Cestopis o Sýrii a strachu

Číslo 2/2011 · Pavol Minárik · Čítanosť článku: 5680
 

Nebojte sa! Presne päťdesiat krát nás takto vyzýva Písmo sväté. Pre návštevu Svätej zeme nebude asi lepší bedeker. Nuž zvážil som, že strach treba jemne potlačiť a napriek čerstvému odporúčaniu Ministerstva zahraničných vecí SR necestovať do Sýrie sme s manželkou odleteli.

Bolo to neuvážené? Definitívnu odpoveď mohla dať len samotná krajina. Cesta sama povzbudivá nebola. Linka Viedeň – Istanbul bola vyťažená do posledného miestečka. Medzinárodným osadenstvom. Môj odhad je, že Turci tvorili menšinu. Ďalej do Damasku letelo skoro prázdne lietadlo a pár Slovákov tvorilo nezanedbateľný doplnok už len k miestnym cestujúcim. To sa ľahko zistilo po pristátí, ako všetci rýchlo prešli pasovou kontrolou radom vyhradeným pre domácich Sýrčanov. Ani my cudzinci sme sa nestretli s nejakými problémami. Americká výstraha pred Sýriou bola teda účinná a krajinu skoro úplne izolovala.

Pokojný príchod do krajiny ešte nemusel nič znamenať. Dôležitejšie bolo, že nakoniec sme s malým obmedzením navštívili prakticky všetko čo sme mali v pláne a sme šťastne doma. Ale takto povedané, je to veľká skratka. Skúsim preto podrobnejšie. Ukázalo sa, ako ťažko je orientovať sa v problémoch vzdialených krajín. Orientujeme sa možno viac podľa amerických odporučení a svetových médií (vrátane televízie al-Džazíra) ako podľa znalosti reálnej situácie. Samozrejme, že po necelých troch týždňoch si nerobím nárok vypovedať o tom, ako to tam skutočne je, ale viem čo som videl a čo tam nie je.

Monoteizmus a kultúrna rôznosť

Keďže cieľom návštevy nebola len Sýria, ale skôr región Svätej zeme, osobitne Izrael, začnem zo širšia. V prvom rade Svätá zem je nesmierne zaujímavá. Prírodou, kultúrou a hlavne históriou. Je to priestor štyroch existujúcich štátov, plus piateho, ktorý sa práve rodí v ťažkých pôrodných bolestiach. Tie štáty sa však nesmierne odlišujú. Je to miesto tesného stretu troch síce monoteistických, ale veľmi rozdielnych náboženstiev a veľmi rozdielnych prejavov. Len kresťanstvo sa vyskytuje v podobe sýrskej, chaldejskej a gréckej ortodoxie, sú tam maroniti, arménski kresťania, rímski katolíci, rôzni protestanti... Všetky tri veľké náboženstvá sú prítomné vo všetkých týchto krajinách, aj keď židia majú v Sýrii minimálny priestor. Každé zo spomínaných náboženstiev sa zaklína svojou mierumilovnosťou, aj keď nie všetky sú také. A už vôbec nie všetci ich nositelia. Všetci si dokážu navzájom robiť poriadne zle, ale inokedy až prekvapivo slušne vychádzať.

Druhým rozmerom sú ľudia, vďaka ktorým sme krajiny spoznávali. Zo štyroch domácich sprievodcov boli traja kresťania. Štvrtý, Walid, sýrsky moslim sa mi javil najlepší. Ľudsky i profesionálne. Nezakrývam, že hodnotenie je vyslovene subjektívne a azda v mnohom aj nepresné.

Čo všetko predstavuje Svätá zem?

Významný priestor v predantickej dobe, Zem zasľúbená, východiskový bod obchodnej expanzie Feničanov. Seleukovské územie a územie rímskych provincií Sýria a Judea. Miesto zrodu a šírenia kresťanstva pod byzantskou mocou či ochranu prvého ummajovského centra moslimského sveta. Miesto, ktoré dalo svetu trvalý tvorivý i ničivý nepokoj. Miesto zrodu nášho hláskového písma aj peňazí. Pre mňa hlavne miesto narodenia a života Ježiša Krista, zrodu a šírenia kresťanstva, ale aj jeho ťažkého prežívania do dnešných dní. V siedmom. storočí bola celá Svätá zem kresťanská. V deviatom celá moslimská. A keď na to prišlo, nikto – s výnimkou križiackych výprav – nevedel alebo nechcel podať pomocnú ruku.

Nebojme sa, vyzýva Písmo sväté. O kresťanov v Svätej zemi sa však báť treba. Aj keď nie všade rovnako. Prežili v tomto priestore pätnásť storočí a dnes je ich tam menej ako kedykoľvek predtým. A vyhliadky sú zlé: v dôsledku islamizácie miestnych vlád, to môže byť ešte horšie.

Dnes majú kresťania v okolí Izraela výraznejšie postavenie len v Libanone. Tvoria totiž 40 percent populácie a majú schopnosť sa aj vojensky organizovať, čo im stále zaručuje bezpečné „právo“ na existenciu. V Bejrúte sme videli najviac zbraní v uliciach. Napriek množstvu ozbrojencov v širokej palete uniforiem sa človek cíti celkom normálne. Upokojujúce je najmä to, ako sa zmenilo hlavné mesto Bejrút. Žiadne ruiny, žiadne rozstrieľané budovy známe z fotografií z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Corniche je úžasná stredomorská promenáda, ktorá znesie porovnanie s hociktorou na francúzskej riviére. Aj uvoľnenou atmosférou, aj cenami. Treba priznať, že o libanonskom juhu neviem povedať nič. Zrejme taký idylický nebude. Stále trvajúci konflikt s Izraelom, výdatne živený šítmi povzbudzovanými z Iránu (Hizballáh), berie oblasti a tým i celej krajine nádej na trvalejší pokoj.

V Izraeli je situácia iná. Celú krajinu prestupuje vedomie neustáleho ohrozenia. Nečudo. Izrael je od svojho vzniku vo vojnovom stave. Viac ako šesťdesiat rokov takého života musí poznačiť každú spoločnosť. Najmä keď hrozby predstavujú susedné štáty. Židovský štát je v regióne úplne bez spojenca. Problém kresťanov tak primárne nespočíva v ich kresťanstve, ale v tom, že zväčša ide o palestínskych Arabov. Okrem všetkých svätých a pamätných miest rôznych náboženstiev (kresťanských – od Betlehema po Golgotu, židovských – Západný múr i Masadu, moslimských – mešitu al-Aksá i Chrám na skale, Baha’í centrum blízko hory Carmel) som mal možnosť vidieť i toľko odsudzovaný bezpečnostný múr, ktorý oddeľuje židovský štát a palestínske územie. Nejde o žiadne architektonické veľdielo hodné súťaže krásy. Štyri metre sivého betónu posilnené zátarasou z ostnatého drôtu, dobré osvetlenie, strážne veže, check pointy a otravná procedúra pri prechode. Mňa skôr upokojoval, ako strašil. Domácich asi tiež. Treba povedať, že rovnakú otravnosť zažije človek aj na palestínskom kontrolnom stanovišti pri prechode na Západný breh. Len betón absentuje a uniformy a výzbroj sa zmenia. Dokonca aj fyziognómie zostanú. Abrahámovo otcovstvo sa nezaprie.

Nuž a nebál som sa. Kontrolovaná moc poskytuje väčší pocit bezpečia ako bezmoc.

Rozdiel medzi Sýriou a Jordánskom

Najočakávanejšie boli väčšinovo moslimské krajiny Sýria a Jordánsko. O oboch a Sýrii zvlášť, sa písalo ako o krajinách plne zasiahnutých vlnou arabských revolúcií. O Jordánsku by som to ako turista – nebyť našej tlače – nikdy nepovedal. Žilo svoj bežný život aj v Ammáne, aj mimo neho. Monarchie, kde sa vydaril výber vládnucej dynastie, zdá sa, arabskému svetu svedčia. Abdulláh II. je rešpektovaný, asi najmä vďaka otcovi, a Hašimovci sa jednoducho vydarili. Krajine evidentne prospieva mier s Izraelom uzavretý predchádzajúcim kráľom Husseinom a poriadok, ktorý urobil s Palestíncami. Mier človek zaregistruje hneď na hranici. Úsmev, welcome a letmý pohľad do pasov nemôže byť iba otázkou momentálnej nálady konkrétneho vojaka. To je vnútorné nastavenie a pocit bezpečia.

Kľúčovou krajinou cesty bola Sýria. Stačila spomienka na brutalitu s akou sa otec súčasného prezidenta vysporiadal s revoltou v Hamá pred dvadsiatimi deviatimi rokmi. Taká razancia vládnej moci nabádala k opatrnosti. Hafíz al-Assad sa vysporiadal so sunitským odporom a nastupujúcim Moslimským bratstvom tak, že sme o tom vedeli aj v normalizačnom Československu. A to bol Hafíz „priateľ socializmu“ a veľký odberateľ našich tankov. V dôsledku jeho brutálneho vojenského zásahu zahynulo dvadsať až štyridsať tisíc ľudí. Mesto bolo na kolenách a zdevastované. Moslimské bratstvo umlčali na veľmi dlho. Z nášho pohľadu jednoznačná záležitosť. Po prežití komunizmu a alternatívam k nemu to vždy vyjde na rovnako. Priklepnutie titulu mäsiar z Hamá túto jednoznačnosť len dotvára. Pravdivo určiť spúšťač tých udalostí je však ťažšie. Strety arabských nacionalistov a socialistov z baasistických strán s náboženskými konzervatívcami prebiehali vo všetkých arabských krajinách. V Sýrii situáciu komplikovalo to, že Assadovci boli menšinoví aláwisti (šítska odnož), Moslimskí bratia reprezentovali nielen náboženskú ortodoxiu, ale i väčšinových sunitov. Krutý výsledok v Hamá vyjadrený mŕtvymi: tisíc vládnych vojakov na jednej strane a desaťtisíce na strane odporcov režimu vyznieva zdanlivo jednoznačne. Bol však skôr výsledkom nerovnováhy výzbroje a spôsobu akým sa v tomto svete konflikty riešia, ako toho, kto bol prvotnou rozbuškou, spúšťačom a kto bol na začiatku v práve podľa zvykov nášho sveta. Krvavý bol aj Čierny september v Jordánsku, krvavé sú aj víťazstvá opačnej strany islamistov. Týmito poznámkami však nijako nechcem zľahčovať alebo ospravedlňovať Assadov počin.

Niečo podobné sa spustilo aj tento rok. Je nedôležité, že to bolo na juhu v Daraá a spustili to tínedžeri. Pokračovanie bolo jasné. Vládne sily chceli zasiahnuť, mládež sa ukryla v mešite pod ochranu konzervatívnych duchovných. Mešita bola následne obkľúčená a pri „oslobodzovaní azylantov“ sa použili zbrane. Na jednej i druhej strane. Spočiatku boli obete vyrovnané. Aj vláda pochovávala svojich mŕtvych. Násilie sa stupňovalo a prenieslo sa do ďalších troch miest. A tu sa v príbehu začína nová línia. Mladý prezident Bašar nenasleduje otca. Izoluje konflikt na pár ohnísk a čaká, odďaľuje, vyjednáva aj nevyjednáva. Útočí minimálne a ľahko. Medzitým sociálne siete pracujú (nový fenomén), Západ sa stále viac angažuje, aj keď nie tak viditeľne ako v Líbyi. Konflikt sa prenáša aj na sever, na hranicu s Tureckom, pristupuje kmeňový a etnický konflikt, počet utečencov začína rásť. My sme spokojní, že vieme aká je pravda, aký má byť výsledok, vieme byť na tej správnej strane. Kto vie, že Sýria dnes nie je krajina utečencov, ale krajina kde prichýlili veľké množstvo utečencov? Sú z Afganistanu a hlavne z Iraku – z krajín, kde sa tak dlho a priamo angažujeme (myslím my ako Západ) a dlho a neúspešne riešime problémy. Aj tie, ktoré by bez nášho angažovania neboli. Aj problémy irackých kresťanov demograficky zdecimovaných z milióna na nejakých tristo tisíc. Mnohí sú po smrti alebo ušli. Často práve do Sýrie. Keď som sa sám v noci prechádzal sukom (trhoviskom) a ulicami starého Damasku, necítil som žiaden pocit ohrozenia. Boli časy, keď to išlo aj v Bagdade.

Keď som prechádzal cez hranicu do Jordánska (neďaleko Daraá), procedúra trvala tri hodiny. Za ten čas som videl odchádzať jedno auto nabalené tak, že bolo jasné, že títo ľudia opúšťajú krajinu. Dnes sú ich na hranici s Tureckom desiatky až stovky. Budú ich tisíce ako z Iraku? Vtedy som naozaj mal pocit, že sa nemusím báť. Ešte nie.

Najustaranejší bol náš sýrsky sprievodca. Preventívne nám zamietol návštevu Hamá, čo je veľká škoda. Zrejme už nikdy neuvidím obrovské, až dvadsaťmetrové vodné kolesá siahajúce až do rímskych čias. A na piatok – čas hlavných moslimských modlitieb a politických prejavov – naplánoval Bejrút. V Damasku sa neodohralo nič neobvyklé. Mohli sme ostať.

Demokracia nie je ideálny režim

Človeka to donúti uvažovať. Prečo si pri pozeraní večerných správ myslíme, že vieme, čo sa v týchto končinách deje? Len preto, že dôverujeme západným a najmä americkým médiám? Veď, ruku na srdce, pri pohľade na často amatérske videá z arabskej ulice nikto z nás netuší, kto je kto a kto koho zranil. Čítame blogy lesbickej dievčiny z Damasku, priamo z miesta diania a necháme sa nimi presvedčiť. Nakoniec sa ukáže, že to nie je lesba, nie je z Damasku a je to muž. Ambiciózny chlapec, ktorý chce spasiť svet spoza svojho iPodu niekde v Amerike. Automaticky veríme v rozdávanie viagry, ako o tom hovorí BBC, aby vraj Kaddáfího vojaci znásilňovali líbyjské ženy. Kto z nás sa pozastaví nad tým, či vôbec treba takto povzbudzovať vojsko? Ale najhoršie je, že aplikujeme naše chcenie, naše vzorce správania, naše predstavy na ľudí, o ktorých živote nič nevieme. Rovnako ako sa zaklíname, že im po príchode do Paríža, do Londýna, na ostrov Lampedusa nechceme nič vnucovať, tak si myslíme, že doma by mali žiť podľa našich predstáv. Oni sú však naozaj iní. Majú iné predstavy o živote, iné vzorce správania.

Dovolím si uviesť niekoľko príkladov.

Monarchia je, zdá sa, vyhovujúci a úspešný spôsob na riadenie štátu. Podmienkou je správna voľba dynastie. Dôkazom je Maroko a Jordánsko, ktoré patria k úspešným a stabilným štátom v arabskom svete. Krajiny, ktoré nemajú monarchiu a sú stabilné, smerujú k prezidentským dynastiám. Zdá sa, že demokratické odovzdávanie moci je na tunajšie pomery privysoký štandard. Napokon, alternatívou k vyššie menovanému je puč a krv, čo je oveľa horšie riešenie.

Nechcem sa nikoho dotknúť, ale domorodé obyvateľstvo je málo invenčné, nie je kreatívne. Môžeme donekonečna úctivo opakovať, čo priniesla arabská vzdelanosť a aký mala význam pre vedu a zachovanie odkazu antickej kultúry a gréckeho myslenia. Ale kritického a racionálneho myslenia je na Blízkom východe málo.

Dovoľte malú odbočku. Keď som sa pred pár rokmi vrátil z Maroka, konštatoval som, že všetky pamiatky tohto centra Magrebu hodné zhliadnutia, by sa poľahky zmestili na náš Spiš. A keby sme ich tam preniesli a súčasne prišli o naše spišské pamiatky, ochudobnili by sme sa. Tak vyzerá Maroko, 35 miliónová krajina, z ktorej bola ovládaná celá severná Afrika až po Tunis, vrátane Pyrenejského polostrova. Je pravda, že majú schopnosť trpezlivého privádzania konkrétnych vzorov až k dokonalosti. Urobiť krok do neznáma je však neznámy pojem, tunajšiu kultúru charakterizuje skôr preberanie a zdokonaľovanie cudzích objavov.

Turizmus je toho dôkazom. Stačí si položiť otázku, čo vlastne navštevujeme v Svätej zemi okrem pamätných miest spojených s Ježišom Kristom? Podotýkam, že hovoríme o krajine, ktorú ovládali arabskí (a tureckí) moslimovia dvakrát dlhšie, ako trvala grécka a rímska nadvláda, či ako vládli územiu kresťania z Konštantínopolu alebo križiaci. Zostanem len pri najvýznamnejších pamiatkach: fenický Biblos, nabatejská Petra, antický Jerah, Palmýra, rímske divadlo v Bosre, Baalbek, križiacke hrady, špeciálne Krak des Chevaliers, Akko, kresťanské chrámy od tých z doby svätej Heleny, ale aj celkom moderné ako Bazilika zvestovania v Nazarete... Mešít je veľa, ale turisticky dôležité sú len tri-štyri. Dve v Jeruzaleme (Chrám na skale a al-Aksa) a dve v Damasku – šítske pútnické miesto Sajjida Ruqqaja a vynikajúca Ummajovská (tá by si zaslúžila samostatný odsek). Cítite ten nepomer?

Alebo iný príklad. Mali sme príležitosť navštíviť človeka, ktorý pozná svet, k hosťom sa správa úctivo a srdečne, zabývaná domácnosť príslušníka strednej triedy. Na miestne pomery zariadená určite nadštandardne, zodpovedajúca nadpriemerne zarábajúcemu človeku. Obývacia izba mala rozlohu asi 35 metrov štvorcových, predeľovali ju dva železobetónové piliere. Jeden nemal doliaty betón až po vrch a na približne pol metri bola odhalená zhrdzavená konštrukcia. Oprava za pár korún a na hodinu času. Nebola treba. Tu to totiž nevadilo. U nás by to u človeka v postavení nášho hostiteľa nebolo mysliteľné.

Alebo ďalší príklad. Na tému modernosť, náboženstvo a ženské práva. Náš sprievodca bol niekoľko rokov v Kanade. Oženil sa tam podľa miestnych pravidiel a aj rozviedol. Vrátil sa domov a oženil znovu ako sunita, teda tak ako sa to v Sýrii patrí. Zobral si vzdialenú príbuznú a s ňou prevzal i starostlivosť o dva roky mladšiu svokru. Na rozvod (zatiaľ?) nemyslí, hoc v moslimskom svete to nie je nemysliteľné. Samozrejme otázky našich žien sa týkali najmä nosenia šatiek. Vysvetľoval, že je to jej voľba. Nemám najmenší dôvod mu neveriť. Nakoniec nám povedal, ako jeho žena začala hidžáb nosiť. Auto im zrazilo dieťa a keď všetko dobre dopadlo, nenastali žiadne zdravotné následky, jeho žena sama jedného dňa prišla v šatke a odvtedy ju na verejnosti a pred cudzími mužmi nosí stále. Z vďačnosti k Bohu. Má niekto vo Francúzsku právo jej to zakázať? Nemali by sme od týchto ľudí, aj keď sa presťahujú do Európy, požadovať niečo úplne iné?

Myslím si, že tieto a mnohé ďalšie prejavy kultúrnej a náboženskej inakosti by sme mali rešpektovať. Zvlášť ako turisti na návšteve ich krajiny. Súčasne s tým by sme však mali – a oveľa sebavedomejšie – žiadať, aby aj oni rešpektovali našu inakosť, najmä keď chcú žiť u nás na Západe. A tiež, aby rešpektovali inakosť pôvodného obyvateľstva, keď žije u nich (u seba) doma a nie je moslimské. Mám na mysli najmä kresťanov. Západ sa niekedy až moc angažuje v tom, ako by si mali usporiadať svoje politické veci a príliš málo v prospech kresťanov – ľudí s rovnakým náboženstvom, aké priviedlo Západ na jeho dnešnú úroveň. Pre tamojších kresťanov neplatí, že rešpekt k ich právam príde ruka v ruke s demokraciou. Nestalo sa to v Iraku, v Egypte, na Západnom brehu, a napokon ani v Turecku.

Kult osobnosti a strach

Nikde inde od návštevy Rumunska pred rokom 1989 som nevidel toľko portrétov vodcu štátu ako v tomto regióne. V Izraeli portréty nahradila Dávidova hviezda. V Sýrii je Baššar Assad snáď všade. Na každom verejnom priestranstve. Malý, veľký, v uniforme, v obleku, v košeli, s otcom, s bratom, s oboma, s manželkou a opäť sám. Na verejných budovách, popri cestách. Len na súkromných domoch menej, skoro vôbec. Asi to nie je k bezproblémovej existencii nutné. S jednou výnimkou. Kresťanské oblasti. Na kostolnej nástenke, alebo vo výklade sa vedľa Panny Márie na vás usmieva Baššar. Zrejme to má svoj dôvod. Prečo to však automaticky stotožňujeme s našou skúsenosťou z komunizmu a myslíme si, že by to malo byť inak? Prečo si západné krajiny myslia, že nahradiť sýrskeho prezidenta – inak kultivovaného očného lekára, ktorý študoval v Európe, pochodil Švajčiarsko, Francúzsko a žil v Londýne – niekým iným, úplne neznámym, povedie k zlepšeniu? Neviem. Prečo nahradiť človeka, ktorý si zobral za manželku londýnsku brankárku (veľký vzor emancipácie pre sýrske ženy), sunitku (vzor pre súžitie alawitov a sunitov) niekým, o kom ani netušíme aký bude? Neviem. Jediným dôvodom je demokracia, demokratické voľby. Náš fetiš. Tie však k moci s najväčšou pravdepodobnosťou vynesú niekoho diametrálne odlišného. Niekoho, kto môže etnickú a náboženskú čistku považovať za svoje poslanie. Taká je logika arabských demokratických volieb.

Turista sa nemusí báť Sýrie. Nebál som sa cestovať do Damasku za Baššara. O sýrskych kresťanov sa po destabilizácii Sýrie však bojím.

Autor je bývalý parlamentný poslanec.