Pocta Dómu

Číslo 2/2011 · Ingrid Kušniráková · Čítanosť článku: 3541
 

Haľko, Jozef: Dóm. Katedrála svätého Martina v Bratislave. Bratislava: Lúč 2010, 603 s.

Dóm sv. Martina získal svoju dnešnú podobu po dostavbe a vysvätení presbytéria v roku 1497. Výzdoba a vybavenie jeho interiéru i podoba exteriéru sa však v priebehu rokov obmieňala podľa meniacich sa umeleckých trendov a prevládajúcich foriem katolíckej zbožnosti. Nové vybavenie chrámu zodpovedajúce „modernému“ umeleckému štýlu postupne nahrádzalo artefakty, ktoré zastarali alebo z rôznych dôvodov doslúžili. Vnútorné priestory chrámu tak stáročia predstavovali živý organizmus, v ktorom „staré“ a „nové“ tvorilo harmonický celok. Avšak ani posvätné priestory chrámu sa nevyhli radikálnym zásahom. Najnekompromisnejším z nich bola regotizácia interiéru v poslednej štvrtine 19. storočia.

Jozef Haľko v predkladanej obsiahlej publikácii upustil od chronologického spracovania vývoja interiéru kostola a za svoj cieľ si vytýčil popis jeho súčasnej podoby, ktorá sa definitívne dotvorila v druhej polovici 19. storočia. Autor začal svoje rozprávanie v roku 1865 v okamihu spustenia dlho pripravovanej a očakávanej rekonštrukcie svätyne chrámu. Jej iniciátorom bol najmä farár a dómsky kanonik Karol Heiller, ktorý sa stal aj spoluzakladateľom a prvým predsedom Spolku na reštaurovanie Dómu. Podobné spolky, ktorých cieľom bolo organizačne zabezpečiť rekonštrukciu stredovekých gotických pamiatok a zhromaždiť dostatok finančných prostriedkov na ich realizáciu, v tom čase už existovali vo viacerých nemeckých mestách, ale tiež v Košiciach. Založenie spolku v Bratislave nebolo len napodobňovaním nemeckých vzorov, ale aj prejavom silného lokálpatriotizmu bratislavských šľachtických a meštianskych elít, ktoré sa hrdo hlásili ku korunovačnej tradícií kostola.¹ Kostol ako bývalý korunovačný chrám naďalej reflektovali aj členovia vládnucej dynastie, ktorí na jeho obnovu darovali vysoké finančné čiastky.

Autor na základe správ zainteresovaných odborníkov a dobovej tlače popisuje priebeh reštaurátorských prác, ktoré sa začali zásadnou regotizáciou svätyne kostola. K rekonštrukcii presbytéria sa od začiatku pristupovalo s cieľom vrátiť mu „pôvodný sloh 15. storočia“ a tomuto zámeru zodpovedala aj nová sochárska výzdoba, maľba na poliach rebrovej klenby, okenné vitráže, ale najmä nový neogotický oltár z dielne Jozefa Lipperta. Čitateľ si vďaka prečítanému textu môže vytvoriť predstavu o ideových zámeroch autorov reštaurátorského projektu a dosahu jeho realizácie na svätyňu i hlavnú loď kostola, ale aj o inštitucionálnom zabezpečení pamiatkovej starostlivosti v Uhorsku od polovice 19. storočia a o vplyve súvekých politických konfliktov na túto zdanlivo „apolitickú“ oblasť spoločenského života.

Obnova presbytéria kostola v neogotickom štýle mala dva významové aspekty. Autor akcentoval najmä ten, ktorý je zaujímavý z hľadiska postavenia Katolíckej cirkvi v Uhorsku na začiatku druhej polovice 19. storočia. Katolícka cirkev, ktorá sa ešte úplne nevysporiadala s dôsledkami reforiem Jozefa II., musela čeliť postupujúcej sekularizácií spoločnosti a ďalším zásahom štátnej moci do svojich tradičných práv a slobôd. Obdobie gotiky, v ktorom vznikali veľkolepé katedrály, sa nielen pre Cirkev v Uhorsku stalo idealizovaným časom v jej dejinách, ktorý charakterizovala náboženská jednota a kresťanský univerzalizmus. Autor však čiastočne ponechal bokom skutočnosť, že obnova stredovekých cirkevných pamiatok v duchu gotiky sa stala aj súčasťou národno-emancipačných snáh európskych národov, vrátane maďarského. Obdobie stredoveku a s ním spájaná gotická architektúra sa stali „zlatým vekom“ maďarského národa, v ktorom mu bola dopriata sloboda a existencia vlastného štátneho útvaru. Neogotika v oblasti reštaurovania stavebných pamiatok i ako umelecký sloh sa stala pre maďarské spoločenské elity vyjadrením emancipačných snáh a jasného protiviedenského postoja po porážke revolúcie v meruôsmych rokoch.²

Ak na chvíľu odhliadneme od rozsahu publikácie, knihu možno predstaviť aj ako pútavého sprievodcu. Autor začína pomyselnú prehliadku v presbytériu, postupuje cez bočné kaplnky, hlavnú loď chrámu a končí ju na dómskej veži a v exteriéri kostola. Neobmedzuje sa však len na popis jednotlivých artefaktov interiéru a exteriéru, ale podáva ho v kontexte ich historického vývoja, ktorý je často doplnený aj kunsthistorickým výkladom. Svojim rozsiahlym a zaujímavým rozprávaním upozorňuje čitateľa, že výzdoba kostola, maľba klenby, kompozície oltárov či vitráží okien nikdy neboli samoúčelné. Vždy boli premyslené, odzrkadľovali dobu svojho vzniku a jej problémy, pripomínali svojich donátorov, prípadne mali nejaký vzťah k mestu, v ktorom vznikli. Jozef Haľko popisuje vývoj interiéru kostola na pozadí národno-emancipačných snáh Maďarov v rámci monarchie a silnejúcej maďarizácie, po roku 1918 v kontexte úsilia československých úradov i predstaviteľov slovenskej politickej scény vyrovnať sa so symbolmi pripomínajúcimi zaniknutú monarchiu. V prípade potreby reflektuje aj politický a spoločenský vývoj v krajine a v samotnom meste pred rokom 1865, ale aj počas celého 20. storočia.

Z autorovho popisu interiéru kostola a jeho premien počas storočí vystupuje Dóm sv. Martina ako významné miesto reprezentácie a komemorácie cirkevných a spoločenských elít žijúcich v meste, hoci autor túto skutočnosť priamo netématizuje. V stredoveku mala komemoratívna kultúra najmä podobu náhrobných platní a epitafov, ktoré boli umiestnené v priestoroch kostola či v jeho podzemných kryptách. Osobitnú formu komemorácie predstavovali erby namaľované na klenbe presbytéria patriace uhorským hodnostárom a šľachticom, ktorí nejakým spôsobom prispeli na výstavbu kostola. V polovici 17. storočia pod vplyvom dekrétov Tridentského koncilu a postupujúcej obnovy Katolíckej cirkvi začala katolícku komemoratívnu kultúru silno ovplyvňovať viera v očistec, ktorá viedla k početným investíciám do modlitieb, omší a charitatívnych skutkov.³ Presadenie novej podoby katolíckej komemorácie spôsobilo zánik alebo modifikáciu dovtedajších foriem spomínania, ústup zaznamenali aj kamenné náhrobky a maľované epitafy.⁴

Zádušné omše a modlitby napriek zásahom Jozefa II. ostali významnou súčasťou komemoratívnej kultúry aj v 19. storočí, obnova chrámu a účasť spoločenských a cirkevných elít na jej financovaní však viedla k novej forme komemorácie spojenej s prezentáciou majetku a spoločenského postavenia. Poprední obyvatelia mesta, zvyčajne členovia Spolku na reštaurovanie Dómu, zvečnili svoje meno, prípadne rodový erb na okenných vitrážach, ktorých zhotovenie financovali z vlastných prostriedkov. Neprehliadnuteľná je najmä prezentácia Karola Heillera, iniciátora a neúnavného organizátora prestavby Dómu. Jeho meno je zvečnené na okne kanonikov v sanktuáriu a nachádza sa aj na vitrážach na južnej stene chrámu, ktorými si ho pri príležitosti 25. výročia jeho pôsobenia vo funkcii mestského farára uctila Autonómna katolícka cirkevná obec, dómsky Cirkevný hudobný spolok a bližšie nešpecifikovaní spolupracovníci. Pamiatku na svoju osobu sa Karol Heiller spolu s Arnoldom Ipolyi-Stummerom rozhodol zvečniť aj vitrážou na západnej stene, ktorá zobrazuje oboch donátorov a latinským textom pripomína ich zásluhy o obnovu kostola.

Kniha je napísaná zaujímavým a pútavým štýlom, ktorý okrem odborníkov zaujme i širšiu čitateľskú verejnosť. Po obsahovej stránke jej nemožno nič vytknúť, snáď len kapitola venovaná hlavnej lodi chrámu mohla obsahovať podrobnejšiu zmienku o barokovom vybavení tejto časti kostola, ktoré v druhej polovici 19. storočia nahradili neogotické oltáre a vitráže. Vzhľadom na rozsah knihy je pochopiteľné, že sa autor nevyhol niektorým drobným nepresnostiam. Klarisky, ktorých kláštor sa s krátkymi prestávkami nachádzal v meste už od stredoveku, nemohli prispieť k náboženskému formovaniu bratislavských žien, keďže vzhľadom na kontemplatívny charakter rádu žili v prísnej klauzúre a s osobami zvonka sa mohli kontaktovať len vo veľmi obmedzenom rozsahu (s. 199). Úspešnú cirkevnú kariéru dosiahol v Cirkvi syn bratranca ostrihomského arcibiskupa Imricha Esterházyho a nie jeho bratranec, ako autor mylne uvádza (s. 188). Niekoľko drobností prehliadli aj jazykové korektorky ako napríklad použité bohemizmy (s. 49) či nesprávne písanie veľkých písmen (s. 214).

Recenzovaná kniha Jozefa Haľka je moderným spracovaním dejín Katedrály svätého Martina od druhej polovice 19. storočia do súčasnosti, avšak s presahom aj do staršieho obdobia jej dejín. Autor sa pri jej spracovaní opieral o rozsiahly archívny výskum, interpretoval množstvo doteraz nepoužitých archívnych materiálov a sekundárnej literatúry. Kniha je svojím obsahom i obrazovým prevedením prínosom nielen pre historikov, ale aj čitateľov – nehistorikov so záujmom o históriu či dejiny umenia. Autor okrem kvalitne spracovaného textu poskytuje čitateľom aj pohľad do priestorov kostola, ktoré bežne nie sú prístupné verejnosti – do sakristie, do podzemia či dómskej veže. Vďaka svojim rozsiahlym znalostiam Svätého písma, katolíckej dogmatiky a symboliky podrobne popisuje a najmä interpretuje motívy a symboly použité pri výzdobe klenby, oltárov či vitráží. Svoj názor však čitateľovi nevnucuje ako jediný správny, skôr mu poskytuje potrebné penzum vedomostí a ukazuje mu cestu, akou môže hlbšie pochopiť výzdobu kostola a jeho mobiliára. Kvalitné fotografie približujú čitateľovi aj voľným okom neviditeľné detaily a umožňujú mu konfrontovať skutočnosť s výkladom autora.

Ingrid Kušniráková
Autorka je historička, pracuje v Historickom ústave SAV.