Komunizmus v Aréne

Číslo 1/2011 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 2967
 

Viliam Klimáček: Komunizmus. Réžia: Martin Čičvák, námet: Juraj Kukura, scénar: Viliam Klimáček, dramaturgia: Martin Kubran, scéna: Hans Hoffer, kostýmy: Nina A. Stillmark. Hrajú: Vilma Cibulková, Juraj Kukura, Martin Horňák, Ľubomír Bukový / Juraj Loj, Milan Antol.

Každý pokus o umeleckú reflexiu komunistického režimu je pre tvorcov i divákov veľkou výzvou. Je totiž špecifická tým, že veľká časť potenciálneho obecenstva má s komunistickým obdobím bezprostrednú skúsenosť. Na jednej strane to síce zaručuje určitý záujem verejnosti, na strane druhej zasa vysokú mieru kritickosti voči dráme o poznanej historickej realite. Určite to platí to aj o „normalizačnej tragédii“ Komunizmus z pera scenáristu Viliama Klimáčka na námet Juraja Kukuru, riaditeľa divadla Arén. Juraj Kukura sa zhostil aj hlavnej role Michala, odstaveného vedúceho pracovníka Československého filmu. Dej sa začína prípravou narodeninových jednohubiek v panelákovej kuchyni, vrcholí veľkým manželským konfliktom na podloží mohutnej plastiky ľudskej tváre. Celá hra je totiž naozaj o tvári človeka, tvári, čo dokáže byť grimasou či maskou, no i pravdivým zrkadlom skutočných poryvov duše. Celá divadelná hra je teda hrou o ľudskú tvár i tvárnosť ľudského charakteru pod tlakom ideologickej diktatúry. Klimáček strháva masku komunizmu i jej jednotlivých morálnych obetí; komunizmu, ktorý nie je len „režimom“ v politologickom či historickom zmysle, ale aj každodennou skutočnosťou, čo presakuje do morku kosti jednotlivca a rozkladá aj drobnokresbu jeho vzťahov. V Klimáčkovej dráme je to drobnokresba manželskej krízy, kde manželka postupne objavuje, že jej prenasledovaný manžel je súčasne spolupracovníkom vlastných prenasledovateľov. Zisťuje, že jej najbližší človek, manžel, donášal na jej otca, aby zasa on dostal možnosť zachrániť vlastného otca, odkázaného na lieky z kapitalistickej cudziny. Zisťuje, že možno aj vzťah s ňou bol v konečnom dôsledku iba účelovou spravodajskou kombináciou. To sú dilemy, morálne pasce, ktorými tak majstrovsky šachovali komunistickí príslušníci Štátnej bezpečnosti. Neštítili sa vydierať cez lásku k rodičom a ich záchranu vynucovať zapredaním vlastného svedomia. Tak to napokon vyjadruje jedna z replík divadelnej hry: komunizmus je cudzie slovo, ktoré znamená strach.

Scenár Viliama Klimáčka je kompaktný, zomknutý a ako taký sústredene a cieľavedome posúva jednu scénu k ďalšej, no súčasne dáva v prepracovaných dialógoch priestor, aby herci na javisku vycizelovali svoje vzťahy do príťažlivej dramatickej podoby.

Škoda, mimochodom, že aj Klimáčkov scenár zasiahol vírus napádajúci azda všetky slovenské divadlá: bezúčelne časté používanie najtvrdších vulgarizmov. Iste, jedno tvrdé slovo môže dej naozaj posunúť a vystihnúť dramatickosť chvíle, no ak ich je priveľa, svojou vnútornou agresivitou prekrývajú a zahmlievajú obsah dialógov. Paradoxné, že tento jav reflektuje aj jedna replika, ktorú sám scenárista vložil do úst svojich hrdinov: „Jazyková citlivosť ide ruku v ruke so zosurovením národa, ... čím sa ľudia primitívnejšie vyjadrujú, tým chudobnejší je citový život spoločnosti.“

K zosuroveniu spoločnosti prispel komunistický režim nesporne veľkou mierou. Aj preto je divadelná hra o ňom vlastne jedným veľkým konfliktom, ktorého hĺbku umocňujú sústredené herecké výkony hlavných protagonistov. Kukurov Michal je nervózny, rozpoltený hrdina, ktorého dobieha jeho vlastná, nevysporiadaná minulosť. Tá sa derie na povrch, aby rozložila dlhotrvajúci, zdanlivo tak pevný manželský vzťah. Presvedčivá je aj kreácia Vilmy Cibulkovej ako Aleny, jej zápasu medzi túžbou naďalej vrúcne milovať a túžbou odvrhnúť odhaleného zradcu, podozrivého z chladnokrvnej vypočítavosti už pri zakladaní vzťahu. Vzťahu, ktorý napokon nemohol neovplyvniť aj ich jediného syna Viktora, medika, rozhodnutého oznámiť dekanovi školy, že z nej odchádza. No zoči-voči nemu spácha pravý opak: požiada o vstup do komunistickej strany. Rodičom vysvetľuje – to je posledná veta predstavenia – že človek je povinný prežiť život čo najlepšie a že teraz bude chrániť on ich. Logiku strachu o seba a o druhých akoby syn zdedil od svojich rodičov. Škoda, že si na nich nevšimol, že život determinovaný strachom, život prežitý v morálnych kompromisoch, nemôže byť ten „najlepší“.

Lebo aký je to život, keď sa svedomie neustále hlási o slovo?