcia na korupciu, rozhádanosť a neschopnosť medzivojnového parlamentarizmu. A nie je vôbec náhodou, že maršál Pilsudzki bol politickým vzorom pre mladých bratov Kaczyńských.

Tak teda vyzerajú tie najvšeobecnejšie skúsenosti na pozadí poľského konzervativizmu. Ich posledným prejavom bola Solidarita. Je príznačné, že v posledných mesiacoch, pri príležitosti osláv 25. výročia vzniku hnutia, sa objavili hlasy o tom, že možno konečne práve teraz by sme sa mohli priblížiť k realizácii ideálov augusta 1980. Nadviazal na to vo svojom úvodnom prejave aj premiér Marcinkiewicz, keď zdôraznil: „Musíme sa vrátiť k snom generácií, ktoré bojovali za nezávislé Poľsko. A musíme mať odvahu pokúsiť sa tieto sny uskutočňovať.“ Ako ale rozumieť onej medzere medzi rokom 1989, teda volebným víťazstvom politických dedičov Solidarity a rokom 2005, keď by napokon ideály Solidarity mali byť zrealizované? Načrtli sme zatiaľ základné predpoklady diškurzu poľskej pravice, teraz je čas vymedziť nepriateľa.

Postkomunistický štvoruholník
Keď sa pozriete na Tretiu republiku očami Práva a spravodlivosti, zistíte, že ide o štát od začiatku skazený. Prvotným hriechom je dohoda medzi komunistami a časťou opozície o pokojnom prevzatí moci, spojená s garanciou nedotknuteľnosti pre funkcionárov starého režimu. Táto dohoda sa čoskoro premieňa na alianciu medzi reformovanými postkomunistami a ľavicovo-liberálnymi opozičnými kruhmi. Aliancia je namierená proti spoločnému nepriateľovi, teda pravici vychádzajúcej z národných a katolíckych koreňov. Prejavuje sa v dvoch dimenziách: v rovine mediálno-intelektuálneho diškurzu, ktorý je predovšetkým dielom liberálnych médií, napr. najväčšieho denníka Gazeta Wyborcza Adama Michnika, a v rovine politicko-ekonomickej, kde vedie ku vzniku špecifickej formy fungovania štátu, ktorú Jadwiga Staniszkisová nazýva postkomunizmom.

Rovinu politicko-ekonomickú Jadwiga Staniszkisová charakterizovala ako „zachovávanie starých straníckych hierarchií prezlečených do nových, tržných šiat“. Zväz demokratickej ľavice (SLD) je z inštitucionálneho hľadiska priamym pokračovateľom Poľskej zjednotenej robotníckej strany. Jeho vysokí predstavitelia, na rozdiel napríklad od českej KSČM, neboli pred revolúciou žiadnymi okrajovými postavičkami, ale patrili do straníckej elity (napr. prezident Kwaśniewski bol ministrom športu). V Poľsku chýbali akékoľvek výraznejšie projekty dekomunizácie, a jediný pokus, ktorého cieľom bolo zavedenie lustračných zákonov skončil pádom pravicovej vlády v roku 1992. Po demokratizácii sa postkomunisti rýchlo stali najsilnejšou stranou, mohli totiž nadväzovať na organizačné, a predovšetkým majetkové zázemie svojich predchodcov. Na rozdiel od večne rozhádanej pravice, vybudovali jednotnú a akcieschopnú stranu, ktorá si rýchlo znovuzískala obľubu voličov, ktorá dosiahla vrchol v rokoch 2000–2001, keď bol Aleksander Kwaśniewski už v prvom kole zvolený na druhé volebné obdobie do funkcie prezidenta a ľavica vyhrala parlamentné voľby s vyše 40 % podporou.

Jedno je treba zdôrazniť: vôbec nešlo o ideológiu. V Poľsku sa hovorí, že tu komunizmus ako ideológia skončil v roku 1956, potom už prichádzali len ďalšie a ďalšie generácie pragmatikov, ktorí koniec koncov už v 80-tych rokoch sami začali s „riadeným“ prechodom od ekonomického plánovania ku kapitalizmu (čím si tiež vytvorili omnoho lepšie východiskové pozície pre fungovanie v tržných podmienkach). Preto SLD nerobilo problém dokonca istý čas flirtovať s koncepciou rovnej dane... SLD bola však niečo viac než len politická strana. Publicista Cezary Michalski ju opísal ako „veľký politicko-mediálno-ekonomický koncern“, ktorý dokázal preniknúť takmer všetkými oblasťami života v krajine, ako na lokálnej, tak na celoštátnej úrovni, a ovládnuť ich. Komunistická ideológia síce chýbala, ale komunistická mentalita a spôsob riadenia štátu pretrvával. Naplno sa prejavil v posledných rokoch, keď sa pôsobením časti médií a tiež parlamentných vyšetrovacích komisií pomaly začali odhaľovať obrysy systému, ktorý sa neriadi zákonnými mechanizmami, ale funguje podľa oligarchických princípov a kamarátskych vzťahov. Jadwiga Staniszkisová definuje postkomunizmus ako systém vznikajúci na pomedzí politiky, ekonomiky a organizovaného zločinu, so silnou a nejasnou pozíciou tajných služieb, v ktorom rozhodujúcu rolu – vo všetkých týchto dimenziách – hrajú funkcionári bývalého režimu, títo vďaka svojmu privilegovanému postaveniu v momente „spustenia“ prechodu k demokracii a kapitalizmu dokážu nový poriadok prispôsobiť „na svoj obraz“. Vytvára sa tak sieť vzťahov a závislostí, ktoré v určitom okamihu začínajú nahrádzať mechanizmy právneho štátu. Tento systém logicky vyžaduje štát bezmocný, s nefunkčnou justíciou a oblasti spravodajstva i tajných služieb v podstate autonómne. V Poľsku síce postkomunistický systém celý štát „nepohltil“, ako je tomu v Rusku, ale zato ho vážne poznamenal.

V druhej rovine, v rovine médií, vzdelania a kultúry sa odohral „boj o vládu nad dušou národa“. Sociológ Zdzislaw Krasnodebski správne poznamenal, že kým hlavnou myšlienkou západného liberalizmu bola nedôvera občanov k štátu, v postkomunistickom Poľsku išlo skôr o nedôveru vládnucej elity k občanom. Ako hlavné nebezpečenstvo pre obnovujúcu sa poľskú demokraciu boli označené sily, ktoré túto demokraciu umožnili, teda Katolícka cirkev a národne orientovaná pravica. Témou liberálnych médií sa teda stala hrozba „teokracie“, alebo povedané jazykom bulvárnej tlače „vlády čiernych“. Poľská spoločnosť musela pochopiť, že pluralizmus a kresťanské hodnoty sa navzájom vylučujú a akékoľvek pokusy ovplyvniť verejnú diskusiu nábožensky motivovanými argumentmi predstavujú pre demokraciu smrteľné nebezpečenstvo. Rovnaký osud postihol aj otázku národnú. Slová ako „vlastenectvo“ alebo „kolektívna pamäť“ boli označené za prinajlepšom nemódne a nezapadajúce do modernej európskej spoločnosti a v horšom prípade ako priamo nebezpečné. Prežívanie kultu národných mučeníkov, teda ako som opísal vyššie, základná zložka kolektívnej poľskej skúsenosti bola pohŕdavo označovaná za „národnú nekrofíliu“. Zároveň bola prísnosť voči „nepriateľom demokracie“ prepojená s neobyčajnou ochotou a miernosťou k patologickým politickým a spoločenským javom ako organizovaná kriminalita, korupcia alebo beztrestnosť a privilégia pre bývalých funkcionárov komunistickej štátnej bezpečnosti – pričom malo vraj ísť o nevyhnutné požiadavky tolerancie a pluralizmu a nevyhnutné náklady spojené s kapitalistickou transformáciou. Poliaci mali teda zabudnúť na minulosť – čo prirodzene vyhovovalo postkomunistickým „bossom“ a súčasne zabudnúť na Solidaritou čerstvo vybojovaný jazyk etických kategórii popisu reality – v pluralitnom svete bolo podľa poľských liberálov miesto tak pre disidenta, ako vraha z ŠtB, ako pre obyčajného zamestnanca, tak pre podnikateľa-podvodníka. Slávnym prejavom tohto postoja sa stalo volebné heslo Aleksandra Kwaśniewského: „Zvoľme budúcnosť“.

Kríza Tretej republiky je teda, podľa poľských národných konzervatívcov, primárne krízou mravnou – jej zdrojom je nevyriešená otázka viny za zločiny komunizmu, ktorá sa následne premieňa aj na krízu inštitúcii. Vyplýva z nej totiž neschopnosť moci vymedziť etické pravidlá fungovania demokratickej spoločnosti. Toleranciu v rámci zákona nahrádza tolerancia chápaná ako relativizmus, neprítomnosť etických kategórii a všeobecná amnézia.

Súčasnú poľskú národno–konzervatívnu pravicu musíme situovať práve na priesečníku troch základných axióm verejného života (romantický nacionalizmus, spojenie národa a viery, spojenie štátu a etiky) a v protiklade k posledne zmieneným dvom hlavným črtám Tretej republiky. Nový predseda snemovne Marek Jurek komentuje tento stav nasledovne: „V roku 1989 sme získali nezávislosť, nie však suverenitu, nevytvorili sme silný štát, ktorý by dokázal presadzovať právo a verejné dobro. Anarchia (ako právne-politická, tak mravná) mala slúžiť záujmom postkomunistickej elity. Štvrtá republika má slúžiť práve náprave tohto stavu – jej zmyslom je vybudovať štát silný, spravodlivý a kompletný.“ Z tohto prehlásenia možno vyabstrahovať základné charakteristiky: a) myšlienku silného štátu, ktorý sa opiera o explicitne formulovaný mravný étos; b) mravnú obnovu verejnej sféry cez zúčtovanie s minulosťou; a k tomu by som ešte pridal za c) zahraničnú politiku postavenú na princípe ochrany národného záujmu, nielen v rovine konkrétnych hmatateľných položiek, ale tiež v rovine etickej, predovšetkým kolektívnej pamäti.

Jaroslaw Kaczyński formuloval hlavný cieľ vlády Práva a spravodlivosti ako boj proti „štvoruholníku“, ktorý ovládol verejný a ekonomický život Tretej republiky. Súčasťami tohto útvaru sú „zástupcovia postkomunizmu v politike, niektoré kruhy v biznise, niektoré zložky tajných služieb a niektoré súčasti organizovaného zločinu“. Preto sa tiež základný politický spor v Poľsku – nech už média hlásajú čokoľvek – neodohráva o víziu ekonomiky, otázku nezamestnanosti apod., ale o efektívnu kontrolu nad rezortmi justície, vnútra a nad tajnými službami. Práve spor o tieto rezorty zabránil vzniku koalície s liberálmi. Prevzatie kontroly nie je cieľom samo o sebe, ale má viesť k „ozdraveniu štátu“, vytvoreniu úplne nových základov jeho fungovania, ktoré by sa opierali o zásady „pravdy a spravodlivosti“. Toto spojenie sa vyskytuje o.i. aj v názve super-výboru „Pravdy a spravodlivosti“, ktorého predmetom pôsobenia by mala byť – opäť podľa Kaczyńského – minulosť. Budovanie silného štátu a mravná obnova je možná iba cez návrat k jazyku etických kategórií, a teda k jasnému vymedzeniu viny a neviny vo vzťahu k minulosti: ako k aféram Tretej republiky, tak ku zločinom komunizmu. Ide o koncept úplne protikladný k diškurzu súčasného liberalizmu, ktorý za základ štátu vyhlasuje neutralitu hraničiacu s relativizmom a súhlas s pluralitou právd.

Koncepcia silného štátu zahŕňa tiež myšlienku spoločného dobra ako myšlienku nadriadenú mechanizmom trhu. Hlavnú úlohu v tomto prípade hrajú, nie tendencie socialistické, o ktorých hovorili médiá, ale vplyv sociálneho učenia Cirkvi, s ústredným pojmom sociálnej solidarity a dôrazom na ochranu rodiny. „Spoločensko-ekonomický program Štvrtej republiky má vznikať práve okolo otázky práv rodiny“ – aby som opäť zacitoval nového predsedu snemovne.

Konečne, silný štát je nevyhnutnou podmienkou autentickej ochrany základov mravného poriadku národa (chápaného ako etické spoločenstvo), v podmienkach pokračujúceho útoku na základné súčasti západnej civilizácie, napr. prostredníctvom nadnárodných organizácii, predovšetkým OSN a EÚ. Podľa zástupcov PiS by mala mať nová ústava Štvrtej republiky „jednoznačne kresťanský charakter“, ktorý by mal byť nie len verbálne potvrdený v preambule, ale rovnako by mal byť prítomný v samotnom dokumente, napr. v podobe zakotvenia práva na život od počatia po prirodzenú smrť a v jednoznačnej definícii manželstva a rodiny.

Zahraničná politika
Na záver by som sa chcel ešte pozrieť na spôsob, akým sa vyššie uvedené paradigmy premietajú do zahranično-politických koncepcii Práva a spravodlivosti.

Poľské pravicové vnímanie sveta totiž do istej miery nezapadá do schémy chápania medzinárodných vzťahov v posthistorickej, integrujúcej sa Európe. Prvým úkazom, ku ktorému sa treba vyjadriť je tzv. historická politika.

Storočia, počas ktorých sa dejiny Poľska snažil písať niekto iný, vytvorili veľkú citlivosť pre „dejinnú pravdu“. Pre národ, ktorý bol postavený nie na reálne existujúcich inštitúciách, ale skôr ako duchovné spoločenstvo živých a mŕtvych, bola otázka pamäti úplne ústrednou. Poľsko dobre zapadá do definície Hannah Arendtovej, ktorá zdôrazňuje, že štát nie je iba otázkou spravodlivej organizácie konania, ale rovnako organizácie pamäti. Kým v 90-tych rokoch kolektívna pamäť a patriotizmus boli zobrazované ako prekážky stojace v protiklade k blahobytu západných spoločností a pre prijatie novej európskej identity, posledné roky znamenajú návrat tejto dimenzie identity do popredia; s tým je spojený návrat „historickej politiky“, symbolom tejto premeny sa stali zmienené slávnosti k výročiu Varšavského povstania. „Poliaci rozhodli, že chcú návrat kolektívnej pamäti do verejnej sféry. V podmienkach znechutenia z každodennej politickej praxe Tretej republiky, je táto pamäť jedným zo spôsobov ako vrátiť dôstojnosť,“ napísal politológ Marek Cichocki.

V národnej dimenzii ide o navrátenie dôstojnosti a hrdosti, v sfére medzinárodnej – o reinterpretáciu dejín doteraz písaných iba víťazmi. Zatiaľ čo Európa považuje tieto záležitosti za uzavretú kapitolu, v Poľsku ide o stále živú záležitosť, navyše, pocit krivdy je znásobený tým, že nepochopenie zo strany Európy je chápané ako pokrytectvo. Francúzsko a Nemecko si totiž svoju víziu dejín mocensky potvrdili, a teraz predstierajú, že je to iba Poľsko, ktoré má záujem na „hrabaní sa v minulosti“.

Už som sa zmieňoval o otázke osláv výročia Varšavského povstania, ďalším ukážkovým príkladom je odpoveď Kaczyńského, primátora Varšavy, na nemecké pokusy o zriadenie berlínskeho Centra odsunutých. Zahájil totiž vo Varšave proces sčítania škôd spôsobených nemeckou okupáciou mesta počas vojny. Konečná mnohomiliardová čiastka má byť zbraňou proti prípadným nárokom vysídlencov na poľský majetok. „Chcem budovať blízke vzťahy medzi Poliakmi a Nemcami. Nie je ale možné meniť historickú pravdu, stierať rozdiely medzi vrahmi a obeťami,“ prehlásil Kaczyński krátko po zvolení. Podobne vyznieva Kaczyńského postoj k Moskve, v tomto prípade napr. kritizoval účasť Kwasniewského na oslavách výročia vojny v Moskve, pretože svojou prítomnosťou „schvaľoval falošnú ruskú koncepciu moderných dejín“.

Druhým aspektom zahraničnej politiky poľských konzervatívcov, ktorý vzbudzuje nervózne reakcie Európy, je ich údajná konfliktnosť a agresivita voči susedom. Na tomto mieste sa najradšej pre vysvetlenie odvolávam k modelu, ktorý formuloval americký politológ Robert Kagan, teda k rozlíšeniu medzi Hobbesovou a Kantovou koncepciou medzinárodných vzťahov. Západná Európa patrí do kategórie Kantovho „večného mieru“, v ktorom dejiny skončili a otázky národnej a štátnej suverenity prestali mať význam. Naopak Poliaci, rovnako ako Američania, žijú stále ešte do istej miery vo svete Hobbesovho „boja všetkých proti všetkým“, v ktorom treba za nezávislosť bojovať a strategickú bezpečnosť krajiny neustále chrániť. Z veľkej časti je to ovplyvnené dejinami. Boj za znovuzískanie a ubránenie suverenity bol pre Poľsko hlavnou náplňou posledných takmer troch storočí. Druhým faktorom je geopolitická poloha krajiny na hraniciach s postsovietskym priestorom, v ktorom Hobbesove pravidlá vládnu dodnes, a tiež umiestnenie medzi dvoma mocnosťami, Ruskom a Nemeckom („Poľsko je ako Kristus, pretože je ukrižované medzi dvomi lotrami,“ hovorí starý vtip). Návrat k imperiálnej politike Putinovho Ruska vedie Poľsko k výraznej angažovanosti na Ukrajine a v Bielorusku, ktoré vytvárajú svojho druhu „nárazníkovú zónu“ potrebnú pre zaistenie poľskej bezpečnosti. Rovnako negatívne reakcie vyvolávajú snahy Nemecka o posilnenie jeho postavenia v EÚ, ako to bolo obsiahnuté napríklad v projekte návrhu Európskej ústavy.

Niet preto divu, že najvýznamnejšou zahranično-politickou témou kampane sa nestala otázka európskej integrácie alebo revízia spojenectva so Spojenými štátmi. Omnoho viac emócii vyvolala napr. téma rusko-nemeckého zbližovania, čo sa prejavilo podpísaním dohody o výstavbe nového plynovodu, ktorý sa má, oproti pôvodným plánom a napriek vysokým finančným nákladom, vyhnúť poľskému územiu. Varšava tento akt pochopila ako politicky motivované gesto nepriateľstva a ohrozenia poľskej bezpečnosti. Výčitka bola adresovaná predovšetkým Nemecku, ktoré má týmto „porušovať princíp solidarity medzi členskými štátmi“. Táto kauza poukazuje na dôvody poľskej previazanosti na Spojené štáty: Amerika je pre Varšavu jediným garantom strategickej bezpečnosti krajiny vo vzťahu k nestabilným oblastiam na východe, predovšetkým voči Rusku. Varšava a Washington premýšľajú v podobných kategóriách, zatiaľ čo „posthistorická“ Európa nedáva proti týmto hrozbám žiadnu reálnu záruku. Potvrdením tejto stratégie bola ukrajinská kríza, keď práve USA, nie Brusel, podporili poľské snahy o vyváženie ruského vplyvu na politické dianie v Kyjeve. Navyše, existuje všeobecne zdieľaný názor, že nemecká politika vedie pod rúškom „prehlbovania integrácie“ v skutočnosti k posilovaniu dominancie Berlína nad európskym kontinentom. „Keď Nemecko môže hájiť a presadzovať svoje národné záujmy, prečo by sme sa my, v mene európskej integrácie, mali vzdávať tých svojich?“ pýta sa Kaczyński. Zdanlivá konfliktnosť a nacionalizmus poľskej pravice sa tak javí iba ako logická odpoveď na medzinárodné postavenie krajiny.

Záver
Poľský variant konzervativizmu sa možno kvôli špecifickým dejinným skúsenostiam odkláňa od štandardných kritérií európskej politiky. Na druhé strane, ak si odmyslíme mediálny šum a nepresné nálepky, ktorých sa Právu a spravodlivosti v posledných týždňoch dostalo, nájdeme v ich programe afirmáciu rovnakých základných elementov politického poriadku, ktoré konzervatívne myslenie vždy sprevádzali: štátnej autority, morálky zakotvenej v kresťanskom dedičstve a suverenity národného štátu vo vzťahu k snahám o unifikáciu v nadnárodnej úrovni. Možno je v tom viac prvkov konzervativizmu integristického, typu, povedzme španielskeho karlizmu a istých čŕt Schmittovho decisionizmu, než modelu britského a amerického; nemyslím si však, že by to bolo najpodstatnejšie. Konzervativizmus bol v Burkovom poňatí obhajobou tradície a evolučných zmien. V súčasnosti však už v konzervatívnom postoji a politike nejde iba o „spomaľovanie“ premien, ale skôr o obhajobu základných stavebných kameňov západnej civilizácie: rodiny, práva na život, slobody svedomia, ktoré vytvárajú židovsko-kresťanský obraz človeka.

A že je to práve obhajoba týchto základných stavebných kameňov civilizácie, ktorá na novej poľskej vláde liberálnej ľavici vadí najviac, jasne naznačuje citácia z komentára v denníku The Guardian: „Spoločenský konzervativizmus, názory procirkevné, protipotratové a nepriateľské voči homosexuálom sa vôbec nezhodujú s ambíciami Poľska pripojiť sa k špičke moderných európskych štátov.“ Myslím že môžem s čistým svedomím v mene poľských konzervatívcov prehlásiť, že pokiaľ príslušnosť ku klubu „moderných európskych štátov“ znamená vzdať sa týchto zásad, naša odpoveď je krátka: „Nie, ďakujeme.“

Autor je poľský publicista, spolupracovník magazínov Christianitas a Międzynarodowy Przegląd Polityczny.

Odznelo ako prednáška na konferencii Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika Podoby konzervativizmu, ktorý sa konal v dňoch 10. - 12. novembra 2005 v Piešťanoch.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.