Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Prečo sa katolíci rozvádzajú

Číslo 3/2011 · Kňaz X · Čítanosť článku: 6589
 

Na Slovensku končí rozvodom takmer každé druhé manželstvo. Keďže väčšina manželstiev sa stále uzat-vára cirkevným obradom, civilné rozvody sa týkajú aj nás, katolíkov. Napokon, vidíme to okolo seba. Azda nebude prehnané povedať, že každý z nás pozná v svojom okolí minimálne jeden príklad. Otázka preto znie: Prečo sa katolíci rozvádzajú a čo s tým možno robiť?

Žijeme v sekularizovanej spoločnosti. Preto je odpoveď na prvú otázku pomerne banálna. Katolíci sa roz-vádzajú z tých istých dôvodov ako hociktorí iní manželia. Neveriaci, nepokrstení, inoveriaci. Príčinou sú peniaze, manželské nezhody, nevera, alkohol, preto, že zistili, že sa pred manželstvom naozaj nespoznali a s manželstvom sa unáhlili (väčšinou kvôli tehotenstvu) a jednoducho sa k sebe nehodia. Povedané slo-vami zákona o rodine, ktorý je často citovaný v rozsudkoch o civilnom rozvode: „Vzťahy medzi manžel-mi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené, manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.“

Veriaci katolík však cíti (a dovolím si tvrdiť, že to cíti každý človek s mravným cítením), že tieto odpo-vede nie sú odpoveďami, sú len konštatovaním stavu, akokoľvek nenormálneho.

Pozrime sa preto na najčastejšie odpovede, ktoré dávajú na túto otázku tí katolíci, ktorí by k rozvodu ni-kdy nepristúpili z principiálnych dôvodov a ktorých manželstvo vydržalo napriek nezhodám pre peniaze, alkohol či neveru, napriek odhaleniu charakterových chýb a napriek vytriezveniu zo zamilovanosti. Veď katolíci sú takí istí ľudia ako ostatní a majú v manželstve také isté problémy ako iní manželia. Nemajú od Boha „imunitu“ voči osobným zlyhaniam, hriechu ani manželským krízam – aj keď majú niečo, vďaka čomu môžu prežívať svoje manželstvo inak ako ostatní, a inak riešiť aj svoje manželské krízy.

Prvá a základná odpoveď na príčinu rozvodov medzi katolíkmi by teda mohla znieť takto: Katolíci, ktorí sa rozvádzajú, nemajú skutočnú vieru – ani v Boha, ani v manželstvo. Už neveria v nerozlučiteľnosť man-želstva, ani v moc sviatosti manželstva, ktorá túto nerozlučiteľnosť garantuje, ak manželia spolupracujú s Božou vôľou, ktorá chce chrániť každé manželstvo a rodinu, pretože manželia sú obrazom samotnej Božej lásky k človeku. Katolíci nie sú supermani, ktorí zvládnu každý problém sami – pre skutočné zvládnutie svojho života, vrátane manželstva, absolútne závisia – ako každý človek – od Božej milosti. Ak s ňou spolupracujú, robia zázraky (celoživotné manželstvo je vlastne zázrak, nie?), ak s ňou nespolup-racujú – kvôli nedostatočnej viere – uchyľujú sa, tak ako ostatní ľudia, k náhradným, umelým, po-vrchným ľudským riešeniam, akým je aj rozvod – a zdanlivo logických a rozumných argumentov si na také riešenie nájdu viac ako dosť (občas sa síce naozaj vyskytnú aj morálne ospravedlniteľné dôvody na civilný rozvod, ak sa nechápe ako „zrušenie manželstva“, ale len „majetkovo-právne vyrovnanie“, ale tým sa tu teraz nebudeme zaoberať).

Možno by bolo treba pripomenúť, že úcta k manželstvu a vedomie o jeho posvätnosti, nerozlučiteľnosti a Božej ochrane nie je v skutočnosti len záležitosťou katolíkov. Manželstvo ako také nie je vynálezom katolíkov, ani kresťanov vo všeobecnosti. Je to prirodzená inštitúcia, ktorá má svoje zákony. Tieto záko-nitosti, ako to zdôrazňujú aj poslední pápeži, možno len stále lepšie chápať a uplatňovať, a nie ich svoj-voľne meniť podľa momentálnych kultúrnych nálad. Stojí za to si uvedomiť, že Cirkev od počiatku nevy-tvorila „nezávislý katolícky model manželstva“, ale ho len chráni v jeho pôvodnej podobe, s jeho priro-dzenými vlastnosťami, ktorými sú vernosť, nerozlučnosť a plodnosť a tieto prirodzené vlastnosti sviatos-ťou manželstva len potvrdzuje a upevňuje, a robí z manželstva obraz vzťahu Krista a Cirkvi. Zvláštnym dôkazom toho, že katolícke (t.j. sviatostné) manželstvo nie je vo svojej prirodzenej podstate iné ako sú manželstvá ostatných, t.j. nepokrstených ľudí, je aj skutočnosť, že Katolícka cirkev sa cíti byť kompe-tentná k vyhláseniu nulity aj tých manželstiev, ktoré neboli pred ňou slávené, ba dokonca aj manželstiev inoveriacich nepokrstených (napríklad moslimov), ak ju o to požiadajú (nulita manželstva nie je rozvod manželstva, ale vyhlásenie Cirkvi, že niektoré manželstvo bolo od počiatku neplatné z dôvodu nejakého po istom čase zisteného a dokázateľného konštitutívneho nedostatku manželstva).

Druhá odpoveď na položenú otázku len dopĺňa prvú. Katolíci dnes priveľmi podliehajú tlaku „tohto sve-ta“ – rozvody sa stali natoľko bežnými, ľahko dostupnými a spoločensky akceptovateľnými, že „vábia“ katolíckych manželov pri najmenšom dôvode zvoliť si tú zdanlivo najľahšiu cestu vyriešenia manžel-ských problémov – rozvod (pritom často nejde ani o skutočnú krízu, len o krátkodobú nespokojnosť s momentálnym stavom), bez ohľadu na negatívne dôsledky takéhoto „instantného“ rozhodnutia na vlast-né svedomie, duchovný rast, deti, osud druhého partnera a tiež spoločnosť. Tejto „kultúre“ napomáha aj všeobecne konzumná mentalita dnešného sveta, v ktorej sa zdôrazňuje sebecký úžitok zo života v duchu zákazníckej nespokojnosti so zakúpeným tovarom: „Ak nie si s niečím spokojný, zbav sa toho, vymeň to za niečo iné, čo ti bude možno lepšie vyhovovať!“

Ponúkam aj tretiu odpoveď, ktorá sa netýka len katolíkov, napokon rovnako ako aj prvé dve odpovede. Hoci dnes vstupujú ľudia do manželstva v priemere vo vyššom veku, sú na manželstvo nezrelí, ba niekto-rí možno aj morálne trvalo nespôsobilí. Ide zrejme o dôsledok nesprávneho modelu výchovy, ktorý je dnes všeobecne rozšírený a prijímaný ako „výdobytok civilizácie“, ako dôsledok „práv dieťaťa“. Dnešní mladí ľudia všeobecne dozrievajú neskoro (alebo nikdy?) a dôvodmi sú bezstarostné detstvo a mladosť bez vyžadovania akejkoľvek zodpovednosti, poslušnosti a obety. Ale kto je úplne neschopný obetovať sa, je neschopný na manželstvo – lebo je neschopný na skutočnú lásku. Jestvuje pekný citát mne neznámeho autora o manželstve: „Do manželstva nevstupuj preto, aby si bol šťastný, ale preto, aby si urobil šťastným niekoho iného.“

Prejdime k druhej v úvode spomínanej otázke. Dá sa s tým niečo robiť? Možno dosiahnuť, aby sa katolíci nerozvádzali? Dá sa to zmeniť? Môžeme to my sami alebo Cirkev nejako ovplyvniť? Absolútne zásadné v tomto smere zostáva toľko kritizované zotrvávanie Cirkvi na pevnej pozícii nerozlu-čiteľnosti raz platne uzavretého manželstva, a teda vylúčenie akceptovania civilných rozvodov ako „zru-šenia“ manželského zväzku – a tento prirodzený zákon, ktorý môže každý objaviť vo svojom svedomí, sa netýka len katolíkov, ale všetkých. Samotná táto pravda o manželstve má silu pozitívne ovplyvniť mysle-nie manželov, najmä katolíkov, v zmysle zotrvania v manželskom zväzku a hľadania riešenia svojho na-rušeného manželského vzťahu (jedným z možných spôsobov ako „prežiť“ manželskú krízu, a pritom ne-podľahnúť rozvodovej mentalite zdôrazňujúcej len osobný prospech manželov, je v Katolíckej cirkvi in-štitút manželskej „rozluky“, čo je oddelené spolužitie v istom stupni, bez nutnosti pristúpenia k civilnému rozvodu). Veď proti rozvodu manželstva (v zmysle zrušenia manželského zväzku a úplného zániku man-želského spolužitia) sú nielen argumenty viery, ale aj argumenty zdravého svedomia: rozvod zvyčajne neprinesie skutočné zlepšenie stavu života, len dočasnú úľavu nasledovanú množstvom ďalších problé-mov. Postihuje negatívne najmä deti, ale aj celú spoločnosť, a v konečnom dôsledku neprináša skutočné dobro ani samotným manželom. Ako príklad uvediem skúsenosť cirkevného sudcu, že mnohí rozvedení trpia celoživotným pocitom frustrácie, neúspešnosti, straty sebadôvery a neschopnosti tešiť sa zo života – a to napriek tomu, že sú radi, že sa zbavili problémov v neúspešnom manželstve. Ale ich pocit frustrácie má na ich život očividne negatívnejšie dôsledky ako zotrvanie v konfliktnom manželstve, a aj po uzavretí nového, civilného manželstva, zostáva kdesi v ich vnútri prázdno, ktoré sa snažia nejako zaplniť. K tomu im občas slúži aj snaha o cirkevné splatnenie ich nového manželstva cez proces nulity ich predchádzajú-ceho stroskotaného manželstva – čo je však často len snaha o zakrytie vlastného zlyhania.

Ponúkajú sa však aj iné formy nápravy súčasného stavu katolíckej, ale aj všeobecnej rozvodovosti (cir-kevnými ale aj inými autoritami mnohokrát rozoberané a odporúčané), ktoré sú však „behom na dlhé tra-te“ a reagujú na hlavné príčiny súčasného stavu rozvodovosti: v prvom rade na sekularizáciu, ale tiež na spomínanú súčasnú nepripravenosť mladých na manželstvo. Ľahšie „postihnuteľnou“ sa zdá byť táto dru-há príčina rozvodovosti, čomu by mohla napomôcť výraznejšia predmanželská výchova počnúc rodinou, pokračujúc školou a končiac Cirkvou. Výchova k manželstvu patrí k náboženskému vzdelávaniu, a preto by sme k nej mali zmeniť prístup. Samozrejme nie v zmysle rôznymi aktivistami navrhovanej „sexuálnej výchovy“, ktorá by celkový stav rozvodovosti len zhoršila (najmä tým, že by zhoršila celkovú morálnu pripravenosť mládeže na manželstvo). Pokiaľ ide o bezprostrednú predmanželskú prípravu pred sobášom vo farnostiach, všeobecne je dnes na Slovensku považovaná iba za nevyhnutnú formalitu. Prečo sa potom máme čudovať dôsledkom? Nie je nesprávne, ak od birmovancov často vyžadujeme viac, ako od budúcich manželov? (Príprava na birmov-ku by sa však práve preto mohla a mala stať jedným zo spôsobov predmanželskej prípravy katolíckej mládeže). Treba si len želať, aby sa v tejto oblasti na Slovensku ešte aktívnejšie „pohli ľady“, či už orga-nizovaním profesionálnejšie zvládnutých predmanželských príprav aj za účasti prednášajúcich z radov laikov, najmä vo väčších (zvyčajne mestských) farnostiach, ale aj šírením iniciatív zameraných tak na predmanželskú prípravu mládeže, ako aj na duchovnú pomoc kresťanským manželstvám. Je však nepo-chybné, že súčasný stav je stále nedostatočný. Iniciátormi v tejto oblasti by však nemali byť len biskupi či kňazi, ale samotní rodičia a manželia. Veď stačí tak málo, zájsť na faru a spýtať sa na možnosti ohľadne prípravy detí na manželstvo alebo aj pomoci manželským párom. Buďte však pripravení na protiútok: čo tak, keby ste sami niečo také ponúkli či zorganizovali? Možností je veľa, stačí si „kliknúť na google“ ale-bo popýtať sa po okolitých farnostiach. Ale väčšinou chýba ochota tých, ktorí by niečo také mohli robiť, ale aj záujem tých, ktorí by to potrebovali ako soľ. Osobne ponúkam vo farnosti párom pred sobášom niekoľko foriem predmanželskej prípravy vrátane víkendových kurzov mimo farnosti – môžu si vybrať podľa svojich možností a záujmu, a som prekvapený ich pozitívnou reakciou. Sebakriticky dodávam, že by sa v tejto oblasti dalo aj v mojej farnosti urobiť oveľa viac, ale myslím si, a mnohí kňazi by mi dali za pravdu, že to nie je pre nás kňazov vôbec také jednoduché. Najmä preto, že narážame na nezáujem, neo-chotu aj nedôveru tých, ktorých sa to týka, o vlastnej frustrácii z neúspechov ani nehovoriac.

Hlavným problémom však zostáva sekularizácia dnešnej spoločnosti v zmysle jej odkresťančovania a straty zmyslu pre posvätný charakter manželstva ako celoživotného vzťahu medzi mužom a ženou, kto-rý je základom stabilnej rodiny. Tu sa však musíme spoliehať viac na Božiu milosť než na ľudské sily, a nestrácať nádej, že semeno evanjelia, ktoré sa dnes zdá byť v našej „postkresťanskej“ spoločnosti cel-kom vyschnuté, prežíva len fázu istého, snáď dejinne nevyhnutného „odumierania“, aby mohlo v budúcnosti opäť priniesť úrodu – iste však nie bez nášho aktívneho prístupu k hľadaniu cestičiek oživo-vania kresťanských hodnôt v našom najbližšom okolí, napr. vo vlastnej rodine. Ale takéto úsilie je ne-možné bez hľadania hlbšieho osobného vzťahu s Bohom.

Autor je katolícky kňaz, pracuje aj ako cirkevný sudca, venuje sa nulitám manželstiev katolíkov.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.