Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Bez hlasu?

Číslo 2/2011 · Marián Zimmermann · Čítanosť článku: 2931
 

V častých a emotívnych spoločenských diskusiách o interrupciách je počuť mnohých aktivistov avšak len výnimočne sú oslovení aj ľudia, ktorí by z hľadiska svojej profesie mali k danej téme povedať najviac. Kde sú hlasy lekárov a psychológov?!

Jeden z posledných príkladov – avizované ukončenie vykonávania interrupcii v bratislavskej Univerzitnej nemocnici. Aj keď sa niektorí lekári vyjadrili, tak nepovedali nič iné ako aktivisti typu Oľgy Pietruchovej. Dookola opakované mantry o „práve ženy na potrat“ sa môžu uvádzať aj bez medicínskeho titulu. Prečo nie sú gynekológovia ochotní vystúpiť a hovoriť o negatívnych dôsledkoch umelého ukončenia tehotenstva na zdravotný stav ženy? Veď dnes sa na každom kroku stretávame s upozorneniami na to, čo je nezdravé a ako viesť zdravý životný štýl.

Rovnako sa k téme interrupcii stávajú aj slovenskí psychológovia. Do tejto skupiny vidím viac, a tak vnímam, že daný problém má dve roviny. Prvá je mediálna: novinári pri „vypuknutí“ potratovej témy takmer vôbec neoslovujú psychológov. Avšak tu sa dostávame aj k ďalšej rovine a tou je skutočnosť, že odborníka v danej oblasti na Slovensku jednoducho nenájdete. Okrem zopár študentov psychológie a docenta Petra Tavela (ten žije v Českej republike, kde vykonal aj ojedinelý výskum) sa výskumu tejto problematiky nevenuje už asi nikto. Na poli psychoterapie sa ženám, ktoré podstúpili interrupciu a vyskytli sa u nich negatívne psychologické následky, veľa pomoci mnohokrát nedostáva. Často je pri zmienke, že boli na interrupcii táto skutočnosť zo strany terapeutov banalizovaná ako nepodstatná.

V zahraničí (prevažne v USA) sa pritom danej téme venuje mnoho psychológov. Okrem problémov v partnerských vzťahoch sa po interrupcii objavili u žien pocity smútku, plač, suicidálne myšlienky, tentameny suicidií, ale aj dokonané samovraždy. Taktiež neboli výnimočné ani abuzy psychoaktívnych látok. Najväčšiu pozornosť sa v štúdiách a výskumoch v zahraničí (najmä v podaní Spackhardovej, Coylovej a Ruea) venuje konceptu postabortívneho syndrómu (PAS). Ide o aplikáciu situácie interrupcie ako traumatickej udalosti, ktorej následky zodpovedajú diagnostickým kritériám posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD). Pacienti, ktorí trpia PAS sa napríklad vyhýbajú podnetom, ktoré sa môžu spájať s interrupčnou skúsenosťou a viesť k retraumatizácii. Takýmito podnetmi môžu byť lekári, rôzne zvuky (napríklad vysávač pripomína zvuk odsávačky používanej pri interrupcii), rodiny s deťmi, výročia (počatia, predpokladaného pôrodu)... Pri PAS sa objavujú aj flashbacky, nočné mory, v ktorých je situácia interrupcie opakovane a veľmi živo prežívaná. Psychiatri, ktorí sa na Slovensku v praxi stretli s podobnými prípadmi, musia daného pacienta viesť pod diagnózou PTSD a nie postabortívny syndróm, keďže tento nie je oficiálne uznaný ani v jednej z diagnostických klasifikácii. Príčina tohto javu je skôr politická a ideologická, pretože problematika umelého ukončenia tehotenstva je príliš politicky citlivá a je potrebné skôr udržať status quo ako posúvať veci do pohybu. A tak sa neustále (aj po mnohých výskumoch dokazujúcich opak) považuje za smerodajný názor Americkej psychologickej asociácie (APA) z roku 1990. Adler a kolektív v ňom uvádzajú, že potrat je v prvom trimestri psychologicky neškodný.

V každom prípade je daná téma z hľadiska klinickej ako aj sociálnej psychológie veľmi zaujímavá. O to viac v tuzemských podmienkach, kde sa miešajú vplyvy anglo-amerického západu a postsovietského východu ako aj morálneho liberalizmu a náboženského konzervativizmu. Preto je nepochopiteľné, že sa problematike interrupcií psychológovia nevenujú a prenechávajú spoločenské diskusie výhradne v rukách aktivistov, ktorí viac používajú morálne emócie ako vedecké argumenty a opakujú iba mantry svojho ideologického tábora (ktoré vôbec nemusia byť nepravdivé). Priestor bez hlasu odbornej verejnosti si možno vysvetliť pohodlnosťou alebo strachom z odsúdenia od ostatných kolegov, ktorým by niektoré zistenia a aktivity mohli prekážať. Baruch Spinoza povedal: „Bolestivý afekt stráca svoju bolestivosť ak si o ňom vytvoríme jasnú a zreteľnú predstavu.“ Nemyslím si, že k zbaveniu bolestivosti a citlivosti takej témy akou je interrupcia môžeme dospieť mlčaním, drahí kolegovia.

Autor je psychológ.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.