Európa a viera

Číslo 2/2011 · Peter Olexák · Čítanosť článku: 3470
 

Dekan posvätného kardinálskeho kolégia pred odchodom kardinálov do konkláve 18. apríla 2005 kázal v Bazilike svätého Petra na tému časti Listu Efezanom (Ef 4, 11-16). Stať listu aktualizoval takto:

Podľa historika Philipa Sheldraka sme prišli „do nesmierne dôležitého bodu v dejinách západného uvedomenia, ktorý je porovnateľný s renesanciou, reformáciou, osvietenstvom či priemyselnou revolúciou. Tradičné spôsoby myslenia a chovania, podobne ako inštitúcie každého druhu sú vystavené neustálemu tlaku.“² Došlo k posunu postojov. Vieme príliš veľa o svete a o človeku, a preto si už nemôžeme dovoliť byť naivní. Od začiatku tohto storočia sa pohybujeme v spoločnosti, ktorá sa radikálne zmenila. Hoci sa odborníci nevedia dohodnúť na presnom význame slova postmoderna (ten závisí od ich záujmov a pohľadu), všetci sa zhodujú v jednom, že nadšená osvietenecká moderna už nie je životaschopná. Bývalé signifikantné dominantné systémy stratili kredit a prepadli. Zmenilo sa chápanie vesmíru, ktorého sme súčasťou. Vývoj civilizácie sa javí ako jeden z nutných procesov života, ktorý nemožno oddeliť od iných a zároveň ho nemožno chápať ako nadriadený nad ostatnými. Psychológia odhalila široký a spletitý vnútorný svet. Vývoj ekonomiky, politiky a spoločenských vied začal odporovať tradičným pohľadom na ľudskú spoločnosť. Historické skúsenosti neodvolateľne podkopali dôveru v ľudský pokrok, pričom nečakaný pád štátnych zriadení a kolaps trhov zasa spochybnil dlhodobú stabilitu aj tých najmonolitickejších ľudských inštitúcií.

Podobne ako Benedikt XVI. si viacerí okrem zmenenej kultúrnej situácie všímajú centrálnu otázku kresťanskej identity. Sekularizačná dynamika sa evidentne stáva súčasťou sebapochopenia niektorých typov kresťanstva v zmysle biblického vyjadrenia čo dnes „Duch hovorí cirkvám“. Tézy vzťahu európskej sekularity a západného kresťanstva v posledných rokoch však boli povýšené na zákonitosť dejinného vývoja ľudstva. Táto predstava je ale podľa českého religionistu a teológa Pavla Hošeka mylná.³ Úloha sekularizácie v európskej kultúre je neraz neprimerane zveličovaná. Otázka znie skromnejšie: „Prečo je Európa iná?“ Hoci samotní Európania sú z toho prekvapení, náboženstvo je integrálnou súčasťou dejinného procesu. Z toho vyplývajú aj vehementné postoje, ak náboženstvo zasahuje do verejnej sféry. Príkladom bola diskusia o preambule Ústavy Európskej únie. Navyše v teoretických výkladoch sekularizačných procesov takmer úplne absentuje akýkoľvek odkaz na špecifické rysy kresťanskej tradície ako aj hodnoty a ideály nesené touto tradíciou.

Vyrozprávať príbeh náboženstva v Európe devätnásteho a dvadsiateho storočia sa dá viacerými spôsobmi.⁴ Všetky sú do istej miery svojvoľné a konkurenčné vo svojom nároku na poznanie kľúčových, rozhodujúcich a určujúcich dejinotvorných faktorov. Spomínaný český teológ na báze doterajších výskumov upozorňuje na nenáhodnosť skutočnosti, že sekularizačné procesy sa objavili práve v európskej kresťanskej kultúre. K teologickým motívom, ktoré sa uvádzajú v súvislosti so sekularizačným pôsobením kresťanstva, patrí Ježišova relativizácia chrámu a Pavlova relativizácia sakrality pohanstva. Jeden z najväčších súčasných sociológov Peter Berger dokazuje, že európska náboženská trajektória je odlišná od zvyšku sveta. Porovnáva ju s USA, Latinskou Amerikou, Afrikou, Južnou Kóreou a Filipínami.⁵ Okrem dejinotvorných faktorov popri kľúčovej otázke či a ako jedinečnosť dejín Európy súvisí s jedinečnosťou kresťanstva, stojí totiž aj otázka reálneho vplyvu ideí na dejiny alebo otázka vzťahu proklamovaných duchovných hodnôt k politickému utváraniu a vývoju spoločnosti, ktoré sa k týmto hodnotám hlásia.

Sekularizácia alebo eurolaicizmus všeobecne označuje súbor procesov, v ktorých mali rozhodujúci vplyv idey. Inými slovami to môže znamenať, že teologicky inšpirovaný proces, v zmysle divinizácie sveta, mal z hľadiska sekularizácie závažnejšie dejinné dôsledky ako politické konflikty kvôli konfesijnému rozdeleniu Európy v 16. storočí. K téme treba ešte prirátať rozličné stupne a charakter sekularizácie v jednotlivých európskych krajinách. Netreba zabúdať ani na to, že mainstreamové náboženstvá v jednotlivých krajinách (katolicizmus, pravoslávie, protestantizmus) ponúkali odlišnú teologickú odpoveď na vzťah náboženstva a politiky.

Na druhej strane proti chápaniu sekularizácie ako procesu inšpirovaného ideami možno namietať, že idey či zmeny vo vedomí sú skôr obrazom a sekundárnou racionalizáciou a legitimizáciou daného stavu spoločnosti, prípadne výrazom triednych záujmov. Sekularizácia sa takto, vrátane jednotlivých variácií, dá vysvetliť na základe myšlienkovo úplne neutrálnych politických, ekonomických a sociálnych procesov, mechanizmov a dynamík. Napríklad z konfliktov konfesionálne rozdelenej Európy alebo z procesov postupného prenosu referenčného rámca identity z náboženstva na národ, čo sa okrem iného aj skutočne stalo z dôvodu konfesionálnej rozštiepenosti, ktoré prešlo naprieč európskymi národmi.⁶ Prípadne z procesov populačnej explózie, industrializácie a s ňou súvisiacej štrukturálnej diferenciácie spoločnosti vrátane postupnej emancipácie autonómnych subsystémov, urbanizácie, industrializácie, nárastu gramotnosti a v posledných desaťročiach z procesov vrcholiacej individualizácie a oslabovania vplyvu tradícií v súvislosti s nástupom reflexívnej moderny.⁷ Množstvo každoročne vydaných publikácii, ktoré sa venujú tomuto argumentu postupne koriguje staršie predstavy o sekularizácii.

V historickej evolúcií Európy je postmoderna poznačená radikálnou pluralitou. Jej obrazom je nová nejasnosť v zmysle bohatstva možností a demokratickej pestrosti, pretože absolútna jasnosť je znakom diktatúry. Nemecký dominikán Ulrich Engel prišiel s analýzou sveta oslabených štruktúr, nakoľko sa štruktúry často menia.⁸ Mnohí skoncovali so sociálnymi formami a z nich vyplývajúcimi vzťahmi, ktoré im zverili dejiny. Príkladom je voľné a masové spolužitie párov, ktoré nahradilo manželský sľub „pokiaľ nás smrť nerozdelí.“ Život charakterizujú aj iné zmeny. Ide najmä o fraktúry v oblasti klasických sociálnych priestorov so všetkým, čo kedysi reprezentovali rodina, Cirkev, odbory, strany. Tento posun je viditeľný v oddeleniach kníhkupectiev s knihami o životnom štýle, čo znamená, že jedinci sa ocitajú bezradní a aj na jednoduché veci vydávajú množstvo energie. Musia sa ustavične rozhodovať už len zoči-voči množstvu kníh s radami.

Faktor zbožnosti už od polovice devätnásteho storočia vstupoval do epilógu na politickej, filozofickej, ale aj kultúrnej rovine. V Európe bol tento exodus zo stredovekých konceptov religiozity kompletný už koncom 19. storočia. Obdobie politiky starého režimu – ancien régime, ktoré sa kedysi chápalo ako modla, bolo definitívne preč.⁹ Nie je to nič prekvapujúce. Minulosť, ale aj prítomnosť sa javí ako permanentne poznačovaná stretom sekularizácie s náboženskou obrodou a širšími súvislosťami novodobých dejín a modernizácie západnej Európy. Výskum zbožnosti 19. a 20. storočia potvrdil koexistenciu náboženského i sekulárneho, kontinuity i zásadných zmien religiózneho správania človeka. V otázkach jednoty alebo rozdielnosti Európy sa opäť berie na vedomie náboženská dimenzia a jej dôležitosť má v politických diskusiách čoraz významnejšiu pozíciu. Fakt, že po období dlhej absencie náboženstvo dnes vo verejných diskusiách a odborných sociologických analýzach predstavuje dôležitú a stabilnú veličinu, treba brať vážne. Vo vnútri európskych spoločností sa verifikuje náboženská pluralita: kresťanstvo, židovstvo, islam, budhizmus, hinduizmus. Pritom sa opúšťajú klasické náboženské väzby a dochádza k vysokošpecializovanej roztrieštenosti. Vo vnútri samotného katolicizmu existujú rôzne náboženské skúsenosti zbožných, sociálne zaangažovaných, konzervatívcov, reformistov, charizmatikov, intelektuálov a mnohých ďalších. Tradičná jednota spoločnosti, náboženstva, kresťanstva a Cirkvi sa v procese moderny diferencovala. Podľa Paula Zulehnera došlo k takzvanému výberu kresťanstva (Auswahlchristentum). Podľa Ulricha Engela to možno vysvetliť na báze štyroch historicko-sociologických tendencií.

Prvou je believing without belonging – „veriť a nepatriť“, čo je znakom deinštitucionalizácie a vizitkou, že náboženstvo už doposiaľ stratilo príliš veľa zo svojich tradičných inštitúcií. Náboženské prežívanie je ale v procese metamorfovania a rodí sa v nových formách a na nových miestach v postsekulárnej spoločnosti, čím zároveň vytvára nové sociálne siete. Ide o výrazy modernej spirituality. Patrí tu internet, ktorý používajú aj radikálne náboženské skupiny, film, moderná hudba, počítačové hry a meditačné sústredenia pre manažérov v kláštoroch. Odhliadnuc od toho, však Cirkev stratila kontrolu nad centrálnymi aktivitami náboženského života (modlitba, sviatok, náuka, charita). Náboženská prax čoraz viac prebieha mimo inštitúcie. Náboženstvo sa žije na individuálnej úrovni podľa výroku: „Ja mám svoju vieru, ty máš svoju vieru.“ Jedinec je zbožný, ale na vlastné riziko, na osobnej úrovni, a preto je každý zvláštny prípad. Odtiaľ pochádza aj separácia medzi religiozitou a eklezialitou. Preto je dnes oveľa lepšie hovoriť o odkresťančení a deklerikalizácii ako o sekularizácii, pretože individuálne náboženstvo naďalej zostáva, prípadne sa objavuje v nových formách. Upadá len inštitucionalizované náboženstvo a jeho inštitúcie. Druhým znakom je belonging without believing – „patriť bez viery“ alebo synkretizmus. Tolerancia a synkretizmus sú dominantným prejavom na novodobej scéne religiozity. Rozličné náboženské reprezentácie sú zbavené vlastnej podstaty a experimentálne sa medzi sebou kombinujú. Momentálne je náboženstvo čoraz viac vystavené tlaku logiky trhu – dopytu a ponuky. Rúnová mágia, blahoslavenstvá, mimozemšťania, kryštaloterapia, konfucionizmus, ženská mystika sa chápu ako rovnocenné prvky, ktoré možno medzi sebou ľubovoľne kombinovať. Návrat veštíc, druidov a šamanov v konfrontácii s dnešnou teológiou, charakterizuje čoraz viac pluralita bohov a nie ateizmus minulého storočia. Postmoderná civilizácia nie je civilizáciou bez Boha, ale civilizáciou mnohobožstva. Synkretizmus je evidentne udalosťou náboženskej produkcie. Tretím prejavom je náboženský dizajn. Definícia pochádza od Gerda Buschmanna. Zbožnosť na tejto úrovni sa prežíva ako momentálna emócia alebo situácia. Ide o viaceré ponuky na scéne (Taizé, charizmatické konferencie, Svetové dni mládeže, večerné adorácie, kurzy alfa), ktoré môžu vyvolávať rozličné pocity reflektujúce životné utrpenia, túžbu po slobode a bolesť z neprítomnosti Boha. Pri tejto tendencii orientáciu náboženskej skúsenosti možno dosiahnuť prostredníctvom vedomej spoluúčasti na organizovaných podujatiach. Rozhodujúca je túžba po sebaurčení v náboženskom živote. Ide o objav zbožnosti spojenej s osobnou skúsenosťou, vitálnym zážitkom. Omnoho dôležitejšie je vydať sa na cestu a hľadať autentickú a pravú skúsenosť, ako celok, v ktorom je všetko fixné a nehybné. Toto nové vnímanie sviatku, slávenia, hry a vitality sa stáva aj novou úspešnou súčasťou zmenenej cirkevnej pastorácie. Štvrtým historicko-sociologickým prejavom postmoderny je multireligiozita. V Európe okrem kresťanstva, judaizmu a islamu narastá počet vyznávačov východných náboženstiev zvlášť tibetského budhizmu. V Taliansku pred niekoľkými rokmi protestovali horolezci proti kresťanským symbolom na alpských štítoch a na končiar Piz Badile vyniesli dvadsaťkilovú sochu Budhu. Znesú ju až vtedy, keď sa zo všetkých miest v Alpách odstránia kríže a sochy svätých a nebude vidno nič len kamene a ľad. Reakcia zo strany tradičných kresťanov bola nekompromisná. Tento kultúrny stret sa nedeje iba na horách a v Taliansku. Jedným z hlavných faktorov krízy kresťanstva v Európe je výzva, ktorú predstavuje náboženský pluralizmus.

Kresťanstvo z pohľadu cirkevných dejín sa na začiatku 21. storočia ocitlo v období zmeny.¹⁰ Koncilová deklarácia Nostra aetate valorizovala nekresťanské náboženstvá, aj keď nehovorí o ich spásnej hodnote:

V tom istom zmysle uviedol v encyklike Redemptoris missio aj Ján Pavol II.:

Nemožno negovať, že Cirkev a teológia dnes prežívajú krízu. Dokument Rady pre medzináboženský dialóg, v panoráme postmoderného pluralizmu pri hľadaní odpovede na otázku čo je najdôležitejšie pre kresťanskú vieru, uvádza, že zmyslom kresťanstva nie je na prvom mieste zmena náboženstva iného.¹³ Zmyslom misionárskeho ohlasovania nie je kvantitatívne zväčšovanie Cirkvi. Cirkev nie je v misiách preto, aby zväčšovala vplyv a neexistuje preto, aby zväčšovala svoju moc. Je vo funkcii služby a v spoločnom dialógu so všetkými osobami dobrej vôle sa usiluje o to, aby sa zviditeľňovalo Božie kráľovstvo. Toto je jej hlavná a najdôležitejšia úloha.

Snaha riešiť otázku kresťanskej identity, uprostred náboženského pluralizmu, existuje od samotných historických počiatkov kresťanstva. Ranokresťanské komunity sa ocitli zoči-voči úlohe zadefinovať svoj vzťah so židovstvom. Na začiatku pre židov, ktorí sa stali učeníkmi Ježiša, bolo prirodzené navštevovať synagógy, vykonávať obriezku a nekonzumovať kultovo nečisté jedlá. Až misie medzi nežidovskými národmi viedli k postupnému vymedzeniu sa a čoraz jasnejšie sa ukazovali aj rozdiely medzi náboženstvom Izraela a ohlasovaním Evanjelia. Podľa Ulricha Engela dvojznačnosť medzi kontinuitou a prerušením, blízkosťou a vzdialenosťou, zhodou a rozdielom je vlastne spôsobená samotným kresťanstvom a udalosťou zjavenia Ježiša Krista. V zmysle Ježišových slov: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon a prorokov. Neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“¹⁴ A zároveň slovami, ktoré evidentne naznačujú rozdiel a nový začiatok: „Nikto nevlieva nové víno do starých nádob ... ale nové víno do nových nádob.“¹⁵ Správanie sa Cirkvi, ktorá sa zrodila uprostred judaizmu, je ukážkovým príkladom pre určenie vzťahu medzi kresťanstvom a inými náboženskými hnutiami v postmodernej spoločnosti. Byť svetlom a soľou, ktorá dáva chuť životu. Na jednej strane Cirkev inkorporovala židovstvo a na druhej strane sa od neho dištancovala. To isté sa odohralo aj pri strete s rímskou, helénskou a germánskou kultúrou.

Odkrývanie sociálno-náboženských znakov dnes upriamuje pozornosť Cirkvi na návrat religiozity ako na nový fenomén. Claude Geffré dnes hovorí o vhodnom období pre kresťanstvo, aby pochopilo samo seba ako „náboženstvo evanjelia“ ¹⁶. Ide o komplexnú situáciu s novými charakteristikami v postsekulárnej spoločnosti. Potrebujeme sa vyznať v pluralite náboženstiev, v kultúrnych nárokoch a v dobových prejavoch zbožnosti niekedy aj s kontroverznými prvkami. Toto je naša doba, ktorá nám ponúka nové možnosti objaviť požiadavky evanjelia a neočakávané aspekty viery, aby sme sa opierali o Božie Slovo, ktoré sa k nám ozýva z vnútra dejín.

Autor je katolícky kňaz, prednáša históriu na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Je autorom knihy Neskorá antika a rané kresťanstvo (2010).