Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Mikloškovo Slovensko

Číslo 2/2011 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 2798
 

František Mikloško: Desať spravodlivých
Vydavateľstvo Michala Vaška, 2011

František Mikloško napísal a publikoval svoju tretiu knihu. Jej názov je Desať spravodlivých. Autor, podobne ako vo svojej prvej knihe Nebudete ich môcť rozvrátiť, si v názve volí biblický motív. Spravodliví, to sú tí, ktorí zachraňujú svet, aspoň lokálne, tí, kvôli ktorým sa môžu zachrániť i oní menej spravodliví či priam nespravodliví. Spravodliví, na tých sa odvoláva Abrahám, keď vyjednáva s Hospodinom. Spravodliví nesú bremeno, vedú mučivé zápasy, všetko vydržia. Kvôli nim Hospodin prejaví milosrdenstvo.

Názov avizuje desať takých spravodlivých, ale je to len metafora. Mikloško nás sprevádza príbehmi nie desiatich, ale štyridsiatich dvoch ľudí, prípadne skupín ľudí. Mikloško ich všetkých pozná a cíti voči nim akúsi svoju povinnosť. Nikto nesmie byť zabudnutý. Žiadne veľké utrpenie, žiadny vznešene nesený údel nesmie zapadnúť do zabudnutia. Žiaden veľký kus práce na poli národnej kultúry sa nesmie stretnúť s ľahostajnosťou. Toto je Mikloškovo krédo, ktoré na vás dýchne, keď knihu čítate. Mikloško tu ostáva verný svojej celoživotnej práci na poli národnej pamäti, jej uchovania a tým posilňovania národnej slovenskej identity.

Nezabudneš na utrpenie, nezabudneš na tých, čo niesli ideály a často si zúfali, nezabudneš na tých, čo ťahali národ nahor. To je Mikloškovo jedenáste prikázanie a Mikloško ho napĺňa vytrvalo až dojímavým spôsobom.

Mikloškovi spravodliví sú umiestnení v navzájom sa pretínajúcich kruhoch. Nebol by to Mikloško, keby jedným z týchto kruhov neboli kňazi. Katolícki kňazi, to bolo vždy jeho spoločenstvo. Zo štyridsiatich dvoch hesiel patrí tomuto kruhu štrnásť, rovná tretina. Pochopiteľne sú tu veľké postavy tajnej cirkvi Ján Chryzostom Korec aVladimír Jukl. Všetci v tomto kruhu sú Slováci, jeden, Ján Pavol II., je Poliak.

Je tu najväčší kruh katolíkov, ktorý pohlcuje ten kruh predchádzajúci. Napočítal som ich dvadsať sedem, teda asi dve tretiny. Polovicu hesiel, dvadsať, tvorí kruh kultúry. Básnici, spisovatelia, historici, novinári, výtvarníci. Odhadujem, že polovica je katolíkov. Janko Silan vedľa Rudolfa Chmela, Milan Šimečka vedľa Štefana Šmálika, Miroslav Cipár vedľa Júliusa Paštéku, Peter Smolík vedľa Štefana Hríba.

Dvadsaťjeden hesiel má kruh odporcov komunizmu, väzňov, disidentov, medzi nimi Silvester Krčméry. Osobitne ma teší, že sa nezabudne na ťažký osud Marcela Strýka.

Jedenásť mien tvorí kruh politikov. Nečudo, veď Mikloško bol roky v politických funkciách. Nemohol chýbať Pavol Čarnogurský a jeho syn Ján. Priatelia z VPN Ján Langoš, Martin Bútora a Ernest Valko. Šesť je katolíkov, päť nekatolíkov.

Sú tu i menšie kruhy. Kruh tých, čo sa v mladosti zaplietli s komunizmom, oľutovali to a potom s ním zápasili. Sú tu Dominik Tatarka, Milan Šimečka, Jozef Jablonický a možno i niektorí ďalší. Nemohol chýbať kruh Stredoeurópanov (Česi – Václav Benda, Karel Schwarzenberg a Vilém Prečan, Maďari – Árpád Göncz, László Szigeti a János Esterházy). Napokon je tu kruh, ktorému by mohol pasovať názov liberáli. Je ich odhadom tretina, čo by zhodou okolností štatisticky kopírovalo celé Slovensko.

Prieniky týchto kruhov popisujú pohnutú históriu Slovenska za posledných sedemdesiat rokov.

Sú to Mikloškove kruhy, sú to jeho spravodliví v tom zmysle, že o všetkých starostlivo písal v čase ich výročí alebo iných významných momentov v ich živote. Kruhy Mikloška katolíka, realizátora kultúrnych vydavateľských a výtvarných projektov, bojovníka proti komunizmu, Stredoeurópana, politika, človeka na moste medzi kresťanmi a liberálmi. Kto ho doteraz nespoznal, spozná cez túto knihu i jeho.

Niekto by sa mohol spýtať, kto je František Mikloško, že práve on je povolaný písať o spravodlivých Slovenska? Odpovedáme, že nie práve on. Každý mohol napísať, poväčšine však nenapísal. Mikloško však napísal. A napísal i preto, lebo pozná slabosť Slovenska, ktorá je v jeho ľahostajnosti k pamäti. Ak niekto pozná kruhy iných známych mien, ktoré predstavujú toľkú obetu, toľké nasadenie pre národ a jeho kultúru, toľkú nezištnosť, nech o nich napíše. Obávam sa, že nenapíše.

Toto vedomie Mikloška občas vedie k suverénnosti pri výbere spravodlivých. Pri názve sa zaštíti autoritou Písma. Nestráca pritom niekedy zo zreteľa, že spravodliví musia byť predovšetkým spravodlivými v očiach Božích? Je takýmito spravodlivými všetkých štyridsať dva mien? Nevyžadujú si niektoré mená veľmi osobitý ľudský uhol pohľadu, aby obstáli? A nenechal sa autor srdcom viesť k zásade „Radšej niekoho navyše, ako niekoho neprávom vynechať“ ?

Keď som sa o týchto pochybnostiach radil s Pavlom Minárikom, načrtol mi hypotézu takéhoto rozhovoru Františka Mikloška s Hospodinom:

F. M.: Pane, a keď tých úplne spravodlivých je v knihe iba štyridsať jedna, nezahubíš túto knihu?
Hospodin: Nezahubím.
F. M.: A keď ich je len štyridsať?
Hospodin: Nezahubím.

Ak to bolo tak, potom je všetko v poriadku.

Tú knihu by mal poznať každý Slovák, lebo je o slovenskom srdci.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.