Učiteľky sexu

Číslo 4/2005 · Martin Hanus · Čítanosť článku: 8037
 

Martin Hanus

Učiteľky sexu

Keď uvidíte v najbližšej dobe v obchode štrnásťročného chlapca s anjelským výrazom, ako si s rumencom v tvári vyberá z regálu prezervatív, vystrašene ho kladie do košíka a zahanbene sa potáca k prekvapenej predavačke, nemusí to nevyhnutne znamenať, že máte problém so zrakom. Ani to, že chlapca šikanuje starší kamarát číhajúci za rohom. To sa len na našich školách začína vyučovať sexuálna výchova v pokrokovej podobe. Ako metodická ukážka náplne budúceho predmetu nech slúži článok v denníku SME „Deti majú právo baviť sa o sexe“ (sobotná príloha Víkend 22. 10.). Autorka Barbora Dvořáková (okrem iného) predstavuje s neskrývaným obdivom zvolenskú učiteľku Lenku Rovňanovú, ktorá svojich deviatakov učí aj „praktické veci“: majú napríklad zistiť dostupnosť ochranných prostriedkov, koľko stoja, ako sa používajú, alebo „dostanú za úlohu kúpiť prezervatív, aby zistili, či majú zábrany vyžiadať si ho, a tiež, s akou reakciou sa stretnú.“ Potom na hodine diskutujú o svojich „pocitoch a skúsenostiach“. Povedané inak: ideálom tohto vzdelávania je docieliť stav, keď si deviatak bez zábran kupuje prezervatív, ktorý mu s povzbudzujúcim žmurknutím kasíruje rozradostená predavačka. Čo s kondómom urobí ďalej, už nemá koho čo zaujímať. Hlavná vec, že bol poučený. Zvolenská učiteľka, podľa článku „biela vrana v slovenskom školstve“, „jemná, kultivovaná blondínka“, „vzdelaná a nesmierne ľudská“, vraj ukazuje, že „sexualita (nie je) nič temného a lepkavého, ale krásna a dôležitá vec“. V spolupráci so Spoločnosťou pre plánované rodičovstvo (SPR) Rovňanová vzdeláva ďalších pedagógov – z bielej vrany sa má stať zrejme kŕdeľ, ktorý sa s radostnou zvesťou o modernom chápaní sexuality rozletí po celej krajine. Lenže iba s iróniou si tu nevystačíme, pretože pointa je vážnejšia. SPR a s ňou spriatelení sexuológovia sa podieľajú nielen na workshopoch pre učiteľov, ale aj na príprave učebnice pre predmet, o ktorý sa usilujú so zanietením bojovníkov za ľudské práva. Deti vraj majú „právo na informácie“ o svojej sexualite, ktoré slovenské školy porušujú, pretože ich neposkytujú v dostatočnej miere a zotrvávajú vo svojich osnovách na výchove k rodičovstvu. Podľa predstaviteľky SPR Oľgy Pietruchovej rezervy vo výuke sexuálnej výchovy dokonca odporujú medzinárodným dokumentom. Prípadný spor je tak už vlastne vyriešený: ten, kto si neželá výučbu sexuálnej výchovy podľa vkusu SME a školských sexuálnych reformátorov, už nie je ani názorový oponent, ale hneď dvojnásobný porušovateľ práv: práva detí a medzinárodného práva. Pietruchová vysvetlila, čo znamená odstrániť protiprávny stav: „Namiesto ‚sexuálna výchova‘ sa hovorí o ‚výchove k manželstvu a rodičovstvu‘. Lenže to predsa nie je to isté. Mladí ľudia si ešte neplánujú rodičovstvo, napriek tomu majú nárok na široký rozsah informácií ako prevenciu pred chorobami či neplánovaným rodičovstvom, veď začínajú s intímnym životom.“ Nová výuka má byť teda o sexe ako o izolovanej veci, ktorú si netreba spájať s manželstvom a rodičovstvom. Potom je už len logické, že ústrednú rolu na hodinách musí hrať kondóm. A sex zobrazený v živočíšnej podobe – „bez predsudkov“. Z celoslovenského dotazníka, ktorý SPR rozposlala tristošesť deťom vo veku 13 až 16 rokov, aby reformátori zmapovali, čo deti nevedia a čo chcú vedieť (nezabúdajme, majú právo na informácie...), napríklad vyplynulo, že im chýbajú vedomosti o análnom a orálnom sexe. Samozrejme, aby celý predmet vyzeral nielen prvoplánovo sexisticky, reformátori chcú k nemu pribaliť, čo sa dá: ochrana pred prenosnými chorobami, pred sexuálnym násilím a zneužívaním, majú sa odstraňovať rodové stereotypy o žene, ktorá sedí doma a stará sa o deti, kým muž zarába peniaze, odstraňovanie predsudkov v oblasti sexuálnej orientácie a podobne. Psychológovia Ivan Lukšík a Ľubica Lukšíková, ktorí robia pre SPR, v jednej zo svojich analýz upozorňujú, že „mnohé témy sa nepreberajú kvôli cirkevnému zameraniu škôl“, keďže vyučovanie o sexuálnych a reprodukčných právach predstavuje „treciu plochu s náboženstvom“. Hodiny náboženstva obzvlášť ležia v žalúdku aj redaktorke SME, pretože žiak tu „namiesto pravdivých informácií o sexualite počúva, že homosexualita je dedičný hriech, masturbácia škodí zdraviu, predmanželský sex je neprípustný a každá interrupcia rovná sa vražda“. Dvořákovú znepokojuje, že na jednotlivých školách môže funkciu koordinátorky pre sexuálnu výchovu získať „ortodoxná katolíčka, ktorá sama brojí proti zavedeniu sexuálnej výchovy na základných školách, lebo, citujem jednu z nich, ‚bolo by to predsa navádzanie detí, aby žili sexuálnym životom‘“. Dvořákovej „ortodoxná katolíčka“ to však vystihla úplne presne. SME k článku uverejnilo komiksové obrázky zo zahraničných učebníc sexuálnej výchovy, z ktorých by sa mohlo učiť na Slovensku, resp. by slúžili ako predloha pre slovenskú učebnicu. Na jednom z nich sú zobrazené obscénne kreslené postavičky chlapcov a okolo nich posolstvá o masturbácii, ako: „Je to absolútne neškodné a nezáleží na tom, ako často to robíš“ alebo otázka: „Môžeš masturbovať pred skúškou alebo športom?“ s upokojujúcim vysvetlením, že „niektorí športovci kľudne masturbujú alebo majú pohlavný styk pred zápasom“. Učebný materiál pre deti na základných školách môže niekomu pripadať jednoducho ako zvrhlosť, no podľa SME sú komiksy „zábavné“ a „plné informácií“. Naopak, autorka sa opäť pohoršuje nad „mentorovaním“ učiteliek, ktoré sa na jednej besede s homosexuálom nakazeným HIV pýtali, koľko partnerov dotyčný vystriedal.

Nato, aby sa mohli zástancovia sexuálnej výchovy tváriť ako spoločensky užitoční, vytvorili umelý konštrukt, podľa ktorého sú trinásťročné a štrnásťročné deti obeťami vlastnej neinformovanosti, zadubených rodičov a katechétov na hodinách náboženstva a v tomto nevedomom stave sa bežne oddávajú sexu. Úlohou školy je teda rešpektovať danú skutočnosť, v nijakom prípade ju neodsudzovať, ale obo­známiť žiakov, ako to robiť čo najbezpečnejšie, ako používať a kde si zadovážiť ochranné prostriedky. Kým marxisti poznali kapitalistu-vykorisťovateľa a robotníka-vykorisťovaného, dnešná ľavicovo-liberálna ortodoxia odhalila rodiny a školy plné kresťanských predsudkov, od ktorých treba deti oslobodiť právom na informácie. Výchova detí teda ani v najintímnejších veciach nepatrí rodičom, ale osvietenej edukácii cez monopol štátneho školstva. Prirodzene, celá schéma je absurdná: nejde o nijakú úprimnú starosť o deti, ktoré sa vplyvom neinformovanosti dostanú do nepríjemnej situácie (pohlavná choroba, nechcené tehotenstvo), ale o psychiku sexuálnych revolucionárov, ktorí si liečia vlastné komplexy a problémy s tradičnou morálkou. Napokon, ako môžu takéto hodiny vyzerať v praxi? Človek nemusí mať za sebou učiteľskú prax (ako autor tohto článku), aby si vedel predstaviť reakcie detí, ktoré majú pred svojimi 30 spolužiakmi s učiteľom rozoberať tie najintímnejšie veci. Nevinné duše sa budú cítiť nesmierne trápne, kým odviazanejší spolužiaci budú mať z celej hodiny šou, tak ako si urobili šou z vyššie uvedeného dotazníka. Deti, ktoré má pobyt vo veľkých školských kolektívoch viesť ku kultivácii vzťahov, k vytváraniu étosu spoločenskej komunikácie, budú zrazu zbavené svojej intimity a ochranných sfér. Zábrany, ktoré má poznať každý slušný človek, majú byť zrazu nemoderné až netolerantné. Ako sa budú v triede cítiť dievčatá, keď bude učiteľ chlapcom vysvetľovať použitie kondómu? Ako to bude s dôstojnosťou chlapcov? A s poslaním učiteľov, z ktorých sa majú po novom stať distribútori kondómov a novej morálky, kde sa kolektívne vyvolávajú sexuálne predstavy a chápanie sexu sa v očiach detí legitimizuje ako druh športu? Spoločnosť pre plánované rodičovstvo má na vytvorení čo najfrivolnejšej spoločenskej atmosféry prirodzený záujem, pretože len v takej sa môže byť po jej „radách do života“ dopyt. Svoje predstavy si môže pokojne šíriť ďalej, ale mimo škôl, kde sa majú v dôstojnom a úctivom prostredí formovať detské mysle a emócie. Perverzné osoby predsa nemajú v areáli škôl čo hľadať.

Autor je redaktor časopisu .týždeň.