Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Nedostal som povolenie

Číslo 1/2011 · Tomáš Gerboc, SVD · Čítanosť článku: 2709
 

(spomienka na arcibiskupa Bukovského)

„Nedostal som povolenie ...“ sú jedny z najznámejších slov arcibiskupa, diplomata, rehoľníka Spoločnosti Božieho Slova Mons. Jána Bukovského. Nikdy som ho nepočul povedať tieto slová veselo, a hoci po rokoch, nepripadali mu smiešne. Pri spomienke na chvíle zo začiatku šesťdesiatich rokov bol u neho i po dlhom čase viditeľný smútok a nepochopenie. No nie len to. Mali sme možnosť vidieť i jeho radosť, spokojnosť a pokoj, lebo vedel – na vlastné oči videl – že časy vlády jednej strany – tej červenej – sú už minulosťou.

Ján Bukovský, biskup Rímskokatolíckej cirkvi, mal už ako mladý možnosť spoznať svet. Možno nikdy netušil, keď v jeseni 1947 opúšťal Slovensko (resp. Československo), že do takto slobodného štátu sa skôr, ako o vyše štyridsať rokov, nevráti. Československo sa uzatvorilo svetu, ktorý sa mu otváral. Československo zatvorilo hranice, lebo chcelo chrániť svojich obyvateľov a paradoxne ich posielalo do väzenia. V Československu sa mal vybudovať nový, lepší, spravodlivejší a slobodnejší svet, no toto budovanie prinieslo desiatkam, ba stovkám ľudí dolámané ruky, vybité zuby, psychické zrútenie, či smrť. A tá mala podobu smrti posledného vandráka bez mena. Takéto bolo roky jeho – naše Československo.

Ján Bukovský (rodným priezviskom Fukna; priezvisko si zmenil v Spojených štátoch), bol rodákom zo Záhoria – z vtedajšej dediny Cerová-Lieskové. Narodil sa 18. januára 1924 rodičom Martinovi Fuknovi a Kataríne, rodenej Slávikovej. Okrem Jána, mali Fuknovci spoločne v manželstve ďalších päť detí, jedného syna a štyri dcéry. Základnú školu navštevoval Ján Bukovský v Cerovej. Po jej ukončení v roku 1939 sa stal študentom Misijného domu v Nitre – vstúpil do Spoločnosti Božieho Slova. Vtedy sa, tak ako na Slovensku (vznik Slovenskej republiky) aj v jeho osobnom živote odohrala veľká zmena. A tá ho sprevádzala celým životom. Bola to zmena, ktorej zostal verný až do konca – rozhodol sa pre život v reholi, pre život misie. Čakali ho štúdia na gymnáziu, ktoré zvládol bez problémov. Ako spomína prof. P. František Sirovič SVD na obdobie študentských čias, bol mladý Ján Bukovský dobrým a nadaným študentom. Čo o tom svedčí? I to, že neskôr, ako kňaz – diplomat plynule hovoril siedmimi jazykmi.

Popri základných štúdiách ho ako rehoľníka Spoločnosti Božieho Slova čakala i formácia. Najskôr to bol noviciát v Misijnom dome sv. Svorada v Nitre v rokoch 1943-45. V lete 1945 v Bratislave zmaturoval a na jeseň zložil prvé rehoľné sľuby. Po rehoľných sľuboch nastúpil na dvojročné štúdia filozofie v Misijnom dome Božského Srdca vo Vidinej. Filozofiu študovali verbisti vo vlastnom dome, prednášajúcimi boli taktiež pátri verbisti.

Bohoslovci Spoločnosti odchádzali po štúdiu filozofie na teológiu do zahraničia – najčastejšie do Ríma. Ján Bukovský vtedajšiemu provinciálovi na Slovensku, P. Jánovi Fajkusovi SVD, predniesol žiadosť, v ktorej uvažoval o možnosti štúdia za morom – v severoamerickom Techny, štát Illinois. Ako napísal vo svojich spomienkach, chcel sa stať profesorom angličtiny, ktorú by potom prednášal a vyučoval svojich spolubratov na Slovensku. Do Techny vycestoval v novembri 1947. V tom čase tam boli traja rehoľníci z Československa – dvaja zo Slovenska a jeden z Moravy. Jazyk sa naučil, ale na Slovensko sa už Ján Bukovský nevrátil.

Po roku, keď československé úrady žiadali jeho návrat a nechceli mu predĺžiť víza, urobil to, čo najlepšie mohol. Najlepšie pre Spoločnosť, pre Cirkev. Isto však nie najlepšie pre seba. Ján Bukovský takto, dalo by sa povedať, obetoval seba. Nevylial krv, ako to urobili mnohí kňazi a rehoľníci v nasledujúcich rokoch v Československu, no isto precedil slzy. Neuposlúchnutie úradov ho odlúčilo od rodiny, priateľov, spolubratov, od Slovenska. Prišiel o pas, prišiel o občianstvo. Päť rokov bol človekom bez štátnej príslušnosti, bez občianstva. Nemal pas a nemal domov.

Prišiel i päťdesiaty rok. Rok, ktorý definitívne prevrátil život Cirkvi v Československu. Zatvorené semináre, väznení kňazi a biskupi a ako zavŕšenie – zatvorenie kláštorov a väznenie rehoľníkov a rehoľníc.

Systém, ktorý mal priniesť, ako sľuboval, pokoj a mier, slobodu a lepšie časy sa prejavil voči Cirkvi naplno. Priniesol nepokoj a strach, mobilizáciu represívnych zložiek štátu, obmedzenie slobody pre tisíce ľudí a nejasnú budúcnosť. Jedno bolo vtedy asi každému jasné – začali ťažké časy.

Ján Bukovský zložil v Techny svoje večné sľuby v Spoločnosti Božieho Slova (1949) a 3. decembra 1950 prijal kňazské svätenie. Ostal v Misijnom dome s možnosťou študovať biblické vedy a neskôr prednášať adeptom kňazstva v rehoľnom seminári. I preto odišiel do Washingtonu, kde na tamojšej Katolíckej univerzite ukončil štúdium získaním licenciátu z teológie (roky 1950-52). V roku 1952 sa vrátil do Techny a začal prednášať úvody do Písma v rehoľnom seminári (roky 1952-54). Po dvoch rokoch odišiel opäť na štúdia, tento krát do Ríma, kde na Biblicu (Pápežskom biblickom ústave) pokračoval v ďalšom štúdiu Písma. To ukončil v roku 1956 licenciátom z exegézy a jeho „misiou“ sa opäť stal seminár v Techny. Špecializoval sa na preklady zo starých biblických jazykov – hebrejčiny a gréčtiny.

Po viacerých rokoch prednášania v seminári odišiel Ján Bukovský v roku 1963 do Európy, keď strávil jeden rok v Ríme ako sabatický. Tu mal možnosť, vďaka práve prebiehajúcemu koncilu, stretnúť slovenských biskupov, viacerých priateľov a známych z obdobia štúdií a formácie.

Neporovnateľná blízkosť z Ríma k vlasti, oproti priam obrovskej vzdialenosti z Techny, ale i túžba vidieť rodinu, matku, ho priviedli k myšlienke na návštevu Československa. Nie ľahko, no predsa sa mu podarilo vybaviť víza.

Jednou z túžob Jána Bukovského bolo i odslúženie primičnej sv. omše v rodisku, i keď po trinástich rokoch. Ako ťažko sa podarilo vybavenie víz na vstup do Československa, o to ťažšie bolo získať štátny súhlas na odslúženie sv. omše. S týmto už Ján Bukovský neuspel. On, ako i celá jeho rodina, sa museli uspokojiť s tým, že svoju „primičnú“ sv. omšu slúžil počas Vianoc v roku 1963 pri bočnom oltári, počas slávnostnej sv. omše miestneho kňaza.

Ako sám arcibiskup vo svojich spomienkach uviedol, práve tieto súvislosti a okolnosti mu veľmi pomohli. Vďaka nim pochopil „tvrdosť“ systému a „poriadku“, ktorý vtedy panoval v jeho vlasti.

Po dvoch týždňoch „dovolenky“ pri rodine a „slávení“ primičnej sv. omše, Ján Bukovský opustil Československo. Vrátil sa do Ríma a niekoľko mesiacov na to, i do Techny.

Naďalej pôsobil ako prednášajúci v seminári. Toto miesto zastával až do roku 1967, keď bol menovaný za rektora Misijného domu. Nebol ním však dlho. V roku 1968 opäť opustil Techny a odišiel pracovať na Generalát Spoločnosti ako generálny radca a admonitor generálneho superiora Spoločnosti Božieho Slova. Vtedajším generálom bol John Musinsky SVD, po rodičoch taktiež Slovák.

Ako začala diplomatická „kariéra“ Jána Bukovského? Možno podobne, ako otca biskupa Hnilicu. Ján Bukovský napísal po svojom návrate z domova správu. Bola to správa jednoduchá a uvádzala pomery a stav Cirkvi v Československu, ktoré spoznal počas svojej návštevy. Adresovaná bola štátnemu sekretárovi Mons. Chelimu. Od podania tejto správy, ktorá ukrývala hlboké a ťažké posolstvo, boli Ján Bukovský a Mons. Cheli v kontakte.

Koncom funkčného obdobia generálneho radcu Spoločnosti bol Ján Bukovský oslovený ponukou pracovať ako tlmočník na Štátnom sekretariáte Vatikánu. Jeho konkrétne zadelenie malo byť v skupine, ktorá mapovala situáciu a viedla rokovania s krajinami strednej Európy, ktoré boli pod vplyvom komunizmu. Isto sa mu pripomenuli slová: „Potrebujete povolenie ... a to nedostanete ... to vám nedáme.“ Ako vnímal slobodnú Cirkev v neslobodných pomeroch, ktoré nielenže neboli ľudské, boli priam scenárom samého diabla? Ak by sme sa pokúsili vcítiť sa do tejto pozície, do života kňaza s takouto skúsenosťou – asi by každý začal boj. Boj vnútorný, a kto by mohol, i vonkajší. Bol by to boj o pravdu s protivníkom – lžou. Boj o spravodlivosť proti neprávosti. Boj o čistotu viery, keď by bolo protivníkom bohapusté klamstvo a zahmlievanie. Bol by to „boj o život“ Cirkvi. Boj, ktorý stál ozaj mnohých v Československu, a nielen v Československu i život.

Predstavení rehole súhlasili a Ján Bukovský sa stal v roku 1972 tlmočníkom – spoločníkom na rokovaniach, diplomatom. Nezastával najvýznamnejšie posty, avšak spolupráca v takejto skupine bola pre neho dobrou školou a možnosťou na uskutočňovanie misie. Inej, akú si mohol vysnívať, ale i časy a pomery boli úplne iné.

Ak sa pozrieme na vtedajšiu politiku Štátneho sekretariátu Vatikánu, známu pod termínom „Ostpolitik“, ešte i dnes je ťažké zhodnotiť, čo všetko, a za akú cenu, sa dosiahlo. Bola „východná politika“ Vatikánu úspešná? Nakoľko napomohla Cirkvi v komunistických štátoch? Neboli to viac ústupky, ako zisk? Na vyhodnotenie týchto otázok, a mnohých ďalších, si ešte budeme musieť počkať.

Ján Bukovský bol spoločníkom, ako sa sám nazval. Nebol spoločníkom hocikoho. Dlhé roky strávil po boku veľkých mužov – kňazov, biskupov a kardinálov – diplomatov, ktorí sa starali o Cirkev v strednej a východnej Európe. Tá v tej dobe, môžme povedať, dopĺňala na svojom „tele“ to, čo možno ešte chýbalo Kristovmu utrpeniu (porov. Kol 1,24).

Kardináli Casaroli, hlavný predstaviteľ, Cheli a Poggi, či biskup Colasuonno boli roky na čele „Ostpolitik.“ Boli to veľkí muži diplomacie Vatikánu a dnes môžeme povedať, že ich úsilie, námahy a nepochybne i obety, priniesli, aspoň z časti, i úspech. Možno nebol viditeľný hneď, časom sa ukázal. Mali predsa jedinú snahu – napomôcť Cirkvi v komunistických štátoch.

Táto politika sa nevyhla ústupkom. Možno neboli vždy dobre zvážené, možno neboli vždy ani dobre pochopené. Mnohí jej vyčítali už len to, že Cirkev – Vatikán vedie s bohapustým komunizmom dialóg. Nepochopiteľné? Čo iné však bolo možné? Čo iné sa dalo urobiť, aby sa pomohlo miestnym Cirkvám?

Cirkev v Československu bola jednou z takýchto Cirkví. Situácia, v ktorej sa v tej dobe nachádzala, nebola optimistická. Po viac ako dvoch desaťročiach „budovania komunizmu,“ boli niektoré biskupstvá bez biskupov (na Slovensku začiatkom sedemdesiatych rokov všetky!) a nie všetci vikári, ktorí spravovali diecézy mali schopnosti ich viesť. A už vôbec nie v tak zložitých podmienkach.

A tak, za jeden z úspechov môžme pokladať menovanie nových biskupov, resp. aspoň nových vikárov – i keď boli niektorí z nich aj naďalej, viac či menej, servilní režimu. Bolo to málo? Zdá sa, že Cirkev v Československu očakávala viac. Oveľa viac.

Členovia vatikánskej diplomacie, niekedy len Ján Bukovský sám, prichádzali na rokovania so zástupcami Československa s požiadavkami. Tieto sa týkali slobodného pôsobenia Cirkvi v štáte, čo sa vnímalo azda najviac v zásahoch do činnosti biskupov a vikárov – a teda celkového chodu diecéz. Kritizovaná bola i (ne)možnosť slobodného štúdia na bohosloveckých fakultách (napr. tzv. numerus clausus), potreba štátneho súhlasu, sľub vernosti štátu, Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris (ZKD PiT), či slobodné pôsobenie reholí. Potrebou sa javilo zriadenie Slovenskej cirkevnej provincie, nezáujem, či až odpor zo strany štátu bol však zjavný.

Pokiaľ ide o ZKD PiT, jeho činnosť bola nežiaduca, ba skôr škodlivá. Jej „náplň“ a organizácia ponúkala priestor i kňazom, ktorých záujmom bolo budovanie vlastného postavenia a kariéry. To spôsobovalo problémy nielen oficiálnej Cirkvi a jej predstaviteľom – biskupom, ale i Cirkvi podzemnej. Záujmom a osobným rozhodnutím pápeža Jána Pavla II. bolo ZKD PiT zaradené na „index“, ktorý vznikol po 2. marci 1982, keď bolo vydané vyhlásenie Quidam episcopi (Vyhlásenie posvätnej kongregácie pre klérus o niektorých združeniach a hnutiach zakázaných kléru). Na tomto vyhlásení sa podieľal i neskorší kardinál, v tom čase biskup Jozef Tomko, ako to Františkovi Mikloškovi pri osobnom rozhovore uviedol Ján Bukovský. Vatikán dal takto najavo jednoznačný postoj k hnutiam a spolkom, ktoré úzko prepojovali cirkevnú i štátnu moc. Žiaľ, ako sa zdalo, prišiel neskoro. Takéto vyhlásenie malo, aspoň pre Československo, prísť minimálne o 20 rokov skôr.

Dôležitou otázkou, pre vatikánsku politiku a diplomaciu, bolo pôsobenie podzemnej Cirkvi v Československu, ako aj jej tajných biskupov. Na Slovensku tajne pôsobil biskup Korec a Dubovský. Vedelo sa o činnosti biskupa Korca, ktorý napomáhal predovšetkým tajnými kňazskými vysviackami. Okrem neho, agilne no nežiaduco, pôsobil tajný biskup Davídek v českej časti republiky. Biskupi boli požiadaní (nie len spomenutí, ale všetci tajní biskupi pôsobiaci v Československu o ktorých sa vedelo), aby na čas, ktorého dĺžka nebola definovaná nesvätili kandidátov kňazstva. Poslom týchto správ bol práve Ján Bukovský, ktorí sa s nimi stretol osobne. Toto boli delikátne a ťažko riešiteľné skutočnosti. Nik zo spomenutých biskupov nebol pre Vatikán na jednej úrovni s Davídkom, ako to spomína i samotný Ján Bukovský. Prvotným cieľom tohto zákazu bola snaha zastaviť biskupa Davídka v jeho činnosti – svätení kňazov i biskupov. Vyriešenie tohto problému malo napomôcť oficiálnej Cirkvi, ktorá mala výhrady voči činnosti tajného biskupa Davídka (kardinál Tomášek sa v korešpondencii s Vatikánom vyjadroval na jeho adresu iba negatívne), ale i Cirkvi podzemnej. Jeho „zásluhou“ bolo v českej časti republiky vysvätených niekoľko biskupov a desiatky kňazov. V podzemnej Cirkvi na Slovensku bolo toto rozhodnutie Vatikánu vnímané a prijaté s rozpakmi. (viď. KOREC, J. CH.: Od barbarskej noci. Na slobode. kap. Stretnutie s Johnom Bukovským).

Dvadsať rokov pôsobenia Mons. Jána Bukovského vo Vatikáne pri rokovaniach s komunistickými krajinami znamená na jednej strane jeho najvýznamnejšiu profesnú časť života. Na strane druhej práve toto obdobie jeho života bolo a je vnímané všeobecne ako značne kontroverzné, práve pre už spomenuté problémy.

František Mikloško, v rozhovore s biskupom Bukovským, ktorý sa uskutočnil po páde komunizmu, položil arcibiskupovi i otázku, na ako dlho videl Vatikán možnosť existencie komunizmu vo svete. Odpoveď biskupa Bukovského bola prekvapujúca. „Tak na sto rokov.“ Vatikán vnímal komunizmus ako organizmus, ktorý má svoju mladosť, zrenie a postupné starnutie. Z tohto hľadiska politika Vatikánu, zdá sa, nesmerovala k priamej konfrontácii. Jej snahou bolo zabezpečiť život Cirkvi v tej ktorej krajine, v čo najširšej možnosti pôsobenia.

Ak by sme sa na takúto politiku pozreli z pohľadu tajnej Cirkvi, no nie len jej, bolo viditeľné, že takáto štátna politika rozkladá sebavedomie miestnej Cirkvi a len spomaľuje, i tak postupujúcu likvidáciu Cirkvi cez štátom „riadený“ úbytok kňazov.

Spomenuté problémy nevyčerpávajú úplne činnosť diplomatov z okruhu kardinála Casaroliho. Môžu však byť ukážkou pôsobenia Cirkvi v Československu plného problémov, ako jednej z krajín postihnutých komunizmom v polovici dvadsiateho storočia.

Keď v roku 1989 padol komunizmus v krajinách, ktoré mali pod patronátom na Štátnom sekretariáte vyššie spomenutí kardináli a biskupi, táto časť sekretariátu ukončila svoju činnosť. I Ján Bukovský, kňaz, rehoľník Spoločnosti Božieho Slova ostal, dá sa povedať „bez práce“. Nie nadlho.

Už nebolo potrebné zvádzať boj s komunizmom na diaľku, potrebou sa však stalo obnovenie riadnej činnosti miestnych Cirkví v postkomunistických krajinách. K normálnym pomerom okrem miestnych biskupov patrí i nuncius – veľvyslanec, ktorý v štáte zastupuje Vatikán, Svätého Otca.

Ján Bukovský bol vtedajším pápežom Jánom Pavlom II. určený za nuncia do Rumunska. Súčasťou jeho menovania za nuncia bolo i ocenenie vo forme biskupskej hodnosti. Jánovi Bukovskému bola zároveň pridelená hodnosť titulárneho arcibiskupa Tabaltského. Obe menovania boli zverejnené 18. augusta 1990.

Biskupské svätenie prijal, ako rehoľník Spoločnosti Božieho Slova, ešte z rúk kardinála, ktorému dlhé roky robil „spoločníka“. Kardinál Casaroli ho vysvätil 13. októbra 1990 v Bazilike svätého Petra v Ríme. Spolusvätiteľmi boli kardináli Sodano a Colasuonno.

Novým pôsobiskom, miestom, ktoré mal biskup Bukovský posväcovať, sa stalo Rumunsko. Túto krajinu poznal dobre, v rokoch 1975-90 vykonal do Rumunska viac ako dvadsať ciest. Poznal krajinu, pomery, miestnu Cirkev, ktorá sa pomaly dostávala do normálnych pomerov, v ktorých mohli ako biskupi, tak i kňazi a veriaci, slobodne vyznávať svoju vieru.

Veľkou úlohou, ktorá bola z časti i splnená, bolo vytvoriť (a možno by sa skôr dalo povedať vybojovať) pre gréckokatolíkov podmienky, ktoré by im zaručili bez obmedzení vyznávať vieru, slúžiť liturgiu, mať kňazov a biskupov. Taktiež návrat majetku, predovšetkým chrámov, jednoducho a konkrétne povedané – žiť s Bohom.

Arcibiskup Bukovský ako nuncius nepobudol v Rumunsku dlho. V roku 1994, koncom decembra, bol Svätým Otcom menovaný za nuncia do krajiny, v ktorej povstal komunizmus vo svojej ničivej forme. Rusko bolo krajinou, ktorá bola, a stále je poznačená snahou o násilné presviedčanie ľudí, že jestvuje niečo viac, ako človek. Tým niečím však nie je Boh, je ním politický systém. Vtedy to bol komunizmus.

Pôsobiskom nového nuncia bolo od januára 1995 Rusko. Ako sám po menovaní uviedol, poznal dejiny krajiny, poznal jej ťažkosti, no prevažne z čias obdobia komunizmu. Táto nová misia bola výzvou. Výzvou k práci, výzvou na rozsievanie semena, z ktorého mohla a i povstala nová žatva.

Život v Ruskej federácii mal v tom čase viacero zvláštnych charakteristík. V krajine sa za desaťročia podstatne znížil počet veriacich a bol v nej nedostatok kňazov. Predovšetkým ale nebolo kostolov, v ktorých by sa mohla slúžiť najväčšia modlitba veriacich – sv. omša. Tieto zabrala pravoslávna cirkev alebo miestne úrady. Pre celú Ruskú federáciu boli v čase nunciovho príchodu určení dvaja biskupi – apoštolskí administrátori. I vďaka arcibiskupovi Bukovskému sa podarilo, i po predchádzajúcom rozhovore a formálnej dohode s moskovským patriarchom, vymenovať dvoch nových administrátorov – biskupov. Jedným z nich bol arcibiskupov dobrý priateľ verbista Mons. Jerzy Mazur.

Zastupovanie Svätého Otca v Rusku, to neboli vždy len pokojné, priateľské a milé návštevy. Miestna ortodoxná cirkev je prepojená na politiku a využívaná, aby robila akúsi hrádzu, či brzdu prenikania Katolíckej cirkvi. I preto boli podmienky v Rusku ťažké. A môžeme povedať, že nielen vtedy, ale i dnes. Nie je to hrádza len pred katolicizmom, ale i slobodou a pravdou.

V roku 2000 arcibiskup Bukovský oslávil 76-te narodeniny, ešte ako nuncius, no o niekoľko dní – na sviatok sv. Jozefa Freinademetza SVD – 29. januára, bol uvoľnený z funkcie a svojej služby.

V Misijnom dome St. Gabriel v Mödlingu pri Viedni začal aktívne odpočívať ako nuncius emerita. Po päťdesiatich rokoch kňazskej, dvadsiatich ôsmich rokoch diplomatickej a desiatich rokoch biskupskej služby. Nebol to však odpočinok len pri knihách a modlitbe. Arcibiskup naďalej veľa cestoval a navštevoval spolubratov i priateľov v kňazskej a biskupskej službe.

Po piatich rokoch (do r. 2005) na dôchodku v Mödlingu odišiel do Techny pri Chicagu. Bolo to miesto, kde zložil svoje večné rehoľné sľuby, kde prijal kňazské svätenie a ktoré sa stalo i miestom kde sa, ako veríme, narodil pre nebo.

Posledné roky života arcibiskupa Bukovského neboli len rokmi odpočinku, ale i rokmi boja s chorobou, ktorá ho trápila. Nevzdával sa, i keď častejšie musel práve pre chorobu zrušiť, či odložiť svoju „misijnú cestu“. I vtedy sa pozeral s nádejou vpred.

Arcibiskup Ján Bukovský zomrel 18. decembra 2010 v Techny. Jeho telesné pozostatky však neboli uložené v Techny. Jeho vôľou bolo, aby jeho telo bolo uložené na Slovensku. Pohrebné obrady a uloženie jeho ostatkov v krypte sa konalo 3. januára 2011, v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Nitre na Kalvárii, ktorý spravujú práve verbisti. Na Kalvárii majú i svoj provinciálny dom. Pohrebné obrady viedol metropolita, Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup, za účasti viacerých biskupov zo Slovenska i zo zahraničia. Čo možno napísať na záver? Možno krátke zamyslenie o číslach.

Arcibiskup Ján sa narodil 18. januára. Jeho menovanie za arcibiskupa a nuncia prišlo 18. augusta a smrť 18. decembra. Narodenie pre život, narodenie pre väčšiu službu Cirkvi i narodenie pre večný život prišlo v dňoch s rovnakým dátumom.

A bolo to práve plných osemnásť rokov, počas ktorých ako diplomat v dobe komunizmu, spolupracoval na uskutočňovaní politiky Vatikánu, presnejšie jeho Štátneho sekretariátu, voči komunistickým krajinám strednej a východnej Európy, aby do kedysi slobodných krajín priniesli opäť slobodu.

Mgr. Tomáš Gerboc SVD
autor je rehoľník a historik

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.