Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Slovenské kargo

Číslo 2/2011 · Peter Zajac · Čítanosť článku: 3809
 

Vytvorili sme Taliansko, teraz musíme vytvoriť Talianov
Massimo d´Azeglio

I

Formovanie moderných politických národov sprevádza zjavný rozpor. Spája v sebe tri ťažko zlúčiteľné momenty – religiózne univerzálne hodnoty, nacionálny partikularizmus, vyplývajúci z potreby homogenizovať národné kolektívy a modernizačné akcentovanie autonómnosti a autentickosti indivídua.1 Práve preto sa pri tvorbe moderných politických národov dostával často do rozporu univerzálny religiózny moment s národným partikularizmom a národný partikularizmus s modernizačnými procesmi, ktorých je ináč dieťaťom. Nie inak to bolo aj pri tvorbe moderného politického slovenského národa. Aj on bol výsledkom a aktérom európskych modernizačných procesov, a zároveň mal počas celého devätnásteho storočia antimoderný charakter.

Jedným zo zdrojov utvárania moderných európskych politických národov bol politický a kultúrny mesianizmus.2 Sakralizoval národ a nacionalizoval vieru. Vychádzal z modelu vyvolenosti a národného poslania. Pojem vyvoleného národa („the chosen people“) používala už anglická publicistika 17. storočia. Zdôrazňoval blízkosť moderného anglického národa k Starému zákonu. Anglickí vysťahovalci do severoamerických kolónií vnímali svoj cieľ ako „Nový Izrael“, „Nový svet“, „Zasľúbenú zem“. Pojem svätého národa („holy nation“) myšlienku vyvolenosti ešte vystupňoval a najvyšším stupňom sa stal pojem božského národa („deified nation“). 3

Predstava vyvolenosti ako jedna z legitimizačných foriem vzniku moderného politického národa platila aj pre formovanie moderných stredoeurópskych národov. Mala v 19. storočí svoju kanonizovanú aj apokryfnú podobu. V českej kultúrnej tradícii ju sformuloval Palacký a kanonizoval Masaryk v koncepte demokratického a humanistického národa, v apokryfnej podobe ju predstavovala Patočkova idea slobodného národa.

V slovenskej romantickej tradícii devätnásteho storočia nemá mesianistický koncept slovenského národa ako najmladšieho syna Popolvára, tohto novodobého mýtického vtáka Fénixa, historizujúcu ani filozofujúcu, ale mýtopoetickú podobu odklínania zakliatej krajiny, ktoré môže uskutočniť len spravodlivý človek. V tomto motíve sa ako etablovanie a symbolizovanie sociálneho spoločenstva4 ponorne vinie celým dlhým slovenským devätnástym a dvadsiatym storočím religiózny a národný mesianizmus starozákonných desiatich spravodlivých s národným rozprávkovým poetickým mýtom svetského víťaza, hrdinu-osloboditeľa krajiny.

Mesianistická predstava vyvoleného národa patrí k základným konštruktom tvorby moderných politických národov. Pojem vymyslenej tradície (invented tradition) Erica Hobsbawma má blízko ku konceptu národov ako predstavovaných komunít (imagined communities) Benedicta Andersona či k pojmu národa ako kultúrneho konštruktu u Vladimíra Macuru.5 Medzi empirickými sociálnymi historikmi a historikmi kultúry existuje už dlhší čas spor o to, či je vznik moderných politických národov výsledkom kultúrneho konštruktu alebo empirických sociálnych procesov. V polemike s Vladimírom Macurom zaujal najstriktnejšie hľadisko Miroslav Hroch, keď napísal, že sa „nedomnieva, že by bol národ čírym kultúrnym konštruktom, invenciou, ktorú mohol ktokoľvek a kedykoľvek ľubovoľne uviesť do života tým, že vyhlási nacionalistické heslá. Konštrukt národa mohol dosiahnuť úspech len za istých podmienok sociálnych, politických a kultúrnych, ktoré pôsobili nezávisle na želaniach a ideáloch ´nacionalistov´.“6 Medzi oboma stanoviskami pritom nie je taký príkry rozpor, ako ho formuluje Hroch. Pri formovaní moderných politických národov si konkurovalo niekoľko konštruktov a uplatnil sa z nich vždy len ten, ktorý najväčšmi zodpovedal konkrétnej realite. Ostatné ostávali súčasťou národného archívu, z času na čas sa aktualizovali, ale ani v takto aktualizovanej podobe nemali šancu na úspech, ako o tom svedčí kollárovský a šafárikovský mýtický konštrukt slovanského národa.

Platí to aj pre formovanie moderného slovenského národa. Ako najsamozrejmejšia sa zdala predstava splynutia slovenského etnika s maďarským v natio hungarica ako maďarskom politickom národe. Napriek všetkému mocenskému presadzovaniu a tlaku bola však najvzdialenejšia od jazykového konceptu národa, ktorý sa presadil pri tvorbe moderných politických národov v strednej Európe. Druhou opciou bolo jazykové splynutie s českým národom, ale ani to sa neujalo, okrem iného zrejme aj pre historický rozdiel ukotvenia českého etnika v Rakúsku a slovenského v Uhorsku so všetkými politickými, sociálnymi a kultúrnymi dôsledkami. Treťou možnosťou bolo vytvorenie kollárovského a šafárikovského slovanského národa, zloženého zo štyroch jazykových kmeňov. Striktne ho odmietol v polemike s Jánom Kollárom Jozef Miloslav Hurban: „Ziednocuvať Slovanstvo tak, ako Pán Kollár robí, hádžuc Tatry na Krkonoše, znamená rušiť stav a prekacuvať pomery a vzťahy kmeňou sociálno politickie; čoho my veru nie sme priatelia, žiadajúc vyvinutia sa kmeňou prirodzenô, nutnô, potrebnô.“7 Prekacuvanie pomerov a hádzanie Tatier na Krkonoše sa nepodarilo. Nutnô, potrebnô, aj keď nie prírodne, ale kultúrne prirodzenô bolo v konkurencií jazykovo definovaných stredoeurópskych národov formovanie slovenského národa v jeho špecifických českých, maďarských, slovanských, stredoeurópskych vzťahoch a súvislostiach.

Preto sa v konečnom dôsledku presadil koncept samostatného národa, aj keď mal spočiatku najmenšie šance. Vznikol na základe mýtu o tisícročnom útlaku autochtónneho ľudu a zvyškového mýtu o Slovákoch ako zostatkoch či pozostatkoch Svätoplukovho ľudu: „... dochádza k prekódovaniu tohto pojmu: ´zvyšky/pozostatky´ prestávali byť pre nové generácie národne sa uvedomujúcich Slovákov ódium, za ktoré by sa mali hanbiť a stávajú sa zdrojom národnej hrdosti, lebo slovenský nacionalizmus si definitívne osvojuje obraz Veľkej Moravy ako národného štátu a veľkomoravského obdobia ako zlatého veku Slovákov so všetkými z toho plynúcimi dôsledkami [...] fragmentárnosť, ktorú pojem ´zvyšky/pozostatky´ navodzuje, je v očiach Štúrovcov jednoducho vyvážená inými kvalitami a hodnotami, ktorými tieto ´zvyšky/pozostatky´ (rozumej Slováci) disponujú na základe skutočnosti, že tvoria (na základe vlastného, slovanského aj slovenského, kollárovskeho aj romantického mýtu, pozn. PZ) stred Slovanstva. Sú totiž stotožňované so slovenským ľudom, ktorý je uchovávateľom čistoty (slovanského) jazyka a ľudovej/národnej kultúry.“8

Nie náhodou sa tento koncept spája s mýtom stredového postavenia Slovákov medzi Slovanmi, slovenčiny ako stredového slovanského jazyka a stredoslovenčiny ako stredového slovenského dialektu, vhodného práve preto vytvoriť základ spisovného slovenského jazyka. Bola to predstava, ktorú si osvojili už bernolákovci, napriek tomu, že si za základ spisovnej slovenčiny zvolili z kultúrnych dôvodov západoslovenské nárečie. Naplno si ho osvojil aj Šafárik v slovanskej a napokon romantici v slovenskej koncepcii národa.

Ľudovít Štúr vedel, že slovenský národ by potreboval pre svoj pozvoľný vstup na historickú scénu ešte prinajmenšom jednu generáciu. Ako to však už v dejinách býva, nepýtajú sa, koľko kto potrebuje pokojného času, a tak sa romantická generácia v roku 1848 rozhodovala, či vystúpi na javisko, a rozhodla sa, že to poprobuje. Bola to zvláštna próba. Čo sa týkalo modernizačného procesu, šla akosi proti srsti dejín, ale čo sa týkalo základného národného inštinktu, plávala v dobovom prúde. A to bolo podstatné. Slovenskí intelektuáli prekonali fázu A učeneckého záujmu, fázu B národnej agitácie, vo fáze C masových hnutí9 však stroskotali na myjavských kopaniciach. Slovenský národ ostal celé devätnáste a začiatkom dvadsiateho storočia „bez tradície štátnosti“. Ale prežil. Nielen ako národ imaginovaný, ako predstava, výmysel, či pomysel, ale ako národ reálny, aj keď habkajúci, potkýnajúci sa, stojaci viackrát pred pocitom zmaru.

Bol to zvláštny paradox. Účastníci slovenského podujatia si v päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia mysleli, že je koniec, Ľudovít Štúr napísal svoj apokalyptický apokryfný spis Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom videl slovenský národ rozpustený v ruskom, v jeho jazyku, gosudarstve, viere a obščine. Jaroslav Vlček písal o neoabsolutistických päťdesiatych rokoch10 ako o „suchote a nemote“, hoci práve v tých časoch bola kodifikovaná slovenčina ako spisovný jazyk, vyšli Dobšinského a Škultétyho Prostonárodné povesti ako stelesnenie slovenského poetického mýtu, Andrej Sládkovič napísal Detvana, Michal Miloslav Hodža Matoru ako syntézu slovenského romantizmu, Samo Bohdaň Hroboň Iskrice, ktoré sa stali šiboletom modernej poézie dvadsiateho storočia, Ján Botto verše o dvanástich sokoloch na Kráľovej holi, Peter Michal Bohúň a Jozef Božetech Klemens namaľovali portréty Jána Francisciho a Michala Miloslava Hodžu, Jozef Czauczik a jeho levočský okruh vytvorili galériu meštianskych portrétov, kvitla architektúra, slovenská príroda sa menila na krajinu ciest, mostov, koľajníc, železničných staníc, parolodí a fabričiek. Ba ešte aj literárnych časopisov bolo vtedy viac než v znormalizovaných časoch po roku 1968.

Bol to úspešný príbeh. Cez dlhé devätnáste storočie národného obrodenia prekĺzol slovenský národ do dvadsiateho storočia.

II

V roku 1932 publikuje mladý Michal Chorváth text Otrávená generácia. Možno ho bez rozpakov označiť za program mladej generácie. MY v ňom reprezentuje generácia, narodená okolo roka 1910, vrastajúca do Československej republiky. Vyrastala a vyštudovala už v nej, nezvádzala o ňu zápasy, ani sa nestala súčasťou jej mocenskej štruktúry, vnímala ju už nie ako konštrukt a projekt, ale ako danosť, ku ktorej nadobudla kritický odstup a postoj. VY reprezentuje staršia, obrodenecká generácia otcov-zakladateľov. O vyše desať rokov Chorváth v jednom rozhovore napíše, že jeho Otrávená generácia bola neumelým pokusom o rozbor krízy, v ktorej sa ocitli po prvej svetovej vojne a dúfa, „... že pomohla odstrániť ilúzie o elementárnej zdravosti slovenského života, čo bola dlho tradovaná lož.“11

Chorváthov text je pokusom rozlúsknuť spor medzi obrodeneckým antimodernizmom a modernosťou dvadsiateho storočia. Je apodiktický, ale nie apologetický, skôr vágny. Je v podstate modernou výzvou na tému „slovenská otázka dvadsiateho storočia“. Pre „otrávenú generáciu“ je „spoločná len rozorvanosť, pesimizmus a akýsi elegický tón a zánik viery, ktorú v generácii nikto nepestoval“. V nijakom prípade to však nie je program dekadentnej generácie. Je v podstate textom dravým – vypovedá o mocenských ambíciách novej generácie, je návestím bez softvéru a manuálu: „Chcite, nechcite, to je jedno. Ak nás nebudete chcieť takých, akí sme, pôjdeme cez vás. Niet kedy!“ A: „Nenávidíme ich systém, ktorý oni splodili, nenávidíme školy, ktoré oni odobrujú a ktoré vychovávajú čo deň nových otrávených a otrasených ľudí, čo budú musieť prekonať našu cestu. Nenávidíme a odstránime ich!“ V tomto zmysle ide doslova o politickú ambíciu vytvoriť v štáte „novú éru“, v ktorej bude „koniec všetkým zbytkovým statkom, dvadsiatim piatim miestam v správnych radách, daromným rečiam o československej jednote a najmä i tej nešťastnej škole, ktorou sme prešli.“12

V roku 1939 publikuje Chorváth druhý kľúčový text, Romantickú tvár Slovenska. Nevníma romantizmus ako mýtus, ale pragmaticky. O romantickom temperamente píše: „Chybou tohto temperamentu, ktorá veľmi znižuje jeho cenu v životnej praxi, je jeho nevytrvalosť v započatej práci. A skutočne vidíme, že táto chyba slovenského temperamentu narobila veľa škôd. Hlavne kultúrna práca vyžaduje predovšetkým trpezlivosť a vytrvalosť.“ Politický romantizmus označuje Chorváth za slovenskú politickú pasivitu a čakanie na otrasy. Slovenské politické myslenie podľa neho „riešilo ustavične pomer jednotlivca k národu, ale nikdy sa nedostalo k vyjasneniu pomeru národa a jednotlivca k štátu. Preto nevdojak vychovávalo k štátnopolitickému anarchizmu. Povahový znak nového Slovenska, netrpezlivosť, len podporovala tento sklon a tak učila zmalicherňovať každý nový zisk.“

Romantizmus je pre Chorvátha v podstate synonymom obrodenectva ako kultúrneho projektu devätnásteho storočia, prežívajúceho aj v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Proti obrodeneckému mýtu kladie Chorváth modernú kritickosť ako dieťa osvietenstva a racionality. Stanovuje niekoľko predpokladov, na základe ktorých by sa mohla sformovať moderná slovenská kultúra: „Musí sa predovšetkým preklenúť priepasť medzi nacionalizmom a univerzalizmom, aby mohlo nastať zrovnoprávnenie s inými kultúrami. Ďalej sa Slovensko musí zbaviť pocitu menejcennosti, ktorý mu v rozličnej podobe prekáža poznávať seba i druhých. Napokon si musí vytvoriť metódu kritického bádania, ktoré mu umožní miesto diletantského ´azda´ a ´aj tak sa môže´ vysloviť mienku, ktorá nebude mať cenu len momentálnu. Pokiaľ ide o mravnú obrodu, potrebovalo by Slovensko ani nie tak moralizovanie, ale skôr dôraz na sebaovládanie a systematickú prácu.“13

V medzivojnovom období sa naozaj sformovala moderná slovenská kultúra. Ťažko, napriek veľkému odporu, ale moderná architektúra, kultúra, literatúra, výtvarné umenie, fotografia, školstvo vydáva o tom aspoň čiastočné svedectvo. Spoločnosť sa vnútorne diferencovala, politický a kultúrny spor medzi socialistami, liberálmi a konzervatívcami sa neviedol v rukavičkách, bol tvrdý, ale pohyboval sa v spoločných demokratických rámcoch, aj keď pri ňom neraz prašťali kosti. Bol by to úspešný príbeh zavŕšenia obrodeneckého projektu slovenského národa, aj keď sa v ňom jednotlivé geologické vrstvy neukladali len na seba, ale aj lámali vo švoch a bublali vo vyvrelinách. Nemal však dostatok času.

Obrodenecký projekt slovenského národa ako národa spravodlivého sa v tom čase nemohol dovŕšiť. Pretrhli a totálne ho zdeštruovali dva nespravodlivé režimy, ktoré ho vyvrátili z koreňov, hoci si ho adaptovali na svoje potreby a hlučne sa k nemu hlásili v spervertovanej neomýtickej normatívnej a regulatívnej podobe starým, národnou obrodeneckou ideológiou adaptovaným konceptom „mladého národa“14 , ktorý mal raz rasový, druhý raz triedny základ. Vládu práva nad vládou moci, vládu zákona, ktorý stojí nad vládou osoby, nech je to hoci aj vodca či zakladateľ štátu, ideu právneho štátu nahradila nadvláda autokratickej moci nad zákonom.

III

Dianie na Slovensku po roku 1989 sa zvykne označovať za „úspešný príbeh“. Slovensko sa stalo slobodnou, demokratickou spoločnosťou, v rámci nezamýšľaných dôsledkov novembra 1989 sa inštitucionalizovalo ako samostatný demokratický štát, stalo sa súčasťou Európskej únie a NATO, čím získalo najvyššiu možnú mieru prosperity a bezpečnosti. Vyzerá to tak, že obrodenecký sen o praktickom a symbolickom etablovaní slovenskej spoločnosti, o jeho legitimizovaní v inštitúciách, mocenských pomeroch, presvedčeniach a konvenciách správania sa naplnil.

A predsa sprevádza dnešnú situáciu akási základná kultúrna nevôľa, týkajúca sa aktuálne prežívaného hodnotového systému. Obrodenecký model spravodlivého Slovenska sa realizoval ako vonkajšia forma bez vnútornej ukotvenosti. To, čo sa dnes deje, pripomína príbeh o kargu: „V oblastiach Novej Guiney a južného Pacifiku sú domorodé kmene, ktoré prevádzkujú takzvané kargo kulty. Tie sa vyvinuli ako reakcia na prvé strety domorodých kultúr s vyspelými západnými konzumnými spoločnosťami, predovšetkým v období druhej svetovej vojny. Počas vojny videli domorodci v Pacifiku pravidelne pristávať lietadlá, naložené nákladom dobrého tovaru. Vojna sa skončila, ale oni chceli, aby lietadlá pristávali aj naďalej a privážali ďalší dobrý tovar. Urobili preto uprostred pralesa čistinu (pristávaciu dráhu), zapálili okolo nej ohne (navádzacie zariadenie), postavili na vyvýšenom mieste drevenú búdku (kontrolnú vežu), posadili do nej domorodca s kokosmi na ušiach (kontrolný personál) a na strechu búdky napichali bambusové tyče ako antény. A odvtedy čakajú na pristátie lietadla s kargom. Domorodci urobili všetko dobre; vonkajšia forma je perfektná. Lietadlá s kargom však nie a nie pristáť.“ Autor týchto viet Michal Bobek to potom komentuje nasledovne: „Vidia len vonkajšie inštitúcie, ktoré napodobňujú. Napriek tomu sa úprimne usilujú a nemajú zlé úmysly. Len sa chcú dostať ku kargu. Tie horšie prípady znamenajú naplnenie novej inštitúcie starými postupmi a jej zneužívanie rovnakým a ešte horším spôsbom než v tej predchádzajúcej.“15

Tento príbeh sa týka súdnictva, ale zástupne by mohol platiť pre celú slovenskú spoločnosť. Pri plnení obrodeneckého projektu spravodlivej spoločnosti preukázala v posledních dvoch storočiach veľkú mimetickú schopnost. Vďaka nej nezmeškala vlak ani na jednej z viac či menej krvavých historických križovatiek devätnásteho a dvadsiateho storočia. Úspešne a húževnato pritom napodobňovala všetky modernizačné procesy a techniky, v dobrom aj zlom, neraz skôr v zlom ako dobrom, ale v tom nebola výnimkou. Slovenský príbeh posledných dvoch storočí však naozaj pripomína rozprávanie o kargu. Vieme si urobiť čistinu, zapaľujeme okolo nej ohne, staviame si na vyvýšených miestach búdky, lietadlá však nie a nie pristáť…

Slovenský obrodenecký projekt sa nezavŕšil ani dnes. Ešte stále má v najvnútornejšej podstate skôr podobu konštruktu ako vnútorne zvládnutej, uskutočňovanej praxe a skúsenosti. Ešte stále väzíme v armatúrach obrodenecky predstavovaných svetov a myslených tradícií, stojíme ako Bottov svetský víťaz pred knihou osudu a hľadáme svojich spravodlivých.





1 - Zo súčasnej perspektívy formuluje otázku vzťahu kresťantsva a archeológie národného spoločenstva Fedor Matejov: „... kresťanstvo osvedčí svoju autentickú ´kresťanskosť´, keď všetky sebauspokojujúce gestá a programy, aj nacionalistické, dokáže ´prorocky´, t.j. bez tabuizovania relativizovať a problematizovať radikálne interpretovaným apelom k ľudskému ´poslednému´.“ In: Matejov, Fedor: Fragmenty. Bratislava, Kalligram a Ústav slovenskej literatúry, 2010, s. 309.
2 - Poľská slavistka Joanna Goszczyńska rozlišuje pojmy misionizmus (politický mesianizmus) a mesianizmus (kultúrny mesianizmus). In: Goszczyńska, Joanna: Synowie słowa. Warszawa, WUW, 2008, s. 29-36.
3 - Weichlein, Siegfried: Nationalbewegungen und Nationalismen in Europa. Darmstadt, WBG, 2006, s. 138 a n.
4 - Erll, Astrid: Kollektives Gedächtnis und Erinnerungskulturen. Stuttgart, J.B.Metzler, 2005, s. 49. Autorka spolu s Ericom Hobsbawmom rozlišuje tri typy a funkcie „vymyslených tradícií“: etablovanie alebo symbolizovanie sociálnych spoločenstiev; legitimizáciu inštitúcií, statusových alebo mocenských pozícií; presadzovanie presvedčení, hodnotových systémov a konvencií sociálneho správania.
5 - Hobsbwam, Eric & Ranger, Terence (Eds.): The Invention of Tradition. Cambridge, Cambridge UP, 2000 [1983]; Andersen, Benedict: Imagined Communities. Reflections on the Origin and Spread of Nationalism. London/New York, Verso, 1983; Macura, Vladimír: Znamení zrodu. České obrození jako kulturní typ. Praha, Československý spisovatel, 1983.
6 - Hroch, Miroslav: V národním zájmu. Praha, Lidové noviny, 1999, s. 47.
7 - V tomto zmysle sa odvoláva na Hurbanovu polemiku s Jánom Kollárom Ján Števček, in: Realita Kollárovho mýtu. In: Kraus, Cyril (Ed.): Ján Kollár (1793-1993). Bratislava, Veda, 1993, s. 169-192, tu s. 188.
8 - Macho, Peter: Od pravlasti ku kolíske, od Karpát ku Tatrám. Mýtus slovanského stredu v kontexte vývoja slovenskej národnej ideológie, in: Hojda, Zdeněk, Ottlová, Marta, Prahl, Roman (Eds.): „Slavme slavně slávu Slávóv slavných“. Praha, KLP, 2006, s. 240-257, tu s. 256.
9 - Takto vyznačil nomenklatúru národných hnutí Miroslav Hroch, in: c.d., s. 47.
10 - Paradox päťdesiatych rokov 19. storočia ako desaťročia politického neoabsolutizmu a zároveň obdobie ponorného kultúrneho a celkom viditeľného civilizačného rozmachu sa stalo slovenským dejepiseckým a literárnodejepiseckým stereotypom a vo „zvyškovej“ podobe je zreteľné ešte aj v posledných dejinách Slovenska, in: Elena Mannová (zostavovateľka): Krátke dejiny Slovenska. Bratislava, AEP, 2003, s. 231.
11 - Chorváth, Michal: Cestami literatúry. Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1960, s. 301-302.
12 - Chorváth, Michal: c.d., s. 19-29, tu s. 28.
13 - Chorváth, Michal: c.d., s. 30-54, tu s. 42 a 54.
14 - Macura, Vladimír: Obrození, in: Šťastný věk. Symboly, emblémy a mýty 1948-89. Praha, Pražská imaginace, 1992, s. 58-64, tu s. 64.
15 - Je to výňatok z prednášky Michala Bobeka z Evropského univerzitního institutu vo Florencii, ktorá odznela na konferencii VIA IURIS vo februári 2011 o zodpovednosti sudcu. Za jeho sprostredkovanie vďačím Zuzane Čaputovej.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.