Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Smútok prázdnoty

Číslo 1/2011 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2793
 

Habermannův mlýn / Habermann (ČR/SRN/Rakúsko, 2010, 104 min.)
Réžia: Juraj Herz, námet: Josef Urban (podľa knižnej predlohy, 2001), scenár: Wolfgang Limmer, Jan Drbohlav, Juraj Herz, kamera: Alexander Šurkala, strih: Melanie Werwie, hudba: Elia Cmíral. Hrajú: Mark Waschke, Karel Roden, Hannah Herzsprung, Ben Becker, Radek Holub, Wilson Gonzales Ochsenknecht, Oldřich Kaiser, Jan Hrušínský, Andrej Hryc, Zuzana Kronerová a ďalší.

Ešte v časoch komunizmu sme raz spolu s Jánom Čarnogurským navštívili sestry Služobnice Ducha Svätého v Zlatých Moravciach. Stretli sme sa tam s pátrom Ernestom Bindáčom SVD, vzdelancom, politickým väzňom, sliezskym Nemcom. Rozprával nám o vysídlení 5 miliónov sliezskych Nemcov z Poľska a o zániku celej ich kultúry. Svoje rozprávanie zakončil slovami: „Poliakom sa ešte raz vráti pred tvár pravda o vysídlení sliezskych Nemcov z Poľska.“

Aká je pravda o vysídlení Nemcov zo strednej a východnej Európy? Druhá svetová vojna, ktorú začalo Nemecko, mala za následok na obidvoch stranách asi 73 miliónov mŕtvych. Po skončení vojny došlo k násilnému vysídleniu Nemcov z viacerých krajín. Odsun Nemcov z Československa, Poľska a Maďarska kodifikovali víťazné mocnosti v článku 13 Postupimskej dohody. Takisto Košický vládny program prvej povojnovej česko-slovenskej vlády deklaroval odňatie štátneho občianstva Nemcom (s výnimkou aktívnych antifašistov), čo potvrdil dekrét prezidenta republiky č. 33 z roku 1945. Takto bolo vysídlených z Poľska asi 5 miliónov Nemcov, z Čiech viac ako 2 milióny sudetských Nemcov, zo Slovenska asi 32 tisíc karpatských Nemcov a z Maďarska do 200 tisíc Nemcov.

Za komunizmu bolo ťažké verejne sa zaoberať touto témou. Výrazným zostalo len Vyhlásenie poľských biskupov v roku 1964: „Odpúšťame a prosíme o odpustenie“ adresované nemeckým biskupom. V 80-tych a 90-tych rokoch 20. storočia prebehla v Poľsku na túto tému živá diskusia, v ktorej zaznievali hlasy po nemecko-poľskom zmierení.

V Čechách sa v období komunizmu touto témou zaoberali viacerí intelektuáli, napríklad Petr Příhoda, Eda Kriseová, fotograf Jozef Platz a tiež slovenský historik žijúci v Čechách Ján Mlynárik. Na Slovensku v časoch komunizmu na túto tému neexistovala takmer žiadna diskusia. Po Novembri 1989 sa tejto témy dotkol prezident ČSFR Václav Havel. Slovenský parlament prijal vo februári 1991 Vyhlásenie SNR k odsunu slovenských Nemcov, v ktorom odsúdil princíp kolektívnej viny a vyzval „pamätníkov dávnych rozbrojov, vyhnancov, aj ich potomkov k podaniu priateľskej ruky“. V Maďarsku prebieha na túto tému občasná diskusia niekoľkých intelektuálov.

Posledným kultúrno-historickým počinom v Čechách je česko - nemecko - rakúska koprodukcia filmu Habermanův mlýn, ktorý sa v týchto dňoch premieta v slovenských kinách.

Príbeh filmu je v podstate veľmi jednoduchý. Nemec, podnikateľ Habermann, ktorý spravuje po generácie Habermannovský mlyn v Sudetoch, aj po pričlenení tohto územia k Nemecku, pristupuje rovnako k Čechom, ktorí u neho pracujú a bráni ich pred nacistickou zlovôľou, stelesnenou Sturmbannführerom Koslowskim. Po porážke Nemcov dochádza zo strany Čechov k pomste voči nim. Neujde jej ani ich ochranca, majiteľ mlynu Habermann, ktorého potupne zbijú, utopia a nakoniec spália.

Vo filme vystupujú na oboch stranách všetky typy postáv. Na nemeckej strane neľudský Koslowski, jeho opak Habermann a rovnako Habermannov mladý brat Hans, fascinovaný nastupujúcim nacizmom. Na českej strane majiteľ hotela Pospíšil, pripravený prežiť všetky režimy, bezhlavý odbojár Mašek, ale rovnako krásny typ horára Březinu.

Trochu divne pôsobí miestny nemecký katolícky kňaz, najmä v závere filmu, keď odporúča nacistovi Koslowskému, aby sa pokúsil cez Vatikán emigrovať do Argentíny. Nepočul som, že by Vatikán pomáhal organizovať úteky nacistických zločincov do Argentíny. A je tu ešte Jana, Habermannova manželka, krásna, milá a dobrá, so svojim vlastným židovským príbehom.

Základným problémom, ktorý film odkrýva, nie je len tento príbeh a všetko zlo, ktoré sa v ňom odohráva. Okrem vrážd, brutality a zloby je tu ešte otázka, čo to znamená, že z nejakého územia sú násilne odvlečení navždy ľudia jednej národnosti, jednej kultúry, ktorí tam po stáročiach žili? Títo ľudia tu od nepamäti žili, budovali svoje príbytky, kostoly, rodili sa, ženili, zomierali. Milovali sa i nenávideli, mali tu po generácie svoje korene, hroby, posvätné miesta. Stáročná prítomnosť ich života sa nakoniec zhmotnila, stala sa nevykoreniteľnou. Jej ticho, jej stopy, jej smútok sa už nedajú odstrániť. Nad všetkým týmto visí akási kliatba zloby a prázdnoty. A zostáva už len otázka: Čím sa dá toto prázdno zaplniť?

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.