Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Sila a slabosť pro-life hnutia

Číslo 2/2011 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 2589
 

Iniciatíva niekoľkých slovenských novinárov, ktorí vydali vyhlásenie, zasadzujúce sa za ochranu nenarodeného ľudského života, bola príjemným prekvapením. Čo ukázali novinári Martin Hanus, Jaroslav Daniška, Dag Daniš, Eugen Korda a ďalší Slovensku?

Ukázali predovšetkým, že myšlienku ochrany nenarodeného života nemožno raz a navždy vymazať z povrchu zeme. Liberálna utópia, v ktorej celá spoločnosť uznanlivo považuje potrat za právo ženy a zničenie nejakých dvoch desiatok tisícov potratených životov na Slovensku za rok sa považuje za tolerovateľný úkaz, sa nie a nie dostaviť. Veď Slovensko už dávno malo „dozrieť“. A zrazu sa tu objaví vyhlásenie známych tvárí, ktoré nemá za dvadsať rokov obdobu.

Čo sa stalo? Iba sa potvrdilo, že pokiaľ tu bude obrovský morálny problém, dovtedy sa s jeho existenciou ľudia nezmieria. Preto je vyhlásenie posilnením v zápase storočia a jeho signatárom, najmä Martinovi Hanusovi, patrí uznanie. Vyhlásenie je zároveň príležitosťou na analýzu slabostí hnutia pro-life.

Prvou slabosťou je čiastočné akceptovanie jazyka, ktorý používa náš protivník, Už sme si zvykli používať termín „pro-choice“ tam, kde by sme mali používať termín „pro-abortion“, teda „za potraty“. Vypuklo to bolo vidieť v čase prezidentských volieb, keď o jednej kandidátke zvykli hovoriť i kresťanskí politici, že ona nie je za potraty, ona je „pro-choice“, teda za právo voľby.

Druhou slabosťou, súvisiacou s tou prvou, je prekvapujúca obsahová rozmaznanosť pojmu „pro-life“. Kto vlastne môže hovoriť, že je pro-life, teda za život? Túto slabosť vidíme i vo vyhlásení novinárov. Vyhlásenie neobsahuje totiž žiadny konkrétny cieľ, ktorý by mal byť dosiahnutý. Najmä však neobsahuje žiadny politický nástroj, ktorým by sa mal cieľ dosiahnuť.

Jednoduchá babička, ktorá sa modlí ruženec alebo sa zúčastňuje pro-life akcií, si jednoducho želá, aby tu zlo potratov nebolo, alebo aby sa aspoň umenšilo. Nezaoberá sa tým, ako sa ten stav konkrétne má dosiahnuť. Kto vie, či by sa uvedení novinári, ktorých intelekt je vyšší ako u jednoduchej babičky, dokázali zhodnúť v tom, ako chcú ten cieľ dosiahnuť. Možno o tom pochybovať.

Je mnoho ľudí, ktorí povedia: „Som proti potratom, ale nemožno ich zakázať.“ Urazili by sa, keby im niekto povedal, že teda sú za potraty. I Barack Obama povedal pred svojím zvolením, že si želá, aby bolo potratov menej. Pritom obnovil „Mexico City Policy“, teda financovanie medzinárodných propotratových organizácií, ktoré bolo za Georga W. Busha zrušené. Je proti výhrade svedomia u lekárov a zdravotníkov. Najradšej by dal schváliť v Kongrese FOCA, čiže Freedom of Choice Act, zákon, ktorý by bol legislatívnym potvrdením verdiktu Najvyššieho súdu v kauze Roe v. Wade z roku 1973. Najvyšší súd ním v podstate zakázal akékoľvek obmedzovanie potratov jednotlivými štátmi USA. Nuž a to samozrejme nie sú zámery, ktorými by sa počet potratov znižoval.

Obama je teda príkladom toho, že výrok: „Nechcem potraty, resp. nechcem, aby ich bolo priveľa,“ nás neoprávňuje zaradiť autora takého výroku do kategórie pro-life. Politik môže túto frázu vypustiť z úst a pritom byť „pro-choice“, teda „pro-abortion“.

Tento rozpor nemusí byť nevyhnutne prejavom cynizmu či pokrytectva. Môže byť jednoducho prejavom naivity alebo nekonzistentnosti v politickom uvažovaní.

Katolícka cirkev v tom má jasno. Byť pro-life v katolíckom zmysle znamená kedykoľvek podporiť aj právnu ochranu nenarodeného života. Inými slovami byť pripravený kedykoľvek zahlasovať za zákaz potratov alebo keď úplný zákaz nie je možný, tak aspoň za sprísnenie podmienok pre vykonanie potratu.

Spoločnosť je masírovaná už desaťročia heslom roku 1968: „Je zakázané zakazovať.“ Zdravý rozum však hovorí, že nie je zakázané zakazovať. Niektoré veci je dokonca povinné zakazovať. Napríklad ničenie nevinného ľudského života.

Nie všetkým kresťanom v politike je to jasné. Štyria „Obyčajní ľudia“ na čele s Igorom Matovičom, ktorí boli zvolení do parlamentu na listine Sulíkovej SaS, rozširovali pred voľbami svoj leták. Tvrdili v ňom, že potrat je zabitím ľudského života. Zároveň však tvrdili, že nie je možné ho zakázať. Nie sú jediní, ktorí sa v politike takto mýlia.

Cirkev na Slovensku i vo svete ešte ostáva ľuďom dlžná veľa vysvetľovania týchto vecí.

Treťou slabosťou je strach z používania niektorých osvetových prostriedkov. Aktivistka Jana Ray-Tutková chodí už niekoľko rokov po Slovensku s výstavou fotografií potratených detí. S touto činnosťou začala billboardovou kampaňou v roku 2007. Jana Ray-Tutková vychádza z presvedčenia, že ak majú ľudia potraty odmietnuť, musia vedieť, čo to je potrat. A aby to vedeli, musia to vidieť.

Nemalá časť ľudí, ktorí sú skutočne pro-life orientovaní, sa domnieva, že takáto kampaň je buď neúčinná, alebo je dokonca morálne neprípustná. Samozrejme je pravdou, že s obrazmi zmasakrovaných tiel narodených zomrelých ľudí i telíčok potratených nenarodených detí nemožno zachádzať ľubovoľne. Ale tvrdiť, že by sa vôbec nemali používať v boji proti potratom, tiež neobstojí.

Treba sa pozrieť, čo hovorí Katolícka cirkev o úmyselnom potrate. Encyklika Evangelium vitae hovorí, že je to nevýslovný zločin. A ak sa takýchto zločinov stala za posledné polstoročie asi miliarda, tak určite sme oprávnení porovnať tento jav s obeťami nacizmu alebo komunizmu. Potom sme však oprávnení používať podobné prostriedky osvety, ako sú dnes používané pri poukazovaní na nemorálnosť týchto totalitných režimov.

Každý vie, že za posledné polstoročie bolo vysvetľovanie zločinov Hitlerovho nacizmu nemysliteľné bez zverejňovania filmových záberov hromád mŕtvych ľudských tiel z nacistických táborov. Tieto zábery zhotovovali americké a sovietske filmové štáby v prvých dňoch po skončení druhej svetovej vojny. Videli sme tieto zábery ešte ako deti a vídame ich doteraz v dokumentárnych filmoch. Nikto nikdy nespochybnil morálnosť zverejňovania týchto záberov. Preto teda nie je možné paušálne odmietnuť zverejňovanie obrázkov tiel potratených detí. Pochopiteľne, platí tu istá zásada primeranosti. Nie každá príležitosť je vhodná. A samozrejme, nie je to cesta pre každého. Každý má právo zvoliť si svoju vlastnú cestu. Je to však cesta legitímna.

Ak sa však rozšíri dojem, že zverejnenie takýchto obrázkov je úplne neprípustné, potom sa ocitáme v nebezpečnej blízkosti toho, že počas desaťročí sme si jednoducho na realitu potratu zvykli a nemáme už v sebe plameň potrebný na víťazstvo. Musíme si klásť otázku, či sa skôr nebojíme prudkej reakcie našich oponentov. Ale veď prudká reakcia je dôkazom účinnosti zvolenej metódy, nie jej neúčinnosti. Naši oponenti vedia, že proti tým obrázkom niet protiargumentu.

Poznajme svoje slabé stránky. Potom zvíťazíme.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.