Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kronikárove osobné dejiny

Číslo 1/2011 · Matúš Zubo · Čítanosť článku: 1656
 

Ján Rozner: Noc po fronte, Marenčin PT, Bratislava 2010, s. 262.

Živilo ho písanie: novinárčil, prekladal, písal literárne, divadelné a filmové kritiky. Vlastnej umeleckej tvorbe sa venoval len akosi pomimo. Aby po manželkinej smrti vyplnil normalizačnú samotu písal, i keď len do zásuvky. Na základe časti jeho pozostalosti sa nám po úspešnom diele Sedem dní do pohrebu (2009) dostáva do rúk už druhá knižka, plná voľne na seba nadväzujúcich poviedok a čŕt, takmer pamätí o živote pred rokom 1945, o dobe „keď sa zrútili svety a zase vyvstali.“

Asi každý z nás, ako tak pozná históriu rodnej dediny, či mesta. Lokálpatriotizmus je na Slovensku stále osobitým javom, no cudzia cudzina začína už v susednej dedine. Po prekročení hranice chotára dokáže takéto vlastenectvo, v priamej úmere so zväčšujúcou sa vzdialenosťou, neuveriteľne rýchlo chradnúť. Dajme tomu, taký Pondelok1, aj keď menom nielen slovenská rarita, sotvakto nájde čo i len na mape. Akosi prirodzene však očakávam, že v prípade histórie hlavného mesta by domáca úloha priemerného bibliofila z druháckej Vlastivedy dopadla lepšie. Pamätník Rozner vypísaným perom zmapoval časť „histórie, ktorá sa cez neho prevalila“, „Dejín“ Bratislavy, ktoré žil i tých, ktoré sa „tohto mesta dotkli len svojím cípom, trocha do neho drgli, štuchli.“ Ak Bratislavu poznáte hoci len z diaľky, Rozner vám pomôže známe miesta opätovne objaviť a vnímať úplne inak.

Bratislava bola pričasto nespravodlivo vnímaná ako periféria s provinčnými Prešporákmi. Rozner tento stereotyp, ani z lásky k svojmu mestu, nebúra. Dokáže sa s ním vysporiadať v súboji kontrastov a narážok. Autorsky náročný prístup je čitateľsky veľmi atraktívny, aj keď kladie vysoké nároky na vnímavosť a predchádzajúcu intelektuálnu prípravu.

Rozner nevedome alegorizuje pamäť a škatule so zbierkou exotických motýľov, ktorú v detstve s bratom dostali do daru. O motýle sa nikdy nezaujímali a škatule celé roky prehadzovali z miesta na miesto až sa v nich motýlie múmie postupne premenili na prach. A aj keď tvrdí, že „rozpomienky do takej diaľky môžu byť len zvyšky niečoho, čo sa nejakou náhodou zachovalo“ je zrejmé, že recyklované v umení tvoria spomienky súčasť fenoménu toho druhu, ktorý pretrvá aj obdobia pálenia kníh. Pri niektorých spomienkach sám rezignuje na skutočný zmysel fragmentov pamäti, ktorý sa „postupne rozsýpal medzi prstami, alebo ho možno iní ukradli na opitom fláme životom“, no univerzálnosť jeho príbehov je významným predpokladom na to, aby sa v nich našiel aj niekto ďalší a stali sa nadčasovým svedectvom.

Genius loci starej Bratislavy asi najskôr charakterizuje hrdosť zhmotnená v kľučkách pamätajúcich Napoleónov; anonymných svetobežníkoch na penzii; antikvariátoch/bohoľubých inštitúciách – hniezdach poslednej záchrany literárnych skvostov; spolupatričnosti multilingválnej komunity (sám Rozner spomína, že plynule rozprával ôsmimi jazykmi); klasických gymnáziách dovoľujúcich si aristokratický prepych – výučbu klasických jazykov; v uliciach, po ktorých sa prechádzali námorníci, nie veľmi tichý symbol spojenia mesta Dunajom, so všetkými morami sveta; v generačných kluboch – kaviarňach „aj v tých čo si to meno nezaslúžili“, kde platili „staré európske zvyklosti“ – čašník nosil ku káve aj pohár studenej vody; vo figúrkach a kuriozitách éry Schöne Náciho, či v roztrúsených fragmentoch mementa mori (zmieňuje štvrte lacnej zábavy v Podhradí, vojenský cintorín rakúsko-pruskej vojny/1866/ na mieste dnešného zimného štadióna).

S veľkým citom pre príbeh, rozprávanie, napätie i gradáciu Rozner vo svojich spomienkach trochu podvádza. Neponúka len čiernobiely odpočet všedných zážitkov. Neriskuje nudu. Dokáže obvyklosti, ktoré žijeme všetci a v každej dobe, podať tak, akoby ani netvoril text, ale akoby viedol rozhovor s matkou, otcom, Roznerom dieťaťom, Roznerom študentom, novinárom, nenásytným divadelným nadšencom, nestranným pozorovateľom predsunutých oslobodzovacích jednotiek. Z každého slova cítiť, že už vie rozhodne viac, ako povie.

Odstup, časový i priestorový (časť poviedok napísal v emigrácii v Mníchove), od prežitých udalostí mu umožňuje viac objektivity a nadhľad nad dobou, ktorú my poznáme len ako nekonečnú záplavu faktov, čísiel, dátumov, či elitný klub dejateľov. Jeho história Bratislavy je tým, čím v skutočnosti dejiny sú: spomienkami na udalosti, ktoré stoja za to, aby si ich zapamätal hoci len jeden človek, ktorý „to má za sebou“, ktorý to prežil. Rukopis vznikal takmer 45 rokov do roku 2005, čo spôsobilo, že zoradenie poviedok nie vždy rešpektuje chronológiu udalostí. Je však veľmi osviežujúce čítať o rovnakých udalostiach viackrát, ale vždy z inej perspektívy.

Rozner je profesionál a cvičené oko dedičného novinára (po otcovi) aj dôsledne používa. Čo sa zriedkakedy odpúšťa, má na veci i osobnosti svojej doby (Jesenský, Guderna, Ondrejov, Nedbal, Drašar, Karvaš a mnohí iní) vlastný názor, ktorý sa neostýcha povedať. Nedostatok sebacenzúry (ako neúprimnosť často zľahčujeme) pramení z faktu, že asi nikdy zápisky neplánoval vydať. Rozprávanie najmä o práci novinára a dramaturga Slovenského národného divadla končí hlboko v 60-tych rokoch. Pri opisoch dobových reálií sa nevyhýba paralelám so súčasnosťou:„Slovenská pravda, denník asi s takým obsahom, ako isté periodiká za Mečiarovej vlády.“

Ani v rodinných príbehoch nie je kronikársky banálny, aj keď neraz veľmi detailný. Jeden by povedal rozvláčny, ja tvrdím, že citlivý, systematický. Aj za takýmito scénami cítiť reflexiu historických svetových udalostí. Relatívne pokojné Roznerovo detstvo v prežívajúcej ružinovskej robotníckej kolónii a bohémske stredoškolské študentské roky scvrkla hospodárska kríza na nedôstojné prijímanie charity, šestákové doučovanie menej nadaných, ale za to šťastnejšie narodených rovesníkov, či kočovanie medzi domami, bytmi, bytíkmi a obydliami. Postupné zvlčenie Európanov neobišlo ani Krásavicu na Dunaji a slávnosti literatúry, divadla a džezu prehlušila demagógia najdôležitejších spoločenských udalostí novej doby – manifestácií za, či častejšie proti niečomu a niekomu.

Osudovo kontrastne voči ťažkému, no predsa normálnemu životu prvej sebavedomej republiky, pôsobí zlosť republiky len samostatnej. Kultúra zmiešaných manželstiev sa zrazu mení na sofistikovaný systém kást, každodennú selekciu, vylúčenie (Roznerove vysokoškolské ambície ukončili rasové obmedzenia), prenasledovanie, šikanu a buzeráciu. Verejný ostrakizmus žije v podvedomí i v protografitoch na dverách a múroch kandidátov na vysídlenie. Ľudia, celé rodiny miznú. Živelné prospechárstvo a servilnosť sa stávajú najdôležitejšími princípmi prežitia i dôkazmi lojality. Solidarita a spolupatričnosť sú násilne prekonávané slabosti podľudí. Eliminácia je výrazom pokroku a arizácia zmyslom spoločenských zmien. Zo starožitníctiev a chrámov literatúry sa stávajú starinárstva a záložne preplnené knihami, ktoré nemá kto čítať a ani im nikto nerozumie. Zlé svedomie dokáže nadlho zmrzačiť charakter ľudí i mesta. Ďalšie kategórie nespoľahlivých preto spoľahlivo putujú do zberných táborov, preč z očí i z mysle (Rozner, potomok zmiešaného manželstva Nemky a Žida, strávil druhú polovicu roka 1944 v Seredi). Pod strhnutými plagátmi predvojnovej eufórie odpadávajú stále väčšie kusy drobiacej sa omietky, spojenecké bombardéry zapálili Apolku, potopili lode s kolaborantmi utekajúcimi pred smradom pušného prachu do Viedne a skôr, ako vypadlo sklo aj z posledného okna, bratislavskí pozostalí zobytnili podzemie. Dôkazy morálnych, či osobnostných zlyhaní a hendikepov sa čierne na bielom váľajú pred vyrabovanými vládnymi budovami v centre mesta.

Prvá noc a Deň po fronte sú dve majstrovsky spracované črty – zlomové historické okamihy, ktoré síce trvajú krátko, ale menia všetko, každého a navždy, alebo aspoň kým nenastane „ráno nových časov.“

Osobné tragédie zďaleka nekončia poslednými výstrelmi. Aj keď Rozner vojnu prestal vnímať po prechode frontu Bratislavou, jej dôsledky sa prejavujú aj naďalej. Oslobodenie ďalších miest znamená príchod ľudí, s ktorých návratom už nikto nepočítal a ich miesto v priestore (práci, byte, na mape) už obsadili iní.

Ľudskú slabosť vo vyhrotených situáciách si otvorene pripúšťa aj Rozner, čím dokazuje, že jeho pamäť nie je selektívna. Opisuje svoje lúpežné výpravy do rozbombardovaného mesta s cieľom získať z rozbitých výkladov nedefinovanú vzácnu korisť. Nakoniec mu však svedomie dovolilo ukradnúť len písací stroj/osobnú vojnovú korisť z opustenej budovy Deutsche Partei.

Noc po fronte môže byť akýmsi zrkadlom prežívania, či cesty každého z nás. Ako budeme s odstupom rokov vnímať svoj život, hodnotiť udalosti, ktorých sme sa priamo zúčastnili, ktoré sme ovplyvnili alebo hoci aj tie, ktoré prešli pomimo? Nemusíme písať pamäti, dokážeme si však aspoň sami pred sebou priznať chyby a nerozvážnosti? Zdá sa, že to všetko Rozner, s čistým svedomím, dokázal.

Poučenie na záver ani nie je nutné, no posolstvo je čitateľné – ten kto sa z minulosti nedokáže poučiť je odsúdený na jej opakovanie.

Autor je historik, spolupracovník revue Impulz.



1 - Do roku 1964 samostatná obec, dnes súčasť Hrnčiarskej Vsi, okres Poltár.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.