Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O mužovi a žene

Číslo 1/2011 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 1842
 

Rob Becker's Defending the Caveman - Jaskynný muž Roba Beckera. Hrá Jan Holík.

Do Bratislavy sa dostal divadelný hit, ktorý s veľkým úspechom prešiel mnohými scénami predovšetkým v USA, Kanade a Európe. Scenár autor dopísal v roku 1991 – a toto divadlo jedného herca, „one man show“, s obrovským úspechom obišlo divadlá v San Franciscu, Dallase, Washingtone, Philadelphii a Chicagu. Na Broadwayi ho uviedli v divadle Helen Hayes v marci 1995. Po tom, ako dosiahlo 399. reprízu, stalo sa najhranejším predstavením jedného herca na Broadway v histórii. Na počesť Beckerovho Cavemana vyhlásil starosta New Yorku Rudolph Giuliani 18. júl 1996 „Dňom jaskynného muža“ v New York City a 44. západnú ulicu premenoval na Caveman Way. Doteraz videlo predstavenia Cavemana niekoľko miliónov návštevníkov divadiel po celom svete.

Čo publikum k tomuto textu tak magicky priťahuje? Veď ide o osemdesiat minút hekticky deklamovaného textu bez prestávky – a s minimom hereckých akcií!

V Teatre Wüstenrot, kde som navštívil českú inscenáciu Jaskynného muža, ma čakala jednoduchá scéna – látkový horizont zavesený len pár metrov pred prvými radmi sedadiel evokoval zavretú oponu – a herec hral akoby pred oponou, na proscéniu. Toto riešenie vyvolávalo dojem, že vlastne ani tak nejde o divadlo – akoby len nejaký excentrik jednoducho preliezol cez rampu a začal ľuďom čosi rozprávať.

Takže čo to vlastne ľudí osemdesiat minút zabáva bez toho, aby sa čo len na okamih stihli nudiť? Caveman je štúdiou o rozdielnosti muža a ženy. Muža autor ústami svojho jediného interepreta (v našom prípade Jana Holíka), deklaruje ako lovca a ženu ako zberačku plodov. A hneď nato formuluje, ako táto predispozícia vstupuje do dejín ľudstva ako základný predpoklad všetkých vzťahov a konaní. Z muža zaostrenie pozornosti na „korisť“ (ktorou je preňho čokoľvek – a tak ako žaba nevidí to, čo sa nehýbe, muž nie je schopný venovať pozornosť dvom veciam naraz) robí schopného stopára, ale v sledovaní celkového kontextu naokolo sa prejavuje ako „kretén“. A práve s touto tézou herec po celý večer pracuje, potvrdzuje ju a jedným dychom spochybňuje. Veď k mužovi máme zaujímavý protipól, ktorý tiež stojí za zmienku: žena vďaka svojej neschopnosti „zaostriť na cieľ“ a neustálej „roztekanosti“ medzi rôznymi dojmami, ktoré naokolo „zbiera“, tiež nepôsobí veľmi inteligentne... Nuž a tieto skutočnosti autor ústami herca dokladá na mnohých príkladoch: ako sa nikdy nemôžeme dohodnúť pri rodinnom nákupe v supermarkete, pretože manželka „zberá“, poletujúc medzi regálmi, a manžel s výrazom barana „loví“ jedinú vec, ktorú si práve zaumienil; ako žena nikdy nemôže pochopiť, že muž „loviac“ ovládačom televízny kanál nedokáže zároveň odpovedať na jej otázku zvolanú z kuchyne, kde žena práve varí, umýva dlážku a súčasne vyučuje ich spoločné dieťa – a žena na základe toho mylne usúdi, že jej „kretén“ ju nemiluje; ako žena svojou prelietavosťou medzi „iks“ činnosťami de facto okupuje mužovu jaskyňu (byt), čím ho chce – ako sa zase mylne nazdáva muž – z jaskyne vytesniť.

Beckerove postrehy sú tak prenikavé a zároveň všeobecne platné, až má človek podchvíľou pocit, že keď text vznikal, musel Becker sedieť práve v mojej kuchyni a sledovať našu rodinu. Publikom sa šíria vlny súhlasu i nesúhlasu, spontánne – a veľmi zábavne – rozdelené na barytónové mužské a sopránové ženské reakcie.

Po celý večer plačete (od smiechu) nad sentenciami od autora, ktorý v čase, keď text písal, študoval históriu, sociológiu a psychológiu (!). A v úlohe katarzie prichádza napokon láskavé konštatovanie, že muž ako druh určite nie je „blb“ a žena ako celkom iný druh dozaista nie je „sliepka“, ale že každý z týchto „živočíšnych druhov“ len disponuje iným druhom inteligencie. A – koniec koncov – tieto dva modely sa môžu celkom dobre dopĺňať... Nuž a predstavenie sa končí krikom jaskynného muža, ktorý si vyprosí, aby mu niekto hovoril „kretén“.

Beckerov text Cavemana je nesmierne múdry, psychologicky prenikavý, neobyčajne zábavný, provokujúci i udobrujúci – a ťažko k nemu hľadať v ponuke súčasných dramatických textov paralelu.

Všetko, čo herec počas osemdesiatich minút na javisku potrebuje (sú to predmety, ktoré nejakým spôsobom symbolizujú, zviditeľňujú rozprávačov text – čosi ako pomôcky zo školského kabinetu), vložil režisér s výtvarníkom inscenácie do nákupného vozíka, ktorý zároveň evokuje „mentálny kôš“ dnešných „jaskynných ľudí“ vo veľkomestách. Herecké vstupy podchvíľou a pozvoľna „vtekajú“ do rozprávačského textu, keď herec stelesňuje muža i ženu, a hneď zase z rolí vystupuje, aby mohol na téme pracovať s odstupom.

Vynikajúceho plzenského herca Jana Holíka vydarene viedol mladý filmový a divadelný režisér Patrik Hartl, hudbu k predstaveniu vytvoril David Kraus. Treba vidieť!

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.