Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Fatima a Rusko

Číslo 1/2011 · Jozef Havran · Čítanosť článku: 4113
 

Koncom marca 2009 uplynulo už 25 rokov od aktu zasvätenia sveta a Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie pápežom Jánom Pavlom II., „pred sochou privezenou z Fatimy a v duchovnom spojení s biskupmi z celého sveta, ktorých na tento akt vopred vyzval. Na Námestí sv. Petra opäť zveril všetkých ľudí a národy Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu.“(1) O tomto zasvätení, v poradí už treťom vykonanom Jánom Pavlom II., podala písomné svedectvo samotná Lucia v liste z 8. novembra 1989 takto: „Áno, bolo uskutočnené tak, ako si ho priala Matka Božia 25. marca 1984.“(2)

Prvé zasvätenie vykonal pápež v Bazilike Santa Maria Maggiore 7. júna 1981 na slávnosť Turíc, mesiac po atentáte, ktorý na neho spáchal Ali Agca. Akt zasvätenia zopakoval rok po ňom vo Fatime, počas ďakovnej púte k Panne Márii za záchranu života. O akte zasvätenia v roku 1984 podal svedectvo aj biskup Pavol Hnilica SJ nasledovne: „V ten deň som sa prozreteľnostne ocitol práve v Moskve, inkognito, no v spojení s pápežom, odpovedajúc ne jeho želanie ako Pastiera a Otca, a zasväcoval som Rusko a všetky krajiny komunistického bloku Panne Márii. V hĺbke duše som zacítil, že týmto zasvätením Kristov vikár otvoril dvere Východu, práve on, ktorý na začiatku svojho pontifikátu zvolal na Námestí sv. Petra: „Otvorte brány Kristovi!“(3)

Iné, kurióznejšie svedectvo, biskupa Pavla Hnilicu odznelo v Medžugorí, kde 25. marca 1994 obnovoval zasvätenie sveta Panne Márii. Našiel si čas pre svojich krajanov zo stodvadsaťčlennej slovensko - moravskej výpravy. Záznam z rozhovoru s nimi začína takto: „Ja vás pekne vítam tu v Medžugorí, práve na taký veľmi pamätný deň pre celú Cirkev, a hlavne pre nás, v krajinách na Východe. Ako ste počuli, pred desaťročím Svätý Otec zasvätil Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Boh skrze Pannu Máriu žiadal už v roku 1917, potom znovu v roku 1929, aby pápež so všetkými biskupmi Jej zasvätili Rusko. Keby sa to bolo stalo v roku 1929 alebo hneď, bolo by sa predišlo druhej svetovej vojne. Žiaľbohu, táto žiadosť Panny Márie bola zanedbaná. Taliani hovoria, že lepšie neskoro ako nikdy, a tak toto zasvätenie bolo asi rezervované z Božej Prozreteľnosti tomuto Svätému Otcovi.“(4)

Poznámka o zanedbaní žiadosti Panny Márie nám nedala pokoj, až kým sme nevypátrali, že prvé platné zasvätenie pápežom sa uskutočnilo v roku 1942.


Z histórie úcty Máriinho srdca

Rýchlejšie sa rozširovala pobožnosť k Božskému Srdcu Pána. Sviatkom prvej triedy sa stala pobožnosť aktom pápeža Leva XIII. v roku 1889, ktorý o desať rokov neskôr aj slávnostne zasvätil svet Božskému Srdcu Pána.(5) Do kategórie najväčších sviatkov ho zaradil pápež Pius XI. encyklikou „Miserrentissimus Redemptor“ z 8. mája 1928.

Liturgický kult úcty Máriinho srdca začal svätým Jánom Eudesom (1601 - 1680), ktorý „pudený prekypujúcou láskou k Srdcu Ježišovmu a Máriinmu, bol prvý ktorý, nie bez Božieho vnuknutia, pomyslel na zavedenie ich liturgického kultu. On musí byť považovaný za otca, učiteľa, apoštola tejto útechy plnej pobožnosti“. (6)

Sviatok Nepoškvrneného Srdca Máriinho povolil pápež Pius VII. tým cirkevným spoločenstvám alebo diecézam, ktoré o to požiadajú. Zvláštne omše a cirkevné hodinky schválil Pius IX. v roku 1855.

S rozširovaním pobožnosti medzi veriacimi rástla aj snaha po zasvätení sveta Srdcu Máriinmu. Zasvätenie Matke Božej považoval už sv. Ján Eudes za doplnok pobožností k Srdcu Máriinmu, ktoré slávieval so svojimi rehoľníkmi. O postupnom vývoji tejto snahy sa môžeme dočítať napríklad toto: ... „túžba po zasvätení sveta Srdcu Panny Márie ožila po roku 1900. Zasvätenie bolo považované za nutný doplnok zasvätenia Božskému Srdcu. Ešte toho roku P. Alfred Dechamps SJ začal, so súhlasom tamojšieho arcibiskupa, kampaň v Toulouse za tým účelom a poslal do Ríma žiadosť vrátane milióna podpisov. V roku 1906, pričinením kardinála Richarda došla nová žiadosť so sedemstotisíc podpismi. V rokoch 1908, 1912, 1920 generálni predstavitelia eudistov zostavili nové zoznamy, do ktorých sa podpísalo veľmi mnoho biskupov a státisíce veriacich. Takmer všetky mariánske zjazdy propagovali toto hnutie a Lurdský zjazd (1930) s nadšením prejavil radosť nad žiadosťou o zasvätenie sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ktorú zostavili prítomní biskupi a doručili Jeho Svätosti Piovi XI. Dovtedy sa jednotlivé diecézy v rôznych častiach sveta zasväcovali v hojnom počte. Ale už v roku 1914, pri príležitosti medzinárodného eucharistického zjazdu v Toulouse, v meste Nepoškvrnenej Panny, poslali Piovi X. žiadosť, aby ráčil zasvätiť svet Srdcu Panny Márie. Žiadosť bola doručená pápežským legátom, vyslaným na tento zjazd. Svätý Otec odpovedal, že je vhodnejšie ponechať taký významný úkon nejakej čisto mariánskej slávnosti. Okolnosť čisto mariánska bola podľa plánu Božej Prozreteľnosti poskytnutá fatimskými zjaveniami.“(7)

Pápež Pius X. v auguste toho istého roku zomrel, približne dvadsať dní po začatí prvej svetovej vojny. Dávno predtým vedel, že sa k nej schyľuje, ale ani jeho nástupca Benedikt XV. zasvätenie sveta Máriinmu srdcu nevykonal.

Svet plný hriešnych kresťanov

V máji 1915 sa proti Rakúsko - Uhorsku a Turecku postavilo aj Taliansko, Rumunsko, Grécko a Portugalsko. Jednou z rozhodujúcich pozemných síl proti Nemecku a Rakúsko - Uhorsku bolo na európskom kontinente, okrem Anglicka a Francúzska, aj Rusko. Koncom roka 1916 Nemecko naznačilo, že uvažuje o možnosti mierových rokovaní. Prezident USA Wilson prejavil ochotu robiť sprostredkovateľa. Pokus stroskotal na neochote Nemecka urobiť prvý krok. Možno predvídalo blízku zmenu v pomere síl na východnom fronte, ktorá skutočne začala v nasledujúcom roku marcovou revolúciou v Rusku. Hneď na to, už v apríli 1917, vstúpili do vojny proti Nemecku Spojené štáty americké. Krátko potom, 13. mája začala v portugalskej Fatime séria šiestich súkromných videní troch detí, ktoré ešte nevedeli písať ani čítať.

Lucia, najmladšia zo siedmich detí v rodine Santosovcov, sa narodila v roku 1907. Jej najmilšími spoločníkmi boli bratranec František (narodený v roku 1908) a sesternica Hyacinta (narodená v roku 1910), taktiež poslední z jedenástich detí v rodine Martovcov.

Lucia už 8-ročná mala spolu s inými deťmi prvé tri videnia. Videli nejasnú bytosť nad korunami stromov. V roku 1916 Lucia, František a Hyacinta mali tri videnia anjela, ktorý ich zakaždým oslovil a pripravoval na budúce poslanie. V tom roku Lucia bola už po prvom svätom prijímaní, a teda primerane ovládala základy katolíckej vierouky. Anjel ich naučil zmierovaciu prosbu k Bohu na odčinenie urážok hriešnikov. Upriamil ich na úctu Ježišovho a Máriinho srdca a na vyprosovanie obrátenia hriešnikov. V tom čase bolo aj v Portugalsku mnoho hriešnikov, ktorí Bohu a Katolíckej cirkvi spôsobovali veľa neprávosti a urážok.


Hriešne Portugalsko

V Portugalsku sa do roku 1906 žiadnej politickej strane ani frakcii konzervatívcov a republikánov, nepodarilo získať parlamentnú väčšinu. Vnútorné rozpory vyvrcholili v roku 1907 a kráľ Karol I. (1889 - 1908) rozpustil parlament. Tým sa konzervatívnemu reformátorovi J. Francovi naskytla príležitosť vytvoriť vlastnú politickú stranu. Francova diktatúra vyvolala neúspešný pokus republikánov o prevrat. Odpoveďou bolo tvrdé prenasledovanie.

Vo februári 1908 dvaja republikáni spáchali atentát na kráľovskú rodinu. Kráľ a jeho mladší syn boli zavraždení. Osemnásťročný syn Manuel bol zranený, ale aj tak nastúpil na trón ako Manuel II. (1908 - 1910). Premiér J. Franco odstúpil a odišiel do exilu. Konali sa nové voľby, ale politická stabilita sa nedostavila.

Po republikánskej demonštrácii začiatkom októbra 1910 ozbrojené sily Portugalska odmietli zasiahnuť proti vzbúrencom na portugalských lodiach, ktoré zakotvili v lisabonskom prístave. Na druhý deň začali z lode ostreľovať kráľovský palác a kráľ Manuel II. s rodinou utiekol do Anglicka. Bola zostavená dočasná vláda Portugalska na čele s prvým prezidentom T. Bragom. V máji 1911 boli vyhlásené voľby do ústavodarného zhromaždenia, a to vypracovalo novú republikánsku ústavu. Ňou bola 21. augusta zrušená monarchia a nastolená prvá republikánska vláda v Portugalsku. Ústava zavádzala sekularizáciu štátu, zakázala vyučovanie náboženstiev v štátnych školách a nedovoľovala účasť armády na náboženských obradoch. Zaručovala robotníkom právo na štrajk a umožnila obsadzovanie pozícií v štátnej službe podľa zásluh. Republikánska strana Portugalska podporovaná hlavne mestským obyvateľstvom sa dlho netešila celonárodnej podpore. Umiernení sa z nej odčlenili a vytvorili Národnú republikánsku úniu, no aj tá sa po čase ďalej štiepila. Vládna nestabilita opäť narastala aj pod vplyvom odsúdenia činov vlády pápežom Piom X. a jeho výzvy katolíkom, aby vládu neposlúchali.(8)


Ľudová zbožnosť rozhodovala

V porovnaní s udalosťami v Európe súkromné videnia Panny Márie troch detí z osady Aljustrel príslušnej k farnosti vo Fatime vyvolávali spočiatku len zvedavosť alebo posmech najbližšieho okolia. Ale pamäť národa v tom kraji siahala prinajmenšom do roku 1385, keď deň pred sviatkom Nanebovzatia Panny Márie, kráľ Ján I. s neskorším národným hrdinom Portugalska Don Nuno Alvaresom Pereirom, s vojskom a s Máriinou pomocou porazili presilu vojska kastílskeho kráľa a zachovali tým nezávislosť, čo umožnilo rozmach Portugalska. Kráľ Ján I. dal postaviť monumentálny chrám Panny Márie Víťaznej s priľahlým kláštorom a zveril ho do opatery dominikánov. Boli to horliví ctitelia modlitby svätého ruženca, ktorú rozšírili do všetkých rodín kraja a ona v ňom pretrvávala po stáročia.

Deti modliace sa ruženec pred očakávanými videniami vždy 13. dňa v mesiaci, v prírodnom prostredí záveru peknej Doliny Iria, vzbudili pozornosť ctiteľov Panny Márie Ružencovej v okolitých farnostiach. Ich prítomnosť pri videniach rýchlo rástla, a ani po zavŕšení videní rásť neprestala, lebo správy o pribúdajúcich pozitívnych udalostiach sa, vďaka aj nepriateľskej tlači, rozšírili do celého Portugalska.

Neprikázané zhromaždenie veriacich pri modlitbe napomáha intenzívnejšiemu citovému prežívaniu osobnej dôvery v Boha. Prítomnosť iných ľudí posilňuje vieru, vôľu aj rozum. Jednotlivci nachádzajú riešenie svojich problémov, rozhodujú sa a zaväzujú vo svojom svedomí pre nápravu. Spúšťa sa prirodzený ozdravujúci mechanizmus tela i duše a dochádza i k spontánnemu ústupu chorôb. Prírodné prostredie je pre zhromaždenia vhodnejšie, ako často ponuré priestory kostolov, strnulá poloha tela, vydýchaný vzduch. Preto aj po ukončení videní, pútnici v Doline Iria nachádzali uspokojenie svojich duchovných potrieb a otázka vierohodnosti obsahu videní nebola pre nich naliehavá. Takou sa rozhodne stala pre duchovného správcu farnosti, biskupa diecézy a pre správu verejného poriadku.

V dusivej atmosfére obmedzenej náboženskej slobody bola počiatočná zdržanlivosť Cirkvi pochopiteľná. Úrady štátnej samosprávy postupovali tvrdo proti deťom aj pútnikom. Neprimerané prekážky mali však skôr opačný účinok. Napriek nátlaku na deti, aby sa priznali k podvodu alebo aspoň k fantazírovaniu, dokázali odpoveďami a správaním sa pri vypočúvaní vynútiť si rešpekt. Zotrvali vo svojej pravde a uchovali tajomstvo zverené im Pannou Máriou.

Bezprostrednou úlohou, ktorú od nej prijali, bolo prinášanie osobných obetí a utrpenia za obrátenie hriešnikov, modlitba svätého ruženca a rozšírenie zmierovacej pobožnosti k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie na prvé soboty v mesiaci, spojené so spoveďou a prijímaním. Vlastne išlo o priblíženie úcty Máriinho srdca k úrovni úcty Božského Srdca Ježišovho.

František a Hyacinta v decembri 1918 ochoreli na španielsku chrípku. Pre oboch nastal čas utrpenia z následkov chrípky, ktoré obetovali za hriešnikov a na zmierenie urážok Ježišovho a Máriinho srdca. František zomrel už v apríli 1919, jeho sestra vo februári 1920. Lucia sa na púti v Doline Iria naposledy zúčastnila 13. mája 1921. Potom odišla k rehoľným sestrám sv. Doroty vo Villare a zakrátko prestúpila k rehoľníčkam Blahoslavenej Pavly Frassinetti v španielskom meste Tuy, kam sa rehoľa, vyhnaná z Portugalska v roku 1910, uchýlila. Prijala rehoľné meno Maria Lucia dos Dolores t. j. od Bolestnej Matky Božej.

Počas niekoľkých nasledujúcich rokov vzrastajúci duchovný a hmotný úžitok z pútí prispel k opadnutiu hystérie štátnej správy a biskup leirijskej diecézy mohol organizovať nutné služby pútnikom, najmä chorým a starým ľuďom. Zvesť o fatimských udalostiach medzitým preletela hranice Portugalska a šírila sa po celom svete.


Národné púte a zasväcovanie diecéz

V roku 1925 sa v Portugalsku prehĺbili rozpory medzi republikánmi a monarchistami. Posledný z troch pokusov o zvrhnutie vlády bol úspešný. Generál Manuel Gomes da Costa, ktorý ho viedol, bez krviprelievania vstúpil 28. mája 1926 do Lisabonu. Trvalo skoro dva roky, kým sa záujmy predstaviteľov armády a politikov vyvážili zásluhou generála Fragoso Carmonu, republikána a katolíka. V roku 1928 bol zvolený za prezidenta republiky. Na post ministra financií vymenoval Antónia de Oliveira Salazara, ktorému museli sľúbiť absolútnu kontrolu výdavkov všetkých ministerstiev.

V útlaku Cirkvi nastalo uvoľnenie. Prejavilo sa to aj slobodnejším zveľaďovaním pútnického miesta.

V rokoch 1925 a 1926 mala Lucia súkromné videnia, ktoré jej pomohli spresniť praktické vykonávanie zmierovacej úcty Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. V decembri nasledujúceho roka na výzvu duchovného vodcu a so súhlasom Pána Ježiša zapísala prvé dve časti druhého tajomstva, ktoré Panna Mária zverila deťom pri treťom videní v júli 1917. Tretia časť tajomstva mala zostať naďalej utajená.

Duchovným osobám zverená druhá časť tajomstva, obsahuje žiadosť Panny Márie na zasvätenie sveta jej Nepoškvrnenému Srdcu. Tým sa otázka zasväcovania opäť stala aktuálnou vnútornou záležitosťou už nielen diecézy leirijskej, ako to vidieť pri príležitosti prvého i nasledujúcich okrúhlych výročiach fatimských videní. Jubileá priťahovali viac pútnikov a prerastali v oslavné i ďakovné národné púte (hlavne v máji a v októbri) na čele so stále významnejšími osobnosťami Cirkvi. Prispeli k tomu aj také udalosti, ako posvätenie krížovej cesty diecéznym biskupom v roku 1927, posvätenie základného kameňa budúcej baziliky evorským arcibiskupom v roku 1928, ale tiež zverejnenie pastierskeho listu diecézneho biskupa v roku 1930, ktorým na záver kanonického procesu skúmania videní komisiou, vyhlásil vierohodnosť fatimských videní a schválil povýšenie úcty Panny Márie Fatimskej.

„Portugalskí biskupi si vzali k srdcu želania, ktoré Panna Mária prejavila a pri prvom nápore ateistickej propagandy zasvätili svoje diecézy a celú vlasť Srdcu Panny Márie pri národnej púti 13. mája 1931. Zasvätenie slávnostným spôsobom obnovili pri púti v roku 1938, ktorá sa konala na poďakovanie za zažehnanie revolúcie. Pri tej príležitosti „plní úprimnej radosti a vďačnosti k nebeskej Matke za veľké a skutočne zázračné dobrodenie, že zachránila Portugalsko, podali Svätému Otcovi Piovi XI. spoločnú žiadosť, aby ráčil, len čo to uzná za vhodné, zasvätiť celý svet tomu istému Najčistejšiemu Srdcu, aby svet bol konečne vyslobodený z tak mnohých nebezpečenstiev, ktoré mu na všetkých stranách hrozia, a aby prostredníctvom Matky Božej zavládol Kristov mier v Kráľovstve Kristovom.“(9)

V máji 1931 viedol národnú púť kardinál patriarcha Dalla Costa a sám pri tej príležitosti zasvätil svoju arcidiecézu Máriinmu srdcu. V prejave vysvetlil, ako sa pozerá na také zasväcovania Máriinmu srdcu. ... „upozornil, že je nebezpečie, že by naše zasväcovania mohli byť len slovami, ktoré nič neznamenajú, ak nie sú sprevádzané tým, že zasvätíme Bohu svedomie, srdce, dušu, život. To znamená, že zasvätenie nie je len čítanie nejakej formulky, ale že je to program kresťanského života a slávny záväzok podľa toho programu žiť pod zvláštnou ochranou Panny Márie.“(10)


Portugalsko ďakuje

Minister financií António de Oliveira Salazar dosiahol rozpočtovú rovnováhu v ekonomike, zaviedol centralizovanú kontrolu financií, zlepšil príjmovú politiku a znížil verejné výdavky. Postupne získal podporu mladých portugalských intelektuálov, dôstojníkov armády a Cirkvi. Sympatizovali s ním príslušníci vyšších vrstiev, majitelia pôdy, podnikatelia a bankári. Po finančnej kríze za prvej republiky prišli hospodárske úspechy vzmáhajúcej sa ekonomiky.

Vláda generála J. Domingosa v júli 1932 odstúpila. V novej vláde sa stal premiérom A. Salazar. Dostal príležitosť realizovať svoju predstavu o novom štáte. V apríli 1933 bola prijatá nová ústava. Položila teoretické základy korporativizmu, ktorý podporoval záujmy hospodárskych a sociálnych skupín pred záujmami jednotlivcov. Salazar sa oprel o armádu a o Cirkev. Stál na čele vlády – exekutívy, ale získal aj legislatívnu právomoc. Kontroloval miestnu samosprávu a políciu. Bol lídrom Národnej únie, jedinej legálnej politickej strany v krajine. Ústava po prvýkrát priznala volebné právo aj ženám.

V Portugalsku zavládol autoritatívny režim charizmatickej osobnosti A. Salazara, ktorý od začiatku prezieravo nesľuboval blahobyt, ale ponúkal stabilitu. Z politiky odišiel až v roku 1968 v dôsledku úrazu a následnej mozgovej choroby.

V Portugalsku už od roku 1917 začal postupný obrat smerom k slobode. Kým v máji 1911, na margo zákona o odluke Cirkvi od štátu, odzneli v ateistických kruhoch hlasy, že „týmto zákonom Portugalsko behom dvoch generácií úplne odstráni katolicizmus, ktorý je hlavnou príčinou nešťastnej situácie“, pri veľkolepých oslavách 25. výročia fatimských udalostí sa verejne konštatovalo: „Kto by zavrel oči pred dvadsiatimi piatimi rokmi a teraz ich otvoril, nepoznal by Portugalsko. Nehovorme o obrode politickej, národnej a medzinárodnej. Veď je taká zjavná. Zmieňme sa skôr o obrode mravnej a náboženskej. Do škôl sa vrátilo meno Božie, kríže, vyučovanie náboženstva, náboženský život. Namiesto neblahého odlukového zákona je uzatvorený konkordát so Svätou stolicou a misijná dohoda. Portugalsko sa vrátilo ku svojim starým tradíciám národa križiackeho a misionárskeho.

Kto sa o to zaslúžil? Ružencová Madona, ktorá zostúpila z neba na „Zem Panny Márie“, na požehnanú horu fatimskú. A najprv si podmanila duše (môže sa povedať, že takmer celý národ tam priputoval, aby sa obrodil vo viere a láske). A potom Ona, Misionárka Božia sa pustila do všetkých krajov, klopúc na všetky dvere, navštevujúc všetky rodinné krby. Skoro všade jej otvorili a vieme, že kam vkročí Matka, tam prichádza Ježiš.“

Oslavy 25. výročia v roku 1942 trvali bezmála celý rok. Prekrývali sa s oslavou 25. výročia biskupského svätenia už tretí rok úradujúceho pápeža Pia XII. O oslavách podrobne informoval pastiersky list biskupov zverejnený vo februári.

Slávnostné zasvätenie celého národa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie kardinálom patriarchom a prítomnými biskupmi bolo 13. mája súčasťou pontifikálnej omše v bazilike Fatimskej Panny Márie. Záver osláv sa konal 31. októbra v lisabonskom chráme opäť pontifikálnou omšou kardinála patriarchu a všetkých biskupov, za účasti domácich i zahraničných hostí. Pápež Pius XII. sa spojil so slávnostným zhromaždením pomocou rozhlasového prenosu. Na konci príhovoru ... „zveril, odovzdal, zasvätil v túto tragickú hodinu ľudských dejín Nepoškvrnenému Srdcu Máriinmu nielen svätú Cirkev, ktorá trpí a krváca na toľkých miestach a v toľkých rôznych súženiach, ale aj celý svet, a menovite nevercov, rozkolníkov, – a celkom zvlášť Rusko, – v nádeji, že láska a ochrana Nepoškvrneného Srdca Máriinho urýchli víťazstvo kráľovstva Božieho, a že všetky národy, zmierené medzi sebou navzájom a s Bohom, budú Ju blahoslaviť, a že s Ňou z jedného konca zeme na druhý zanôtia večné Magnifikat slávy, lásky, vďačnosti k Srdcu Ježišovmu, v ktorom jedinom môžu obsiahnuť pravdu, život a mier“. (11)

Autor tak často citovanej knihy „Fatima volá“ dodáva: „Madona Fatimská výslovne žiadala zasvätenie sveta a zvlášť Ruska svojmu Nepoškvrnenému Srdcu. Zrejme posledné slovo o tomto zasvätení mohol povedať iba Svätý Otec. ... A on toto posledné slovo povedal 31. októbra 1942 na uzatvorenie jubilea zjavení a slávnostne ho zopakoval 8. decembra toho istého roka v Bazilike a na hrobe kniežaťa apoštolov. ... „Túžby miliónov veriacich sa splnili! Výslovné prianie Panny sa vo Fatime uskutočnilo! Vôľa Srdca Ježišovho, ktoré chce byť uctievané zároveň so Srdcom svojej Najsvätejšej Matky, sa vyplnila. Nepoškvrnené Srdce Máriino konečne začalo víťaziť, súc predzvesťou úplného víťazstva novej éry mariánskej. Svetový dosah fatimského posolstva je takto prakticky uznaný a vykonaný.“(12)


Tajomstvá

Viac pozornosti sme venovali fatimským udalostiam a ich vplyvu na politický a hospodársky vývoj v Portugalsku aby sme ukázali, ako Fatima zasiahla proti ateizácii portugalskej spoločnosti, prebudením a gradáciou ľudovej zbožnosti, vlny mariánskej úcty, národného uvedomenia a podpory zápasu kresťanských politikov o rozhodujúci vplyv na život v Portugalsku. Fatima pomohla život nielen obrodiť, ale aj pozdvihnúť a obohatiť. Rokom 1942 bola jej úloha splnená a uzatvorená bezo zbytku.

Na obsah a význam tretej časti druhého tajomstva sa pozeráme, ako na rozvitú víziu trestu, ktorá sa neuskutočnila v plnom rozsahu, pretože požiadavky Fatimskej Panny Márie sa splnili a Boh upustil od krajného potrestania sveta a s ním i Portugalska a Cirkvi.

Vráťme sa teraz k diskutabilnému výroku biskupa P. Hnilicu. Okrem doteraz uvedených faktov, musíme sa zoznámiť aj so záznamom druhej časti druhého tajomstva, ako je publikované v knihe (preloženej do češtiny) profesora Pápežského biblického ústavu v Ríme, o ktorú sa opierame. Autor v predhovore k piatemu vydaniu knihy objasňuje, že dostal k dispozícii texty napísané 34-ročnou Luciou na príkaz leirijského diecézneho biskupa v roku 1941. O tých textoch sa Lucia v liste diecéznemu biskupovi z 8. decembra 1941 vyjadrila takto: ... „Doteraz som urobila všetko, aby som utajila to, čo zjavenia Našej Panej na Cova da Iria mali v sebe najdôvernejšie. Kedykoľvek som bola nútená o tom hovoriť, snažila som sa len ľahko sa toho dotknúť, tak aby som neodhalila to, čo som si priala udržať v tajnosti. Ale teraz, keď ma poslušnosť k tomu zaviazala... hľa, predkladám všetko! A ja som ako kostra všetkého zbavená, dokonca i vlastného života, a umiestnená v múzeu, aby som pripomínala návštevníkom biedu a ničotu všetkého toho, čo je pominuteľné.“(13)

Autor nezabudol poznamenať, že medzi opisom na výzvu duchovného vodcu, urobeným vtedy 20-ročnou Luciou v decembri 1927 a textom „Dôverné dejiny Fatimy“ pre diecézneho biskupa nenašiel podstatný rozdiel.

A teraz už predmetná druhá časť tajomstva. „Pozdvihli sme oči k Panne Márii, ako keby sme ju žiadali o pomoc a ona nám povedala s výrazom dobroty a smútku. Videli ste peklo, kde končia duše hriešnikov. Pán ich chce uchrániť, a preto si praje, aby sa vo svete zakorenila pobožnosť k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Ak sa bude konať to, čo vám poviem, mnoho duší sa spasí a bude mier.

Vojna rýchlo skončí, ale ak neprestanú urážať Pána Boha, nebude dlho trvať a za budúceho pápeža (Pia XI.) začne iná, horšia. Keď uvidíte noc ožiarenú neznámym svetlom, vedzte, že toto je veľké znamenie, ktoré vám dáva Boh, že sa blíži potrestanie sveta za toľko zločinov, a stane sa tak vojnou, hladom a prenasledovaním Cirkvi a Svätého Otca.

Aby som tomu zabránila, budem žiadať zasvätenie sveta môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a zmierovacie sväté prijímania na prvé soboty v mesiaci. Ak bude plnené moje želanie, Rusko sa obráti a bude mier. Inak bezbožná propaganda bude vo svete šíriť svoje bludy, podnecujúc vojnu a prenasledovanie Cirkvi. Mnoho dobrých ľudí bude umučených. Svätý Otec bude musieť mnoho trpieť, niektoré národy budú zničené...“

Temnoty zahaľujú obzor... A hľa, lúč svetla: „Konečne moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“(14)

Koncom roka 1917 prinajmenšom správca farnosti vedel od detí, že im bolo dané tajomstvo, obsah ktorého nemohli zverejniť. Aj preto nebolo možné vykonať ihneď zasvätenie sveta a Ruska. Ani rok 1929 neprichádzal do úvahy, lebo až v nasledujúcom roku uznal diecézny biskup vierohodnosť fatimských súkromných videní. Odvtedy biskupi zasväcovali svoje diecézy najprv jednotlivo a v roku 1931 aj spoločne. Po nich vykonal zasvätenie svojej arcidiecézy aj kardinál patriarcha Portugalska. V roku 1938 po spoločnom obnovení zasvätenia diecéz a Portugalska, predložili biskupi spoločnú žiadosť pápežovi Piovi XI., aby aj on príležitostne zasvätil svet a Rusko Máriinmu srdcu. Pápež predtým v roku 1925 nariadil preniesť každoročnú obnovu zasvätenia Božskému Srdcu na slávnosť Krista Kráľa, aby sa láska Najsvätejšieho Srdca výraznejšie prepojila s tajomstvom Kristovej vlády. Akiste aj v prístupe k povýšeniu úcty Máriinho srdca šlo mu o jej hlbšie teologické zakotvenie a so zasvätením sveta Panne Márii nenáhlil, napriek ultimatívnemu rázu jej požiadaviek v Luciinom texte zvereného tajomstva.

A tak nepriame obvinenie pápežov Benedikta XV., Pia XI. a čiastočne aj Pia XII. z otáľania so zasvätením sveta a Ruska, ako to vyplýva z výroku biskupa P. Hnilicu, z otáľania, ktoré neprekazilo druhú svetovú vojnu, rázne odmietame. Veď Panna Mária nie je byrokrat! A keby bola, potom text jej požiadaviek by vykazoval znaky dokonalosti nebeského úradu. Ale nevykazoval, a toho si bola vedomá i samotná Lucia. Svedčí o tom opäť sám biskup P. Hnilica, keď v debate spomenutej na začiatku tejto úvahy povedal: „Keď mi ďalej sestra Lucia hovorila o zjavení Panny Márie vtedy v roku 1917, povedala: „Otče, keď nám Panna Mária hovorila o Rusku, boli sme ešte deti, nevedeli sme čítať ani písať. My sme nevedeli, čo to Rusko je. Po portugalsky sa Rusko povie Rusia, to je ako Lucia alebo Sofia, tak sme si mysleli, že je to nejaká hriešna žena, za ktorú sa treba modliť.“(15) Panna Mária pravdepodobne preto nepovedala deťom dokedy majú mlčať o druhom tajomstve, aby si ho najprv ujasnili a pochopili, čo v ňom vlastne žiada. A z rovnakého dôvodu im nepovedala dokedy najneskôr má pápež zasvätiť Rusko jej Nepoškvrnenému Srdcu.


Po zasvätení sveta a Ruska

Po zoznámení sa s vierohodným svedectvom o platnom akte zasvätenia sveta a Ruska pápežom Piom XII. v roku 1942, vynorila sa nám naliehavá otázka, či biskup P. Hnilica o tom akte vedel. Ak mu bol známy, prečo ho ignoroval? Ak o ňom nevedel, čím to bolo spôsobené? Našim jediným prameňom informácie je spomenutá kniha „Fatima volá“, ktorá vyšla v Prahe ako preložené dielo nákladom 4200 výtlačkov v roku 1948, v prvom a pravdepodobne jedinom vydaní. Pátranie po ďalších zdrojoch musí pokračovať. Ale už dnes nemôžeme neupozorniť na pozoruhodnú časovú zhodu istých udalostí, dovoľujúcu vysloviť závažnú mienku i presvedčenie.

V čase medzi prvým (rozhlasovým) a druhým, riadnym zasvätením sveta a Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie pápežom, čiže od 31. októbra do 8. decembra 1942, nastal významný obrat v Stalingradskej bitke v prospech Ruska, presnejšie Sovietskeho zväzu. Červená armáda 23. novembra dokončila obkľúčenie dvadsiatich dvoch divízií, spolu asi tristotisíc nemeckých vojakov a ich spojencov. V januári 1943 z obkľúčených vojsk padlo v boji stoštyridsaťsedem tisíc vojakov, deväťdesiatjeden tisíc bolo zajatých, z toho dve tisíc päťsto dôstojníkov a dvadsať štyri generálov, vrátane maršala Paulusa. Nasledovala víťazná bitka o Kursk a definitívny prelom na východnom fronte. Takmer súčasne s porážkou Nemcov pri Stalingrade nastal obrat aj v bojoch v Tichomorí, kde iniciatívu prevzali USA. A do tretice, nemecké a talianske vojská utrpeli ťažké porážky v severnej Afrike.

Stalo sa tak s Božou pomocou na príhovor Panny Márie Fatimskej? Možno tejto otázke sa potrebovala Vatikánska kúria za každú cenu vyhnúť, a tak asi uvalila embargo na šírenie informácie o dvoch aktoch zasväcovania pápežom Piom XII. Podobne nepríjemných otázok, a možno nepríjemnejších, by sa jej totiž dalo adresovať viac. Nemôžeme si odpustiť poznámku, že ak to bol zásah z neba do chodu vecí pozemských, tak Panna Mária dala najavo, že Nemecko považovala za väčšiu hrozbu pre Európu ako Sovietsky zväz. Všetkým, ktorí si priali a očakávali víťazstvo Nemecka v Sovietskom zväze, uštedrila dôraznú lekciu z politológie a kresťanskej morálky.

Sme presvedčení, že obrátenie Ruska v duchu fatimských udalostí sa začalo víťazstvom Sovietskeho zväzu v Stalingradskej bitke. Ale nielen Sovietskeho zväzu. Panne Márii bol zasvätený celý svet. Tvrdíme teda, že víťazstvom spravodlivosti v druhej svetovej vojne začalo aj obrátenie sveta. Všetky nasledujúce udalosti po vojne boli súčasťou novej Máriinej školy spolunažívania národov.

Pripomeňme si niekoľko najvýznamnejších udalostí povojnového života Európy a sveta. Neboli postupnými krokmi obrátenia sa, za ktorým sa rysovala nádej na vzrastanie mieru a väčšej slobody i sociálnej spravodlivosti pre všetky národy? Veď obrátenie sa znamená aj priznanie väčšej ľudskej dôstojnosti pred Bohom i pred ľuďmi každému a všetkým.

V apríli 1945 sa v San Franciscu stretli na rokovaniach zástupcovia päťdesiatich štátov s cieľom obnoviť zaniknutú Spoločnosť národov. Uzniesli sa na založení Organizácie spojených národov a už v októbri toho roku 51 zakladajúcich štátov podpísalo Chartu OSN. Bol to akt dobre vystihujúci túžbu národov po mieri a lepšom spolunažívaní. Cieľom OSN bolo: „Zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť, a pre tento cieľ robiť účinné opatrenia, aby sa predišlo ohrozeniu mieru, odstránilo sa jeho ohrozenie a potlačil každý útočný čin alebo iné porušenia mieru. * Rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov. * Uskutočňovať medzinárodnú spoluprácu riešením medzinárodných problémov, hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho alebo humanitného rázu a podporovaním a posilňovaním úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva. * Byť strediskom, ktoré by uvádzalo do súladu úsilia národov pri dosahovaní týchto spoločných cieľov.“

Následne v decembri 1948 Valné zhromaždenie OSN prijatím rezolúcie vyhlásilo „Všeobecnú deklaráciu ľudských práv ako spoločný cieľ pre všetky národy a všetky štáty za tým účelom, aby každý jednotlivec a každý orgán spoločnosti, majúc túto deklaráciu stále na mysli, snažil sa vyučovaním a výchovou rozšíriť úctu k týmto právam a slobodám a zaistiť postupnými opatreniami vnútroštátnymi i medzinárodnými ich všeobecné a účinné uznávanie a zachovávanie, ako medzi ľudom členských štátov samotných, tak aj medzi ľudom území, ktoré sú pod ich právomocou.“

Po zničujúcej vojne, v ktorej len samotné Nemecko premrhalo obrovské ľudské a materiálne hodnoty, a nič tým nedosiahlo, zneli predsavzatia národov poučených následkami svojej nerozvážnosti ako mocné a zaväzujúce slovo samého Boha a jeho nového Desatora. Lenže záujmy víťazných a porazených štátov podliehali v prvom rade neúprosnej logike povojnového usporiadania v Európe a obnovenia národných ekonomík.

USA sa stali prvou veľmocou sveta. V Európe mali kontrolu a vplyv na dianie v západných štátoch. Sovietsky zväz a ním ovládané satelitné štáty sa odmietnutím Marshallovho plánu uzatvorili pred USA. Trumanova doktrína prehĺbila vzájomnú nedôveru. V celom svete pokračoval zápas nižších sociálnych vrstiev za spravodlivejší podiel na spolurozhodovaní. Sovietsky zväz cez Informbyro (1947) venoval nadštandardnú pozornosť koordinácii komunistických a socialistických strán. Po Norimberskom procese (1945) a Parížskych rokovaniach (1947) sa nedôvera medzi západom a východom Európy vystupňovala v Berlínskej kríze (1949). Politika dostala ráz Studenej vojny (1947 – 1985), vznikli vojenské bloky. Charta OSN sa na oboch stranách porušovala a mier bol vážne ohrozovaný.

Tvárou v tvár tretej svetovej vojne museli zodpovední činitelia prehodnocovať reálnosť a spravodlivosť svojich krokov vo svetle Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Zároveň prebiehal proces dekolonizácie v Afrike, v Ázii a na Blízkom východe, ako aj ozbrojené konflikty vo viacerých krajinách. Protiváhu stupňovanému zbrojeniu na oboch stranách vojenských zoskupení vytváralo mierové hnutie na čele s osobnosťami svetového mena. Národy a ich vlády, pamätlivé dvoch svetových vojen, vedené pudom sebazáchovy ľudstva a svetlom zhora, rozhodli sa nakoniec pre koexistenciu, kontrolu zbrojenia a pre vzájomné rešpektovanie sa lepším poskytovaním základných ľudských práv na oboch stranách. Obrátenie sveta a v ňom i Sovietskeho zväzu pokračovalo.

Na odvrátení tretej svetovej vojny mala veľkú zásluhu Katolícka cirkev počnúc pápežom Jánom XXIII. K plodom II. vatikánskeho koncilu patril aj Katechizmus Katolíckej cirkvi. Pápež Ján Pavol II. ho zveril do užívania episkopátu v októbri 1992 v latinskej verzii. Pod záštitou Konferencie biskupov Slovenska prvé vydanie v slovenčine realizoval Spolok svätého Vojtecha v roku 1998. Toto dielo na prelome tisícročí sa mohlo stať najpredávanejšou a najčítanejšou knihou slovenských katolíkov. Pokiaľ si dobre pamätáme, nestalo sa tak. Pozornosť mnohých veriacich viac priťahoval náboženský bulvár, reprezentovaný časopismi typu MRosa.


„Fatimská karta“

Snažili sme sa pochopiť, prečo Panna Mária nežiadala zasvätiť svojmu Nepoškvrnenému Srdcu menovite Mexiko, Nemecko, alebo ktorýkoľvek iný európsky štát. Prečo práve Rusko? Veď všade bola približne rovnako „bezbožná“ situácia. Dospeli sme k presvedčeniu, že rešpektovala túžbu rímskych pápežov rozšíriť Brestskú úniu i na pravoslávnu cirkev v Rusku.

Na začiatku roka 1917, pádom samoderžavia vo februárovej revolúcii a ustanovením Dočasnej vlády, vznikla v Rusku nádejná situácia. Formu zriadenia po abdikácii cára malo vyriešiť novozvolené Ústavodarné zhromaždenie. Rusku sa otvárala cesta k parlamentnej demokracii. Udalosti motivovali pápeža Benedikta XV. vytvoriť už 1. mája zvláštnu kongregáciu pre záležitosti východných cirkví. Na prípravu pracovníkov za tým účelom založil Pápežský východný inštitút. Nádej svitla aj malému spoločenstvu ruských katolíkov východného obradu, ktoré založili koncom 19. storočia Vladimír Solovjev a kňažná Elisaveta Volkonská. V máji 1917 sa z cárskeho väzenia vyslobodil lvovský metropolita uniatskej cirkvi Ukrajiny a Bieloruska, Andrej Szeptycký. Na základe právomoci od pápeža Pia X. zvolal snem miestnej cirkvi, vyhlásil založenie exarchátu pre Rusko, a hneď aj vymenoval prvého exarchu, kňaza Leonida Fjodorova, ktorý sa už od roka 1907 zúčastňoval na unionistických kongresoch. Metropolita ho často posielal do Ruska, aby udržiaval kontakt so spoločenstvom ruských katolíkov.(16)

Panna Mária pravdepodobne pod obrátením Ruska myslela nárast konvertitov z pravoslávia na katolicizmus. Ak aj ona nie, určite si to želala Vatikánska kúria. Nádejná situácia však netrvala dlho. Najprv ňou otriasla októbrová revolúcia a neskôr ju zmrazilo zrušenie Brestskej únie v marci 1946.

Spomínané udalosti mali za následok aj zvýšený záujem o výklad druhého tajomstva fatimského posolstva; najprv prvých dvoch častí a s blížiacim sa prelomom tisícročí aj časti tretej.

Po druhej svetovej vojne, na politickej scéne Európy a v štáboch armád rýchlo narastala nervozita. Sovietsky zväz rozšíril svoje panstvo smerom na západ a nik nepochyboval, že horúčkovito pracuje aj na rozšírení arzenálu zbraní o atómovú bombu. V cirkevných kruhoch Portugalska mohla prevládať eufória nad bohatým ovocím fatimských udalostí. Nie tak v krajinách západnej Európy a vo Vatikáne. Prevládalo sklamanie, že Panna Mária, hoci aj zázračným spôsobom, nezasiahla proti Rusku. Málokto si uvedomil, že „ruský bezbožný komunizmus“ nepriamo núti celé ľudstvo k mravnej prevýchove a k odloženiu pokrytectva. Veď to, že komunizmus vôbec vznikol a zapustil korene v Rusku nebola vina len Rusov. Karol Marx nebol Rus. Rusi nezačali ani jednu z dvoch svetových vojen. Ak tie vojny boli Božím trestom, potom je celkom jasné, ktoré krajiny Božia spravodlivosť zasiahla najviac. Ale my si to nemyslíme. Boh nezosiela ani nevyvoláva vojny! Iba nič nerobí na ich odvrátenie, keď vidí žalostné ignorovanie jeho darov, rozumu a dobrej vôle, vo vzdelaných kruhoch ľudstva. A tak aj sklamanie „z nečinnosti“ Panny Márie bolo celkom bezdôvodné. Márne sa hľadala chyba vo výklade textu tajomstva a v platnosti procedúr zasväcovania sveta a Ruska.

Po mnohých rokoch príčinu výstižne pomenoval vo svojom pastierskom liste diecézny biskup Rudolf Baláž nasledovne: „Dnes, už v slobodnejšom svete, dostávam nejednu otázku: „Panna Mária predsa sľúbila vo Fatime obrátenie Ruska. Po páde predošlého systému sme si mysleli, že tá zmena čoskoro príde, ale Rusko je stále plné zloby. Ako tomu rozumieť?“ – Odpoveď je jednoznačná. Vyjadrím ju otázkou: „My kresťania súčasnosti už sme konvertovali? Už sme sa obrátili? Ak nie, prečo by sa malo Božím zásahom obracať Rusko?! Veď Panna Mária vo Fatime jedno podmienila druhým.“ Na mnohých miestach sveta ľudia poznajú Máriin odkaz, ale ho neplnia.“(17)

Pápež Pavol VI. pokračoval v ústretových krokoch Cirkvi voči svetu, najmä v tých krajinách, kde sociálne vrenie malo zjavné príčiny. Jeho ústretovosť nasledovali vojenské mocnosti v snahe vyhnúť sa krvavej konfrontácii. Nielen Sovietsky zväz sa pomaly vymaňoval z totálneho otroctva hriechu. Kapitalizmus tiež dostával ľudskejšiu tvár. V celom svete rozpútané vášne vrcholili a pozvoľna opadávali, aj keď na mnohých miestach ešte vznikali menšie ohniská násilia.

Nebol dôvod k spochybňovaniu plnenia prísľubu Fatimskou Pannou Máriou a k hľadaniu príčiny v postojoch pápežov. Posledná časť druhého tajomstva bola podľa nás vizuálnou ilustráciou (podobne ako prvá časť), kam až môžu dospieť následky odmietania viery v Boha. Každý človek, ale najmä prostoduchý ľud má vysokú potrebu magična. Chápeme, prečo mnohí ľudia medzi nami uprednostňujú adrenalínové interpretácie súkromných videní. Ale keď je ich veľa a vyvíjajú sústredený tlak, dokážu spochybňovať výroky autorít, autentickosť záznamov videní a posolstiev, a v konečnom dôsledku manipulovať s verejnou mienkou. Radi prehliadajú skutočnosť, že v súkromných videniach, pokiaľ varujú ľudí pred katastrofálnymi následkami hriešnosti, tak ponechávajú možnosť a odporúčajú spôsob, ako pozitívnym konaním ovplyvniť smerovanie spoločnosti, či celého ľudstva k záchrane. Aby „adrenalisti“ presadili svoje videnie pravdy, nutne musia zveličovať negatívne javy a tendenciu spoločenských procesov. Milujú výlučne katastrofické scenáre budúcnosti.

Napriek geometrickým radom rastúcemu počtu nových súkromných videní a posolstiev, plačúcich sošiek a iných pridružených javov po celom svete, na fatimské odkazy sa nezabudlo.

Počas púte vo Fatime v máji 1972, dostal taliansky kňaz S. Gobbi inšpiráciu založiť a rozšíriť Mariánske kňazské hnutie (MKH). Združovali sa v ňom kňazi, ktorí prijali výzvu Panny Márie a zasvätili sa jej Nepoškvrnenému Srdcu, s cieľom utvoriť jednotu s pápežom a Cirkvou a „pomáhať veriacim prežívať strastiplné časy očisty s dôverou a detinskou nádejou“. Dvadsaťpäť rokov prijímal cez vnútorný hlas poučenia a pokyny Panny Márie na rozkvet hnutia po celom katolíckom svete. Boli vydané knižne v mnohých jazykoch ako „Modrá kniha MKH“, aby sa hnutie stalo známym.

Raz večer v Miláne 13. mája 1987, deň pred odchodom do USA a Kanady, povedal vnútorný hlas S. Gobbimu: „Dnes si pripomínam 70. výročie môjho prvého zjavenia v chudobnej Cova da Iria vo Fatime, kam som prišla z neba, aby som vám priniesla svoje posolstvo o obrátení a záchrane. Udalosti nasledujúcich rokov boli súvislým potvrdzovaním toho, čo som vám predpovedala. Ľudstvo sa dostalo na vyprahnutú a studenú cestu nenávisti, násilia a stále viac sa šíriacej nečistoty, pretože odmietlo navrátiť sa k Bohu pokáním. Vojny nasledovali jedna za druhou a napriek podniknutým úsiliam sa vám dosiaľ nepodarilo obnoviť mier. Naopak, nikdy nebol svet taký ohrozený zničením seba samého, ako dnes. Nebolo dobrej vôle odpovedať na moju žiadosť o modlitbu, s ktorou som sa na vás obrátila, zvlášť o častú modlitbu svätého ruženca za obrátenie hriešnikov a záchranu mnohých duší, vystavených vážnemu nebezpečenstvu večného zatratenia. Tak moc hriechu zavalila svet a zlo sa všade rozšírilo ako hrozná rakovina. Hriech sa nepovažuje za zlo, naopak, ospravedlňuje sa a oslavuje ako dobro. Ľudia sa už nespovedajú. Žijú a zomierajú obvykle v smrteľnom hriechu a takto ide denne do pekla veľa duší, pretože sa nikto nemodlí a neobetuje za ich spásu.

Zo strany pápeža a všetkých biskupov ste neprijali moju žiadosť, aby mi zasvätili Rusko. Tak Rusko rozšírilo svoje bludy do všetkých častí sveta. Žijete v ľudstve, ktoré si vytvorilo novú civilizáciu, bezbožnícku a protiľudskú. Už niet lásky. Niet rešpektu k životu a majetku blížneho. Plamene egoizmu a nenávisti zahášajú semienka dobra, ktoré ešte klíčia v ľudských srdciach. Chudobní sú opustení. Maličkých klamete a živíte pokrmom otráveným pohoršeniami. Mladí sú ponechaní sami na seba a zvádzaní k predčasným skúsenostiam so zlom. Rodinné krby sú hanobené a ničené. Aké veľké je vaše spustošenie! Aká hustá je tma, ktorá vás zahaľuje! Do akej priepasti ste sa prepadli! Satanovi sa podarilo rozšíriť svoje kráľovstvo temnoty všade a vládne ako istý víťaz.

Ale teraz začínate prežívať, čo som vám predpovedala na posledné roky tohto storočia a čo je ešte uchované pod závojom tajomstva. Toto je môj čas. Po bolestných rokoch Satanovho triumfu začínajú teraz roky triumfu môjho Nepoškvrneného Srdca. Preto vás všetkých dnes vyzývam, aby ste sa pridali k môjmu úmyslu, aby ste prijali moje dielo lásky, ktoré ja sama uskutočňujem vo všetkých častiach sveta svojím Mariánskym kňazským hnutím. Na to používam teba, môj nepatrný syn, a privádzam ťa do všetkých častí sveta, i na miesta veľmi vzdialené, na novú a poslednú záchrannú akciu. Teraz nastanú veľké udalosti. Preto môj pápež vyhlásil mimoriadny mariánsky rok. Vstúpte teda do útočišťa, ktoré vám pripravilo moje Nepoškvrnené Srdce. Toto sú roky, v ktorých vás vyvediem z hlbokej priepasti tmy a zúfalstva na vrchol svetla, milosti a lásky, aby prostredníctvom môjho Nepoškvrneného Srdca zažiarilo na celom svete kráľovstvo môjho Syna Ježiša.“(18)

Meditácie S. Gobbiho, najmä pri jubilejných príležitostiach prvého a posledného videnia detí vo Fatime, dramatizovali prežívanie veriacich posledných desiatich rokov, končiaceho storočia. Používanie „fatimskej karty“ a slovníka apokalypsy, bez menovania osôb najviac škodiacich Cirkvi, by sa aj podľa kanonického práva malo posudzovať ako šírenie poplašných správ.

V čase veľmi blízkom prelomu tisícročí vrcholilo aj hnutie Vox Populi Mariae Mediatrici založené v USA (na Slovensku len podpisová kampaň), za vyhlásenie dogmy „Panny Márie Spoluvykupiteľky, Prostredníčky a Orodovníčky“. Zakladateľ, ThDr. M. Miravalle, profesor teológie a mariológie na Františkánskej univerzite v Stenbeuville (štát Ohio), vydal knihu a zozbieral 4,8 miliónov podpisov veriacich, biskupov i kardinálov za dogmu. V roku 1996 navrhol pápežovi Jánovi Pavlovi II. pre vyhlásenie dogmy rok 1998, zasvätený Duchu Svätému. Proti množstvu podporných hlasov veriacich a autorít Cirkvi stál záver komisie pätnástich teológov, ustanovenej z popudu Svätej stolice v roku 1996, na mariologickom kongrese v poľskej Čenstochovej. Komisia neodporúčala opustiť teologickú líniu II. vatikánskeho koncilu.

Ani kňaz S. Gobbi, podľa nás, nepodporil na pôde MKH svojou autoritou vyhlásenie dogmy. Niekoľkokrát síce vo vnútornom hlase začul prímenie Panny Márie – Spoluvykupiteľky, ale za rozhodné a smerodajné považujeme poučenie, ktoré S. Gobbi prijal a tlmočil vo Valdragone (Republika San Marino) 24. júna 1997: „Nechajte sa niesť v mojom Nepoškvrnenom Srdci na stretnutie s Ježišom Kristom, vaším Vykupiteľom, vaším jediným Spasiteľom. Ježiš Kristus je jediný Spasiteľ, lebo je večné Slovo Otca, vtelené v mojom panenskom lone, ktorý sa narodil, rástol a zomrel na kríži pre vašu spásu.“(19) Biskup P. Hnilica jednoznačne podporil vyhlásenie dogmy viacerými výrokmi. Za jeden z problematických považujeme výrok obsiahnutý v liste mariánskym ctiteľom pre pôstnu dobu 1995: „Matka Spoluvykupiteľka, Prostredníčka všetkých milostí a Advokátka je nová archa, ktorú sám Pán pripravil pre naše časy, aby priviedol do svojho útočišťa všetkých tých, ktorí si zvolia Ju ako jedinú kotvu spásy, a ktorí budú formovať ten nový Boží ľud, celý zasvätený Panne Márii a očistený od veľkého súženia.“(20)

My považujeme spásu za Božie dielo, v ktorom Ježiš má prvé i posledné slovo, ako dve nevyhnutné podmienky spásy: vykúpenie ľudstva smrťou na kríži a posledný súd každého jednotlivca. Posluhovanie Panny Márie Ježišovi a jej pomoc veriacim Cirkvi, kráčajúcim cestou kresťanskej náuky k osobnej spáse je veľkou milosťou, a za to jej Cirkev prejavuje dôstojnú úctu v liturgii a usmerňovaním ľudovej mariánskej zbožnosti.

Slovenskí katolíci asi vstupovali do jubilejného roka 2000 v očakávaní udalostí, ktoré najmenej desať rokov vytrvalo predpovedali kňaz S. Gobbi a biskup P. Hnilica. Časopis MRosa vyberal a uverejňoval najdramatickejšie vízie S. Gobbiho z jeho Modrej knihy MKH, a tiež rozhovory s biskupom P. Hnilicom, jeho listy a prejavy z návštev v mariánskych spoločenstvách, týkajúce sa hlavne fatimských udalostí a tajomstiev.

Vyvrcholenie sa čakalo na najvyšších miestach Cirkvi a v Rusku. S. Gobbi zaznamenal vnútorným hlasom poskytnuté informácie o cirkevnom slobodomurárstve, falošnom ekumenizme, o pláne „založiť jednu ekumenickú univerzálnu cirkev, vytvorenú splynutím všetkých kresťanských vyznaní, medzi nimi Cirkvi katolíckej“.(21) Biskup P. Hnilica napísal mariánskym spoločenstvám: ... „je prianím nás, mariánskych ctiteľov, aby Ján Pavol II. prešiel do dejín ako „pápež Spoluvykupiteľky“, vyhlásiac dogmu „Panny Márie Spoluvykupiteľky, Prostredníčky všetkých milostí a Orodovníčky“, ako to už predpovedali mnohé duchovné osobnosti.“(22)

Konečne sa začalo niečo diať. Na záver slávnostnej omše 13. mája 2000 vo Fatime, pri ktorej Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavené fatimské deti Františka a Hyacintu, kardinál Angelo Sodano oznámil rozhodnutie Svätého Otca zverejniť tretie fatimské tajomstvo. Zanedlho, koncom nasledujúceho mesiaca, tlačová kancelária Svätej stolice predstavila verejnosti štyridsaťstranový dokument „Posolstvo Fatimy“, pripravený Kongregáciou pre náuku viery. Naše Katolícke noviny, na pokračovanie, zoznámili veriacich so skráteným obsahom dokumentu počnúc číslom 28 z 9. júla 2000. Posledná časť dokumentu „Teologický komentár kardinála J. Ratzingera“ bola uverejnená v číslach 39 až 41, koncom septembra a začiatkom októbra.

Kardinál A. Sodano na otázku Katolíckych novín – „Prečo práve teraz, či až teraz, pápež zverejňuje toto tajomstvo?, – odpovedal takto: „Svätého Otca k tomu viedli hlavne dva dôvody. Po prvé, predpovede obsiahnuté v tajomstvách sa týkali dvadsiateho storočia a to sa už končí, je preto vhodné zverejniť ich, aby o tom vedeli aj veriaci. Druhým dôvodom boli mnohé mýty a skreslené interpretácie, rôzne falošné texty fatimského tajomstva, ktoré vnášali medzi veriacich škodlivý zmätok. Mnohí šírili, že hovorí o konci sveta. Boli dokonca takí, čo tvrdili, že najväčšou skazou pre Cirkev bol II. vatikánsky koncil, a že Panna Mária už vo Fatime pred ním varovala pápežov. Svätý Otec chcel spraviť koniec všetkým týmto falošným vysvetleniam a zameral našu pozornosť na to podstatné: výzvu na pokánie a obrátenie.“(23)

Nemenej významnou udalosťou bolo zhromaždenie biskupov v Ríme začiatkom októbra. Prišla takmer polovica z ich celkového počtu, aby okrem iného, na Námestí Svätého Petra spolu so Svätým Otcom Jánom Pavlom II., zverili všetkých ľudí a ich budúcnosť, Cirkev a celý svet materinskej ochrane Panny Márie. Text „Zverenia“ neobsahoval výraz „zasvätenie“, ani pojem „Nepoškvrnené Srdce Panny Márie“, tobôž nie „Rusko“ alebo titul „Spoluvykupiteľka a Prostredníčka všetkých milostí“. V texte boli pasáže v prísnom súlade s vieroukou Cirkvi, ako napríklad: ... „Keď ti zveril apoštola Jána a s ním deti Cirkvi, ba všetkých ľudí, Kristus nezmenšil, ale skôr zdôraznil svoje výlučné poslanie Spasiteľa sveta.“ ... „Ty si Nepoškvrnená, si priezračnosť, si plnosť milosti.“ ... „No spása, tak ako vždy – ó presvätá Panna – je celá a jedine iba v tvojom Synovi Ježišovi. Preto, Matka, podobne ako apoštol Ján, aj my ťa chceme zobrať do nášho domu, aby sme sa od teba učili pripodobniť sa tvojmu Synovi.“(24)

Privolávači vyhlásenia dogmy, apokalypsy a druhého Ježišovho príchodu neuspeli. „Fatimská karta“ bola odložená ad acta. A Rusko? Obrátilo sa?

V prvotnom zázname druhej časti druhého fatimského tajomstva sa žiada „zasvätenie sveta (Rusko sa nemenuje – naša pozn.) môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a zmierovacie sväté prijímania na prvé soboty v mesiaci“. Nekonkretizuje sa kto a dokedy to má urobiť. Následne sa sucho konštatuje: „Ak bude splnené moje želanie, Rusko sa obráti a bude mier.“ Obrátenie Ruska sa mohlo chápať aj ako len vedľajší účinok úcty Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, povýšenej na úroveň úcty Božského Srdca Ježišovho.

Neskôr bol záznam rozšírený o inšpirovanú konkretizáciu aktu zasväcovania, ale stále chýbala informácia, čo sa myslí pod obrátením, či pravoslávny krst ešte nepokrstených a vnútorné pokánie (obrátenie srdca) už pokrstených ale žijúcich v hriechoch, alebo ich hojné konvertovanie ku katolíkom východného obradu?

Domnievame sa, že táto neujasnenosť umožnila špekulatívne očakávanie neprimeraných účinkov fatimských udalostí v Rusku. Prvok neurčitosti pôsobí rovnako i dnes v súvislosti s mnohými súkromnými videniami a posolstvami po celom svete. Možnože prvok neurčitosti by si zaslúžil stať sa predmetom osobitnej štúdie.

J. Havran, apríl 2009

Použité pramene:

(1) Katolícke noviny, 27.8.2000, s.5
(2) tamtiež
(3) Katolícke noviny, č.11/1994, s.1
(4) MRosa, č.4/1994, s.6
(5) R. Luis Gonzaga da Fonseca S.J.: Fatima volá. 1. vyd. Preložil K. Pilík.
(Praha, Družstvo Vlast 1948. 206 strán), na str.199.
(6) tamže str.198.
(7) tamže str. 200 a 201.
(8) I.R. Grigulevič: Papežství 20. století. 1. vyd. Preložil J. Vančura.
(Praha, Svoboda 1981. 320 strán), na str. 109.
(9) viď (5) na str. 201.
(10) viď (5) na str. 198.
(11) viď (5) na str. 134.
(12) viď (5) na str. 197 a 134.
(13) viď (5) na str. 10.
(14) viď (5) na str. 31.
(15) viď (4) na str. 7.
(16) Vl. Soloviev: Rusko a všeobecná cirkev. Preložil J. Mastyľák.
(Trnava, Spolok sv. Vojtecha 1947. 322 strán), na str. 14.
(17) Katolícke noviny, č.19/1994, s.3
(18) Kňazom, najmilším synom Panny Márie.
(Bratislava, Mariánske kňazské hnutie na Slovensku 1991. 743 strán), na str. 557-558.
(19) viď (18), pokračovanie ku knihe, rok 1997, na str.1029.
(20) Fax biskupa P. Hnilicu pre pôstnu dobu 1995.
(Praha, Fr. Mráček nakl. Vérité 1995.)
(21) MRosa, č.12/2000, s.5
(22) P. Hnilica: Zjednotení zasvätením sa Presvätej Panne Márii. Rím 1995. (MRosa, č.5/1995.) (23) Katolícke noviny, 10.9.2000, s.7
(24) MRosa, č.10/2000, s.7

Copyright © 2005-2017 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.