Veľvyslanec a poľsko-slovenské vzťahy

Číslo 2/2011 · Eva Veselská · Čítanosť článku: 3311
 

Na oficiálnej podpore homosexuálneho pochodu v Bratislave je pohoršujúcich viac vecí. Ja by som si rada všimla iba jednu z nich: účasť poľského veľvyslanca Andrzeja Krawczyka na zozname, ktorým sa „obrazne aj doslovne“ postavil za účastníkov tohto radikálneho pochodu.

Vzťah štátu a sexuálnych menšín, je – ak nedochádza k žiadnemu porušovaniu ľudských práv – vnútornou záležitosťou každého štátu. Rozsah rôznych výhod a privilégií záleží od stavu domácej politickej situácie, od tradícií a zvyklostí v danom štáte. Je to teda vecou domácich voličov a politikov. Na druhej strane diplomati a veľvyslanci sa vyjadrujú a svojou činnosťou upravujú pomery a vzťahy na úrovni medzinárodnej. Homosexuálny pochod bol síce udalosťou, ktorej hlavný motív presahuje hranice štátu, avšak to, ako sa štát vysporiadava a reaguje na aktivity podobné Dúhovemu Pridu, aké kroky urobí pre alebo proti splneniu požiadaviek pochodu, a akú diskusiu rozvinie, je už záležitosťou a kompetenciou domácich občanov a politikov. Preto by žiadna oficiálna podpora nemala diplomatov ani napadnúť. Preto je namieste kritika slovenských konzervatívcov, ktorí 8. júna adresovali dvadsiatim veľvyslancom na Slovensku list, že svojou podporou „sa zamiešali do vnútropolitickej debaty na Slovensku a prekročili ste svoje diplomatické poslanie.“ Diplomati istotne prekročili rámec svojich kompetencií a zasiahli tak do záležitostí štátu, ktorý si chráni svoje tradície, hodnoty a inštitúcie, ako aj on sám diskutuje, prehodnocuje a vytvára svoje postoje voči rôznym spoločenským problematikám. Medzi tými, ktorí vyjadrili podporu Dúhovému Pridu boli veľvyslanci krajín ako Belgicko, Dánsko, Holandsko, Nórsko, Švédsko. Pravdupovediac, podpora veľvyslancov z týchto krajín nie je prekvapivá, keďže je v nich uzákonené registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia. V niektorých z nich je dokonca povolená aj adopcia detí takýmito pármi.

Ako už bolo spomenuté, zarážajúce je, že medzi dvadsiatimi veľvyslancami, ktorí oficiálne podporili tento pochod, bolo meno poľského veľvyslanca na Slovensku Andrzeja Krawczyka. Šokujúce a zvláštne je to najmä preto, že človek a osobnosť reprezentujúca tak konzervatívnu krajinu, akou Poľsko nepochybne je, sa postaví a verejne podporí akciu, ktorá kladie požiadavky, ktoré sú v rozpore s náukou Katolíckej cirkvi, ku ktorej sa hlási väčšina Poliakov. Zdá sa, že vyjadrením svojho postoja, akoby veľvyslanec Poľska na to zabudol a tým aj poprel blízkosť a vzájomné sympatie našich dvoch národov. Táto blízkosť sa prejavovala aj v dlhoročnej pomoci a spolupráci našich disidentov v dobách komunizmu, čo vytvorilo dôležité puto spolupráce aj počas uplynulých dvadsatich rokov. Ján Čarnogurský bol v roku 2008 ocenený nebohým prezidentom Lechom Kaczyńskim štátnym vyznamenaním za účasť v Poľsko-československej solidarite, aktívnej v osemdesiatych rokoch. Za zásluhy v boji proti komunistickému režimu, dostal kňaz Vladimír Jukl vysoké štátne poľské vyznamenanie Kavaliersky kríž. Akoby tieto vyznamenania, ktoré symbolizujú hlbokú spolupatričnosť oboch národov, neboli pre A. Krawczyka významné. Nemilo prekvapivý na postoji Andrzeja Krawczyka je jeho odklon od postojov „veľkého syna poľského národa”, blahoslaveného Jána Pavla II. voči manželstvu a partnerstvu. Ten, nielen počas svojho pontifikátu ale už za svojho pôsobenia v Krakove, podporoval a viedol mladých ľudí, k morálnemu a čistému manželskému životu. O vzťahu muža a ženy ako o jedinom partnerskom zväzku sa vyjadroval už ako pápež na rôznych stretnutiach a audienciach. Z týchto približne 130 príhovorov z rokov 1979-1984 vzniklo dielo nazývané „Teológia tela Jána Pavla II”. V nej vyzdvihuje čistotou, oddanosť a najmä zmysluplnosť manželstva, ktoré je zväzkom jedine medzi mužom a ženou a ktorý vytvára rodinu, v nej pozitívne vzory a hodnoty. Postoj Jána Pavla II. bol jasný – ľudí s inou ako heterosexuálnou orientáciou treba mať v úcte a treba ich prijímať. Na druhej strane bol jasný aj jeho postoj voči homosexuálnym partnerstvám, ktoré pokladal za neprirodzené z hľadiska biologického, antropologického či z hľadiska spoločenského poriadku. Aj v dokumente Kongregácie pre náuky viery „Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami” z roku 2003 je vyjadrený citlivo, no priamo a jednoznačne tento postoj. Zdá sa tiež, že Andrzej Krawczyk svojím pôsobením poprel to, čo pomáhalo poľskému národu po stáročia odolávať tlaku iných národov. To, čo poľský národ robí dodnes takým silným a hrdým na seba – úctu k tradíciám a ku kresťanským hodnotám. Konzervatívny a podozrievavý postoj Poliakov voči „moderným“ a „pokrokovým“ názorom (aj keď im síce niektorí uverili a doplatila na to celá spoločnosť) a odhodlanie zastávať kresťanské hodnoty, im pomohol prežiť najťažšie časy, bojujúc proti ideológiám.

Podpis poľského veľvyslanca by sa preto mal stať mementom pe budúcnosť. Dejiny nám ukazujú, ako našim dobrým vzťahom prospieva vzájomná úcta a hodnotová i náboženská blízkosť. Bolo by preto dobre, aby sa tak poľský veľvyslanec v Bratislave, ako aj slovenský vo Varšave venovali viac tomu, čo nás spája a nie aktivistickým listom.

Autorka je vysokoškolská študentka a absolventka Spoločenstva Ladislava Hanusa.