Stvorenie, evolúcia a katolícka tradícia

Číslo 4/2005 · William E. Carroll · Čítanosť článku: 6719
 

William E. Carroll
Stvorenie, evolúcia a katolícka tradícia

Iste nie je obvyklé, aby kardinál a viedenský arcibiskup uverejnil esej o stránkach s názormi novín The New York Times. A predsa, kardinál Christoph Schönborn to v júli 2005 urobil. Jeho esej mala názov „Hľadanie dizajnu v prírode“ a noviny dodali čosi ako podtitulok v znení „oficiálne katolícke stanovisko k evolúcii“. Uverejnenie tejto eseje by si zaslúžilo novinový článok samo osebe a reportéri sa poponáhľali naznačiť, že popredný kardinál „predefinoval pohľad Cirkvi na evolúciu“. Kardinál uviedol, že dlhé roky mu prekážal spôsob, akým mnohí spisovatelia (vrátane katolíckych teológov) dezinterpretovali stanovisko Cirkvi, akoby táto súhlasila s predstavou evolúcie ako náhodného procesu: predstava takejto evolúcie, ak by bola pravdivá, by zjavne vylúčila akúkoľvek rolu Boha v prírode. Čo ho trápilo najviac, bolo zneužívanie poznámky, ktorú povedal pápež Ján Pavol II. v roku 1966, že evolúcia je „viac než len hypotéza“, čo mnohých viedlo k mylnému záveru, že katolícke učenie nemá problémy s akceptovaním tvrdení evolučnej biológie.

Kardinál v celej eseji potvrdzuje katolícke učenie, že v prírode je poriadok a účel, ako aj vnútorná konečnosť, ktorá odhaľuje existenciu Boha ako ich zdroja. Okrem toho cituje výrok cirkevného katechizmu: „Existenciu Boha Stvoriteľa možno ľudským rozumom z jeho diel bezpečne poznať.“ Kardinál je toho názoru, že „evolúcia v neodarvinistickom zmysle“ s jej tvrdením, že biologická zmena je vo svojej podstate „neriadená“, „neplánovaná“ a „náhodná“, je nezlučiteľná s katolíckym učením o stvorení a o Božej prozreteľnosti, ktorá riadi svet. Okrem toho sa nazdáva, že „akýkoľvek myšlienkový systém, ktorý odmieta nesmierny dôkaz o úmysle v biológii, alebo ktorý sa snaží nájsť také vysvetlenie, ktoré by tento dôkaz vylúčilo, je vo svojej podstate ideológia, a nie veda“. Toto je, samozrejme, filozofické tvrdenie, a nie teologické, no kardinál si je dobre vedomý tradičnej katolíckej obrany rozumu, nakoľko, ako povedal Tomáš Akvinský, rozum je cestou k Bohu. Predposledná veta v jeho eseji znie takto: „Teraz, na začiatku 21. storočia, tvárou v tvár takým vedeckým vyhláseniam, ako je neodarwinizmus a multiverzná hypotéza v kozmológii, ktoré boli vynájdené na obídenie veľkolepého dôkazu účelu a úmyslu, ktorý možno nájsť v modernej vede, bude Katolícka cirkev opäť brániť ľudský rozum vyhlasovaním, že imanentný úmysel, zrejmý v prírode, je skutočný.“ Stačí čítať diela Richarda Dawkinsa alebo Daniela Dennetta, aby sme prišli k záveru, že kardinál Schönborn má určite pravdu, keď usudzuje, že medzi evolučnou biológiou a katolíckym učením je konflikt. Dawkins koniec koncov píše, že viera v Boha je „počítačový vírus mysle“ a že vesmír, ktorý odhalila evolučná biológia, „má presne tie vlastnosti, ktoré by sme mali očakávať, ak v jeho základoch nie je úmysel ani účel, dobro ani zlo, skrátka nič okrem slepej neľútostnej ľahostajnosti“. Daniel Dennett nie je vo svojom vyjadrovaní o nič menej výrazný: „Či už to budete milovať alebo nenávidieť, úkazy, ako je tento (DNA), poukazujú na silu darvinovskej myšlienky. Definitívnym základom všetkej činnosti, a tým aj zmyslu, a tým aj vedomia vo vesmíre je neosobný, neuvažujúci, mechanický a nemysliaci zdrap molekulárnej mašinérie. Aj nedávno zosnulý Stephen Jay Gould, ktorý bol len málokedy kritický voči neodôvodneným extrémom takých učencov ako Dawkins a Dennett, vo svojom komentári k objaveniu sa človeka ako druhu napísal, že ak by sme „miliónkrát prehrali pásku od samého začiatku... nepochybujem, že by sa vôbec objavilo čosi také ako homo sapiens“. Človek je len „drobný výhonok na nepravdepodobnom konári vetvy závislej na strome náhody“.

V Spojených štátoch prebiehala diskusia o vyučovaní evolúcie na verejných stredných školách. Pri nej vysvitlo, ako sa diskusie o stvorení a evolúcii môžu ľahko zahmliť v širších politických, sociálnych a kultúrnych kontextoch. Evolúcia a stvorenie prebrali kultúrny význam a slúžia ako ideologické značky, čo má za následok, že za oboma pojmami stoja navzájom si konkurujúce svetonázory. Pre niekoho znamená prijatie evolúcie potvrdenie výlučne svetského a ateistického pohľadu na realitu, a potom evolúciu prijíma alebo odmieta z týchto dôvodov. Ako nedávno napísal Michael Ruse, uznávaný filozof vedy, „kreacionizmus“ a to, čo nazýva „evolucionizmus“, sú navzájom si konkurujúce náboženské pohľady na svet: „konkurujú si príbehy o pôvode, úsudky o zmysle ľudského života, ale aj sústavy etických diktátov...“ To, čo Ruse nazýva „evolucionizmus“, je sústava širších kultúrnych tvrdení, ktorá má korene vo vedeckej disciplíne evolučnej biológie, no nie je s ňou totožná.

Veľká časť toho, čo kardinál Schönborn napísal, bola dobrým pripomenutím katolíckeho učenia, pričom však autor priznal prírodným vedám primeranú autonómnosť, pokiaľ ide o opis fyzického vesmíru. Odmieta však filozofické tvrdenie, ktoré sa niekedy maskuje ako vedecký záver, že by bol vesmír plne sebestačný a že by nepotreboval Stvoriteľa. Niektorým komentátorom robili starosti kardinálove argumenty na podporu katolíckeho učenia. Tieto argumenty možno ľahko dať do súvislosti s diskusiou o evolúcii, ktorá prebieha v Spojených štátoch. Zástancov myšlienky „inteligentného konštruktéra“ môže dostatočne upokojiť kardinálov odkaz na „obrovský dôkaz o účelnosti konštrukcie, ktorý našla moderná veda“. Zástancovia myšlienky „inteligentného konštruktéra“ sú toho názoru, že v prírode existujú miesta „neredukovateľnej zložitosti“, ktoré nemôžu byť následkom náhodného procesu. Koniec koncov, takáto konštrukcia, ak by ju aj biológia objavila, by sa dala vysvetliť len s odvolaním sa na konštruktéra a tento záver je, pravdu povediac, vedecký. Odkaz na „inteligentnú konštrukciu“ ako na vedu nedá spať mnohým vedcom, ktorí sa obávajú, že kardinálova esej znamená odmietnutie základných zásad modernej biológie, a tak dostáva Cirkev do polohy odporcu modernej vedy. Obávajú sa, že kardinál pri obrane tradičného cirkevného tvrdenia, že príroda a ľudská povaha spadajú pod Božiu prozreteľnosť, a tvrdenia pápeža Benedikta XVI; že „nie sme akýmsi náhodným a bezvýznamným produktom evolúcie“, ponúkol obranu, ktorá vyzerá, akoby sa opierala o sporné tvrdenia súvisiace s „inteligentnou konštrukciou“. Opäť sa tu, či už právom alebo neprávom, myšlienka „inteligentnej konštrukcie“ stáva hrozbou vede, a potom sa každá zrejmá podpora tejto myšlienky stáva podozrivou.

Kardinál vo svojej eseji nanešťastie nerozlišoval dostatočne medzi argumentmi o poriadku a konštrukcii v prírode na jednej strane a argumentmi o Bohu ako Stvoriteľovi na druhej strane. Vskutku, jedným z omylov Dawkinsovej a Dennettovej analýzy je, že si myslia, že kto odmietne poriadok a konštrukciu v prírode, zároveň odmieta doktrínu stvorenia. Okrem toho existuje viacero možností, ako chápať „poriadok a konštrukciu“, medzi ktorými treba rozlišovať, ak chceme dôjsť k záveru, že príroda odhaľuje „vnútornú konečnosť“. Kardinál dôvodí, že diskusia o „inteligentnej konštrukcii“ sa týka otázky, do akej miery moderná veda ponúka „obrovský dôkaz o účelnosti a konštrukcie“. Myslím, že by sme mali rozlišovať medzi dôkazmi jednotlivých vied a závermi, ktoré z týchto dôkazov vyvodzuje filozofia prírody.

Katolícka tradícia významným spôsobom, najmä cez učenie Tomáša Akvinského, urobila veľa pre to, aby nám pomohla rozmotať prepletenec súčasných diskusií o teologických a filozofických dôsledkoch evolučnej biológie. V prvom rade je tu všeobecná myšlienka Tomáša Akvinského o tom, že viera a rozum sa dopĺňajú a že vedecké pravdy neohrozujú pravdy viery, nakoľko autorom všetkej pravdy je Boh. Osobitne významné sú tu tri základné pohľady Tomáša Akvinského:
1) Spôsob, akým chápe stvorenie ako vysvetlenie pôvodu v metafyzickom a teologickom zmysle: príčinou celej existencie všetkého, čo existuje, tak, ako to existuje, je Boží akt stvorenia.
2) Spôsob, akým chápe fungovanie Božej kauzality ako čosi celkom iné než spôsob, akým kauzalitu vnímajú stvorenia, či už živé alebo neživé: Medzi Božou kauzalitou, vrátane prozreteľnosti, s ktorou spravuje všetko, čo existuje, a tými druhmi kauzality, ktoré prírodné vedy objavujú vo svete, neexistuje ani boj, ani konflikt.
3) Príroda odhaľuje „vnútornú konečnosť“, no toto odhalenie možno nájsť v disciplíne filozofie prírody. Okrem toho, toto odhalenie nie je nezlučiteľné s náhodnosťou v prírode.

Stvorenie

Na špecifickú otázku stvorenia z ničoho je kľúčom k Tomášovej analýze rozlišovanie medzi stvorením a zmenou. Predmetom skúmania prírodných vied, či už aristotelovských (s ktorými sa Tomáš zaoberal v prvom rade) alebo našich dnešných, je svet meniacich sa vecí, od subatomárnych častíc až po galaxie. Všade, kde je zmena, musí byť niečo, čo mení.

Na druhej strane stvorenie znamená radikálne spôsobenie celej existencie všetkého, čo existuje. Spôsobiť, aby úplne všetko začalo existovať, neznamená spôsobiť niekde zmenu, neznamená to pracovať s nejakým existujúcim materiálom. Ak pri tvorbe niečoho nového musí tvorca použiť niečo, čo už existuje, potom tento tvorca nebude jedinou príčinou tejto novej veci. Byť takouto jedinou príčinou, to je presný význam stvorenia. Stvoriť znamená zapríčiniť existenciu a všetky veci v plnej miere závisia od Stvoriteľa, čisto preto, lebo existujú. Tomáš bol toho názoru, že rozlišovaním medzi tým, čo vecí sú – čiže ich podstatou, a tým, že vôbec sú – čiže ich existenciou, možno v disciplíne metafyziky dôjsť k záveru, že existuje Boh ako Stvoriteľ.

Stvoriteľ nič neberie, ale vytvára niečo z ničoho. Každá vec ponechaná výlučne sama na seba, celkom oddelená od príčiny svojej existencie, by bola absolútne ničím. Stvorenie nie je primárne nejakou odlišnou udalosťou, je to úplné spôsobenie existencie všetkého, čo existuje. Ak by práve v tejto chvíli Boh nespôsoboval, že všetko existuje – od subatomárnych častíc cez farby oblohy až po naše vlastné myšlienky, nádeje a sny – potom by nič z toho neexistovalo.

Tomáš nevidí konflikt medzi doktrínou stvorenia a fyzikálnou teóriou. Teórie v prírodných vedách vysvetľujú zmenu. Či už je zmena opísaná ako kozmologická alebo ako biologická, nekonečná či konečná, vždy je to proces. Stvorenie vysvetľuje existenciu vecí, nie ich zmeny. Či už sa dívame na vesmír ako na niečo, čo sa vyvíja, ako si to myslíme dnes, alebo je vesmír večný, ako si to myslel Aristoteles, stále je to stvorený vesmír. Tomáš si bol vždy vedomý rozdielu medzi pôvodom vesmíru a začiatkom vesmíru. Aj keby vesmír nemal mať počiatok v čase, stále by závisel od Boha, čisto preto, že je, že existuje. Podstata filozofického pojmu stvorenia sa netýka začiatku v čase, ale je to potvrdenie metafyzickej závislosti. Je pravda, že Písmo odhaľuje, že vesmír má absolútny začiatok. Viera tu dodáva to, čo rozum nemôže usúdiť o pôvode všetkých vecí.

Boh uplatňuje svoju stvoriteľskú moc počas celého trvania dejín vesmíru, bez ohľadu na to, ako sa tieto dejiny vyvíjali. Nijaké vysvetlenie evolučnej zmeny bez ohľadu na to, nakoľko počíta s náhodnosťou a s podmienenosťou, nemôže otriasť metafyzickým vysvetlením stvorenia, čiže skutočnosťou, že existencia všetkých vecí závisí od Boha, ktorý je jej príčinou. Ak niektorí myslitelia odmietajú stvorenie na základe evolučných teórií, alebo odmietajú evolúciu v snahe obhajovať stvorenie, znamená to, že nerozumejú stvoreniu alebo evolúcii, alebo obom týmto pojmom.

Boh ako príčina a stvorenia ako príčiny

Tomáš považuje tvrdenie o radikálnej závislosti všetkých vecí na Bohu, ktorý jej ich príčinou, za plne zlučiteľné s odhalením príčin v prírode. Božia všemohúcnosť nevylučuje možnosť skutočnej kauzality stvorení, vrátane špecifickej kauzality, charakteristickej pre ľudské bytosti, ktorou je slobodná vôľa. Ako vraví Tomáš: „Boh je prvou príčinou prírodzených príčin i slobodných bytostí. A rovnako ako to, že hýbe prirodzenými príčinami, neznamená, že by účinkovanie týchto príčin nebolo prirodzené, rovnako to, že hýbe slobodnými bytosťami, nebráni týmto bytostiam konať slobodne. Naopak, tieto bytosti konajú slobodne práve preto, lebo Boh nimi hýbe, pretože on vo všetkom pôsobí podľa prirodzenosti každej veci.“

Boh spôsobuje, že stvorenia existujú tak, že sú skutočnými príčinami svojich vlastných činov. Pre Tomáša účinkuje Boh v každom úkone prírody, no autonómnosť prírody neznamená obmedzenie Božej sily či činnosti, ale skôr je znamením jeho dobroty. Je dôležité uznať, že božská kauzalita a kauzalita stvorení fungujú na podstatne odlišných úrovniach. Podľa Tomáša: „Ten istý účinok sa nepripisuje prirodzenej príčine a božskej moci tak, akoby bol čiastočne spôsobený Bohom a čiastočne stvorenou bytosťou, ale v plnej miere ho uskutočňujú obaja, každý iným spôsobom.“ Nejde tu o čiastočné ani o spolupôsobiace príčiny, z ktorých by každá prispela na dosiahnutie účinku osobitným prvkom. Boh natoľko presahuje stvorený poriadok, že je schopný v plnej miere spôsobiť, aby príčiny boli príčinami. Boh spôsobuje, že náhodné udalosti sú náhodnými udalosťami, rovnako ako spôsobuje, že slobodné činy ľudských bytostí sú slobodnými činmi. Tomáš si nemyslí, že na to, aby sa, takpovediac, vytvoril priestor pre reálne príčiny na svete, by bolo akýmkoľvek spôsobom potrebné obetovať božskú všemohúcnosť. Boh ako primárna príčina nie je ohrozený existenciou reálnych sekundárnych príčin v prírode, vrátane tých príčin, ktoré skúma evolučná biológia. Ako poznamenáva Medzinárodná teologická komisia (2004): „Božská kauzalita a stvorená kauzalita sú radikálne odlišného druhu... Preto aj výsledok skutočne náhodného prirodzeného procesu môže spadať pod plán Božej prozreteľnosti pre stvorenie.“

Poriadok, konštrukcia a vnútorná konečnosť v prírode

Je dôležité rozlišovať analýzu stvorenia od otázok týkajúcich sa poriadku a konštrukcie v prírode, otázok, ktoré právom spadajú do pôsobnosti empirických vied a filozofie prírody. Biológ Francisco Ayala, ktorý tiež písal o filozofických a teologických implikáciách evolučnej biológie, poznamenáva, že „najväčším Darwinovým komplimentom bolo, keď ukázal, že živé bytosti a ich konfigurácie možno vysvetliť ako výsledok prirodzeného procesu a prirodzeného výberu, bez toho, aby sme sa pritom museli odvolávať na Stvoriteľa alebo na inú vonkajšiu príčinu“. Neodarvinovská syntéza pridáva k Darwinovmu pohľadu tvrdenie, že prirodzený proces začína náhodnou mutáciou na úrovni génov. Zdalo by sa, že náhodnosť, ako zdroj akéhokoľvek poriadku a akejkoľvek konštrukcie, ktorú pozorujeme v prírode, spôsobí, že akékoľvek odvolávanie sa biologického dôkazu na autora tohto poriadku bude neodôvodnené. Jedna vec je však povedať, že vysvetľujúce kategórie evolučnej biológie neprekračujú opisy náhodnosti ako základu zmeny, a druhá vec je povedať, že na spôsobenie biologickej zmeny nie je potrebné nič okrem náhodnosti.

Ako poznamenal jezuitský vedec William Stoeger, akákoľvek diskusia o náhode a účelnosti v biológii vyžaduje uznanie, že prírodné vedy objavia v podstate fyzickej reality poriadok a cielenosť: v zákonoch, pravidelných javoch a vyvíjajúcich sa podmienkach, ako fungujú spolu, aby vytvorili procesy a vzťahy, ktoré sa objavujú v každej fáze vesmírnych dejín. Tieto zákony a podmienky sú viac než len vzorcom pravidelných úkazov, ktoré pozorujeme. Táto vzorka musí mať nejakú dostatočnú príčinu v samotnej prírode. Hovoriť o pravidelných úkazoch v prírode alebo o existencii prírodných zákonov znamená, že existujú procesy orientované k určitým všeobecným cieľom. Ak by vo fyzickej realite neexistovalo správanie zamerané na cieľ a hľadajúce cieľ, neexistovali by pravidelné úkazy, funkcie ani štruktúry, okolo ktorých by sme mohli formulovať prírodné zákony, a teda by neexistovali prírodné vedy. Náhodné udalosti, nech sú akokoľvek časté, sú v biologickej evolúcii, a akokoľvek veľmi sú v dôsledku skutočného priebehu evolúcie nedeterministické, a preto nepredvídateľné, bolo by chybou povýšiť „čistú náhodu“ na definitívny vysvetľujúci princíp. Náhodné udalosti sa vyskytujú v prírode: v kontexte reality, ktorá sa môže stať predmetom výskumu, pretože je pochopiteľná, a práve jej pochopiteľnosť umožňuje existenciu prírodných zákonov. Pre Tomáša je pochopiteľnosť prírody predajom vnútorných zásad, vrátane cieľov, v ktorých dané zmeny nájdu svoje dokončenie. Tu je „vnútorná konečnosť“ prírody tým, čo je tak veľmi dôležité pre katolícku tradíciu. Je to konečnosť, ktorú objavuje filozofia prírody, nakoľko táto disciplína uvažuje o dôkazoch, ktoré poskytli empirické vedy. Je to konečnosť, ktorá nás skutočne priviedla k Bohu ako k svojmu zdroju, ktorá sa ale veľmi líši od mechanického vysvetľovania „neredukovateľných zložitostí, ktoré sú v ťažisku argumentácie o ‚inteligentnej konštrukcii‘, ktorá tvrdí, že objavila Boží zásah v tom, že prírodné príčiny nemôžu viesť k istým druhom biologických štruktúr.

Tomáš Akvinský by nám pomohol zistiť, kde robíme chybu, ak chce­me absolutizovať náhodu ako univerzálny princíp zmeny, alebo ak si chceme myslieť, že existencia náhody v prírode ohrozuje myšlienku, že svet riadi Božia prozreteľnosť. Tu by bolo užitočné porovnať spôsob, akým kardinál Schönborn kritizuje neodarvinizmus, s úryvkom textu Medzinárodnej teologickej komisie, ktorý cituje v tej istej súvislosti. Kardinál označuje evolúciu v neodarvinistickom zmysle za v podstate „neriadený a neplánovaný proces“ a hovorí, že to je ideológia, a nie veda. Komisia odmieta „tie evolučné teórie, vrátane neodarvinistických, ktoré výslovne odmietajú Božiu prozreteľnosť a skutočnú kauzálnu rolu vo vývoji života vo vesmíre“. Všimnite si, ako Teologická komisia, na rozdiel od kardinála, netvrdí, že by sa neodarvinizmus musel nevyhnutne rovnať odmietnutiu akejkoľvek roly Božej prozreteľnosti, len sa odvoláva na tie evolučné teórie, ktoré naozaj odmietajú Prozreteľnosť. Niektorí myslitelia určite používajú argumenty, ktoré majú svoje korene v neodarvinizme, na to, aby odmietli Božiu prozreteľnosť, ale k takémuto omylu dochádza len vtedy, keď neoprávnene povýšime biologické argumenty na úroveň metafyzických a teologických výrokov. Skutočný problém teda nespočíva v tom, že by evolučná biológia poskytovala vysvetlenia v termínoch náhodnosti, no v tom, že sa tieto vysvetlenia bezdôvodne extrapolujú a vyvodzujú sa z nich tvrdenia o neprítomnosti významu a účelu v prírode. A práve tieto extrapolácie sú to, čo kardinál Schönborn nazýva „ideológia, a nie veda“. Božia prozreteľnosť nie je ohrozená evolúciou, na ktorú sa dívame v pojmoch náhodných odchýlok, kým, samozrejme, nezačneme chybne argumentovať, že prírodné vedy sú jediným zdrojom pravdy o svete. Dôležitým poučením tu je, že nemusíme obhajovať Božiu prozreteľnosť odmietaním evolučnej biológie, ale stačí odmietnuť isté filozofické tvrdenia, ktoré Prozreteľnosť odmietajú.

Boh dosahuje svoje ciele vo vesmíre, ktorý stvoril, prostredníctvom tohto vesmíru. Veda odhaľuje, akým spôsobom vesmír funguje, pokiaľ ide o vesmírne princípy. Boh natoľko presahuje stvorený poriadok, že môže byť príčinou všetkého, čo existuje, bez toho, aby narušil kauzálnu účinnosť stvorení, a z tej istej transcendentnosti pramení aj jeho úmysel, presahujúci kategórie času, miesta a zmeny. Keď Tomáš hovorí o Božej prozreteľnosti, rozlišuje medzi Bohom ako univerzálnou príčinou, ktorá je bezprostredným prejavom jeho dobroty, a úlohou špecifických príčin, z ktorých každá dosahuje svojím vlastným spôsobom isté špecifické ciele. V skutočnosti je prejavom Božej dobroty, že stvoril svet, v ktorom existujú takéto skutočné, i keď sekundárne, príčiny. V oblasti sekundárnych čiastkových príčin môžu nastať, a aj nastávajú, náhodné udalosti. Božiu prozreteľnosť, i keď sa prejavuje v dielach jeho stvorení, nemožno v plnej miere pochopiť, ak sa pozeráme výlučne na prejavy týchto sekundárnych príčin. Inými slovami, Božiu prozreteľnosť najsprávnejšie odhaľuje teológia, a nie prírodné vedy.

Záver

Ku kladným dôsledkom eseje kardinála Schönborna patrí, že sa stala príležitosťou premýšľať na mnohých miestach o vzťahoch medzi prírodnými vedami, filozofiou a teológiou, nakoľko práve tieto disciplíny si kladú otázky o pôvode a význame života. Aj keď kardinál nepotvrdil tvrdenia o „inteligentnej konštrukcii“, niektoré vyjadrenia zarazili iných, pretože sú prinajmenšom zlučiteľné s tvrdeniami o „inteligentnej konštrukcii“. Ako som sa pokúsil ukázať, katolícke myslenie v tradícii Tomáša Akvinského vyžaduje jemnejšiu analýzu stvorenia, konečnosti, poriadku a účelu, než je analýza, ktorú poskytli tí, čo kritizujú evolučnú teóriu v celej jej šírke na základe „inteligentnej konštrukcie“.

Pravdou je, že existencia všetkého závisí od Stvoriteľa, ktorý presahuje svet, no zdalo by sa čudné, ak by sme chceli argumentovať, že príčiny v prírode nejakým spôsobom zásadne nestačia na vysvetlenie zmien, ktoré sa v prírode vyskytujú. Ak možno prírode rozumieť v zmysle príčin, ktoré v nej možno odhaliť, nemali by sme si myslieť, že zmeny v prírode si vyžadujú osobitný Boží zásah. V skutočnosti by nedostatky v kauzálnej štruktúre prírody, ktoré vyžadujú odvolávať sa na inteligentného konštruktéra, neposlúžili ako argument na podporu myšlienky Božieho zásahu, ale skôr by spochybnili Božiu všemohúcnosť a prozreteľnosť. Ak chceme vysvetľovať vývoj zložitých biologických štruktúr odvolaním sa na iné príčiny, než sú príčiny v prirodzenom poriadku, naznačovali by sme, že Boh nedokázal vytvoriť prirodzený poriadok vybavený kauzálnymi princípmi, ktoré by stačili na spôsobenie zmien v tomto poriadku. Odvolávanie sa na „inteligentného konštruktéra“ nie je skutočnou obranou Božieho konania vo svete. Proti tým, čo by chceli použiť súčasnú vedu na to, aby odmietli katolícke učenie o stvorení a prozreteľnosti, má Cirkev k dispozícii viacerí filozofické a teologické zdroje, bez toho, aby musela odmietnuť ústredné tvrdenia tejto vedy.

Autor je členom združenia Aquinas v teológii a vede Blackfriars Hall, University of Oxford.
Preložil Marián Smolík.