Pád tisícročnej veľmoci

Číslo 1/2011 · Marek Babic · Čítanosť článku: 6810
 

Prečo zanikla Západorímska ríša?¹ Otázka zániku Západorímskej ríše zamestnáva celé generácie historikov, filozofov, sociológov a vôbec intelektuálov zo všetkých vedných odborov, ktorí sa zaujímajú o nevyhnutnosť rozkladu veľkých štátnych celkov. Táto otázka je zaujímavá nielen pre vedcov, ale aj pre širokú vzdelanú verejnosť. Veď v očiach mnohých ľudí predstavuje klasická civilizácia reprezentovaná hlavne Rímskym impériom akýsi zlatý vek umenia, literatúry i práva. Prečo teda nastal úpadok tisíc rokov budovanej antickej civilizácie? A nastal vôbec?

V staroveku bolo prípadov úpadku veľkých štátov niekoľko, či už išlo o civilizácie v Európe, Afrike alebo Ázii, ba i v strednej Amerike. Aj v modernej dobe existuje celý rad príkladov veľkých štátov, ktoré sa aj napriek svojej moci zrútili – Osmanská ríša, Habsburská monarchia, Britské koloniálne impérium, Hitlerova tretia ríša, Sovietsky zväz. Aj súčasné západné veľmoci ako sú USA, istým spôsobom aj Európska únia, si už najmenej posledné polstoročie kladú otázku, či aj ich neminie osud Ríma: „Je pre západnú civilizáciu nevyhnutné zakúsiť osud Ríma? Táto otázka je naliehavá, pretože odpoveď, ktorú na ňu dáme, bude určovať charakter našich vlastných skutkov. Existuje, ako sme už videli, jasná analógia medzi metódami, aké si osvojili autoritatívne štáty neskorej Rímskej ríše, a tými, ktoré používajú podobné režimy v modernom svete. V oboch vidíme požiadavky štátu položené vyššie ako šťastie a sloboda jednotlivca. V oboch môže šťastná menšina, pevne usadená v štruktúrach moci, využívať bohatstvo ďaleko vzdialené ostatným, pre ktorých je nedostatok a trápenie prirodzeným údelom.“²

Diskusia sa začala intenzívnejšie viesť odvtedy, čo Edward Gibbon vydal svoje monumentálne dielo o páde Rímskej ríše. Už v roku 1776, keď vyšiel prvý diel jeho Úpadku a pádu Rímskej ríše ponúkol zoznam možných príčin postupného úpadku najväčšej antickej civilizácie v západnom Stredomorí a pokúsil sa v duchu osvietenských princípov o zhrňujúcu odpoveď: „Avšak úpadok Ríma bol prirodzeným a nevyhnutným dôsledkom jeho nesmiernej veľkosti. Prosperita dozrela k začiatku jeho úpadku; a hneď ako čas alebo náhoda odstránila jeho umelú podporu, ohromná štruktúra sa zrútila pod vlastnou ťarchou. Príbeh jeho ruín je jednoduchý a zjavný; a namiesto skúmania, prečo sa Rímska ríša zrútila, mali by sme byť radšej prekvapení, že zotrvala tak dlho.“³ Nie všetkým záujemcom o rímske dejiny je príbeh rímskych trosiek taký zjavný a už vôbec nie taký jednoduchý, ako bol Gibbonovi. V priebehu 19. a 20. storočia sa z tejto témy stala malá veda s množstvom monografií, vedeckých článkov a konferencií usporiadaných po celom svete. Diskusia sa viedla a vedie raz na serióznej vedeckej úrovni, inokedy na popularizačnej báze a nezriedka sa zvrhne aj na rovinu recesie. Napríklad sú známe teórie o olovených vodovodných rúrkach, ktoré v Ríme spôsobovali postupnú degradáciu mentálnych aj fyzických schopností Rimanov, alebo teória o tzv. hyperthermii, čiže o vysokej teplote v kúpeľoch, ktorá zapríčinila impotenciu a neplodnosť mužských obyvateľov Ríma veľmi obľubujúcich každodenné trávenie času v horúcich priestoroch.

Dnes máme k dispozícii viacero rôznych koncepcií, resp. prístupov k problematike pádu „večného mesta“. Najprv treba pripomenúť, že tieto teórie odrážajú myšlienkové pozadie doby, v ktorých vznikali. Tak napríklad Gibbonove názory sú do veľkej miery poznačené osvietenským hnutím 18. storočia aj s jeho odmietaním kresťanského náboženstva ako tmárskeho fenoménu v dejinách. Nemecká historiografia v prvej polovici 20. storočia sa zase snažila ospravedlniť deštruktívnu úlohu germánskych národov a hľadala skôr civilizačné prínosy germánskych spoločností pre dejiny raného stredoveku. Ku koncu 20. storočia sa objavili nové pohľady na možný vplyv prírodného prostredia pri rozklade ekonomiky ríše, ako napríklad erózia pôdy v dôsledku masívneho odlesňovania a pod.

Z rešpektovaných vedeckých teórií, ktoré pretrvali kritiku desaťročí menujem aspoň tri, podľa mňa najznámejšie a najvplyvnejšie. Prvou je takzvaná Pirennova téza, ktorej autorom je belgický historik Henri Pirenne.⁴ V dvadsiatych rokoch minulého storočia podoprel rôznymi argumentmi názor, že Rímska ríša sa de facto nezrútila, ale v mnohých podobách pretrvala až do 7. storočia, keď nastal dôležitejší zlom v dejinách, ako bolo zosadenie Romula Augustula. Podľa H. Pirenneho mali najväčšiu zásluhu na páde antickej civilizácie na západe arabské kmene na čele s Mohamedom a jeho novým dobyvačným náboženstvom. Tým, že Arabi prerušili obchodné cesty v celom Stredomorí, definitívne zničili klasické obchodné cesty a s nimi aj zvyšok ekonomickej aktivity klasického sveta. Druhá, pomerne rozšírená teória hovorí o tom, že Západorímska ríša spáchala samovraždu a vlastne bola odkázaná na zánik už od samého začiatku svojej existencie. Hlavnými predstaviteľmi tejto tézy sú kultúrni historici Arnold Joseph Toynbee a James Burke.⁵ Odmietali názor, že sa Rím zosypal v dôsledku vonkajších faktorov, teda barbarských útokov. Rímska ríša bola od svojho vzniku založená na koristi z dobytých území, a keď nebolo možné získavať novú korisť, rútil sa celý rozpočtový systém, ktorý vlastne ani nikdy neexistoval. Nové dane sa uvalili na tých, ktorí im nemohli uniknúť, a naopak, tí, ktorí mohli poskytnúť najviac príspevkov do štátnej kasy, našli spôsoby, ako sa im vyhnúť. Tretia teória o páde Rímskej ríše je v dnešných vedeckých kruhoch azda najviac rešpektovanou a je aj všeobecne akceptovanou učebnicovou interpretáciou. Jej najznámejšími predstaviteľmi sú dnes Peter Heather, Peter Brown, John Bagnall Bury, Brian Ward-Perkins a mnohí ďalší. Podľa tejto teórie sa klasická rímska civilizácia na Západe zahubila zvonku, v dôsledku barbarských útokov a nepriateľských civilizácií, akou bola na východe sásanovská Perzská ríša. Svoje tvrdenia podopierajú jednak analýzou literárnych prameňov, medzi ktorými nechýbajú okrem latinských a gréckych ani arabské, hebrejské či dokonca čínske, jednak najnovšími archeologickými výskumami, ktoré každým rokom prinášajú ďalšie a niekedy aj prekvapivé poznatky. Všetci vyššie menovaní vedci sa zhodli na tom, že barbarské útoky spôsobili nenapraviteľný circulus vitiosus v celej štátnej správe od zmenšovania daní, k úbytku armády až k celkovému úpadku civilizačnej úrovne. Zástancovia tejto teórie tvrdia, že pád Západorímskej ríše bol nespochybniteľnou realitou a skutočnou katastrofou pre milióny rímskych obyvateľov neskorej antiky.

Vždy však pôjde o teórie, pretože chýbajú presvedčivé dôkazy o ekonomike a politike 5. storočia. Aj keď archeológia a ostatné historické vedy neustále napredujú v komplexnom skúmaní dejín neskorej antiky, stále je tu viac priestoru pre špekulácie a teórie ako pre nespochybniteľné a nevyvrátiteľné fakty.

Najlepším príkladom, ako sa dajú hľadať a interpretovať možné príčiny zániku Západorímskej ríše s jej klasickou civilizačnou úrovňou, je pasáž v knihe nemeckého historika Alexandra Demandta, ktorý sa podrobne venoval neskoroantickým dejinám. Demandt dal dohromady presne 210 termínov, ktoré sa od Gibbonových čias používali na vysvetlenie pádu Ríma.⁶ Nemecký profesor týmto možno chcel poukázať na urputné hľadanie niečoho, čo sa nedá nájsť, alebo na neuveriteľnú pestrosť a variabilitu ľudských pohľadov voči ťažko uchopiteľnému a tajomnému javu. Niektorí moderní historici sa uchýlili k akémusi skepticizmu a pochybujú, či je možné na základe malého počtu hodnoverných dôkazov prísť k nejakému objektívnemu záveru. Výstižne to definoval Roger Collins: „Inými slovami ide o jednu z tých tém, keď sa čitateľ dozvie viac o osobných predsudkoch daného historika ako o samotnej historickej realite, ktorú sa usiluje opísať.“⁷

Marek Babic, autor je historik, prednáša na Katolíckej univerzite v Ružomberku, venuje sa dejinám antiky a je autorom knihy Od antiky k stredoveku (Brno, 2009).