Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Betlehem: medzi Edenom a Getsemani

Číslo 4/2005 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 4933
 

Jozef Haľko
Betlehem: medzi Edenom a Getsemani

Pred niekoľkými rokmi prebehla médiami vskutku kuriózna informácia. Predavačky v rakúskych hypermarketoch sa prostredníctvom odborov obrátili na svojich zamestnávateľov, lebo už nevládali počúvať. Nevládali počúvať nespočetnekrát denne vianočnú pieseň Tichá noc. Žiadali, aby sa z reproduktorov ozývala zriedkavejšie, inak je neznesiteľná.

Takže Vianoce ako odrhovačka. Ako vyvanutý šláger, ako duchovná žuvačka nežiaduca hneď, len čo stratí chuť. Ako sacharín, sladký a nevýživný. Nestačí však hromžiť na konzumnú spoločnosť, zásluhou ktorej sa sviatky Ježišovho narodenia zvrhli na výnosný biznis. Nestačí kritizovať zneužitý advent, ktorý už dávno stratil svoju striedmu drsnosť ako predpoklad duchovnej plodnosti. A vôbec, kto vie, či sme dravým obchodníkom neprihrali na smeč, keď sme o Vianociach toľko kázali, rozjímali a písali v domnení, že čím budeme emotívnejší, náladovejší, čím „krajšie“ a „sladšie“ to všetko podáme, tým hlbšiu duchovnú stopu zanecháme aj v našich poslucháčoch. Stopu to nezanechá, iba ak zasa len „peknú“ spomienku. Ale zo spomienok sa žiť nedá. Lebo sprecitlivené a zromantizované Vianoce, to je azda najrafinovanejšia forma úniku od ich podstaty. Navonok sa totiž zdá, a v hĺbke duše sme o tom dokonca aj presvedčení, že naozaj oslavujeme. Iste, slávime narodeniny, zabúdame však na oslávenca. Na Božieho Syna. Stráca sa kdesi za výstavami betlehemov, za perníkovými súťažami, jasličkovými pobožnosťami, koledami a benefičnými akciami. To všetko je isteže pekné, dobré, legitímne. Lenže na skutočný betlehemský výjav dopadá tieň kríža. Iba z golgotskej výšiny sa mu dá lepšie porozumieť. Betlehem sa ako zlomový moment dejín najlepšie prejavuje práve medzi rajským Edenom a Getsemanskou záhradou, na duchovnom úpätí Lebečného miesta.

Lebo prvý advent, to prvé čakanie na Vykupiteľa, netrvalo štyri hektické týždne, ale celé veky od vyhnania z raja do prvej Tichej noci. Veď tam, pod edenským stromom poznania, prarodičia v tajomných hlbinách času zlyhali v poslušnosti voči Bohu. Siahli po zakázanom ovocí a narušila sa harmónia medzi nimi a ich Stvoriteľom. Vyhnanie z raja preto nie je topografický údaj, ale symbol odstupu medzi Bohom a človekom, ktorý sa od neho odvrátil. Ale Boh prisľúbil, že v plnosti časov príde Vykupiteľ, ktorý brány raja znova otvorí. V prísľuboch starozákonného adventu vyzrievali kontúry Očakávaného. Musel prísť nový, druhý Adam. Svätý medzi hriešnych. Svätý Boží, čo ako prvý v dejinách zomiera nie pre neposlušnosť, ale pre najradikálnejšiu oddanosť Božej vôli. Tak ako prvý Adam v záhrade Eden povedal svoje fatálne „nie“, tak v záhrade Getsemani druhý Adam, Ježiš Kristus, v zakrvavenom chvení vykoná zadosťučinenie: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ Tak sa strom poznania a neposlušnosti mení na strom kríža, na ktorom Ježiš svoje getsemanské „áno“ zavŕšil. Dokonané je. Brány raja sa otvárajú, chrámová opona praská. Od vrchu až dospodku.

Betlehemský výjav nestojí vo vzduchoprázdne ako osamelá koncoročná improvizácia, ale má pevné miesto medzi Edenom a Getsemani. Najprv Boh v Nazarete začal hniesť nového Adama z panenskej, nepoškvrnenej pôdy, z Márie. Zatienená mocou Najvyššieho odvetila: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ A potom Betlehem: Boží Syn, jestvujúci od večnosti, vstupuje do reality časnosti. Vianoce teda nemôžu, nesmú byť prázdnou romantikou. Nahradiť ňou sviatky Božieho narodenia je únik od ich podstaty. Svätokrádežný únik!

O to viac, že betlehemská scéna je predchuťou budúcich udalostí. Narodenie v jaskynnej maštali sa niekedy používa ako výhovorka pre neúctu k Ježišovi a k jeho sviatostiam. Vraj: „Veď aj Ježiš sa narodil v maštali.“ Isteže, ale narodil sa tam preto, lebo ho ľudia vyhostili, odmietli. Preto „osol, vôl a kravička“, o ktorých s takou ľahkosťou spieva jedna detská koleda, nesmú zostať ozvláštňujúcim doplnkom betlehemského výjavu, lež obžalobou: človek odmietol. Živočíšne teplo dobytka je úbohou náhradou ľudského tepla, ktoré žene vo vysokom štádiu tehotenstva ľudia odmietli poskytnúť. Ako to uvádza druhá kapitola Lukášovho evanjelia: v hostinci pre nich „...nebolo miesta“! Dobytok za jasľami teda predznamenáva všetky ďalšie spôsoby Ježišovho odmietnutia zo strany človeka: Herodesov vražedný pokus, chlad ťarbavých sŕdc nechápavých učeníkov, zmrazujúci cynizmus veľrady, existenciálna zima doliehajúca na obnaženého Ukrižovaného, dopľuvaného a zurážaného. Keby sa všetko toto nebolo odohralo, Betlehem by bol dodnes nepoznanou izraelskou osadou. Motív živočíšneho tepla maštale, biedneho zadosťučinenia za ľudské odmietanie, sa dodnes opakuje: rozšírený kult psov má, zdá sa, neraz nahradiť frustrácie ľudských vzťahov. Vymeňme betlehemské figúrky. Na ich miesto by sa vlastne mali s očistným zahanbením postaviť všetci, čo kedykoľvek kohokoľvek odmietli: bohatí, ktorí si nevšímajú živoriacich; oslovení, ktorí odmietajú vypočuť; autority, čo neslúžia, ale ujarmujú; alebo rodičia, ktorí miesto súrodenca dávajú svojim deťom psíčka.

S pozadím maštale výrazne kontrastuje onen „dôverný pár“, ktorý je na pozadí nemých tvárí symbolom hrejivej vnútrorodinnej intimity, zmierňujúcej zranenia vonkajších odmietnutí. Je symbolom rodín, ktoré svoje deti chránia pred chaosom multikulturálneho prostredia a blším trhom lacných ideí. Navyše, Máriu a Jozefa zoceľuje, že už majú za sebou svoju krízu – keď riešili Máriino nečakané tehotenstvo. Boli iba dve riešenia: odmietnuť, alebo navzájom sa prijať. Totiž pripustiť, uveriť a prijať, že do ich životov hlboko a zvláštne vstúpil všemohúci Stvoriteľ. Na pozadí betlehemského neprijatia vyniká niekoľkonásobné prijatie: Ježiša Mária prijíma pod srdce i do srdca a oboch potom prijíma Jozef. Hovoria málo, majú o čom mlčať. Ich aktívne mlčanie je kontempláciou tajomstva. V Márii a Jozefovi, sklonenými nad Bohom – Dieťaťom, akoby sa sprítomňovala každá rodina, ktorá do svojho stredu prijala tajomstvo; každý rodinný kruh, plný iskrivo dynamickej komunikácie, ktorý v pevných vzťahových súradniciach vedie k sebaidentifikácii, k sebanájdeniu, k vyváženej sebaistote. Jadrom každej rodiny je naozaj „dôverný pár“, dôverný vo vzťahu s Bohom i navzájom. Vianoce sú rodinným sviatkom nie kvôli koláčom a darčekom, ale preto, že hlavným darom je betlehemský výjav – ako najplnší model rodiny spoločne prežívajúcej tajomstvo. Škoda, ak sa stratí pod škatuľami... Doplňme betlehemské figúrky: patria sem všetky tie rodiny, ktoré pravidelne zažívajú zázrak každodennosti, každodennej vernosti, zodpovednosti v drobných rozhodnutiach.

Jozef v Písme mlčí, i tak je naplno „akčným hrdinom“. Komunikuje s Bohom a bez dlhých rečí koná. Prijme Máriu na Boží podnet, je pri nej, keď porodí Syna Najvyššieho. Prisľúbenému Božiemu Synovi našiel v atmosfére odmietania miesto pre narodenie. Táto betlehemská striedmosť je predobrazom ďalších udalostí, je začiatkom dlhšieho procesu, ako to naznačí Simeon v Chráme – aj Jozef sa dozvedá o mečoch, čo rania Máriino srdce. S ňou bude zachraňovať holý život dieťaťa emigráciou do Egypta, s ňou ho bude o dvanásť rokov hľadať v Chráme. Od práve dospelého Ježiša sa tam dozvie, že je Ježiš v „dome svojho Otca“. Nie, Jozef nie je vyretušovaný ružovkastý kmeť, ale príčinlivý, chlapský ochranca rodiny, ktorý má plné srdce Boha a plné ruky práce. Jozef zastupuje všetkých otcov rodín, ktorí v každodennej vernosti chránia svoje deti i ženy; ktorí sa s nimi a pred nimi nehanbia modliť; ktorí im každodenne zarábajú chlieb. Ktorí so zmyslom pre realitu vnímajú Božiu prítomnosť ako kľúčovú realitu. Ako zdroj sily a uskutočnenej zodpovednosti.

Mali o čom mlčať, aj Mária. Mlčať o tajomstve, ktoré v najhlbších rovinách svojho duchovného sveta vstrebávala a kontemplovala. Normálne dievča, normálna žena, normálna až do konca svojho života. V tom je krása a tajomstvo vtelenia: nie bombastika, nie mimoriadnosť, nie výlučnosť, ale normalita. Lebo najnormálnejší je človek, keď je svätý, prežiarený Duchom Stvoriteľa. Vtedy sa naplno stotožňuje s plánom, ktorý doňho zaštepil Všemohúci. Do tejto jednoduchej normálnosti chcel vstúpiť, narodiť sa Boh. Prečo sme túto normalitu obalili nánosom lesklej plytkosti? Tým sme z Vianoc spravili nostalgickú spomienku na minulosť, na „pacholiatko“ z Betlehema, voskové, moduritové, drevené, skrátka neživé. Spomienku na Betlehem, ktorý je ďaleko a dávno. Lenže práve svätá jednoduchosť Márie je výzvou prežívať Betlehem znova. Tu a teraz.

Chudoba Betlehema je aj pre Máriu predsieňou Golgoty. Tu Ježiša v chudobe porodila, tam ho bude vidieť v úplnej chudobe obnaženého zomierať. Tu ju a jej neznáme dieťa odmietli prijať do hostinca, tam ho odmietne veľrada a vlastný národ ako známeho majstra a učiteľa. Tu drží v náručí novorodenca, tam bude objímať Obetovaného. Tak jej sedembolestné materstvo vrcholí na Golgote, ale začína už Zvestovaním a narodením v Betleheme. Pokračuje Egyptom a nájdením v Chráme. Mária reprezentuje všetky matky, ktoré svoje materstvo prežívajú ako povolanie, ktoré v živote svojich detí kontemplujú tajomstvo ich života, ktoré sa nehanbia vyzrievať súbežne s dospievaním svojich detí. Reprezentuje matky, ktoré vzťah nenahrádzajú záplatou luxusu, ale ho prežívajú v komunikácii a zodpovednosti pred Bohom. To je cesta k Zmŕtvychvstaniu.

Ježišove rozpažené náručie na Golgote vyjadruje univerzalitu jeho víťazstva. Brány raja, zabuchnuté za prvým Adamom, chce otvoriť pre všetkých: „Odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Sľubuje: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“ Po zmŕtvychvstaní rozošle svojich verných „až na kraj sveta“.

Predobrazom nadnárodného dosahu jeho posolstva, jeho univerzálne zjednocujúcej sily bol príchod intelektuálov od východu. Nie groteskní, viacfarební „mágovia“, či „králi“ podľa dnešného chápania, ale vážni muži, rozjímajúci nad znameniami časov. Nasledovali hviezdu, aby ich doviedla ku skutočnej Hviezde, ktorá o sebe neskôr prehlási, že je skutočne „svetlom sveta“. Zažiari, keď sa po getsemanskom rozhodnutí bude modliť za svojich trýzniteľov, keď uprostred temnôt nenávisti a odmietnutia vyjadrí svoju nepodmienenú lásku.

Dary reprezentantov mimožidovskej civilizácie sú viac než izolované predmety, lebo sú to dary. Kým kadidlo, zlato a myrha samy osebe zostávajú symbolickými predmetmi, predkladané vo forme darov nadobúdajú význam vzťahu medzi darcom a obdarovaným. Darovať vlastnoručne maľovaný obraz je iste viac než po desiatykrát odovzdať putovnú bomboniéru. Navštíviť chorého osobne je iste vzácnejšie, než to odbaviť povzbudzujúcou esemeskou. Prísť z východu osobne a predložiť dieťaťu v jasliach zlato, kadidlo a myrhu presahuje čisto spoločenský rituál. Tým sa koná krok viery. Vyjadruje sa vzťah, postoj, vnímanie Narodeného.

Stúpajúci dym kadidla, ktoré sa z pozemského zdroja tajomne rozplýva vo výšinách, kopíruje dôležitú vzťahovú vertikálu medzi človekom a Bohom. Dym kadidla pred betlehemským dieťaťom hovorí o jeho nadprirodzenom pôvode, že je darom zhora, darom nebies, darom Otca. Najvnútornejšia povaha tohto symbolu je zahrnutá už aj do vzdialenosti, ktorú mudrci museli prekonať. Bez viery by bola pochabým výletom bez dostatočnej motivácie, totiž nájsť očakávaného záchrancu sveta. Vzťahová vertikála, predznamenaná dymom kadidla, sa o tridsať rokov najplnšie uskutočňuje na vertikále kríža: už nie dym, ale Ježišov spásonosný výkrik k Otcovi. Už nie tlejúci tymián, ale sám Kristus, „horiace ohnisko lásky“, spálený dokonale za hriechy sveta i každého jednotlivca. Satisfakcia za edenskú zradu, keď prarodičia naleteli nezmyselnej ponuke „byť ako Boh“. Dym stúpajúceho kadidla akoby mudrcom naznačoval novú Hviezdu: končí legitimita astrológie, začína definitívna éra personálneho svetla, Krista. Predkladať tymián je proces, ktorý sa bude uskutočňovať do konca vekov. Veď každý jednotlivec, ktorý sa v modlitbe povznesie k Bohu, vyjadruje svoje nasmerovanie zdola nahor. „Moja modlitba,“ uvádza žalm 141, „nech sa vznáša k tebe ako kadidlo…“

Kým darovanie kadidla je voľbou vzťahu, dar zlata je voľbou hodnôt. Vzťahovú vertikálu nahor stúpajúceho tymiánu vyvažuje horizontála zlata ako najvzácnejšieho a najtrvalejšieho základného meradla pozemských materiálnych hodnôt. Predložiť ho betlehemskému dieťaťu je gestom podriadenosti. Materiálneho duchovnému, ľudského Božiemu, stvorenia stvoriteľovi. V Edene sa zdalo byť tak zvodne príťažlivé „byť ako Boh“, sebestačný a nezávislý. Podriadením zlata Pánovi sa vyjadruje obrat: najvyššou hodnotou je predsa len Boh. O tridsať rokov bude Ježiš z kríža, hoci sám svätý a bezúhonný, v mene hriešneho ľudstva, frustrovaného mimo rajského spoločenstva s Bohom, volať „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil...?“ Zlato ako dar vyjadruje najvyššiu hodnotu, Boha, bezkonkurenčného popri akejkoľvek inej hodnote. „Milujem tvoje predpisy viac ako zlato,“ vyznáva žalm 119, „viac ako najrýdzejšie zlato, preto sa správam tvojimi príkazmi a nenávidím cestu klamstva.“ Zlato pred Boha kladieme dodnes. Vždy, keď sa na morálnych križovatkách života rozhodneme nezapredať svoje svedomie momentálnemu zisku; vždy, keď aj pod najväčším nátlakom volíme Božiu cestu. Azda najpovestnejšie novodobé predkladanie zlata sa odohralo v roku 1979, keď matka Tereza z Kalkaty prijala pri preberaní Nobelovej ceny mieru niekoľko miliónov švédskych korún. Ona toto „zlato“ položila pred Ježiša, pretavila ho na službu najnúdznejším. Ona verila, že v nich a s nimi trpí sám Kristus.

A práve utrpenie – a smrť ako jeho vrchol – symbolizuje tretí dar mudrcov od východu: myrha. Látka, ktorou zosnulých pripravovali na pochovanie. Tak sa myrha stáva akýmsi významovým priesečníkov dvoch predchádzajúcich darov, priesečníkom vertikály stúpajúcej modlitby a horizontály hodnotovej voľby. Lebo práve utrpenie pozemských kríz upriamuje k povedomiu pominuteľnosti materiálneho sveta a k hľadaniu iného, ktorý tento hmatateľný svet presahuje. Dôsledkom edenskej neposlušnosti bola smrť, zahŕňajúca aj každú formu bolesti, strádania, znechutenia a beznádeje. Narodením v Betleheme začína dramatická cesta nevinného medzi vinných; cesta poslušného medzi neposlušných. V Getsemanskej záhrade Ježiš toto utrpenie prijíma. Nie je to lacné gesto, ale tvrdé radikálne rozhodnutie. Kým hriešny človek slovo „ale“ zneužíva ako úvod k výhovorkám, Ježiš ním uviedol rozhodnutie utrpenie prijať. Prosí Boha, Otca, aby mu odňal tento kalich, ALE nech sa napokon predsa stane Jeho vôľa. Getsemanské rozhodnutie, dokonané na kríži, sa opakuje dodnes. Vždy, keď trpiaci svoje bolesti vnorí do Ježišových utrpení; vždy, keď v náročnej hodnotovej voľbe ponúkne Bohu svoju bolesť ako obetu za potreby sveta i jednotlivcov.

Najromantizovanejšou súčasťou štylizovaných betlehemov sú „pastuškovia“. Zabudnime na predstavu akýchsi bačov vyvalených pri žinčici. Aj na večerníčkového zapaľovača blikotavých hviezdičiek. Biblickí pastieri boli chlapi z terénu, zodpovedný za stádo, o ktoré sa všestranne starali, chránili ho pred šelmami púšte a sýtili na stále novších pastvinách. Boli to vodcovia, ochrancovia, živitelia v jednej osobe. Preto ich svätopisci tak často požívajú ako symbol. O nehodných pastieroch sa zmieňuje Jeremiáš, o nemúdrych Izaiáš, o dobrom pastierovi evanjelista Ján, keď cituje Krista: „Ja som dobrý pastier, ktorý dá život za svoje ovce.“ Pastieri pri jasliach Božieho dieťaťa – to je viac než nezáväzná sedliacka scénka. To je uznanie vodcov, že nad nimi je ešte jeden vyšší vodca. Uznanie pastierov, že aj oni majú pastiera. Uznanie vedúcich, že aj oni potrebujú byť vedení. Vymeňme betlehemské figúrky: zameňme ich všetkými ľuďmi vo vedúcich funkciách. Vedúcimi oddelení, riaditeľmi podnikov, šéfmi rezortu, špičkovými politikmi. Peklo na pracovisku či vojna vo svete sú vždy spôsobené tým, že vedúci sa nenechá viesť. Zbožštil svoju funkciu, a tak zabudol, že nielen pred ním sa mnohí zodpovedajú, ale i on sa zodpovedá. Je to metastáza diabolskej ponuky v Edene: byť ako Boh! To je prapodstata všetkých tyranií a totalitarizmov. Príchod vodcov, aby sa podriadili dobrému pastierovi, ktorý svoju úlohu poníma predovšetkým ako službu, sa opakuje aj v novodobých dejinách. Robert Schuman v pokročilom veku vyvliekol kríž na skutočnú jeruzalemskú Golgotu. A Karol Wojtyla po biskupskom povýšení preležal hodiny pred Bohostánkom Dobrého pastiera.

Bohostánok. To je to miesto, ten posvätný priestor v každom chráme, pred ktorým môže každý zažiť betlehemskú jaskyňu. Obdarovať ho s mudrcmi, podriadiť sa mu s pastiermi, a najmä – byť mu blízko ako Mária a Jozef.

Nie „akoby“, ale naozaj.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.