Proti všetkým

Číslo 1/2011 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2836
 

Názov tohto príspevku nie je originálny. Jeho pôvodným autorom je Romain Rolland. V marci roku 1917 tak nazval článok, ktorým neskôr uviedol svoj román Clerambault¹. Tento text je významný z viacerých dôvodov. Nielen ako dobové svedectvo, či istý manifest jednej generácie autorov a umelcov bojujúcich proti vojne. Rollandove slová, jeho skepsa z ľudskej povahy a súčasne optimizmus plynúci z ľudskej prirodzenosti, mohli pokojne inšpirovať účastníkov Sviečkovej demonštrácie v marci 1988, politikov, ktorí vystúpili zo slovenskej vlády v roku 2006, ale aj zástancov kultúry života v roku 2011. A najmä, Rollandovi sa podarilo zachytiť niečo, čo patrí k výhrade svedomia takpovediac ako intímna súčasť. Vzbura proti moci, proti nespravodlivosti, opretá o nič než vlastné svedomie, nemôže byť nič iné než individuálny akt. Nielenže k výhrade musí človek dospieť sám, často sa stáva, že najdôležitejšia je takáto revolta v čase, keď zostáva iba výkrikom jedného osamoteného človeka. Nechajme však prehovoriť Rollanda:

Jasná reč. A ďalšia variácia sporu medzi pravdou a mocou, sporu medzi Ježišom a Pilátom, Sokratom a Aténami, Andrejom Sacharovom a Sovietskym zväzom či Silvestrom Krčmérym a Československou socialistickou republikou. Svedomie poznali Gréci aj Židia. Znepokojovalo bojujúcich Rimanov, španielskych kolonizátorov aj anglických moreplavcov. Raz bolo dôvodom použitie násilia voči barbarom, inokedy potláčanie Indiánov alebo práva otrokov. Každá doba mala okrem útlaku aj svojich hrdinov, ktorí sa vzbúrili „proti stádu“, proti moci štátu. Hoci si dejiny pamätajú ich mená, často sa rozhodovali presne tak, ako to nazýva Rolland – proti všetkým.

Proti všetkým stojí aj dnes každý, kto pripomína výhradu vo svedomí. Ministri, ktorí preto opustili Dzurindovu vládu, stáli dokonca proti vlastnej strane. S výnimkou Martina Fronca, prirodzene. Lekári, ktorí z času na čas otvoria tému výhrady vo svedomí, stoja proti takmer všetkým médiám a veľkej časti spoločnosti. Gynekológovia stoja proti svojim kolegom, primári proti svojim podriadeným, mohli by sme pokračovať. Práve to je však na celom spore to najdôležitejšie. Pevný postoj Vladimíra Palka nebol dôležitý len kvôli oportunizmu a cynizmu Mikuláša Dzurindu. Význam rástol s otočením názoru u Martina Fronca či pochybnosťami Pavla Hrušovského.

Rád by som však využil túto príležitosť na pripomenutie niekoľkých ľudí, ktorí bránili „nedotknuteľnosť svedomia“ a svoj boj vyhrali. Áno, vyhrali. Pretože aj to patrí k našej dobe: víťazi pritom nenosia vavríny. Víťazi, v duchu Rollandových slov, sú už tí, ktorí sa „vzchopili“ a „vzbúrili“. Potom tí, ktorí bojovali a dokázali vybojovať rešpekt, a napokon čistí víťazi, ktorí síce nevyhrali vojnu, ale bitku už áno. Začnime po poriadku.

Prvou kategóriou sú teda tí, ktorí sa pred svetom stali obeťami. Porazenými chudákmi, proti ktorým stojí väčšinová mienka či rozhodnutie súdu. Ako napríklad manželia Owen a Eunica Johnsonovci z Británie.

Ako kresťania mali v minulosti v zverenej opatere až 15 detí. Špecializovali sa pritom na obete medzi obeťami, o deti s psychickými poruchami. Manželia Johnsonovci však nepovažujú homosexualitu za legitímne sexuálne správanie. A tento tradičný kresťanský postoj sa im stal osudným. Podľa anglického práva sú ich morálne princípy spoločensky „nebezpečné“ a ako také nemôžu byť tolerované. Johnsonovci preto nebudú mať do opatery zverené žiadne ďalšie dieťa. Porušil zákon o rovnoprávnosti (Orwell by to nenazval inak) a rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil nedávno aj Najvyšší súd Anglicka a Walesu. Rozhodnutie vyvolalo menšie nesúhlasné reakcie v spoločnosti, najmä medzi cirkvami a náboženskými spoločenstvami. Potrestaní manželia vyhlásili:

Nedosiahli však nič. Rovnako ako ďalší ich krajania. Británia je totiž v Európe krajinou, kde je právo na „ochranu rovnoprávnosti“ najagresívnejšie a najnetolerantnejšie. Ľudia, ktorí sa „vzchopia“ a „vzbúria“, prichádzajú o miesto. Tak dopadol sexuológ Gary McFarlane, sobášna úradníčka Lilian Ladelová alebo sudca Andrew McClintock. Dôvod je vždy rovnaký: neochota považovať homosexuálne nároky za morálne rovnocenné s tradičnými manželskými. Neochota sobášiť homosexuálne páry či rozhodovať o pridelení detí do homosexuálnych zväzkov.

Ešte ďalej zašla írska legislatíva, podľa ktorej bude môcť byť neposlušný úradník za výhradu vo svedomí potrestaný väzením na šesť mesiacov a peňažným trestom 2000 eur. V mene tolerancie, samozrejme.

Druhou kategóriou zápasu o výhradu vo svedomí sú tí, ktorí sa „vzbúrili“ z vnútra stáda. Dokázali si priznať chybu, napraviť ju a vybojovať rešpekt. Sú ako bývalí komunisti, ktorí sa stali vášnivými anti-komunistami. Zažili obrátenie svätého Pavla a pre slobodu svedomia sa stali nemenej dôležití, ako Pavol pre prvú Cirkev.

Príkladom je nedávno zosnulý lekár Bernard Nathanson (1926 – 2011). Pôvodne gynekológ, riaditeľ centra pre reprodukčné a sexuálne zdravie, podľa niektorých zdrojov vedúci pracovník kliniky s najväčším počtom potratov na svete. Nathanson sám o sebe tvrdil, že nesie priamu zodpovednosť za potratenie približne 75 tisíc počatých detí. Nathanson bol viac než to. Ako potratový doktor potratil dokonca vlastné dieťa, pôsobil ako pro-choice aktivista a pomáhal legalizovať potraty v USA.

Po zavedení ultrazvuku však Nathanson, ako je dobre známe, zmenil názor o 180 stupňov. Popísal a odsúdil spôsoby a hodnoty pro-choice hnutia a stal sa zástancom ochrany života. Podľa jeho „vektorovej teórie života“ existuje od momentu počatia samoriadená sila života, ktorá – ak nie je prerušená – vedie k narodeniu ľudského dieťaťa. Nathanson neskôr, vďaka hnutiu Opus Dei, konvertoval na katolicizmus a okrem ľudsko-právneho aktivistu sa stal apologétom katolíckej viery. Jeho príbeh je v podstate rovnaký, ako príbeh Normy Leah McCorveyovej, známej pod súdnym menom Jane Roe. Nechcené tehotenstvo Normy McCorveyovej slúžilo ako hlavný prostriedok pri rozhodnutí Roe vs. Wade, ktorým sa legalizovali potraty v USA. Napokon, podobných príbehov je viac. Ich spoločným menovateľom je, že nedokázali potlačiť vlastné svedomie a hoci po dlhé roky stáli na strane kultúry smrti, dokázali sa obrátiť, svoje činy verejne oľutovať a napraviť.

Dôležitosť tejto kategórie ľudí, Rollandových príslušníkov „stáda“, ktorí sa však po čase z jeho osídel vymanili a vzbúrili, je dvojaká. V prvom rade ide o svedectvo z druhej strany, ktoré ochrancom svedomia potvrdzuje zmysel ich činnosti. Tak ako sa z anti-komunistov nestávali komunisti, tak sa z pro-life stúpencov nestávajú zástancovia pro-choice. Ak sa deje opak, je to dôležitá morálna vzpruha. A potvrdenie hlbšieho zmyslu ochrancov svedomia: bojujú totiž aj za tých, ktorí stoja na opačnej strane. Stali sa víťazmi, azda ešte viac ako manželia Johnsonovci. Nielenže zachránili samých seba, ale svojim obratom sa stali príkladom a možným vzorom pre ďalších.

Treťou kategóriou sú ľudia, ktorí nikdy nepatrili k stádu, nikdy nedoplatili na svoje postoje a pritom dokázali stáť na strane svedomia a vyhrať dôležité bitky.

Na Slovensku je to predovšetkým Alojz Rakús. Lekár, psychiater, ponovembrový politik bývalého KDH, minister zdravotníctva a poslanec parlamentu. Po páde komunizmu zaviedol právo na výhradu vo svedomí formou ministerskej vyhlášky, a tá je platná dodnes. Nezmenil ju žiaden minister žiadnej ponovembrovej vlády. Nebyť Rakúsa, slovenskí lekári by mali iba svedomie. V Trstenej by to zrejme stačilo. Vďaka Rakúsovi majú slovenskí lekári aj právny nárok, právnu normu, o ktorú sa môžu oprieť. Pravda je, že niekedy je táto norma príliš slabá, ale radšej to, ako nič. Každý zamestnávateľ síce dokáže naformulovať otázku, podľa ktorej zistí či jeho budúci pôrodník je alebo nie je ochotný vykonávať potraty. Alebo na tento účel využiť skúšobnú dobu. Navyše, lekári medzi sebou si radi škodia a vystavujú „kresťanov“ istej nevyhnutnosti robiť tieto zákroky. Fakt, že terajšia právna úprava je nedostačujúca, by celkom určite podpísal aj Alojz Rakús. To by však nemalo brániť jeho oceneniu za to, že dlho pred všetkými akademickými spormi a lobistickými tlakmi dokázal navrhnúť a presadiť výhradu vo svedomí. Ak existuje kandidát na cenu za ochranu ľudských práv, je to on.

Popri Rakúsovi by si ocenenie zaslúžili ďalší ľudia, ktorí stáli za dôležitými praktickými rozhodnutiami. Všetci riaditelia, primári či samotní lekári, ktorí odmietli prax potratov, všetci aktivisti, kňazi či blízki, ktorí dokázali pomáhať ženám v núdzi a zachrániť počaté životy, všetci rodičia, ktorí vychovali svoje deti tak, že nikdy nebudú umelý potrat považovať za riešenie. A mnohí ďalší. Ako píše Rolland: „i kdyby proti všem, i to jest mysliti za všechny.“

A práve to je skutočný odkaz boja za výhradu vo svedomí. Stáť na strane slobodného svedomia je noblesse oblige. Statočný zápas, ktorý nemožno prehrať. Možno ho iba neviesť. A tak treba vidieť aj piate výročie odchodu KDH z druhej Dzurindovej vlády.