Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Bush v Bratislave alebo Neľahké súžitie pravdy a moci

Číslo 1/2005 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 5789
 

Je namieste označovať niekoho za najmocnejšieho muža planéty? Ak áno, potom prinajmenšom v zmysle schopnosti hýbať veľkým množstvom peňazí či armád po celej zemi, je dnes týmto najmocnejším mužom prezident USA. George W. Bush prišiel na necelé dva dni na Slovensko. Prvá polovica jeho pobytu bola oficiálnou návštevou Slovenska, druhá bola venovaná stretnutiu s ruským prezidentom. Videli sme zblízka jeho moc a v mnohých okamihoch zaujímavú súhru i konflikt tejto moci s pravdou.

Aký človek je George Bush? Zoradení pracovníčkou protokolu na letisku M. R. Štefánika čakali slovenskí ústavní činitelia, ja medzi nimi, na okamih, kedy sa Bush objaví vo dverách Air Force One a zíde i s manželkou Laurou po schodíkoch dole. Keď sa objavil a zamával pravicou, povedal som si v duchu, trochu s iróniou, ale skôr s dobroprajnosťou a sympatiou, že tento prezident vie zamávať rukou ľuďom ešte lepšie, ako to robil Ronald Reagan a to už je čo povedať. Jeho gestá sú rovnako priateľské ako Reaganove, možno s menším dôrazom na dôstojnosť, ktorá bola u Reagana dôstojnosťou postáv na obálkach Saturday Evening Post Normana Rockwella z 50. rokov, ako často poukazujú Reaganovi životopisci, ale o to šibalskejšie, šoumenskejšie. Bushova reč tela hovorí: Iste, priatelia, riešime vážne veci, ale kvôli tomu nestratíme humor.

Keď vám Bush podáva ruku, cítite jeho záujem a srdečnosť a hneď mu odpustíte i tú rukavicu na ruke. (František Mikloško mi povedal neskoršie: Škoda, že sme o tej rukavici nevedeli dopredu. Mohol si mu podať ruku v hokejovej brankárskej lapačke.) Poviete mu: Welcome, Mr. President, a myslíte to úprimne, lebo strašne rýchlo ste nadobudli pocit, že toto je niekto ako váš dobrý starý kamarát od susedov, priateľský dôveryhodný chlapík. A ako politik si poviete, doparoma, mať takúto schopnosť ľudského vrelého kontaktu s voličmi, hneď by naša strana mala viac percent.

Na druhý deň na Úrade vlády pri stretnutí s premiérom Dzurindom a členmi vlády je jeho srdečnosť rovnaká. Hovorí o vážnych veciach, o diktátorských režimoch, v ktorých sú ľudia mučení, o potrebe zamedziť šírenie jadrových zbraní, o Blízkom východe, a občas si zavtipkuje. Keď premiér spomenie, že palác, v ktorom sídli Úrad vlády, pochádza zo 17. storočia, Bush prehodí: „Tak vtedy sme mali u nás vo Washingtone asi štyristo típí - indiánskych stanov“, načo zaznie smiech. Občas si zavtipkuje na cudzí účet. Reč je o Českej republike a prezident sa spýta: „Ako sa volá ten český premiér, čo vyzerá, ako keby mal dvanásť rokov?“ Skrátka, tento mocný muž sa iba netvári ako bodrý Texasan, muž z ľudu. On ním naozaj je. Toto nie je cynický hráč. Je osviežujúce vidieť, keď sa pravdy a moc medzi sebou nebijú.

Nepomenovaný paradox sa zračil v spôsobe, akým na Bushovu návštevu reagovali liberálne médiá (čo sú skoro všetky) a liberálne elity. Ich reakcia bola prevažne pozitívna. Ako je to možné, keď neodmysliteľnou črtou Bushovej osobnosti je jeho kresťanstvo? Bush uvažuje v biblických kategóriách dobra a zla, svojich teroristických protivníkov označuje za „evildoers“ – tých, čo páchajú zlo. Takýto spôsob myslenia privádza ľavicových liberálov do zúrivosti. Mať jasný názor je podľa nich strašne nebezpečné. Ochrana ľudského života a ochrana tradičnej rodiny je súčasťou Bushovej politiky. V minulom období jeho republikáni presadili v kongrese zrušenie Partial Birth Abortion – umelého potratu v treťom trimestri. Televízne zábery Busha podpisujúceho zákon o zákaze Partial Birth Abortion obehli svet. Súčasťou druhej Bushovej kampane bolo jedenásť referend v jedenástich štátoch USA o súhlase s manželstvami medzi osobami rovnakého pohlavia. Vo všetkých jedenástich voliči túto myšlienku odmietli. V rozsiahlom povolebnom prieskume sa v USA sledovalo, aké pohnútky viedli amerických voličov voliť Busha alebo Kerryho. Pohnútkou mohli byť napríklad morálne hodnoty, ekonomika, boj proti terorizmu, Irak, a podobne. V tábore Bushových voličov boli najväčšou skupinou (22%) tí voliči, ktorí sa rozhodovali na základe morálnych hodnôt. Morálne hodnoty boli teda pre Bushovo znovuzvolenie dôležitejšie než agenda „War on Terror“.

Pre porovnanie, spomedzi všetkých amerických voličov, ktorí sa vo voľbách rozhodli na základe morálnych hodnôt, 80% volilo Busha a iba 20% Kerryho. Napriek tomu, že John Kerry je nominálnym katolíkom, väčšina amerických katolíkov dala vo voľbách prednosť evangelikálnemu protestantovi Bushovi. Možnosť zvoliť po Johnovi Fitzeraldovi Kennedym druhého katolíckeho amerického prezidenta vôbec nebola pre amerických katolíkov elektrizujúcim momentom. Naopak, elektrizujúcim momentom bola pre protestantov i katolíkov súčasne možnosť rozhodnúť sa pre autentické Bushovo kresťanstvo. Bush prinajmenšom čiastočne preniesol volebný zápas i na ihrisko kultúrnej vojny, čomu sa mnohí republikánski prezidenti, vrátane Busha staršieho, v minulosti vyhýbali.

Summa summarum, Bushova politika v oblasti kultúry rodiny a kultúry života je presne tým, čo na Slovensku robia politicky angažovaní kresťania. Ako na takúto politiku reagujú ľavicoví liberáli, vieme. Takúto politiku označujú ako fundamentalizmus, ohrozenie ľudských práv a slobody, snahu o zavedenie teokratického štátu (vzhľadom k tomu, že v dejinách kresťanstva nikdy nič také neexistovalo, nevieme, čo tým majú na mysli), keď sa obzvlášť odviažu, spomínajú návrat do stredoveku a upaľovanie čarodejníc. Nič z tohto nehovorili slovenskí liberáli o Bushovi a myslím, že nielen preto, že v Bushovom prípade hroziť návratom do stredoveku znamená hroziť Indiánmi a bizónmi. Niežeby niektoré tieto obvinenia nehovorili ľavičiari v Amerike. Naopak, takých rečí o Bushovi nájdete plné New York Times a ani veľké americké televízne stanice sa nedajú zahanbiť. Nehovorí to však o Bushových republikánoch ani SME, ani Markíza, ani Národná obroda, ani Pavol Rusko, ani Róbert Fico, ani Miroslav Kusý. Naopak, všetci akceptovali ako samozrejmosť, že George Bush hovoril ako svetový advokát slobody číslo jedna, že na stretnutí v SND oceňoval Šampiónov slobody z celej východnej Európy a že na stretnutí s prezidentom Putinom komentoval úroveň slobody a demokracie i v Rusku. Niektorí to dokonca potvrdzovali.

„...nepochybujem o tom, že George Bush verí v slobodu,“ píše Martin M. Šimečka 5. 3. 2005 v SME. Zopár mladých ľavičiarov demonštrovalo proti Bushovi, ale ľavicovoliberálny establišment bol zdržanlivo zdvorilý. Prečo je to tak?

Dôvody sú dva. Predovšetkým, ak ste slovenský liberál, tak nie je pre vás príliš výhodné upozorniť liberálov na fakt, že v Amerike neviedlo 51-percentné víťazstvo strany s rovnakými názormi na ochranu života a rodiny ako má trebárs na Slovensku KDH, k nastoleniu vlády temna, ani k upaľovaniu čarodejníc. Slovenským občanom by mohlo svitnúť, že vaša agenda je jednoducho hlúposť a mohli by ste prísť o svoj protikresťanský kyjačik.

Druhým dôvodom je moc. USA je superveľmoc a už niekoľko rokov jediná. Takýto stav nastal iba nedávno, v 90. rokoch 20. storočia, a predtým tu sto rokov nebol. Pol storočia pred 2. svetovou vojnou bolo mocností viacero, pol storočia po nej boli dve superveľmoci. Teraz USA nemajú seberovného a niekoľko desaťročí ešte nebudú mať. Preto Amerika vyžaruje moc a vyžaruje ju aj jej prezident. Liberáli rozumejú moci. O čo menej rešpektujú pravdu, o existencii ktorej pochybujú, o to viac rešpektujú moc. A to nielen preto, že nie tak dávno mnohí z nich boli komunistami a korili sa tej druhej veľmoci – Sovietskemu zväzu. Kto má moc, budí rešpekt. Na pamäti by to mali mať i slovenskí kresťania. Mať pravdu, lepšie povedané žiť v pravde, to stačí na osobnú spásu, čo je samozrejme pre kresťana prvoradou vecou. Nestačí to však na presadenie kresťanských princípov vo verejnom živote. Na to treba mať okrem pravdy i moc. Vzťah slovenských kresťanov k moci sa javí zatiaľ skôr ako ľahostajný. Nech sa nečudujú, že – na rozdiel od amerického prezidenta – nemajú rešpekt liberálov, ktorí pretvárajú Slovensko na svoj obraz. Na druhej strane vzťah slovenských kresťanov k pravde a ich vzťah k moci nie sú navzájom nesúvisiace javy. Ak sa kresťania neuchádzajú o moc, aby vlastnou politickou snahou zabraňovali politickým snahám odporcov kresťanstva, je otázne, aký je vzťah týchto kresťanov k pravde.

Vrcholom Bushovej návštevy bol jeho prejav na Hviezdoslavovom námestí. Vrchol v ňom dosiahlo i napätie i súhra medzi pravdou a mocou. George Bush začal prejav spomienkou na Sviečkovú manifestáciu 25. marca 1988 na tom istom námestí. „Sviečkovej“ venoval osminu svojho prejavu. Najmocnejší muž planéty hovoril o pokuse bezmocných postaviť sa bez mocenských prostriedkov, vyzbrojení iba pravdou, komunistickej moci ako o kľúčovej udalosti najnovších slovenských dejín. V Bratislave boli po roku 1989 Margaret Thatcherová, Francois Mitterand, princ Charles, teraz Vladimír Putin, ale takto sa o Bratislavskom Veľkom piatku nezmienili a podaktorí sa ani zmieniť nemohli. Mimochodom, kedy sa za 15 rokov slobody takto vyjadril o 25. marci niekto z najvyšších slovenských ústavných činiteľov? Nikdy.

Niektorí prítomní si dokonca mysleli, že Bush sa pomýlil, keď spomínal udalosť spred sedemnástich rokov. Veď Zamatová revolúcia bola pred šestnástimi rokmi a boli sme na inom námestí, na esenpéčku, no nie? Sviečková? 25. marec?

Je zaujímavé, že politik, ktorý 25. marec inicioval, získal v prezidentských voľbách šesť percent hlasov. Nuž, ktovie ... Keď nám víťazstvo pravdy nad mocou pripomenul najmocnejší politik, možno budeme viac tú pravdu rešpektovať. A možno aj nie.

Úvod Bushovho prejavu bol pripomenutím dlhého obdobia studenej vojny, keď slovenská pravda potrebovala k svojmu víťazstvu, okrem iného, aj spoluprácu s americkou mocou. Možno bolo vlastne i akýmsi oneskoreným uzavretím toho obdobia. Po roku 1989 navštívil americký prezident Varšavu, Budapešť, Prahu, Ľubľanu, ale Bratislavu až teraz. Mnohí na námestí mohli spomínať na časy, keď sa vďaka americkej moci dozvedali pravdu z Rádia Slobodná Európa a Hlasu Ameriky. Na námestí doznievali pocity vďaky voči USA a špeciálne možno voči jej republikánskym prezidentom. I ja som cítil dozvuky tejto vďaky. Pred sedemnástimi rokmi som odchádzal z Hviezdoslavovho námestia s pocitom, že sa ukázala pravda. A večer po spravodajstve Antona Hlinku na Hlase Ameriky, financovanom americkou mocou, ten pocit utvrdil.

V ďalších častiach prezidentovho prejavu začalo narastať napätie medzi pravdou a mocou. Prezident postavil 25. marec do jednej časovej a, podľa neho, i logickej postupnosti s udalosťami 17. novembra 1989, s demokratizáciou Afganistanu, s Revolúciou ruží v Gruzínsku, s Oranžovou revolúciou na Ukrajine a oslobodením Iraku. Prezident to urobil, aby obhájil politiku svojej moci. S takouto interpretáciou sa v jedinom okamihu uchádzal o pochopenie jednak u svojich voličov v Amerike, jednak u slovenských občanov na Hviezdoslavovom námestí. Čím viac sa vzďaľoval od 25. marca a čím viac sa približoval ku kauze Irak, tým bolo toto napätie viditeľnejšie.

Deň 25. marec 1988 má na Slovensku tú vlastnosť, že ak ho aj niekto radšej nespomína, netrúfa si však jeho odkaz spochybňovať. Kto poprie, že to bol okamih pravdy v primitívne lživom neskorokomunistickom marazme? Kto spochybní prostý a pochopiteľný príbeh o ľuďoch, ktorí prekonali strach, s modlitbou na perách podali svedectvo a demaskovali moc? Kto si trúfne obviniť 25. marec z toho, že spôsobil utrpenie nevinných?

S Irakom je to komplikovanejšie. Dnes ide skutočne o slobodu aj pre Iračanov. Avšak na zachovanie slobody je potrebná súhra pravdy a moci. Dva roky po útoku na Irak hľadá prezident Bush s námahou odôvodnenie tohto útoku. Spočiatku bolo argumentom prepojenie medzi Saddámom Husajnom a útokmi 11. septembra 2001. Prepojenie sa nepotvrdilo. Potom boli argumentom Husajnove zbrane hromadného ničenia. Neexistovali. Dodatočne je argumentom šírenie slobody a demokracie na Blízkom Východe. V marci 1988 bolo správne postaviť sa režimu v nenásilnom proteste, a tak prispieť k príchodu slobody a demokracie. Je dnes rovnako správne šíriť slobodu a demokraciu zbraňou za cenu utrpenia nevinných detí, žien, starcov a napokon aj vlastných Američanov?

Rozpor v Bushovom prejave mal aj svoje personálne vyjadrenie. V Bushovej blízkosti sa nepohybovali slovenskí politici spätí s 25. marcom. Večer po prejave sa v televízii Markíza v relácii Sito ocitli vo vzájomnej polemike bývalý veľvyslanec v USA Martin Bútora s Jánom Čarnogurským, ktorý pred sedemnástimi rokmi robil organizátorom sviečkovej manifestácie právneho poradcu. Čarnogurský vystupoval v Site ako kritik Bushovej politiky. Naopak, Bushovu reč lojálne počúvali mnohí prítomní slovenskí politici, ktorých životný príbeh má ďaleko od života v pravde. Títo však vedia, čo to je život v tieni moci.

Poslednou fázou Bushovho pobytu bol summit. Vzťah moci a pravdy v ňom bol skôr zahmlený. Stretnutie s Putinom ukázalo zhodu v mnohých oblastiach. Obaja štátnici bojujú proti terorizmu, obaja si želajú nešírenie jadrových zbraní. Nebolo to však stretnutie partnerov vo vojne proti teroru. Partneri potrebujú jeden druhého. Partner partnerovi nevyšle pred stretnutím taký signál, aký vyslal pred summitom Bush Putinovi svojou kritikou ruskej demokracie.

Nerobíme si ilúzie o tom, kto to vlastne vládne v Rusku. V oblasti štátnej a brachiálnej moci sú to ľudia zo štruktúr sovietskej KGB, v oblasti ekonomickej oligarchovia – brutálni privatizéri 90. rokov, pochádzajúci poväčšine z manažmentu sovietskych podnikov. Komunistická strana Sovietskeho zväzu bola rodnou matkou všetkých z nich. Bush je presvedčený kresťan a demokrat. Slovensko je súčasťou Západu a Slovák, ak si už musí vybrať, vždy radšej prebýva v miestach na západ od Slovenska než na východ. Napriek tomu je americká kritika ruskej demokracie istým spôsobom rozporuplná.

Rusko pocítilo ako prvé z európskych krajín na vlastnom území, čo to je islamský terorizmus. Teroristický útok proti nemocnici v Buďonnovsku v južnom Rusku prišiel už v roku 1995, keď v Amerike netušili, čo sa stane v septembri 2001 v New Yorku a Washingtone. Nasledovali ďalšie útoky priamo v Moskve a Putin, pôvodne ešte ako Jeľcinov premiér, získaval popularitu tvrdými výrokmi na adresu teroristov. Západ na čele s USA kritizoval ruskú demokraciu kvôli ruskému postupu v Čečensku, ktorého obeťami sa stávali nielen čečenskí teroristi, ale aj nevinní čečenskí obyvatelia. Medzitým došlo k septembru 2001, útoku na Irak a mnohí už aj v Amerike začali chápať, že na čečenské problémy netreba pozerať iba ako na pozostatky rusko-sovietsko-ruského imperializmu, ale že je možné pozerať sa na Rusko v tejto súvislosti ako na hrádzu voči ázijskému islamskému terorizmu. Najmä, ak majú USA rovnaké problémy s verejnou mienkou v kauze Irak ako má Rusko v čečenskej kauze. Nevinné civilné obete umierajú v Čečensku aj v Iraku, tak ako je kritizovaná ruská armáda, sú kritizovaní i americkí vojaci v súvislosti so zaobchádzaním s väzňami v Abu Ghraib. Po 11. septembri 2001 sa stala Vojna proti teroru vari najhlavnejšou líniou Bushovej politiky. Logicky malo byť Rusko hlavným americkým spojencom.

Ako v týchto súvislostiach vyznievajú americké diskusie (a po nich aj naše slovenské) o ruskej demokracii? Sú v Rusku slobodné voľby? Áno. Sú tam Putinovi kritici väznení? Nie. Je niekomu bránené uchádzať sa o moc v slobodných voľbách? Nie. Existujú v Rusku opozičné médiá? Áno.

Ak je tomu tak, prečo je dôležité riešiť na medzinárodnej úrovni spôsob voľby lídrov ruských regiónov? Ruskí občania sa môžu pokojne, ak cítia potrebu, venovať diskusiám o trestnom stíhaní Chodorkovského, ale máme sa tomu venovať my zo zahraničia, po boku Ameriky? Hľadať pravdu v spore medzi bývalým funkcionárom KGB a bývalým funkcionárom Komsomolu sa mi javí trochu tristné.

Ak totiž nasadíme v boji za slobodu a demokraciu takú latku, akú nasadili kritici Ruska, potom sa nám natískajú príklady ich porušovania ako v USA, tak v Európskej únii. V USA nikým nevolený Najvyšší súd rozhodol v rozpore s mienkou občanov (čiže nedemokraticky) o legálnosti umelých potratov, podobne súdy v niektorých štátoch USA (napr. v Massachussets) dnes opäť v príkrom rozpore s vôľou amerických občanov rozhodujú o povinnosti zaviesť manželstvo osôb rovnakého pohlavia. V Európskej únii Európsky parlament v kauze Buttiglione jasne naznačil európskym katolíkom ctiacim Katechizmus katolíckej cirkvi, že nemôžu zastávať funkciu komisára EÚ. V tomto ohľade sa Únia dnes viac podobá na Sovietsky zväz ako Putinovo Rusko.

Bushov komentár k ruskej demokracii má svoj zdroj v neokonzervatívnych „think-tankoch“, ktoré ovplyvňujú americkú zahraničnú politiku. Odvíja sa od faktu, že USA zvíťazili v studenej vojne, sú na vrchole ekonomickej moci, vojenskej i zahraničnopolitickej, zatiaľčo oslabené Rusko sa horko-ťažko zviechava po rozpade Sovietskeho zväzu. Rusko proti svojej vôli, pre problémy vo vnútri krajiny, uprázdnilo priestor a USA ho cieľavedome zaplňuje. Tak ako príroda má horror vacui – strach z prázdnoty, tak i moc, v tomto prípade americká superveľmoc, zapĺňa uprázdnený priestor. Súčasťou tohto procesu je i tlak voči rivalovi. Tento proces je dnes pre USA zrejme dôležitejší než spoločný boj proti terorizmu, a je to škoda.

Je to paradox, keď sa slovenský kresťan, vďačný Amerike za to, ako nám pomohla k slobode, i za to, že zápasí za kresťanstvo, prikláňa v niektorých otázkach na stranu Ruska.

Ale je to len preto, lebo pravda je dôležitá.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.