Historické korene komunizmu
Číslo 4/2005 ·
·
Čítanosť článku: 11158
Radomír Malý
Historické korene komunizmu
„Národ, ktorý sa onými zvrchu povedanými zásadami bude riadiť, upadne už počas jednej generácie do stavu úplnej zhovädilosti...“ Tieto slová napísal František Palacký v brožúrke „Doslov k Radhostu“ na adresu Komunistického manifestu Marxa a Engelsa. Historický vývoj mu dal za pravdu. Dnes po r. 1989 absolútna väčšina svetových politikov a intelektuálov označuje komunizmus v jeho pravovernej marxisticko-leninskej podobe, nazývanej samotnými komunistami „reálnym socializmom“, za najzločinnejší systém dejín, za „ríšu zla“, ako o nej hovoril americký prezident Ronald Reagan. Majú pravdu, lebo fakty sú neúprosné. Komunizmus trval – a ešte doteraz trvá (Čína, Severná Kórea, Laos, Vietnam, Kuba) – 70-80 rokov. Za ten čas vyvraždil podľa prepočtov historikov niekoľko sto miliónov nevinných ľudí, a to aj ženy, deti a starých ľudí: v Rusku, vo východnej Európe, v Číne, Kambodži, Severnej Kórei, Vietname atď. To nedokázal počas historicky tak krátkeho času žiadny iný -izmus.
Lenže najstrašnejší na tom nie je počet mŕtvych, ktorých komunizmus za sebou zanechal, ale dôvody, prečo museli byť títo ľudia hromadne povraždení. Vysvetlenie nám poskytne ten najpovolanejší, hlavný ideológ komunizmu a zároveň prvý štátnik a politický tvorca tohto režimu V. I. Lenin. Vo svojom dekréte z januára 1918 nariaďuje „očistiť Rusko od všetkých možných odrôd škodlivého hmyzu“(1) a vypočítava, kto vlastne týmto „hmyzom“ je: kňazi, mnísi, rehoľníčky, členovia farských rád a speváckych zborov, „reakční“ univerzitní profesori, členovia poľnohospodárskych kresťanských komún, tolstojovskí pacifisti, príslušníci nezávislých, nekomunistických odborových zväzov a pod. Títo tzv. „ľudia včerajška“ mali byť zlikvidovaní tzv. „mimoriadnymi komisiami“, ktoré organizovala tajná polícia Čeka. Lenin definuje oné mimoriadne komisie týmito slovami: „Mimoriadna komisia nie je ani vyšetrujúci orgán, ani súdny tribunál. Je to bojová zložka na domácom fronte občianskej vojny. Nepriateľa nesúdi: zneškodňuje ho... Nevedieme vojnu proti jednotlivcom. Vyhladzujeme buržoáziu ako triedu. Nepátrame po dôkazoch alebo svedkoch, aby nám odhaľovali činy alebo slová proti sovietskej moci. Prvá otázka, ktorú kladieme, znie: ‚Ku ktorej triede patríš, aký je tvoj pôvod, výchova, vzdelanie alebo povolanie?‘ Odpoveď určuje osud obžalovaného. To je podstata červeného teroru.“(2) Keď sa roľníci v strednom Rusku sťažovali prosebným listom na hladomor, ktorý bol Leninom a Trockým umelo vyvolaný, a na neustávajúce masové úmrtia predovšetkým detí, Lenin napísal: „Nech psíci buržoáznej spoločnosti....poštekávajú a kňučia nad utratením každého nežiaduceho šteňaťa. My rúbeme veľký, starý prales.“(3) Ďalej sa potom vyjadril takto: „Zákon by nemal zrušiť teror; sľubovať to by bolo ilúziou alebo sebaklamom; teror by mal byť v princípe odôvodnený a legalizovaný, jasne, bez vytáčok a bez prikrášľovania.“(4)
Citované Leninove slová ukazujú, že sovietski boľševici siahli k masovému vyvražďovaniu ľudí len na základe toho, že patria k určitej sociálnej alebo názorovej skupine. V tom spočíva najhroznejšia podstata komunizmu. Palacký mal krutú pravdu, azda prekonala i očakávania jeho samého. Zhovädilosť tohto systému tkvela v tom, že miesto riadneho súdnictva, miesto konkrétnych dôkazov viny bol uplatnený princíp tzv. „triednej“ spravodlivosti, keď jedinou vinou človeka, či už pod srdcom matky, v plienkach alebo o stareckej palici, sa stala jeho príslušnosť k nesprávnej triede, prípadne v produktívnom veku k nesprávnej politickej organizácii či nesprávnemu názorovému prúdu. Na týchto základoch sa ľahko dalo ospravedlniť vystrieľanie všetkých dedín určitého regiónu, vyhladzovanie spurného obyvateľstva, konfiškácia zásob obilia a nevydávanie potravinových lístkov a deportácie celých štvrtí miest do sibírskych vyhladzovacích koncentrákov. Komunizmus znamenal hlboký prepad civilizácie. Ak kresťanstvo nastolilo právny štát, v ktorom iba na základe riadneho súdneho výroku, po podrobnom dôkaznom pojednávaní a skúmaní skutkovej podstaty mohol byť niekto odsúdený do väzenia alebo v krajnom prípade na smrť, zástancovia marxizmu-leninizmu nahradili riadne súdnictvo tzv. triednym terorom, ktorý dokonca uzákonili. To, čo platilo v Rusku za Lenina a Stalina, sa stalo neskôr realitou v Číne za diktatúry Mao Ce-tunga, za vlády Kim Ir-sena v Severnej Kórei a Pol Pota v Kambodži. Všade sa objavuje ten istý motív: masové popravy ľudí nie na základe skutočnej alebo domnelej viny, ale na základe príslušnosti k tzv. nepriateľskej triede, vrstve či skupine. Komunistický systém nesie na sebe pečať páchateľa najstrašnejších genocíd v dejinách ľudstva.
Lenže už starý grécky filozof Epikuros predniesol vetu: „Z ničoho nič nepovstáva.“ Komunizmus sa nezrodil vo vzduchoprázdne, ale v konkrétnom historickom kontexte, do ktorého zapadá i jeho cynické pohŕdanie právom, spravodlivosťou a ľudským životom. Na tento kontext zabúda – asi nie náhodou – väčšina dnešných kritikov a posudzovateľov komunizmu. Taký fenomén nespadol z neba ako „deus ex machina“, má svoje korene a vývoj. Nie je izolovaným javom, ale súčasťou širšieho sociálneho a historického procesu, ktorým sa treba zaoberať.
Začnime trocha netradične. Kedykoľvek v diskusii so súčasným komunistom upozorníte na genocídne zločiny tohto systému, buďte si istí, že je to len otázka sekúnd, keď začne: A čo Cirkev? Čo inkvizícia a upaľovanie kacírov? Tu argumentácia značnej časti diskutujúcich protivníkov komunizmu väčšinou končí, maximálne sa zmôžu iba na nemastné neslané táranie o tom, že každá totalita je zlá, či už katolícka alebo komunistická, čím sami výrazne oslabujú závažnosť a špecifickosť komunistických genocíd. Diskutéri z katolíckych kruhov sa dokonca často nezmôžu ani na argument, že zo súčasných katolíkov nikto nežil v dobe inkvizície, naproti tomu páchatelia komunistických zločinov do značnej miery doteraz žijú a unikajú spravodlivosti.
Neznalosť a propagandistické klišé, ktoré nie sú len symptómom komunizmu, ale aj liberálnej demokracie, znemožňujú správne klasifikovať komunizmus a jeho teror, preto zapálení demokrati v debatách s komunistickými intelektuálmi prehrávajú. Pritom stačí len trochu objektívnych vedomostí histórie a schopnosti dať si ich do súvislostí. Iste, v stredoveku, ktorý je širokým pojmom, existovalo mnoho krvavých masakrov vo vojnách, vrátane vojen náboženských, boli tu i pogromy na židovské getá. Čo by sme však márne hľadali, to je chladnokrvná Leninova výzva od zeleného stola na likvidáciu istej časti obyvateľstva na základe triedneho alebo ideologického princípu. Stredoveké krvavé akty boli dôsledkom okamžitých emócií, vášní. Dramatik a básnik Friedrich Schiller v 18. stor. raz napísal: „Najväčšou hrôzou hrôz sa človek stáva vždy, keď je rozvášnený.“ Schillera ospravedlňuje, že poznal iba krvavé masakry z vášne, z hnevu, z okamžite vzplanutej nenávisti a túžby po pomste. Škoda, že sa nedožil Veľkej francúzskej revolúcie, nehovoriac už o boľševickej revolúcii v Rusku, lebo by musel svoj názor skorigovať. Hriech z vášne je iste zlý, ale ešte horší je hriech predmeditovaný, chladnokrvne vykalkulovaný, dopredu naprogramovaný a dôkladne premyslený; presne ten, ktorý spáchal Lenin svojím dôkladne prepracovaným vysvetlením, čo sú to „mimoriadne komisie“, ktoré nesúdia, ale likvidujú na základe triednej príslušnosti. Niečo obdobného by sme v stredovekom štáte, tzv. Christianitas, hľadali márne. Kedykoľvek sa vyskytli tendencie k niečomu takému, bola tu cirkevná autorita so svojím Desatorom a prikázaním lásky k človeku. Keď po porážke bludárskej a zároveň teroristickej sekty albigenských katarov došlo v južnom Francúzsku k vybíjaniu civilného obyvateľstva križiackym vojskom bez rozlišovania, kto patrí či nepatrí k bludárom, biskupská synoda v Toulouse r. 1228 - 1229 toto odmietla a stanovila, že len zvláštne cirkevné súdy, zvané inkvizičné, majú právomoc rozhodnúť, kto je a kto nie je kacír, a ak niekoho z kacírstva usvedčí, obvinený musí mať možnosť zriecť sa bludov pod prísahou, a tým si zachrániť život. Tak Cirkev bránila genocíde, ktorá mohla ľahko vzniknúť na základe rozhorčenia a pomstychtivosti davu, proti tomu stavala požiadavku riadneho súdnictva. V tom je podstatný rozdiel medzi inkvizíciou a komunistickou totalitou. Bez toho, žeby sme chceli hájiť stredoveké upaľovanie heretikov za ich presvedčenie (naopak je to potrebné odsúdiť), nedá sa spochybniť, že vznik inkvizície bol motivovaný snahou zabrániť genocíde a krviprelievaniu riadnym súdnictvom, ako to skvelo analyzuje Vittorio Messori(5), zatiaľ čo komunistický teror bol umelo a zámerne vyvolaný. To je najpádnejšia argumentácia v diskusii s komunistami, odhliadnuc od obrovského nepomeru v počte obetí. Kým počet popravených heretikov v katolíckej Christianitas nepredstavuje v celej Európe za obdobie 500-600 rokov ani 10 tisíc, počet nevinných obetí komunizmu sa pohybuje rádovo v desiatkach miliónov len v priebehu niekoľko desaťročí. Čo sa tu dá porovnávať?
Keď chceme hovoriť o historických koreňoch komunizmu, treba najprv definovať pojem „socializmus“, ktorý si komunisti privlastnili. Rozdiel medzi socializmom a komunizmom ešte v 19. stor. prakticky neexistoval, oboje vyjadrovalo jedno a to isté. Rozvoj Marxovej náuky a neskôr Leninov prevrat v Rusku však vykryštalizovali sémantiku v tom zmysle, že socializmus je širší pojem než komunizmus. Termín „socializmus“ znamená úplnú náuku i prax usilujúcu o zrušenie súkromného vlastníctva a jeho nahradenie vlastníctvom kolektívnym bez ohľadu na ideové základy; pojem „komunizmus“ sa ale týka socializmu založeného na náuke marxizmu-leninizmu. Komunizmus je teda jednou z konkrétnych foriem socializmu, a síce tou najhoršou a najnebezpečnejšou. Ide o jav nový, majúci za sebou len zhruba 150 rokov, kým socializmus je starý približne ako ľudstvo samo.
Na počiatku totiž stojí odveký spor, či vlastníctvo má byť súkromné, alebo spoločné. Vo všetkých civilizáciách nachádzame väčšie či menšie tendencie idealizovať si spoločnosť, v ktorej sú prostriedky výroby, či už poľnohospodárske alebo remeselné, spoločné, keď nie je určený konkrétny vlastník. Túto úlohu má suplovať štát, spoločnosť, obec, svetská alebo náboženská komunita a pod. V antike, ktorá patrí po kresťanstve k hlavnému princípu európskej civilizácie, už Platón prejavoval isté, aj keď veľmi opatrné „socialistické“ tendencie; dokazuje to tiež jeho Ústava. Tieto tendencie vychádzali z vedomia nesúladu medzi reálnou pozemskou obcou na zemi a „ríšou ideí“ na večnosti. Platón, bez toho, aby bol bezprostredne vyzývaný k odstráneniu súkromného vlastníctva v tomto živote, predsa len považuje spoločné vlastníctvo za lepší, optimálnejší spôsob usporiadania spoločnosti. Tento protiklad ešte viac vyostrili Platónom inšpirovaní gnostici, ktorých náuka ohrozovala ako heréza už rané kresťanstvo a stala sa myšlienkovým základom všetkých veľkých bludov v cirkevných dejinách. V nej treba hľadať aj herézu socializmu, ako to analyzuje J. Maritain.(6) Socialistické tendencie sa dajú pozorovať v stredoveku napr. u valdenských bludárov, u časti našich husitov a v Lutherovej dobe u nemeckých novokrstencov (anabaptistov).
Dodnes sú i medzi katolíkmi stúpenci socializmu, ktorí sa odvolávajú na to, že prví kresťania obce v Jeruzaleme podľa Skutkov apoštolov mali „všetci všetko spoločné“.(7) To je pravda. Jeruzalemská apoštolská obec nebola tiež v dejinách kresťanstva ojedinelá. Všetky rehole a kláštorný život sú fakticky založené na princípe spoločného vlastníctva – napriek tomu však nemôžeme hovoriť o socializme. Prečo? M. Poradowski trefne hovorí, že „tzv. socializmus kláštora je realizovateľný, pretože rešpektuje ľudskú slobodu, socializmus je však ako politicko-ekonomický systém utópiou, nakoľko ľudskú slobodu ničí. Dobrovoľne uskutočnené zospoločenštenie výrobných prostriedkov, na ktorom sa všetky subjekty príslušnej society zhodnú, môže byť kláštorom; nútené zospoločenštenie proti vôli čo len jediného člena komunity je koncentrákom“.(8) Lepšie sa to azda ani vyjadriť nedalo. Sme pri jadre veci. Spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov a vôbec majetku je uskutočniteľné a môže dobre fungovať len v menších komunitách, keď sa všetci jej členovia na tom dobrovoľne zhodnú a dohodnú. Presne toto bol prípad prvej kresťanskej obce v Jeruzaleme i neskoršieho veľkého množstva kláštorných komunít. Spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov nadekrétované štátom alebo i menšou správnou jednotkou je utópia, vysnená a zidealizovaná víziou dokonalej spoločnosti, aká nie je realizovateľná, pretože človek nikdy nie je dokonalý. Dokiaľ najrôznejší revoluční vládcovia v dejinách chceli a chcú niečo také uskutočniť a zaviesť v ekonomike a politike „socialistický“ systém, nikdy nemohli a nemôžu získať dobrovoľný súhlas všetkých subjektov, museli a musia preto použiť násilie. Nútené odňatie majetku druhému potom nemožno nazvať inak ako krádež. Práve toto nerozlišujú mnohí kresťanskí obhajcovia socializmu. U prvotných kresťanov a v kláštorných komunitách nikto nebol násilím nútený sa svojho majetku vzdať, všetko prebiehalo na báze striktnej dobrovoľnosti. Zďaleka nie všetky prvokresťanské obce mali spoločný majetok; už z Nového zákona vieme o liste sv. Pavla kresťanovi Filemónovi v Kolossách, ktorý mal veľké bohatstvo, bez toho, žeby ho niekto nútil, aby sa všetkého zriekol v prospech kresťanskej obce. Pokiaľ ide o kláštory, tam bolo možné slobodne vstúpiť a zase odtiaľ slobodne odísť.
V socialistickom štáte to tak ale nebolo a nie je, násilná krádež majetku si vždy vyžaduje „totalitu ako remeň“, lebo bez nej by sa socializácia nedala uskutočniť a bez nej by sa postihnutí radikálne domáhali reštitúcie svojich majetkových práv. Toho si boli vedomí všetci autori utopických prác od neskorého stredoveku až po novovek, počínajúc sv. Thomasom Mórom (ktorý svoju „Utópiu“ predkladal ako iróniu v snahe poukázať na nezmyselnosť takého plánu a zároveň ako kulisu ku kritike dobových pomerov) v 16. stor. a končiac samotnými „klasikmi“ marxizmu-leninizmu v 19. a 20. stor. V každej z týchto utopicko-socialistických vízií, nech už ide o Campanellov „Slnečný štát“ alebo o socialistickú republiku Saint-Simona, je zrejmá idea totalitnej diktatúry a násilného donucovania. Ako ilustráciu uvádzam pár citácií z diela Bernarda Bolzana, katolíckeho kňaza a profesora zbaveného Rímom kanonickej misie, inak osvietensko-kresťanského utopistu, na ktorého dielo „O najlepšom štáte“ sa často radi odvolávali a odvolávajú stúpenci tzv. „kresťanského socializmu“. O tom, ako by sme sa asi v takej spoločnosti cítili, svedčia nasledujúce autorove výroky: „Moc zákonnú nech majú všetci občania okrem ľudí nemajúcich dobrú vôľu...“(9) Kto sú to? Tam možno zaradiť každého, kto má v čomkoľvek nesúhlasné názory. „Jednotlivcovi nesmie byť priznané vlastnícke právo na prstene a šperky...“,(10) „... najnutnejší osobný majetok, ktorý má každý, nesmú zdediť jeho deti, ale štát, ktorý ho opäť niekomu pridelí...“,(11) „... je nevyhnutné, aby štát zakázal prácu, ktorá podľa jeho rozhodnutia nie je pre spoločnosť užitočná, ako napr. profesia hercov a inštitúcia divadla... nesmie sa tiež dovoliť, aby si niekto zvolil za svoje zamestnanie hudbu, tanec, básnictvo alebo literatúru, lebo tieto profesie nie sú potrebné pre spoločnosť...“,(12) ďalej Bolzano požaduje zaviesť prísnu prohibíciu alkoholických nápojov so zákazom fajčiť, šnupať, hrať v kocky a karty, previnilci majú byť prísne trestaní,(13) ani neslobodno trpieť „tanečné zábavy, vtipkovanie a bujaré veselie“(!).(14) K tomu azda netreba komentár. Každý socializmus je totalitnou diktatúrou, či už marxistický alebo iný. Socializmom bol tiež Hitlerov nemecký nacizmus, ktorý sa sám takto nazýval (národný socializmus), čo komunistická ale i socialistická ľavicová propaganda na Západe kamufluje tým, že ho zámerne a celkom mylne nazýva „fašizmom“ bez akejkoľvek diferenciácie vo vzťahu k talianskemu fašizmu Mussoliniho. Skrátka a dobre: každý socializmus, i keď sa nazýva kresťanským, je už v princípe zlý, lebo požaduje násilné vyvlastnenie súkromného majetku, čo sa nedá uskutočniť inak než brutálnym štátnym terorom, totalitou. Preto tiež Katolícka cirkev vo svojich dokumentoch neustále varovala pred akoukoľvek víziou socializmu, nielen pred marxistickým komunizmom. Stačí len prejsť si všetky pápežské sociálne dokumenty od encykliky „Qui pluribus“ bl. Pia IX. z r. 1847 cez „Rerum novarum“ Leva XIII. z r. 1891 až po „Divini Redemptoris“ Pia XI. z r. 1937, kde sa neustále opakuje odmietanie socialistickej požiadavky núteného vyvlastňovania, čiže krádeže. Pápež sv. Pius X. vo svojom liste z r. 1906 odsudzuje francúzske katolícke hnutie „Sillon“ za to, že pristúpilo na požiadavku socialistov zoštátniť výrobné prostriedky.
Preto sa vnucuje pálčivá otázka: hoci zo spisov utopických socialistov, tak isto z diel Marxa, Engelsa, Bebela, Lassala, Lenina, Trockého, ale tiež Rosenberga a Hitlera bolo jasné, že socializmus v každej forme znamená zotročenie človeka, ako je možné, že táto náuka sa stala už v 19. stor. takou populárnou? Bolo príčinou len to, že reprezentanti socializmu sľubovali „raj na zemi“, čo mohlo v epoche tvrdého kapitalizmu a bezohľadného vykorisťovania mať svoju príťažlivosť? Keby sme zviedli mohutný rozmach socialistických utópií iba na spoločného menovateľa sociálnej nespravodlivosti, uľahčili by sme si síce vysvetlenie, ale upadli do povrchného zjednodušovania. Veľká bieda na jednej strane a obrovské bohatstvo na strane druhej iste boli živnou pôdou revolúcií socialistického charakteru, i tak sa treba pýtať, ako je možné, že obyvateľstvo tak ľahko naletelo učeniu, o ktorom každý prostý človek, čo aspoň trochu súdne uvažoval, by musel prehlásiť, že sú to hlúposti (napr. téza Marxova, že po tzv. proletárskej revolúcii bude proletárska väčšina ovládať buržoáznu menšinu). Ako to, že vykorisťované robotníctvo neprijalo princípy katolíckej sociálnej náuky, ktoré už od 30. rokov 19. storočia boli horlivo hlásané vo vyspelých priemyselných krajinách s rovnakým radikalizmom ako zásady socialistické a ponúkali reálnu víziu nápravy a pomoci? Mená von Ketteler, Kolping, Ozanam, de Mune a Manning hovoria za všetko. Jediná možná odpoveď je len tá, že značná časť robotníctva tej doby už nemala žiadnu vieru. Protikatolícka propaganda súčasnosti neustále tvrdí, že robotníctvo sa Cirkvi odcudzilo preto, lebo cirkevná hierarchia údajne stála na strane vykorisťovateľských tried a žila v prepychu. To bola, bohužiaľ, pravda u niektorých osôb, toto pohoršenie sa však dostatočne vyvážilo obetavým úsilím tisícov sociálne a charitatívne angažovaných kňazov aj biskupov, ako aj pôsobením sociálne cítiacich pápežov bl. Pia IX., Leva XIII. a sv. Pia X. To všetko by muselo predsa zapôsobiť, keby robotníctvo bolo veriace. Lenže ono sa Cirkvi a kresťanstvu vzdialilo už skôr, pretože sa jej vzdialila i buržoázia. Robotníctvo, existenčne na nej závislé, prijímalo jej štýl života, odvrátený od Boha a nadprirodzených hodnôt a zameraný konzumne, materialisticky a závistlivo sa dívalo na jej prepych. Chcelo žiť tak ako ona: bez existenčných starostí a bez veľkého pracovného úsilia, túžilo užívať si v hojnej miere radostí tohto sveta. Tu je koreň odklonu robotníctva od náboženstva. Neveriaci proletariát sa potom ľahko stal duchovnou korisťou socialistických agitátorov. Hlásatelia katolíckej sociálnej náuky ponúkali totiž „len“ sociálnu spravodlivosť, t. j. aby robotník nebol vykorisťovaný a mal zaistené všetky dôstojné podmienky k životu v zmysle prirodzeného práva. Hlásatelia socializmu však z hľadiska čisto pozemského ponúkali robotníctvu omnoho viac: moc a vládu, čo Marx nazval „diktatúrou proletariátu“ – a to znie predsa len lepšie a lákavejšie než „iba“ postulát sociálnej spravodlivosti. Tu vidím hlavnú príčinu úspechu socialistickej a komunistickej agitácie a ich utopických vízií, ktoré zaberajú predovšetkým u ľudí, ktorí sú praktickými materialistami.
Robotníctvo fakticky prevzalo od buržoázie celú jej mentalitu plynúcu z osvietenského bezbožníctva. Je totiž neobyčajne signifikantné a súčasne paradoxné, že buržoázia v epoche Veľkej francúzskej revolúcie prekonala do istej miery ten istý vývoj ako neskôr proletariát. I vo Francúzskej revolúcii hrali svoju úlohu utópie socialistického charakteru ako Rousseauova, Mablyho a Morellyho. Tí všetci požadovali odstránenie súkromného vlastníctva, čo revolúcia vyjadrila heslom „rovnosť“. Nakoľko nositeľom Francúzskej revolúcie a jej „totalitnej demokracie“(15) bola podnikateľská vrstva, využila socialistické heslá na to, aby získala s pomocou zrevolucionalizovaného proletariátu, ktorému infikovala nenávisť k šľachte, majetok a moc. Len čo ju získala, úplne „zabudla“ na odbúranie súkromného vlastníctva sľubovaného utopistami a dala vo francúzskom parlamente r. 1791 odhlasovať tzv. Chapelierov zákon, ktorý vydával robotníctvo celkom a úplne do svojvôle veľkých podnikateľov.(16) Utopický sen o dokonalej spravodlivosti ako dôsledku voľnosti, rovnosti a bratstva sa rozsypal ako domček z karát. Hladomor v doteraz nevídanom rozmere a beštiálny teror s prvou známou naprogramovanou genocídou obyvateľstva, tentokrát z dôvodov náboženských, vo Vendée, korunovali celé toto dielo, založené na špinavom podvode voči obyvateľstvu, zbavenému viery v Boha a v morálnych hodnôt kresťanstva.
Francúzska revolúcia sa tak stala prototypom novovekých socialistických revolúcií, ktoré však boli uskutočňované s väčšou dôslednosťou: Parížska komúna r. 1871, mexická revolúcia a Callesova diktatúra r. 1924, španielska republikánska komúno-murárska vláda r. 1936, národnosocialistická rasistická Hitlerova revolúcia v Nemecku r. 1933; najhroznejšia však bola boľševická revolúcia Lenina a Trockého v Rusku r. 1917. Aj tu sa opakoval scenár Francúzskej revolúcie: najprv socialistická utópia sľubujúca dokonalú nadvládu chudobných nad bohatými a kontrolu menšiny väčšinou (!). Došlo ku znárodneniu, čiže ku krádeži tovární, dielní a statkov, tak ako za Francúzskej revolúcie ku krádeži šľachtických panstiev a väčších sedliackych usadlostí. Čo však z toho mal prostý človek? Nič, len hladomor, čiastočne prirodzený, čiastočne umelo vyvolaný v záujme „pacifikácie“ spurných vidieckych mužíkov. Vládnuca komunistická oligarchia si naopak dokonale užívala života vďaka „zoštátnenému“ majetku, ktorý patril „ľudu“, ten však nemal nad ním žiadnu kontrolu. Akékoľvek utopické vízie sú nebezpečné hlavne tým, že nalákajú obyvateľstvo svojou niekedy oprávnenou, niekedy neoprávnenou kritikou jestvujúcich pomerov a dovedú ho k revolúcii. Po nej však ešte nikdy nenastalo zlepšenie, ale naopak zhoršenie daného stavu. Vo Francúzsku sa pred revolúciou nekonala hromadná genocída, po nej áno, hlad, ktorý v júli r. 1789 značnú časť parížskeho obyvateľstva vyhnal do ulíc, nielenže nepoľavil, ale za jakobínskej vlády sa ešte viac rozšíril. To isté platí dvojnásobne o komunistickej revolúcii v Rusku. Za cárskeho režimu pri všetkej sociálnej nespravodlivosti ľudia hladom nezomierali, za Lenina a Stalina po miliónoch. Pred revolúciou boli popravovaní z politických dôvodov len ojedinelí organizátori protimonarchistických sprisahaní, po nej milióny ľudí z dôvodov triednej, profesijnej a ideovej príslušnosti.
Dodnes ale počujeme z úst mnohých nespokojencov s terajšou politickou situáciou, že vraj za komunizmu sa žilo lepšie. Za komunizmu vraj bola práca, teraz nie je... Áno, veď nie je problém zaviesť všeobecnú pracovnú povinnosť a prikázať prácu, hoci aj úplne zbytočnú, za ktorú sa vypláca mzda na úrovni podpôr v nezamestnanosti; ale je problém zaistiť občanom prácu podľa ich schopností a kvalifikácie a predovšetkým: neprepúšťať ich zo zamestnania z dôvodov politických alebo náboženských. Za komunizmu údajne boli lekári a lieky úplne zadarmo... ibaže solídneho ošetrenia, ktoré bolo pre štát nákladné, sa radový občan nedočkal, lebo naň neboli peniaze. Za komunizmu údajne neexistovala kriminalita v takom rozsahu... lenže ona existovala, ale nesmelo sa o nej písať, aby fasáda režimu neutrpela. Odstránenie súkromného vlastníctva a koncentrácia výrobných prostriedkov v rukách ekonomických manažérov s červenou knižkou vo vrecku potom viedli k ťažkostiam v zásobovaní, u nás pamätáme zástupy na mäso, neskôr na banány a pomaranče, v iných krajinách východného bloku (Poľsko, ZSSR) se prejavili závažnejšími nedostatkami tovaru, v Číne za Mao Ce-tunga, na Kube a teraz v Severnej Kórei dospela situácia až k masovým úmrtiam v dôsledku hladomoru. Také je vyústenie socializmu a komunizmu.
Ten ale nemusí mať len túto nám známu fasádu. Socializmus treba tušiť všade tam, kde sa presadzuje dajaká forma utópie. Dnes je taká Európska únia a všetka propaganda, ktorá sa okolo nej točí: aké to vraj bude krásne, až dôjde k zjednoteniu Európy, aký tu rozkvitne blahobyt a pod. Aj v týchto chválospevoch sa skrýva nebezpečná utopicko-socialistická vízia pozemského raja; to už ale nepatrí k téme, o ktorej pojednávam.
Je však dôležité toto nebezpečenstvo reflektovať a brániť sa mu, kým je čas. Ako? Jedinou možnou formou obrany je primknúť sa ku katolíckej sociálnej náuke, ktorá nesľubuje nebo na zemi, ale reálne predkladá možnosti solídneho života v relatívnom dostatku základných potrieb, čo musí štát garantovať patričnou legislatívou, ako učia pápeži – Lev XIII. v encyklike Rerum novarum, Pius XI. v Quadragesimo anno a Ján Pavol II. v Centesimus annus. Základom je súkromný majetok ako zdroj obživy a existencie, ale majiteľ musí mať vždy na pamäti, že na ňom visí tzv. „sociálna hypotéka“, t. j. morálna povinnosť užívať ho pre dobro celku. Toto odporuje ako socialistickému chápaniu znárodnenia čiže ukradnutia, tak i liberálnej kapitalistickej absolútnej slobode nakladania s majetkom. Oboje predstavuje rub a líce tej istej mince a hranica medzi nimi je veľmi úzka, lebo miliardár v liberálnej spoločnosti má rovnako neobmedzenú možnosť nakladať s plodmi práce iných ako socialistický generálny riaditeľ. V socialistických firmách bola charakteristickým rysom anonymita, keď radový pracovník vôbec nevedel, kto vlastne firmu riadi; to isté platí i u monopolných podnikov dneška, ktoré z EÚ prenikajú na náš trh. Ide len o inú, vylepšenú a skrytejšiu tvár socializmu. Buďme preto v strehu a bojujme proti tomuto zlu za pomoci jedinej správnej alternatívy, ktorú predkladá katolícka sociálna náuka. K tomu nám Boh pomáhaj!
Radomír Malý
Autor vyučuje na Teologickej fakulte Juhočeskej univerzity
v Českých Budějoviciach.
Preložil Peter Smolík..
(1) Johnson Paul: Dějiny 20. století, Praha 1995, s. 73.
(2) Tamže, s. 74.
(3) Volkogonov Dmitrij: Lenin, počátek teroru, Praha 1994, s. 205.
(4) Tamže, s. 199.
(5) Messori Vittorio: Czarne karty Kościola, Katowice 1998, s. 53.
(6) Poradowski, Michal: Dziedzictwo rewolucji francuskiej, Poznań 1999, s. 125.
(7) Sk 4, 32.
(8) Poradowski, Michal: Dziedzictwo rewolucji francuskiej, Poznań 1999, s. 200.
(9) Bolzano, Bernard: O nejlepším státě, Praha 1934, s. 23.
(10) Tamže, s. 103.
(11) Tamže.
(12) Tamže, s. 158.
(13) Tamže, s. 194.
(14) Tamže, s. 196.
(15) Poradowski, Michal: Dziedzictwo rewolucji francuskiej, Poznań 1999, s. 125.
(16) Tamže, s. 113.