Za Františkom Petrášom

Číslo 2/2011 · František Mikloško · Čítanosť článku: 3350
 

„Buď silný, aby si dával silu aj iným!“ Takto sa s nami vždy lúčil Ferko Petráš. Koľko dôvery, vernosti a priateľstva bolo v týchto slovách.

František Petráš (1931 - 2011) pochádzal z roľníckej rodiny, zo Šenkvíc. V roku 1956 sa oženil s Kamilou Fitzovou, mali spolu dve deti, Helenku a Ferka. V roku 1975 mu manželka zomrela, dcéra mala vtedy 17 a syn 14 rokov. Mal úraz oka a zostal potom na invalidnom dôchodku. Od roku 1982 začal vo svojom dome a v dome svojej matky tlačiť samizdaty. Bolo to Náboženstvo a súčasnosť, Rodinné spoločenstvo, encykliky Jána Pavla II. a ďalšie. Niekedy od roku 1978 začal dorábať omšové víno, ktoré až do novembra 1989 bezplatne dodával tajným kňazom a kňazom mimo pastorácie. V roku 1979, pri prvej návšteve Jána Pavla II. v Poľsku, navštívil túto krajinu a amatérsky zhotovil filmový dokument o pápežovej návšteve, ktorý potom premietal po Slovensku. Bol účastníkom pamätnej púte na Velehrade v roku 1985, rovnako aj Sviečkovej manifestácie v marci 1988 a udalostí Novembra 1989. Keď súdili veriacich ľudí, zo solidarity s nimi sa zúčastňoval súdnych pojednávaní. Od mladosti hral na klarinete. Keď sa po Novembri 1989 obnovila v Šenkviciach dychová hudba, stala sa jeho srdcovou záležitosťou.

Ferko Petráš svojím životom, ako invalidný dôchodca v domčeku v Šenkviciach, tvoril veľké dejiny Slovenska. Samizdaty sú dnes pýchou Slovenska a sú uložené v Národnom archíve v Bratislave a na ďalších miestach v Čechách a na Slovensku. Zostávajú reflexiou doby a hovoria tiež o tom, že Slovensko nikdy neprestalo byť vnútorne slobodnou krajinou. Ich vydávanie bolo spojené s veľkým rizikom. Ivan Polanský bol za vydávanie samizdatov odsúdený na štyri roky väzenia. Rovnako cenná bola výroba a bezplatné dodávanie omšového vína. V období komunizmu bolo možné dostať omšové víno v Spolku svätého Vojtecha, ale dostupné bolo len pre kňazov v pastorácii.

Ale ponad tieto veľké dejiny charizmou Ferka Petráša, pre ktorú sme ho mali všetci radi, bola jeho tichá vernosť a služba. Prichádzal na nespočetné akcie od prezentácie kníh, cez stretnutia Konfederácie politických väzňov až po rôzne oslavy a vždy skromne priniesol to svoje dobré vínko. Rovnako u seba doma nezabudol vždy pohostiť týmto dobrým nápojom a pridal často ešte klobásu a jaterničky. Tak ako stával nenápadne, ale verne na chodbách Justičného paláca pri súdoch s veriacimi, rovnako nenápadne stál pri rôznych stretnutiach po Novembri 1989. S každým sa rozprával úctivo, nikdy som ho nepočul hovoriť mrzuto. Takýto nám zostane v mysliach. S takýmto Ferkom sa prišlo rozlúčiť na šenkvickom cintoríne také veľké množstvo ľudí z celého Slovenska.

„Správne, dobrý a verný sluha, bol si vždy verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.“ (Mt 25, 21).

Modlíme sa a veríme, že tieto slová sa už vzťahujú na Ferka Petráša.

Odznelo na pohrebnej sv. omši
18. mája 2011 v Šenkviciach