Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Vojna proti Vianociam

Číslo 4/2005 · Thomas Piatak · Čítanosť článku: 8744
 

Thomas Piatak

Vojna proti Vianociam

Jednou z príznačných vlastností západnej politiky za niekoľko posledných desaťročí je vznik kultúrneho marxizmu, známeho ako „politická korektnosť“. Ľavičiari sa vydali po ceste, ktorú podporoval taliansky marxista Antonio Gramsci, a vypracovali si svoj vlastný spôsob ako preniknúť cez západné inštitúcie, a tak zanechávali po sebe stopy, kultúrnej devastácie. Heslo politickej korektnosti sa stalo nástrojom na presadenie toho, čo nazývame „multikulturálnosťou“, no čo je v skutočnosti útokom proti kultúre vôbec. V Spojených štátoch sa najprekvapujúcejším a najzarážajúcejším aspektom tohto kultúrneho marxizmu stalo to, čo Peter Brimelow nazval „vojna proti Vianociam“. V podstate ide o to, že verejné slávnosti, ktoré bývali spojené s Vianocami, sa potláčajú, premenúvajú alebo rozrieďujú odkazmi na predtým neznáme zimné slávnosti.

Američania stredného veku alebo starší vyrástli v prostredí, v ktorom vyzerala verejná oslava Vianoc celkom inak. Narodil som sa v roku 1964. Samozrejme, moje spomienky na Vianoce v rodine sú veľmi pekné. No rád si spomínam aj na verejné oslavy Vianoc. Vo verejnej základnej škole, do ktorej som chodil, sme vyrábali vianočné ozdoby a vianočné pohľadnice, spievali koledy a jedli vianočné koláče. Na strednej škole ma vianočný koncert uviedol do sveta ešte krajšej vianočnej hudby, vrátane časti Bachovho vianočného oratória a Gesu Bambino od Pietra Yona. „Veselé Vianoce“ bol univerzálny pozdrav. Koledníci boli pravidelnými návštevníkmi všade okolo nás a záplavy ozdôb všemožne okrášľujúcich všetky obchody nás nenechávali na pochybách o tom, že Vianoce oslavuje každý. Miestne rozhlasové stanice vysielali vianočnú hudbu po celý december a najobľúbenejšia stanica v meste nevysielala od 18:00 na Štedrý večer do konca Vianoc nič iné než vianočnú hudbu. Televízia bola plná osobitných vianočných programov a aj v tých najsekulárnejších šou sa takmer bez výnimky objavovala odborne pripravená prezentácia niektorej posvätnej koledy, a to v úctivom duchu.

Nikoho z mojich známych neunavovali tieto nadšené oslavy národného sviatku, ktorý slávila prevažná väčšina Američanov. Jediná obava, ktorej som si bol vedomý, boli varovania pred komercializáciou Vianoc a upozornenia na to, aby sme „zachovali vo Vianociach Krista“.

Tieto obavy majú teraz nádych muzeálnosti. Ako poznamenal Don Feder, „dnes budeme mať čo robiť, aby sme zachovali vo Vianociach Vianoce“. Dnes máme „sviatočné karty“, „sviatočné oslavy“, „sviatočné piesne“ a dokonca „sviatočné stromčeky“. V snahe nikdy nikoho neuraziť sú teraz milióny Američanov zdanlivo spokojné s tým, že nebudú hovoriť o Vianociach, ktoré oslavujú, a že budú konať tak, akoby všetky druhy minoritných osláv (Kwanzá, Chanuka, Deň Bodhi, Diwali, Ramadán a zimný slnovrat) boli rovnako dôležité. Dosiahol sa bod, kedy zaželať niekomu „veselé Vianoce“ je politickým aktom, a nie priateľskou samozrejmosťou.

Moje prvé stretnutie s protivianočnou mániou, ktorá zachvátila Ameriku, sa odohralo na internáte. V roku 1984 som sa spolu so spolubývajúcim pokúsil uviesť do našej izby vianočnú náladu, a tak sme naaranžovali vianočný stromček a betlehem. Nanešťastie, v našom apartmáne bolo niekoľko záujemcov o štúdium, ktorí boli v škole na návšteve, a tí nás požiadali, aby sme jasličky odstránili, aby sa snáď nekresťanskí záujemcovia o štúdium neurazili. Vedenie školy bolo zjavne tak delikátne, že neznieslo vedomie, že by iní ľudia nemuseli veriť všetkému, čomu veria oni.

No práve to nebolo o nič lepšie. Nový dekan Michiganskej právnickej školy Lee Bollinger vydal v roku 1988 vyhlášku pre študentskú spevácku skupinu Headnotes, v ktorej zakázal spev akejkoľvek vianočnej hudby na zhromaždeniach na konci semestra. Tento zákaz sa netýkal len náboženských kolied, ale akýchkoľvek piesní, v ktorých sa spomenulo slovo „Vianoce“!

Samozrejme, snaha potlačiť Vianoce sa sotva obmedzuje na vyššie vzdelávanie. Deti mojej sestry donedávna navštevovali verejnú základnú školu na bohatom predmestí Detroitu. V tomto predmestskom systéme, kde sú žiaci poväčšine bieli a (aspoň formálne) kresťania, majú učitelia zakázané spomenúť Vianoce. Namiesto Vianoc učia o sviatkoch Chanuka a Kwanzá (zimné slávnosti vytvorené pre Afroameričanov, z ktorých väčšina ich ani neoslavuje). Táto indoktrinácia je taká dôkladná, že moja neter sa ma opýtala, prečo neoslavujeme sviatok Chanuka alebo Kwanzá. Pravdaže vie, čo sú Vianoce, no celkom logicky má obavu, či o niečo neprišla, pretože jediné sviatky, o ktorých mimo domu počuje, sa u nás doma neoslavujú.

Niektorí učitelia základných škôl dali prednosť menej priamemu útoku na Vianoce, keď sa síce nevyhýbajú zmienke o nich celkom, no zmenšujú ich význam poukázaním na to, že sú len jedným sviatkom zo stále sa rozširujúceho zoznamu zdanlivo rovnocenných a vzájomne zameniteľných sviatkov. Minulý rok navštívil priateľov syn „sviatočný koncert“ na základnej škole, do ktorej chodí. V jej školskom systéme sú študenti zväčša bieli kresťania, no spievali sa len dve koledy. Tento malý ústupok Vianociam bol viac než vyvážený dvoma piesňami k sviatku Kwanzá, dvoma piesňami k sviatku Chanuka, piesňou k sviatku Ramadán a piesňou k čínskemu novému roku. (Mám podozrenie, že všetky piesne iné než vianočné sú nové kompiláty, napísané na také nudné podujatia, ako sú súčasné „zimné koncerty“ na verejných školách.)

Iná ilustrácia multikulturálneho šialenstva pochádza od priateľa, ktorého dcéra navštevuje verejnú školu v inom predmestí. Túto školu navštevujú vo veľkej väčšine bieli kresťania. Priniesla domov cvičenie určené na to, aby sa deti naučili poznávať hodiny. Cvičenie bolo koncipované ako „rozvrh slávnosti“ pre „oslavu zimných prázdnin“.

Výroba Kawnzá mkekas 12:00
Príprava vianočných koláčov: 12:30
Počúvanie príbehu o Ramadáne: 13:00
Hra dreidl: 13:30
Lámanie piňaty: 14:00
Výroba práškových obrazov Diwali: 14:30
Odchod na oslavu čínskeho nového roka: 15:00

Ako vidno z týchto príkladov, vojna proti Vianociam je charakteristická agresívnou multikulturálnosťou, v rámci ktorej sa vyzdvihuje celé spektrum predtým neznámych, či dokonca neexistujúcich slávností vzdorovianoc. Ide hlavne o slávnosti Chanuka, Kwanzá a teraz Ramadán, ale aj Diwali, deň Bodhi, narodenie guru Gobinda Singha, Dongji a čínsky nový rok. Tieto sviatky sa vyzdvihujú preto, lebo sú blízko Vianoc, nie pre ich kultúrny význam či skutočnú hodnotu. V skutočnosti bol sviatok Kwanzá vymyslený v roku 1966, Chanuka je tradične veľmi malý sviatok (ktorý nemá základy v kánonickej hebrejskej biblii) a Ramadán bol v Amerike ešte pred pár rokmi prakticky neznámy. Napriek tomu, že sa tieto sviatky objavili len nedávno (prinajmenšom vo funkcii vzdorovianoc), zaobchádza sa s nimi, akoby boli rovné Vianociam, pri čom možno s určitosťou očakávať, že verejní činitelia nezabudnú akúkoľvek zmienku o Vianociach okoreniť odkazom na aspoň niektorý z týchto sviatkov.

Skutočnosť, že za vyzdvihovaním sviatkov Chanuka, Kwanzá a všetkých ostatných je snaha zlikvidovať Vianoce, možno ilustrovať na školách v New Yorku, v ktorých sa zakazujú betlehemy, no pravidelne sa vystavujú menóry (sedemramenné hebrejské svietniky) a moslimské polmesiace. Školy v New Yorku sa nepokúsili túto situáciu napraviť ani vtedy, keď bol ich nepriateľský postoj k Vianociam napadnutý na súdoch. Namiesto toho energicky hájili tento zákaz, tvrdiac, že „myšlienka, že jasličky sú historicky presnou reprezentáciou udalosti s historickým významom, je celkom falošná“. Narodenie najdôležitejšej osobnosti v dejinách nemá v New Yorku nijakú váhu a nijakú váhu nemá ani skutočnosť, že narodenie po prvýkrát vyobrazila v jasličkách iná významná historická osobnosť, totiž potulný mních z Assisi menom František. Na to, aby sme si uvedomili ich obrovský vplyv na západnú históriu a kultúru, nemusíme veriť v Kristovu božskosť ani vo Františkovu svätosť. Multikulturalisti sú však zjavne odhodlaní podporovať každú kultúru okrem svojej vlastnej.

Na skutočnosť, že vojna proti Vianociam je súčasťou širšej vojny proti západnej kultúre, poukazuje víťaz minuloročnej neoceniteľnej súťaže „Vojna proti Vianociam“ na stránkach VDARE.COM. Na školách v meste Columbus v štáte Ohio zakázali hrať Händelovu skladbu „Mesiáš“, ktorá bola mottom školského roka na škole špecializovanej na výučbu umenia v prvých deviatich ročníkoch. Táto skladba by bola porušením okresnej koncepcie náboženskej hudby, ktorá bola prijatá ako dôsledok súdneho procesu Americkej únie občianskych slobôd (ACLU). Podľa časopisu Columbus Dispatch je v tejto koncepcii uvedené, že relatívny podiel náboženskej hudby na koncerte nesmie presiahnuť 30 % a že zaradenie náboženskej hudby musí byť odôvodnené „rozumnými dôvodmi, súvisiacimi s učebnými osnovami“ a nesmie sa „prejavovať uprednostňovanie náboženstva alebo konkrétnej náboženskej viery“. Školskí byrokrati, ktorí túto koncepciu presadili v snahe byť užitoční, navrhli, aby študenti namiesto Händla uviedli „Frosty the Snowman“ alebo „Jingle Bells“. Šokujúca nevedomosť a filisterstvo týchto byrokratov sú charakteristické pre tých, čo vedú vojnu proti Vianociam. Keď Haydn počul skladbu „Mesiáš“ v Londýne, nezdržal sa a zvolal: „Händel je majstrom nás všetkých!“ Na to napísal svoje veľké oratórium „Stvorenie“. No v dnešnej klíme „citlivosti“ a „tolerancie“ sú krása a umelecká hodnota sotva dostatočným dôvodom na to, aby sa citlivé ušká vystavili tomu, že by počuli meno Krista.

V anglofónnom svete sa spomedzi všetkých autorov najviac spája s Vianocami Charles Dickens. No autor, ktorý najzreteľnejšie predvídal taktiku charakteristickú pre vojnu proti Vianociam, bol George Orwell. Už dávno pred príchodom „politickej korektnosti“ napísal: „Sloboda znamená slobodu povedať, že 2 + 2 = 4. Ak existuje táto sloboda, vyplynie z nej všetko ostatné.“ Na Orwellovu geniálnu intuíciu som si spomenul pri nedávnom spore vo vojne proti Vianociam na súkromnej škole východne od Clevelandu, kde bývam.

Jeden siedmak tam urobil chybu, keď povedal, že dva a dva sú štyri – nazval totiž ozdobený stromček vo svojej izbe vianočným stromčekom. Keď som ja bol siedmak, takéto tvrdenie by bolo asi tak kontroverzné ako tvrdenie, že obloha je modrá. Koniec koncov, Vianoce sú sviatok, ktorý spôsobí, že desiatky miliónov Američanov oslavuje takým spôsobom, že si urobia ozdobené stromčeky.

No v tejto škole sa od žiakov očakáva, aby vraveli, že dva a dva je päť: ozdobený stromček sa musí nazývať „sviatočný stromček“. Nakoľko tento siedmak nástojil na tom, že bude vravieť pravdu, jeho spolužiaci ho označili za antisemitu a nacistu. Učiteľ namiesto toho, aby napomenul žiakov, ktorí absurdne porovnali Vianoce s nacizmom, pohrozil tomuto siedmakovi disciplinárnym trestom, ak bude nástojiť na tom, že bude nazývať ozdobený stromček jeho skutočným menom. Okrem toho ho varoval, že nesmie nikomu zaželať „veselé Vianoce“. Netreba zdôrazňovať, že učiteľ svoje nechutné stanovisko ospravedlnil orwellovskými dôvodmi, totiž „diverzitou“ a „toleranciou“. (Zaujímavé je, že napriek tomu, že židovskí študenti sú v menšine, v škole sa vystavujú menóry a dreidle (no nie betlehemy) a zažínajú sa modré a biele svetlá, čo sú farby sviatku Chanuka; nikomu sa však nevyhráža disciplinárnym konaním, keď spomenie tento sviatok.)

Predstava, že vojna proti Vianociam vyplýva z Prvého dodatku k Ústave Spojených štátov a zo zásady oddelenia cirkvi od štátu, je všeobecným nedorozumením. V skutočnosti to nie je tak. Škola, ktorá hrozila siedmakovi disciplinárnym konaním za to, že nazval vianočný stromček jeho správnym menom, je súkromná škola, ktorá nie je viazaná prvým dodatkom, nie je to verejná škola. A vojna proti Vianociam zúri aj v krajinách, ktoré nemajú Prvý dodatok. Vlani uverejnil denník New York Times správu, že v Taliansku boli rozsiahle nepokoje, pretože škola neďaleko mesta Como sa rozhodla nahradiť v talianskej kolede, ktorú spievali študenti, slovo „Ježiš“ slovom „cnosť“ – samozrejme, v záujme „diverzity“.

No Prvý dodatok (a „železná opona“ medzi cirkvou a štátom, ktorú tento dodatok údajne zavádza) sa samozrejme osvedčil ako cenná zbraň pre tých, ktorí sú rozhodnutí odstrániť na verejnosti všetky zmienky o Vianociach. Netreba pripomínať, že toto nie je to, čo mal Prvý dodatok dosiahnuť. Ako to vysvetlil sudca Joseph Story, hlavný komentátor Ústavy v prvej polovici devätnásteho storočia, „skutočným cieľom dodatku nie je schvaľovať, a tým menej presadzovať mohamedánstvo, judaizmus, ani neverectvo potláčaním kresťanstva, ale vylúčiť všetky spory medzi kresťanskými sektami a zabrániť vzniku národného cirkevného režimu, ktorý by dal hierarchii výlučný patronát nad národnou vládou“. A niekoľko štátov Nového Anglicka skutočne založilo v devätnástom storočí rôzne cirkvi.

Súčasné právna veda však často stavia tieto slová na hlavu, čím odhaľuje všetko zle skrývané nepriateľstvo voči kresťanstvu, a ospravedlňuje to orwelovskými termínmi. V spore Skoros versus New York federálny okresný sudca podporil školskú politiku mesta New York, v rámci ktorej sa vystavujú islamské polmesiace a menóry, no zakazujú sa scény z Narodenia. Keď súd podporil túto politiku, pochválil „politiku diverzity“ na školách a písomne uviedol, že „bez politiky diverzity by ráz zimných sviatkov vo verejných školách v New Yorku ovládli obrazy reprezentujúce Vianoce“. Súd, citujúc precedens Najvyššieho súdu, prišiel k záveru, že „výslovne kresťanský náboženský symbol, ako sú jasličky, nemajú byť vo vianočnom čase vystavované, aby sa vyvážilo zobrazovanie menóry, kým sa toto posolstvo nebude rozumne pociťovať ako posolstvo inklúzie“. Ide o toto: „diverzita“ a „inklúzia“ znamenajú v dnešnej Amerike v skutočnosti to, že je potrebné vylúčiť a zapudiť americké kresťanské dedičstvo. V orwelovských termínoch „inklúzia“ nie je zaradenie, ale vyradenie. „Diverzita“ nie je rôznorodosť, ale prispôsobenie. A, samozrejme, „sloboda“ je otroctvo.

V prekvapujúcom kontraste je rozhodnutie kalifornského okresného súdu vo veci Eklund versus Byron Union School District, v ktorom sa podporil osemtýždenný „študijný modul“ pre siedmakov, v ktorom sa od žiakov požadovalo, aby recitovali islamské modlitby a zúčastňovali sa na činnostiach zameraných na priblíženie Piatich pilierov islamu, a okrem toho žiakov povzbudzovali, aby vytvárali islamské transparenty, brali si arabské mená a nosili arabské odevy. Súd rozhodol, že „činnosti, v ktorých sa hrá nejaká rola, neznamenajú v skutočnosti praktizovanie náboženstva a neporušujú klauzulu establishmentu“. Súd citoval precedens z Deviateho okresu, v ktorom sa podporili úlohy z čítania, kde sa pojednávalo o bosorkách, a študenti dostali príkaz, aby predstierali, že hovoria čarovné zaklínadlá. Tu sa dostávame do pokušenia použiť na vysvetlenie týchto rozhodnutí orwelovskú novoreč: islam a bosorky – dobré, scény z Narodenia – nedobré.

Našťastie sú tu iné rozhodnutia Federálneho súdu, ktoré naznačujú stratégiu úspešného protiútoku, a to zdôrazňovanie bezkonkurenčného kultúrneho významu Vianoc. Ôsmy obvod uznal vo veci Florey versus Sioux Falls School District, že „koledy majú kultúrny význam, ktorý odôvodňuje ich spievanie vo verejných školách“, a Piaty obvod vo veci Doe versus Duncanville Independent School District uznal, že „neutrálny postoj k náboženstvám musí umožňovať vedúcim zborov zohľadniť, že zborová hudba je poväčšine náboženská. Keby sa stanovilo, koľkokrát najviac možno spievať náboženskú skladbu, rovnalo by sa to cenzúre a nevyslalo by to študentom posolstvo o neutrálnosti“.

Tento bod som ilustroval v prednáške Federalistickej spoločnosti v Clevelande tak, že som zo svojho obľúbeného cédečka prehral záznam nemeckej koledy „Es ist ein Ros’ entsprungen“. Odhliadnuc od dych vyrážajúcej krásy tejto piesne je tu v súvislosti s týmto záznamom ešte niekoľko pozoruhodných hľadísk. Túto pieseň spievajú deti, čo dokazuje, že vek nie je neprekonateľnou prekážkou uvedenia študentov ku kultúrnej dokonalosti. Táto koleda bola nahraná vo východnom Nemecku, čo dokazuje, že dokonca aj ateistický štát, ktorý je oficiálne nepriateľom náboženstva, dokázal nájsť vo Vianociach hodnotu. Táto koleda sa spievala v Nemecku, čo ilustruje, že učenie sa študentov o Vianociach je ideálnym nástrojom výuky skutočnej multikulturálnosti. A naozaj, len v mojej vlastnej zbierke vianočnej hudby mám koledy v nemeckom, francúzskom, talianskom, latinskom, španielskom, poľskom, slovenskom, slovinskom, katalánskom, welšskom a ukrajinskom jazyku – pravda, okrem angličtiny. Žiadne iné sviatky sa svojou kultúrnou šírkou nevyrovnajú Vianociam.

Významná je aj tá skutočnosť, že hudbu skomponoval veľký skladateľ Michael Praetorius a speváci pochádzajú zo Zboru svätého Tomáša v Lipsku, ktorého zbormajstrom bol kedysi Johann Sebastian Bach. Na tomto cédečku je vianočná hudba od Bacha aj od Praetoria, ako aj od dvoch ďalších hviezdnych géniov Palestrinu a Händla. Toto cédečko je jedným zo štyridsiatich cédečiek, ktoré vlastním. Každé z nich obsahuje čosi jedinečné, čo sa nenájde na žiadnom inom cédečku. Žiadne iné sviatky neinšpirovali ani malý zlomok takej veľkolepej hudby a je absurdné, že tí, ktorých povolaním je učiť, teraz zakazujú študentom, aby čo len spomenuli názov sviatkov, ktoré inšpirovali tento rozkvet krásy. Možno by mali školy radšej používať tento test: rovnaký dôraz na všetky zimné sviatky, pre ktoré napísal hudbu Johann Sebastian Bach.

Dokonca aj jasličky, systematicky vyhadzované zo škôl a iných verejných miest, môžu slúžiť účelom sekulárnej výuky. Okrem toho, že pomôžu vysvetliť pôvod Vianoc, možno pomocou nich uviesť študentov do západnej umeleckej tradície. Prvé jasličky vytvoril František z Assisi, ktorého život zaznamenal na svojich maľbách Giotto, jeden zo zakladateľov západného maliarstva. Metropolitné umelecké múzeum nedávno zaplatilo rekordnú sumu 45 miliónov dolárov, aby získalo maľbu Madona a dieťa, ktorej autorom je Giottov rovesník Duccio. Metropolitné umelecké múzeum bolo toho názoru, že dokonca aj maľba, ktorá nie je väčšia ako bežný list papiera, je tejto ceny hodná, a to pre obrovský význam Duccia pre západnú umeleckú tradíciu, tradíciu nerozlučne spätú s kresťanstvom všeobecne a s Vianocami zvlášť. Duccio, podobne ako Giotto, skutočne namaľoval mnoho scén inšpirovaných Vianocami – vrátane tej, ktorú kúpilo Metropolitné umelecké múzeum. Podľa hovorcu Metropolitného umeleckého múzea, ktorého citovali v New York Times 10. decembra 2004, múzeum si uvedomuje súvislosť medzi touto novou maľbou a Vianocami. „Veľmi sme túžili mať Duccia vystaveného ešte pred Vianocami, pretože je taký záujem o jeho príbeh ako devocionálneho obrazu. Ak môžu naše školy venovať osem týždňov tomu, aby učili študentov o islame, určite by mali byť schopné učiť študentov o sviatkoch, ktoré boli po stáročia v srdci našej vlastnej civilizácie.

Na to, aby človek rozpoznal krásu, ktorú inšpirovalo Kristovo narodenie, ba dokonca aby sa nechal touto krásou uchvátiť, nie je potrebné, aby uznával Krista ako Boha. Pochybujem o tom, že by sa Metropolitné umelecké múzeum rozhodlo kúpiť Ducciov obraz z kresťanskej zbožnosti. Jedna priateľka mi povedala, že jej židovská svokra slávi Vianoce tak, že každoročne chodí na predstavenie „Mesiáša“ a na polnočnú omšu, pretože miluje hudbu. Niektoré z najkrajších vianočných hudobných diel, aké poznám, nahral Joel Cohen a jeho skupina Boston Camerata. Veľkí židovskí dirigenti, ako je Eugene Ormandy a Leonard Bernstein, nahrali albumy plné nádhernej vianočnej hudby. Najväčší americký dirigent 20. storočia v oblasti chórovej hudby, vrátane vianočnej, bol Robert Shaw, ktorý nebol ortodoxným kresťanom, ale unitárom.

Keď multikulturalisti ignorujú kultúrne dedičstvo Vianoc, ktoré oceňujú mnohí nekresťania, ba možno väčšina nekresťanov, pokúšajú sa ospravedlniť svoje útoky na Vianoce tvrdením, že verejná oslava Vianoc spôsobuje, že nekresťania sa cítia byť „vynechaní“. Toto tvrdenie beriem skepticky. Mám podozrenie, že väčšinu ľudí nijako neohúri poznanie, že niektorí iní ľudia majú inú vieru. Ale aj keby mali multikulturalisti pravdu, do akej miery by nás mala trápiť obava o tých, ktorí sa cítia byť v prípade verejnej oslavy Vianoc vynechaní? Nemôžeme nekresťanov trvalo ochrániť pred skutočnosťou, že sú v Amerike menšinou. Potláčanie zvykov väčšiny sa zdá byť privysokou cenou za to, aby sme precitliveným dušičkám umožnili žiť v pohodlnej ilúzii. Samozrejme, od detí sa nemá vyžadovať, aby sa zúčastňovali na školských podujatiach, s ktorými ich rodičia nesúhlasia, a miestna kontrola škôl znamená, že okresy s veľkým počtom nekresťanských obyvateľov budú v decembri pravdepodobne organizovať iné podujatia než okresy, ktoré sa viac blížia k americkej norme. No dieťa, ktoré sa nezúčastní na vianočnom koncerte, nie je vylúčené väčšmi než dieťa, ktorému rodičia nedovolia ísť na školský výlet alebo hrať v školskom predstavení. Ak nereagujeme na jednu formu vylúčenia zákazom školských výletov alebo predstavení, nemali by sme na inú formu reagovať zákazom Vianoc.

Vojnu proti Vianociam nemožno ospravedlniť ani dôvodmi súvisiacimi so vzdelávaním. Ak majú kresťanské deti úžitok z toho, že sa naučia o sviatkoch Chanuka a Kwanzá a o všetkých ostatných sviatkoch, nemali by mať aj nekresťanské deti ešte väčší úžitok z toho, že sa naučia o sviatkoch, ktoré slávi väčšina obyvateľstva? No trendom bolo, samozrejme, zaplniť osnovy odkazmi na predtým neznáme slávnosti a zároveň vytrvalo minimalizovať, ba likvidovať odkazy na Vianoce.

Iný z obľúbených argumentov ľudí, ktorí útočia na Vianoce, je, že Cirkev si vybrala na oslavovanie Vianoc 25. december, aby tak nahradila pohanské sviatky slnovratu, takže Vianoce sú „v skutočnosti“ len oslavou zimného slnovratu. Toto, je, pravdaže, nezmysel, pretože oslava sa určite stala oslavou narodenia Krista, ako to vidno na koledách, ktoré táto oslava inšpirovala, nehovoriac o jasličkách, ktoré boli rozšírené po celom Západe od čias, keď ich po prvýkrát postavil František z Assisi, až kým neprišla Americká únia občianskych slobôd.

No ukazuje sa, že aj tento argument je v skutočnosti chybný. V decembrovom čísle ročníka 2003 časopisu Touchstone historik William Tighe uvádza presvedčivý argument, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. decembra. Tighe píše:

„Ukazuje sa, že stanovenie dátumu Kristovho narodenia na 25. december nebolo nijako ovplyvnené pohanskými vplyvmi. A pohanský sviatok, ktorý v tento deň zaviedol cisár Aurelián v roku 274, nebol len snahou využiť zimný slnovrat na to, aby urobil politické vyhlásenie, ale takmer určite bol pokusom dodať pohanský význam dňu, ktorý už bol pre rímskych kresťanov dôležitý.“

Najdôležitejšou vecou v súvislosti s premenou Vianoc na „sviatky“ je, že je to celkom zbytočná zmena a že nie je produktom „tolerancie“, ale nenávisti, zášti a nepriateľstva. Táto premena bola zbytočná, pretože bývalé rozjasané americké Vianoce neznamenali pre nikoho skutočné ohrozenie, ba naopak, mnohým priniesli radosť. Vianoce v Amerike nikdy nesprevádzali programy ani výrazy nenávisti, no sprevádzali ich nespočetné podujatia plné dobročinnosti a láskavosti.

Ukázalo sa, že premena Vianoc na „sviatky“ a s tým súvisiace ochudobnenie našej kultúry vyhovuje nie malej menšine Američanov, ktorí Vianoce neoslavujú, ale omnoho menšej menšine (skladajúcej sa z ľudí, ktorí veria všetkému a ničomu), ktorí nenávidia obrovskú väčšinu, ktorá Vianoce oslavuje. Ja mám takú skúsenosť, že väčšina nekresťanov nemá proti Vianociam nič a obyčajne vítajú kladne aspoň niektoré aspekty ich osláv. Toto stanovisko pekne vyjadrila redaktorka časopisu Philadelphia Inquirer Jane Eisnerová v hlbokej a peknej eseji uverejnenej v decembri 2002. Vysvetľuje tu, prečo, sa jej ako Židovke nepáči potláčanie Vianoc a „spájanie Vianoc a sviatkov Chanuka a teraz aj Kwanzá... do veľkej bubliny nerozlíšiteľných sviatkov“.

Zášť multikulturalistov sa prejavuje na tom, akým spôsobom prezentujú alternatívne sviatky, ktoré tak zjavne uprednostňujú. Kwanzá, Chanuka a ostatné sviatky sa prezentujú ako vzdorovianoce, ba ako antivianoce, aby sa tak dostali do polohy, keď Vianociam konkurujú a nakoniec ich potlačia a celkom zlikvidujú. Ak by sa sviatok Chanuka zvykol sláviť v októbri, všimol by si ho vôbec niekto okrem Židov, ktorí ho slávia?

Skutočnosť je však taká, že tie verzie sviatkov Kwanzá a Chanuka, o ktorých sa teraz učia milióny detí v školách, sú umelo vykonštruované. Sviatok Kwanzá je, samozrejme, celkom falošný. Vymyslel ho čierny nacionalista Maulana Karenga v roku 1966. Ale aj súčasná podoba sviatku Chanuka je výmysel. Ako poznamenal Frederic Schwarz v časopise American Heritage v decembri 2000, je to vlastne „židovská Kwanzá“. Sviatok Chanuka býval tradične veľmi malý sviatok, predovšetkým pre deti. Teologicky ho zatieňovali nielen Najsvätejšie dni a Pascha, ale aj sviatky Simchat Tóra, Šavuot a Sukkot a ako príležitosť na oslavu ich pretromfol aj sviatok Purim. Keď sa deti učia o sviatku Kwanzá namiesto vianočných kolied a spirituálov, ktoré vymysleli černosi, prináša im to skôr negatívne posolstvo o belochoch než pozitívne posolstvo o černochoch. Keď sa deti učia o sviatku Chanuka namiesto toho, aby sa učili o tom, čo Židia skutočne vytrpeli vo svojich niekedy tragických a búrlivých dejinách, prináša im to skôr negatívne posolstvo o kresťanoch než pozitívne posolstvo o Židoch.

Okrem toho, nech si multikulturalisti hovoria, čo chcú, vzdorovianoce sa ani zďaleka nevyrovnajú čomusi reálnemu. Z teologického hľadiska sú Vianoce druhým najdôležitejším sviatkom v kresťanskom kalendári. Z praktického hľadiska boli hlavnými sviatkami najkreatívnejšej civilizácie na svete vyše tisíc rokov. Inšpirovali záplavu umeleckých, architektonických, literárnych a hudobných diel. Láska k Vianociam môže viesť k hlbšej láske k celej civilizácii. Giotto nikdy nenamaľoval výjav zo sviatku Kwanzá, Bach nenapísal oratórium Chanuka a Dickens nenapísal Koledu Ramadán. A neurobil to ani nikto, kto sa s nimi môže porovnať. Koniec koncov, mali by sme mať slobodu sláviť Vianoce verejne a radostne, pretože sú to veľké sviatky a pretože sú to naše sviatky – jeden z pilierov korunujúcich slávu západnej kultúry, ktorá dala vzniknúť Amerike a dosiaľ nás zachováva.

K premene Vianoc na „sviatky“ by nedošlo nebyť odhodlanej aktívnej menšiny, ktorá Vianoce nenávidí a pohŕda nimi. Nedávno išiel film „The Hebrew Hammer“ (Židovské kladivo). Rovnomenný hrdina a jeho kumpán náčelník Frontu oslobodenia Kwanzá bojujú s filmovými zlosynmi, ktorými sú syn Santa Clausa a Tiny Tim. Zločiny zlosynov: distribuujú videonahrávky filmu „It’s A Wonderful Life“, čo je jeden z najväčších amerických filmov, ktorý miloval Frank Capra aj Jimmy Stewart. Film mal byť komédiou a sú v ňom aj nejaké humorné momenty, ale dôvod, prečo bol natočený, už humorný nie je. Ako to uviedol režisér filmu Jonathan Kesselman v časopise LA Jewish Journal: „Položil som si otázku: Čo ma, ako Žida, skutočne štve? Napadlo ma to, keď som v decembri išiel okolo nákupného strediska: Nenávidím Vianoce.“

Aj v iných filmoch, ktoré sú omnoho ďalej od mainstreamu než „The Hebrew Hammer“, vidieť opovrhovanie Vianocami, ktoré motivuje multikulturalistov. V roku 2003 oslávil hlavný hrdina Vianoce tak, že vydal (cez svoju dcérsku spoločnosť Miramax) inú údajne komédiu „Bad Santa“. Santa Claus v tomto filme je súložiaci opilec, iní o ňom hovoria, že mal análny sex a opakovane používa pred deťmi vulgárne výrazy. Ako uviedol John Kass v časopise Chicago Tribune, Disney propagoval tento šarmantný film pomocou televíznej reklamy, v ktorej boli „skryté narážky na orálny sex a nespochybniteľné narážky na dámsku hygienu“, vysielanej v časoch (napríklad počas futbalových zápasov v nedeľu popoludní), keď sa dalo odôvodnene očakávať, že sa pozerajú aj deti. Ako Kass, nie bez istej irónie, poznamenáva, „jedinou vecou, ktorú Santa Claus nesmie dnes urobiť, je spomenúť skutočnú príčinu, prečo si ľudia koncom decembra dávajú darčeky“.

Jediným zmyslom filmu „Bad Santa“ je vysmievať sa z Vianoc a ponížiť ich. Toto všetko možno odvodiť z propagácie filmu. George Thomas uviedol začiatkom novembra 2003 v časopise Akron Beacon Journal, že „upútavka ukazuje tento film ako protisviatočný a mohol by to byť veľmi potrebný protijed proti tej nálade ‚pokoj ľuďom dobrej vôle‘, ktorá dominuje tomuto obdobiu“. Netreba vravieť, že veľký Walt Disney by takýto film nikdy nevyrobil. No nevyrobilo by ho ani žiadne iné z veľkých štúdií zlatej éry Hollywoodu. Tieto štúdiá mali plné ruky práce s takými krásnymi filmami, ako je „It’s a Wonderful Life“, „The Bells of St. Mary’s“ (film, ktorý sa odohráva v Bedfordských vodopádoch a George Bailey sa na Štedrý večer rúti nadol zasneženými ulicami), „The Bishop’s Wife“ a „Miracle on 34th Street“. Celá cesta od filmu „Miracle on 34th Street“ po „Bad Santa“ sa rúti nadol.

Kesselman má také isté právo „nenávidieť Vianoce“, ako my máme právo ich milovať. No nedáva nijaký zmysel, keď premieňame svoju kultúru a odhadzujeme milované a populárne tradície len preto, aby sme ukojili takúto nenávisť. Nespokojencom a strateným existenciám, ktoré vedú spory a protestujú, aby zabránili takým hrôzam, ako že sa deti musia učiť spievať pieseň „Tichá noc“, by sa nemalo dovoliť, aby určovali smer nášho vývoja. Čo namiesto toho potrebujeme, je skutočná tolerancia, uznanie, že zmyslom oslavovania sviatkov je práve oslavovanie a že tí, ktorí oslavujú, nijako nemajú v úmysle ponížiť tých, ktorí neoslavujú. Ako napísala Jane Eisnerová: „Akosi sme sa naučili spolu žiť bez toho, aby sme sa obracali na právnikov a začínali rokovania o fúziách. Musíme si uvedomiť silu a význam každej oslavy, a nemali by sme nasilu presadzovať rovnosť predstieraním, že pieseň ‚I Had a Little Dreidel‘ sa vyrovná božským melódiám vianočných kolied.“

Po prvýkrát som o všetkom tomto začal premýšľať, keď som pred niekoľkými rokmi viezol svojich rodičov autom na oslavu Vianoc do Michiganu. Napriek tomu, že bolo 23. decembra, na žiadnej americkej rozhlasovej stanici som nenašiel nijakú vianočnú hudbu. Potom som preladil na kanadskú stanicu CBC 2, kde nehrali nič iné len vianočnú hudbu a kde hlásatelia pravidelne želali poslucháčom veselé Vianoce. Do programu bola zaradená vianočná hudba a pár klenotov zo zdanlivo nevyčerpateľného pokladu prekrásnej vianočnej hudby, ktoré som ešte nepočul. Anne Sofie von Otter spievala krásne švédske koledy, zaznela Charpentierova nádherná Polnočná omša veľkoryso popretkávaná výpožičkami z francúzskych kolied a Praetoriova fantastická Ranná vianočná omša. Čistá krása hudby mi pripomenula, aká strata nám hrozí. A skutočnosť, že túto hudbu vysielali hrdo tolerantní Kanaďania, spôsobila, že som sa začal diviť, prečo my namiesto toho vyhadzujeme zo svojej kultúry všetky odkazy na Vianoce.

Namiesto toho, aby sme likvidovali oltáre, sme sa zvykli skôr snažiť niečo pridať ku všetkej tej kráse okolo Vianoc práce, ktorú vykonali Giotto, Bach, Dickens, Charpentier a Praetorius, dedinskí kňazi a organisti, ktorí spoločne pracovali na tom, aby nám dali „tichú noc“ a všetko ostatné. Aj vianočné filmy vyrobené počas zlatej éry v Hollywoode, i keď nie sú na tej istej úrovni, predsa prešli skúškou času a dodnes, takmer 60 rokov po tom, ako boli natočené, sa na ne má kto pozerať a tešiť sa z nich. Aj novšie diela, ako sú koledy „The Little Drummer Boy“ a kreslené filmy ako „A Charlie Brown Christmas“ nás okúzľujú dodnes, po takmer 40 rokoch. Dnes už nepridávame nič, pretože dnes sa na vianočné obdobie nepozeráme pozitívne ako na oslavu spoločnej tradície, ale negatívne a predstierame, že žiadna tradícia neexistuje, aby sme sa nebodaj nedotkli niekoho, kto ju s nami nezdieľa.

Konečným dôsledkom je, že likvidácia Vianoc je už na dohľad. Namiesto toho budeme mať nerozlíšené neinšpirujúce verejné oslavy, bez akéhokoľvek náboženského či kultúrneho významu, bez skutočnej krásy. Nezostane nám nič, len multikulturálny brak a nevkusná komercia. Neverím, že tento neradostný osud je nevyhnutný. No tomuto osudu sa naozaj nevyhneme, ak zostaneme tak zhrození myšlienkou, že by sme sa snáď mohli dotknúť niekoho, kto hľadá zámienku, aby sa mohol cítiť dotknutý, že sa budeme báť oslavovať svoju vlastnú kultúru, tradíciu a náboženstvo.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.