Slovenský príbeh dobiehania

Číslo 1/2011 · Anton Hykisch · Čítanosť článku: 3107
 

Slovenský príbeh, trampoty zaostávania, úspech dobiehania

Nedávno som sa vrátil z podujatia venovanému zahraničnej politike Slovenska, Európskej únii a jej riadiacim štruktúram. Užasol som, na aké významné posty sa dostali mladí muži – Slováci, profesionálni diplomati, donedávna neznámi a nenápadní. Užasol som, ako rýchlo si osvojili praktiky top manažmentu európskej politiky, aké kvantum informácií vedia v sebe spracovať, ako ho pri vyjednávaní zužitkovávajú. Navyše sú to optimisti, hoci už nie sú ani tak najmladší. Sú to šíritelia a zároveň aj aktéri fenoménu, ktorí sami nazvali „slovenský príbeh“. Úspešný „slovenský príbeh“. Príbeh štátu, ktorý ešte pred storočím vôbec neexistoval. Príbeh kúska stredovýchodnej Európy, ktorého teritórium ani jeho autochtónni obyvatelia, nemali do roku 1918 ani len medzinárodne akceptovaný názov, označenie.

Ako bývalý diplomat mladej Slovenskej republiky môžem iba konštatovať, že po 1. januári 1993 tento nový štát bol pre väčšinu veľmocí nechceným dieťaťom, neznámou krajinkou, apendixom, ktorý bude príčinou zbytočných konfliktov a nestability vo východnej časti Európy. Štátik zrelý na finančný kolaps, zrútenie meny a celej nesvojprávnej ekonomiky. Vďaka Mečiarovym vládam ešte Slovensku pribudol imidž narastajúcej diktatúry akéhosi provincionálneho bossa, porovnateľného s africkými diktátormi. Každý týždeň som si na kanadskom ministerstve zahraničných vecí vypočul dobre mienenú lekciu, že Slovensko si má brať príklad z mimoriadnej úspešnej Českej republiky a Maďarskej republiky, ktoré sú nádejami prosperity a demokracie v strednej Európe. Po dvadsiatich rokoch je situácia diametrálne iná. Slovensko prestalo byť učňom a skôr by mohlo hrať rolu učiteľa.

Slovenský príbeh je príbehom dobiehania, ktoré sa v ostatných dekádach stáva históriou predbiehania. Či vystačíme s dychom a aké máme energie v pľúcach, závisí od celkovej konštitúcie nášho organizmu. Tu sa nesporne prejavia vplyvy nášho nedávneho zaostávania.

Trampoty posledných dvoch storočí

Ak považujeme 19. a 20. storočie sa kolísku moderných dejín sveta, Slováci a Slovensko vstupovali na javisko ako jeden z prípadov zaostalosti. Dve kľúčové storočia rozvoja industriálnej spoločnosti a dominancie európskych mocností nás zastihli v značne nevýhodnej situácii. Nemali sme vlastný štát, nemali sme vplyvnú politickú elitu ani vlastnú kapitálovú a podnikateľskú vrstvu. Nemali sme ani inštitucionálnu základňu pre zrod a výchovu slovenskej politickej, ekonomickej a kultúrnej elity. Chýbala nám materiálna i duchovná základňa úspešného rozvoja v stredoeurópskom geopolitickom priestore. Duchovný potenciál nášho obyvateľstva nemohol byť efektívne využívaný. Je symptomatické, že obdobie slovenského populačného boomu na prelome 19. a 20. storočia je zároveň obdobím najmasovejšieho vysťahovalectva.

Miera zaostávania Slovenska a Slovákov po 18. storočí, v porovnaní s okolitými národmi, predstavuje 50 až 150 rokov. Dokazujú to roky vzniku národných inštitúcií.

Univerzity: Jediná slovenská univerzita – Univerzita Komenského v Bratislave – 1919. Novodobá maďarská univerzita v Budapešti existuje od roku 1777 (preložená z Trnavy do Budína), dnes ako Univerzita E. Lóránda. V Čechách rozdelením Karlovo – Ferdinandovej univerzity v Prahe vznikla v roku 1882 česká univerzita. V Poľsku na území rakúskeho záboru nachádzame univerzitu v Ľvove (od 1784), na území ruského záboru bola v roku 1816 založená Varšavská univerzita.

Akadémia vied: Na Slovensku počas Slovenskej republiky vznik SAVU (Slovenská akadémia vied a umení) v roku 1942. V plnom rozsahu funguje Slovenská akadémia vied od roku 1953 a bola súčasťou Československej akadémie vied v Prahe.

Maďarská akadémia vied (založená grófom Istvánom Szécsényim) – Budapešť 1830. Kráľovská česká spoločnosť náuk Praha – 1784, Česká akadémia vied a umení – 1890. Poľsko: Spoločnosť priateľov vedy Varšava (1800-1832), obnovená 1907. V Krakove Vedecká spoločnosť – 1816, zmenená na Akadémiu vied – 1873. V roku 1952 varšavské a krakovské pracoviská zlúčené do Poľskej akadémie vied.

Národné divadlo: SND v Bratislave – 1920. Maďarské národné divadlo Budapešť – 1840. Národné divadlo v Prahe – 1883, Národné divadlo v Brne 1884. Slowackého divadlo v Krakove 1893, Teatr Polski Varšava (nová budova) 1913.

Podobne by sme mohli zoradiť dáta zrodu národnej knižnice, národnej galérie, národného múzea, národnej filharmónie okolitých národov. Slovensko vždy posledné.

Veľké politické pohyby 19. storočia boli nemysliteľné bez printových médií. Väčšina novín a politických denníkov v strednej Európe vznikla na prahu revolúcií 1830 a 1848. Uhorská vláda v máji 1831 zamietla Martinovi Hamuliakovi žiadosť na vydávanie slovenských politických novín. Od januára 1844 začína vychádzať Pesti Hirlap redigovaný Kossuthom. Štúrovi sa podarilo od augusta 1845 vydávať Slovenskje národňje noviny iba necelé tri roky, do zákazu 9. júna 1848. Revolúcie sa nemohli dožiť Slovenskje Pohľadi (1846-47). Na prahu revolúcie však v Čechách 5. apríla 1848 začali vychádzať Národní noviny K. H. Borovského. V Poľsku (napriek ruskej nadvláde) existujú vo Varšave politické noviny, napr. Gazeta Polska (1826-1907), či Gazeta Warszawska (1774-1935). Slovenská elita si vymohla politické noviny až v ďalšej generácii (Pešťbudínske vedomosti 1861-1870, ich pokračovanie Národné noviny 1870-1948).

Na prahu 20. storočia Slovensko nemalo ani jednu univerzitu (maďarská Alžbetínska univerzita v Bratislave bola založená tesne pred vypuknutím 1. svetovej vojny), ani technickú vysokú školu, ani teologickú fakultu, ani jednu strednú školu s vyučovacím jazykom slovenským, ani jedno stále divadlo s repertoárom v slovenčine. Autochtónny slovenský národ, kompaktne obývajúci severnú časť Uhorského kráľovstva, nemal v tomto štáte ani len náznak autonómie. Ponuku na autonómiu dostala slovenská reprezentácia v Martine až v priebehu októbra 1918, keď už bola rozhodnutá spojiť osud Slovenska s Čechmi v novom česko-slovenskom štáte.

Čo spôsobilo, že Slováci vstupovali do 20. storočia ako bezvýznamná etnická skupina a boli objektom, nie subjektom na európskom javisku? Ťažká téma na historické traktáty. Aj na neustále premýšľanie o „slovenskom príbehu“ do budúcna.

Pokúsim sa nadhodiť niekoľko možných príčin (alebo výhovoriek?):

• Strata pôvodnej štátnosti, temer tisícročný vývoj v nerovnoprávnom postavení v rámci štátov, v ktorých dominovali susedné národy. Nedostatočné vedomie národno-štátnej identity. Nízka miera občianskeho sebavedomia.
• Strata vlastnej elity moci, absencia slovenskej rodovej šľachty, stenčená vrstva slovenskej rozhodovacej elity.
• Geopolitická situácia v priestore stredovýchodnej Európy, sťažené geografické podmienky národného teritória. Neúplná teritoriálna identita. Dlhotrvajúca absencia vnímania problémov aj v medzinárodnom kontexte.
• Osobitosti slovenskej národnej mentality: umiernenosť, trpezlivosť, sklony k melanchólii, pasivita, prispôsobivosť, húževnatosť pri znášaní bremien, pohostinnosť, ľahkovernosť, váhavosť a nerozhodnosť, obavy z rizík.

Záhadné zmiznutie Veľkej Moravy a cisársky radca

Zdá sa, že je taký zákon: Národy bez afinity k štátu, ktorý považujú za svoj domov a ochrancu, sú vydané napospas tým národom, čo sa dokázali stotožniť so svojim štátom. Tento zákon však neplatí absolútne. Národ po násilnej strate svojho štátu nemusí stratiť svoju identitu, česť i práva. Po delení Poľska v 18. storočí poľský národ neprestal existovať, jeho elity sa nevzdali. Rozdelení do troch susedných ríš Poliaci neprestali budovať svoje žitie, svoju kultúru. Prispôsobili sa, ale nezložili zbrane, nezradili svoju identitu, reč, náboženstvo, spôsob života.

Slovenský príbeh sa zamotáva po zániku Veľkej Moravy. Vznikla čierna diera. Ako je možné, že sa načisto vyparila rozsiahla Svätoplukova ríša? Kde ostali naši spojenci? Kde Franská ríša, kde pápežský stolec, kde Byzancia? Nuž, áno, podľahli sme vojenskému náporu starých Uhrov – Maďarov. To sa stáva. Bez stopy? Nie bez stopy. Archeológovia nás ubezpečujú, že sme boli civilizačne a kultúrne vyššie. Dobyvatelia prevzali celú našu výrobnotechnickú aj štátoprávnu terminológiu. Tak kde sa podelo Nitrianske kniežatstvo? Kde zmizlo Koceľovo kniežatstvo v Panónii? Ostali len naše sekery, pluhy, dláta, šperky, modlitby, hradiská? Naši spolubývajúci za Moravou sa poľahky prehupli smerom na západ. Moravské markgrófstvo, české kráľovstvo, sliezske kniežatstvo, Lužica – to je budúci český štát – krajiny koruny svätováclavskej. Aj Shakespeare vedel niečo o Čechách – i keď mylne. Čo sa stalo s nami, budúcimi Slovákmi? Kde sa stratila veľkomoravská regionálna mocnosť? Vyparila sa? Dýchame ju v novom sebavedomom štáte kráľa Štefana? Už nie Panónia, Moravia Magna, ale Hungaria.

Utešujeme sa nitrianskym údelným kniežatstvom, nachádzame aj spoločné znaky na minciach, ajhľa, dvojkríž je tu. Len chýba „maličkosť“ – meno, označenie toho reálneho teritória medzi Dunajom, Tisou a Tatrami. Možno aj meno a označenie etnika, ktoré tu žilo predtým, aj teraz, zachovalo si svoju reč, náboženstvo, zvyky, piesne. Len na predošlý štát, ríšu, na jej vládcov, dvoranov, vladykov akosi zabudlo. Za nič si nevieme spomenúť. Po celé stáročia. Je to absurdné, neuveriteľné! Až kdesi v 18. storočí začneme sa prebúdzať. Doboví slovenskí intelektuáli sa po latinsky rozpíšu. Z temnôt zabudnutia vynesú legendárnu ríšu, Veľkú Moravu, kráľa Svätopluka, aj statočných vierozvestov.

Stále mi vŕta v hlave, čo znamená tá sedemstoročná medzera, výpadok v pamäti národa. Môže si národ dovoliť takúto „čiernu dieru“ v povedomí vlastnej identity, štátnosti?

Keď som písal román o Márii Terézii, zobrazil som aj postavu osvieteného Terchovčana Adama Františka Kollára, iba o rok mladšieho od kráľovnej. Bol som zmítorený z toho, že AFK v jednom spise (po latinsky) píše, som Pannonus, inde zase Slavus sum, ale zase inde Hungarus. Preložte si to ako chcete, vždy sú to trampoty s identitou. Náš milý a vzdelaný Adam Kollár sa statočne ozval na obranu poddaných proti uhorskej šľachte, aj za práva svojej kráľovnej menovať biskupov (čo ako katolík urobiť nemal). Spísal na objednávku panovníčky aj historickoprávne elaboráty, aby ospravedlnil anexiu Haliče (južnej časti katolíckeho Poľska) pod krídla Habsburskej monarchie. Nakoniec milý Adam dostal od Márie Terézie šľachtický titul aj s maďarskou dedinkou, skôr osadou Keresztény (vari 30 rodín, dnes už táto osada nie je ani na mapách).

Príbeh cisárskeho radcu a riaditeľa cisárskej Dvorskej knižnice vo Viedni (dnes rakúska Nationalbibliothek), etnického Slováka Adama Kollára je tiež – slovenským príbehom. Ani jemu, ani jeho súčasníkovi Jozefovi Bencúrovi, ďalšiemu slovenskému osvietencovi, v živote neprišlo na um, aby sa u svojej láskavej cisárovnej a kráľovnej zasadil pre obnovu korunnej krajiny, provincie, ktorá je krajinou Slovákov – terra Slovaciae, alebo tak nejako. Žiaľ, menované teritórium počas tisíc rokov nemalo ani nezískalo štatút historickej provincie. Na rozdiel, napríklad, od Chorvátska-Slavónska, ktoré si dokázalo zachovať a udržať svoju autonómiu v rámci krajín svätoštefanskej koruny až do jej rozpadu v roku 1918. (Ako to dokázali?) Z Kanady som si priniesol dobré anglické mapy z 18. storočia. Krížom cez dnešné Slovensko je napísané Upper Hungary. Žiadna zakreslená hranica (ako medzi Sedmohradskom a Uhorskom, alebo medzi Chorvátskom a Uhorskom). Na niektorých nemeckých mapách nájdeme Hungaria superior alebo Oberungarn. Takže Felvidék je iba skráteným výrazom pre územie tých, čo si dovolia stáročia zabúdať na svoj štát, ríšu, domov. Tak nám treba.

Šťastný národ bez parazitickej šľachty

Poznal som dosť dobre baťka Mináča, občas sme na seba natrafili potrundžení v klube spisovateľov. Ako luteránsky komunista nemal rád moje bezpartajné katolíctvo ani moje rojalistické úlety. Románopisectvo je však tvrdá drina a tú si oceňoval. Dodnes si na prístupnom mieste knižnice uchovávam Mináčove eseje Tu žije národ a Dúchanie do pahrieb. Bravúrny štýl, bonmoty, metafory, britké postrehy – všetka česť. Len jedno mu nemôžem odpustiť (odhliadnuc od jeho panovania v Matici slovenskej a prístupu k slovenskej emigrácii) – apoteózu Slovenska a Slovákov ako plebejského národa. Na jednej strane si ťažkáme, že v cudzích literatúrach sme iba národom slúžok, sluhov a ťuťmákov, na druhej strane sa zriekame celej šírky svojich dejín. Aj skutočných, aj virtuálnych.

Považujem za nešťastie, že sme ostali národom bez aristokracie, hocijako skazenej, zhýralej či parazitickej. Národ bez šľachty je trikrát, desaťkrát zraniteľnejší než mináčovský vysnený národ holubičích plebejcov. Ak uznávame historickú úlohu elít, vlastná šľachta tu zohráva podstatnú úlohu. Prepásli sme celý stredovek, zložité podhubie historického povedomia vlastného kráľovstva, vlastného kniežatstva, historickej provincie. Matúš Čák je tu iba slabou náplasťou. Bez vlastnej šľachty by dnes neexistovalo Poľsko, ani neponemčená Česká republika, ani historické Uhorsko či dnešné Maďarsko. V Rusmi okupovanom Varšavskom kráľovstve zakladali univerzity, múzeá, galérie, stále divadlá, redakcie novín, financovali slovníky nespočetní šľachtici z rodu Potockých, Czartoryských, Poniatowkých, Ossolińských. Šľachtic vôbec nemusí (a ani sa mu nepatrí) byť čistým etnickým Poliakom, Nemcom, Maďarom, Rusom, Slovákom. Šľachtic je intelektuálny žoldnier jednotnej stavovskej Európy. Má slúžiť svojmu suverénovi, kráľovstvu, kniežatstvu, svojej vlasti, ktorá ho pasovala mečom na rytiera. Rovnako ako kráľ hociktorej dynastie. Poľskí králi boli dlho aj saskými kurfirstami. Postavili barokovú Varšavu či Drážďany. Českí králi z rodu Luxemburgovcov vytvorili gotickú Prahu, českí králi boli cisármi Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Kde by bolo české osvietenstvo (páter Dobrovský!), bez českej šľachty, áno aj cudzieho pôvodu? Chotek, Schwarzenberg, Valdštejn, Sternberg, Nostitz, ... ? Nebolo by Stavovského ani Národného divadla, ani najkrajších palácov Európy na Malej Strane, ani koncertných siení, ani učených spoločností.

My sa učíme o bernolákovcoch a štúrovcoch. Sú statoční a obdivuhodní, kňazi, učitelia, gniavení dennou lopotou po zapadnutých slovenských dedinkách či mestečkách.

Maďari sa učia o Kossuthovi, ale aj o jeho protivníkovi akým bol gróf István Szécsényi, sveta scestovaný boháč, liberál, vizionár, reformátor, tvorca teórie a praxe ozajstného národného obrodenia, ktoré zahrnuje nielen vzdelanie, vedu a výskum, ale aj fungujúcu ekonomiku, úver, produkciu! Bez neho by nebolo Maďarskej akadémie vied, národnej knižnice a desiatok ďalších národných ustanovizní. S Kossuthovou cestou sa ťažko stotožňoval. Po revolúcii nakoniec skončil v ústave pre duševne chorých. Nevydržal ťarchu historického poslania, aké si pridelil na aristokratické plecia.

Ak po potlačení maďarskej revolúcie 1848-1849 slovenskí učitelia, kantori, hoci aj s biskupom Moyzesom, sa domáhali na cisárskom dvore slovenského kniežatstva, prosebníci bez lesku rodov a erbov, bez vtedy samozrejmého environmentu medziľudských vzťahov a sympatii – ako to mohlo všetko dopadnúť? Iba zle, neúspešne. Nech to znie dnes v 21. storočí smiešne – elita má vždy aj svoju vonkajšiu tvár, imidž, obraz! Byť vtedy cool, znamenalo byť aristokratom. Od baróna vyššie. Naši schudobnelí zemania ostali iba literárnymi postavami, nie reálnymi politickými hráčmi. Chorvátskeho bána Jelačiča sa kossuthovci báli. Bol urodzený a navyše dokázal viesť (a zaplatiť) aj úspešnú armádu. My sme boli iba mináčovskí statoční plebejci, čo nikomu neublížia, len šomrajúcky murujú kaštiele, paláce či budapeštianske činžiaky pre cudzích pánov.

Rozprávka o srdci Európy

Nemôžeme natrvalo veriť rozprávkam. Slovensko nie je v srdci Európy, ani nikdy nebolo. Ani stredná Európa nie v skutočnosti strednou. Vo väčšine mimoeurópskych ministerstiev zahraničia sú štáty V4 zaradené v oddelení Východná Európa, čo nás rozčuľuje, ba uráža. V skutočnosti sme na okraji našej (vtedy mediteránnej) civilizácie. Rím bol stredom Rímskej ríše. Panónia bola pohraničnou provinciou. Na sever od Dunaja boli barbari. Prienik po Váhu až do Trenčína je iba prieskumným úletom. Aquincum, Gerulata, Vindobona, potiaľ kedysi siahala antická gréckorímska civilizácia.

Môžeme sa bavkať s geometrickým stredom Európy. Na stred si nárokujú viacerí. Záleží, odkiaľ meriame. Ak klasicky od Uralu, nuž áno. Ibaže v dejinnej praxi sme boli vždy na západnom a juhozápadnom prihraničí západoeurópskej civilizácie. Na východ a juhovýchod od „strednej“ Európy sa končia gotické katedrály a začína sa cibuľové pravoslávie, či nebodaj štíhle minarety. Huntington vedie hranicu západoeurópskeho civilizačného okruhu po východných hraniciach Poľska, Slovenska a po karpatskom oblúku Sedmohradska. Čiara temer totožná s dnešným Schengenom. Sme na prihraničí, či pohraničí. Tým je určený aj náš geopolitický osud.

Sme nárazníkovou zónou na votrelcov z východu (Mongoli - Tatári, neskôr azda rozpínaví cári alebo Stalinovia) a z juhovýchodu (nepoužime hanlivo znejúci Balkán), osmanskí Turci, možno raz aj Arabi, Číňania, Kórejci, kto vie?

Ozajstná os, chrbtica starej kultúrnej Európy Karola Veľkého, vedie od severu na juh, po oboch stranách Rýna, cez Alpy, Florenciu, Benátky, až po Rím či Neapol. Francúzsko, Nemecko, Taliansko sú studnicami európskej civilizácie. Všetko, čo je na západ od tejto chrbtice (Pyrenejský polostrov, Španielsko, Portugalsko) a čo je na východ (Pobaltie, Ukrajina, stredná Európa) je prihraničie. Nárazníkové pásmo. Nezdvorilejšie povedané: periféria.

Aby sme načisto nezosmutneli, prihraničné oblasti majú svoju funkciu. Schytávajú invázie, vpády z mimoeurópskeho priestoru a majú ich odrážať. Tu zrazu sme všetci na východ v jednom vreci: Rakúšania, Poliaci, Slováci, Maďari, Chorváti, Srbi, Rumuni, Bulhari, Gréci sú vznešenými strážcami špičiek európskej civilizácie. Schytali sme mongolský vpád vtedy, keď sa v srdci Európy dvíhali prvé gotické katedrály. Humanizmus a renesancia v európskom dome by nemohla vzniknúť bez ochranného protiosmanského múru či plota strednej a juhovýchodnej Európy.

Malé a ešte menšie národy medzi západom a východom sú aj civilizačnými ohniskami. Funkciou Veľkej Moravy bolo dať do poriadku vznikajúce národy stredoeurópskeho priestoru. Vybudovať mocný nárazník (alebo v pozitívnom prípade most) medzi Franskou ríšou, Byzanciou a nastupujúcimi Bulharmi. Zdá sa, že Veľká Morava nezvládla túto úlohu. Pre pani Históriu predstavuje 70 rokov veľmi krátky čas.

Podobnú úlohu malo zohrať nové Uhorské kráľovstvo. Regionálna mocnosť od Viedne, cez Belehrad až na hranice odumierajúcej Byzancie. Medzitým rýnsko-rímska chrbtica Európy sa stala megaštátom v podobe Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Stredoveká konfederácia kráľovstiev, biskupstiev a kniežatstiev od Baltického mora po Toskánsko. Aj České kráľovstvo patrilo do zväzku Ríše. Hranica tejto Ríše viedla po tisícročnej hranici dávneho Uhorska, po našich horách, po hraniciach dnešného Slovenska. Uhorsko si po stáročia ubránilo akože samostatnosť. Nikdy sa nestalo súčasťou Svätej ríše. Máme sa radovať – alebo skôr plakať? Ktorýže nemecký spisovateľ napísal, že Balkán sa začína na východ od Viedne, teda už na železničnej stanici v milej provinčnej Bratislave?

Tristo rokov sme boli pohraničím medzi tureckým a európskym svetom. V najhoršom čase sa Uhorsko scvrklo na dnešné Slovensko. Uhorská (maďarská, nemecká) elita v Trnave, v Bratislave, korunovácie nespočetných kráľov. Temer hlavné mesto východnej Európy. Ibaže nikto nezbadal, že nad korunovačným Dómom je hradisko ešte z veľkomoravských čias.

Potom habsburské mocnárstvo. Česi môžu nadávať koľko chcú. Habsburgovci zjednotili strednú a juhovýchodnú Európu a so žoldniermi zahnali osmanských Turkov na koniec Balkánu. Po sérii zbytočných náboženských bojov a protihabsburských povstaní uhorská šľachta pochopila, že s Habsburgovcami si neporadí a – postupne si padli do náručia. S prestávkami. Čo sme robili my, Slováci? S kým sa môžu objímať plebejci? Nevytýčili sme si žiadnu misiu. Iba prežiť. A pofňukať si. Tak sme sa stali malým národom. Po rakúsko - uhorskom vyrovnaní boli Slováci, Rusíni, Srbi, Rumuni vydaní na pospas spoluobyvateľom Maďarom, ktorí nezabudli, že sa treba starať najmä o svoju elitu. Ostatné príde samo.

Až po polstoročí tuhej maďarizácie sme sa po Veľkej vojne odhodlali odskočiť od Maďarov. Česi nás zachránili. Za prvých desať rokov Československej republiky sme dohnali ostatných najmenej o storočie. Skoncovali sme s pubertou. Len k maturite nás nechceli pripustiť. Tak sme zase vyskočili z podnájmu. Ale ten príbeh už poznáte. Poučenie? Keď si zakladáš štát, uváž, s kým to robíš, koho máš za spojenca, či to nie je vyslovený grázel. Náš kňaz – prezident to nerozoznal, hoci študoval vo viedenskom Pázmaneu. Ktovie, či na to myslel v hodine svojej popravy?

Slovensko, Slováci sa musia naučiť hodnotiť svoje konanie z väčšej výšky. Dnes už pomaly nestačí stredoeurópsky ani európsky nadhľad, treba sa priučiť vidieť z globálnych veží – dvojveží.

Slovák, poznaj sám seba

Poslednou, či naozaj ostatnou príčinou, na ktorú sa môžeme vyhovoriť pri analýze svojho zaostávania či dobiehania dejinami, sú prevládajúce vlastnosti, či mentalita nášho národa. Samozrejme ide o dohady, pocity.

Práve emócie sa mi vidia v politike veľmi dôležité. V dnešnom digitalizovanom a zosieťovanom svete sa zdá, akoby politika mala byť načisto exaktná, empiricky overená. Katedry politológie, sociológie, antropológie, žurnalistiky, mediálnej politiky od Harvardu, cez Viedeň, Petrohrad, Tel Aviv, po Peking či Tokio chrlia množstvá okuliarnatých strapatých mladých dievčat a chlapcov s ruksačikmi na chrbtoch a i-podmi v dlaniach. Pri vstupe do praxe na najbližšom ministerstve či v komerčnej TV stanici sa s vážnou tvárou usilujú presvedčiť širokú verejnosť, že politika, ekonomika a vôbec globalizovaný svet, je dielom akéhosi super-komputera, ktorého celkové záujmy nepoznáme, ale môžeme ich odčítať z presne zistiteľných a kvantifikovateľných detailov.

Nič nie je mylnejšie ako táto akože sofistikovaná predstava. Svet menia, konflikty vyvolávajú, krízy zažehnávajú veľmi konkrétni ľudia z veľmi konkrétneho prostredia, zvykoslovia, slovnej zásoby nejakej sociálnej skupiny, štátu, mesta, regiónu. Aj z konkrétneho národa. Možno čoskoro prídeme na to, že finančné krízy nám nevysvetlia laureáti Nobelových cien za ekonomiku, ale skôr zdravý rozum. Možno krízy vznikajú z prekračovania zákazov našich dedov z minulého storočia. Osobne si spomínam na rady starého otca z maminej strany. Z predavača úspešný veľkoobchodník s potravinami s jediným spoločníkom. Mali dve maloobchodné predajne a spoločný veľkosklad na pol ceste medzi hornou a dolnou ulicou nášho mestečka. Nikdy nehraj karty o peniaze! Nikdy si nepožičiavaj! Ak momentálne nemáš, počkaj s užívaním! Nadíde vhodná chvíľa. Nemíňaj viacej za mesiac ako úhrn tržieb po odčítaní výplat predavačom, šoférovi, kasírke, tringeltu závozníkom! Na ročné dane maj osobitnú obálku! Nezabudni na bonboniéru pre manželku! A na sobotňajšie pivo pri preferanse s kamarátmi! (Kšeft, nie biznis, im išiel celkom dobre. Kým neprišli komunisti. To je však iný príbeh).

Naše dobré národné vlastnosti môžu mať tiež dve tváre. Povedzme, húževnatosť. Môže umocniť pracovitosť, tvorbu hodnôt, dosahovanie vzdialenejších cieľov.

Trpieť bezcieľne, znášať neprávosti môže byť aj negatívom. Umenie dlhodobo znášať údery osudu je azda dobrá vlastnosť pre sluhu, otroka. Nie je to dobrá vlastnosť pre celý národ, pre celý kontinent. Platí to pre slovenské dejiny. Dali sme sa vohnať do nekonečného odstrkávania. Zabudli sme, že máme právo na svoj domov, na vlastnú identitu, vlastné meno a priezvisko. Vlastnú provinciu, vlastný štát. Stále sme hľadali kompromisy namiesto rovnej cesty k cieľu. Priama cesta býva rizikom. Ibaže niekedy je príjemnejšie zvoliť kratšiu cestu než do nekonečna hrať rolu fackovacieho panáka pre inak milého suseda.

V slovenskej národnej povahe ma znervózňujú dve vlastnosti: Jedna – neustále fňukanie a nariekanie. My sme stále len obeťou. My sme tie holubičie povahy a každý nás len tlčie. Tí druhí sú na vine. Najhoršie je, keď sa do seba pustia dva národy s trpiteľským komplexom (napríklad Maďari a Slováci).

Druhá nebezpečná vlastnosť je nekonečné váhanie, opatrnosť, nerozhodnosť. Vtip je v tom, že treba vedieť, kedy byť pokojný a kedy rázne udrieť do rokovacieho stola. To sa neučí na katedre politológie, to sa musí vycítiť. Musíme sa naučiť započuť nielen vlastný mobil, ale aj svoj vnútorný hlas. Agnostik nech si ho nazve intuíciou, veriaci – hlasom svedomia. Rozhodnúť sa rýchlo, v pravý čas a pritom správne – to je umenie robiť dejiny.

Najväčším problémom je rozhodnúť sa medzi alternatívami, kde riskujeme veľký omyl aj pohŕdanie spoluobčanmi. Prichádza mi na um Svätopluk, nie práve vzor čestnosti a etiky. Po Metodovej smrti vyhnal Metodových žiakov. Zločin, darebáctvo, urážka viery, nevďačnosť, útok na fundamenty budúceho národa! Metodovi žiaci našli nový domov vo vzdialenej ríši Bulharov, kde priviedli k rozkvetu kresťanstvo a kultúru ďalších národov.

Čo ak tento rázny a nemilosrdný počin bol múdrym rozhodnutím a na tisícročie ovplyvnil náš národ? Svätopluk nás nielen zaradil do okruhu latinskej liturgie, západoeurópskeho kresťanstva, k prijatiu latinky ako všeobecne uznaného písma väčšiny Európy. Primkol nás k Franskej ríši, akákoľvek bola. Pritakal západu. Bol to svet civilizácie tvrdej práce, v ktorej vytušil väčšiu budúcnosť, než v zlatom hýriacej Byzancii, čo po čase podľahla a zmizla z javiska dejín. Aký by bol osud Slovákov, Moravanov, Poliakov, Čechov, azda aj prichádzajúcich Maďarov, keby bol veľkomoravský vladár ostal pri východnom obrade, pri spojenectve s Byzanciou? (Boli by sme sa vyhli porážke roku 907? Kto vie?)

Bolo to rozhodnutie namierené do budúcnosti. Svätopluk išiel do rizika.

V novších dejinách natrafíme na viaceré diskutabilné rozhodnutia (14. marec 1939, rozhodnutie nebojovať v auguste 1968, nekriminalizovanie komunistov po novembri 1989 a pod.). Radcom môže byť hlboké spytovanie svedomia. A zvrchovaným sudcom budú ľudia po nás. Dejiny. Na top leveli Pán času a priestoru.

„Slovenský príbeh“ sa nekončí. Ako sa nekončí beh na dlhé trate, dobiehanie, predbiehanie. Kedy a kam? S akým svedomím, vnútorným hlasom? Za aké hodnoty?

„Slovenský príbeh“ pokračuje. Nezabudnime, že na trati nebežíme sami a nie sme bez kontroly veľkého skrytého Rozhodcu.

Január 2011
Anton Hykisch