Déjà vu Dr. Neuwirtha

Číslo 1/2011 · František Mikloško · Čítanosť článku: 4367
 

/ napísané pri príležitosti 90. narodenín A. Neuwirtha a 5. výročia odchodu KDH z vlády /

Déjà vu! Koľkokrát si tieto slová mohol Anton Neuwirth v živote povedať?! Narodil sa 22. januára 1921 v Bystričanoch, v osade Halmová. Rodina sa často sťahovala – cez Kapušany, Prešov, Žilinu, nakoniec zakotvila v Bojniciach. V Prievidzi v roku 1939 maturoval. Po maturite odišiel študovať na Lekársku fakultu UK v Bratislave. Tu v roku 1945 rigoróznymi skúškami štúdium ukončil. V rokoch 1945 - 47 študoval chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V roku 1947 začal pracovať na Ústave lekárskej chémie LF UK v Košiciach a odtiaľ odišiel ako vedecký pracovník na štipendijný pobyt do Zürichu, kde spolupracoval s neskorším nositeľom Nobelovej ceny za chémiu profesorom P. Karrerom. Na univerzite v Zürichu absolvoval ďalšie dva semestre chémie. V roku 1949 sa vrátil s rodinou do Československa, kde bol poverený vedením Ústavu lekárskej chémie a prednášaním na LF UK a Vysokej škole veterinárnej v Košiciach. Tento ústav vybudoval od základov. Jeho vedecký rozbeh sa skončil 30. 11. 1953, keď bol v Košiciach zatknutý a vzatý do vyšetrovacej väzby najprv v Košiciach a potom v Prahe na Ruzyni.

V roku 1943 sa študent medicíny Anton Neuwirth stretol s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom. Stal sa členom Rodiny a až do smrti niesol v sebe odkaz tohto charizmatického kňaza. V roku 1947 sa zosobášil s Evou Adámkovou, rovnako členkou Kolakovičovej rodiny. V roku 1948 sa im v Zürichu narodila dcéra Anna, v roku 1949 dcéra Katarína, v roku 1951 syn František a v apríli 1953 syn Anton. Ešte v roku 1951 odmietol, spolu s dvomi ďalšími kolegami, podpísať telegram za odsúdenie biskupov Gojdiča, Vojtašáka a Buzalku.

Ako už bolo povedané, v novembri 1953 bol Anton Neuwirth zatknutý a v októbri 1954 pred Najvyšším súdom v Prahe odsúdený na 12 rokov väzenia. Doma zostala manželka a štyri deti. Najmladší Anton mal v čase zatknutia 7 mesiacov. Z väzenia sa Anton Neuwirth vrátil 9. mája 1960, keď prezident Novotný udelil amnestiu, ktorá sa týkala viacerých politických väzňov. Rodina bola druhý, prirodzený životný rozbeh Antona Neuwirtha, ktorý bol násilne prerušený. Déjà vu!

V roku 1960 začal pracovať v Žiline na pôrodnici, potom v OÚNZ v Čadci v zdravotníckom laboratóriu a neskôr ako primár Oddelenia klinickej biochémie. Počas účinkovania v Čadci stál za významným odhalením výskytu alkaptonúrie, dedičnej choroby, ktorá postihuje najmä pohybové ústrojenstvo. V roku 1960 urobil atestáciu z internej medicíny, v roku 1962 urobil atestáciu z klinickej biochémie. V roku 1966 sa stal primárom Oddelenia klinickej biochémie nemocnice LF UK v Martine. Na jar 1973 bol v martinskej nemocnici vyzvaný osobitnou komisiou aby vystúpil z Cirkvi. Bez rozmýšľania odmietol, a tak jeho postavenie primára skončilo. Až do dôchodku v roku 1987 pracoval na poste zástupcu primára. Jeho druhý a posledný odborný a vedecký rozlet bol znovu prerušený. Ako dôchodca, až do novembra 1989, pracoval na Oddelení klinickej biochémie OÚNZ v Bojniciach. Déjà vu!

V roku 1989 sa Anton Neuwirth začal angažovať v Kresťanskodemokratickom hnutí. V roku 1992 sa stal poslancom SNR resp. NR SR. V roku 1993 ho KDH nominovalo a kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. Stal sa členom Predsedníctva KDH a čestným predsedom KDH. V roku 1994 sa stal prvým veľvyslancom SR pri Svätej stolici vo Vatikáne. Pre túto funkciu bol dokonale pripravený. Bol trpiteľom pre vieru, mal teologické, sociologické a filozofické vzdelanie, bol skúseným politikom. Ovládal šesť jazykov, samozrejme taliančinu a latinčinu. Pápež Ján Pavol II. ho viackrát nazval svojim priateľom. Vo Vatikáne požíval všeobecnú úctu. Napriek tomu ho vláda Vladimíra Mečiara v apríli 1996 z Vatikánu stiahla a chcela ho odvolať. Pretože prezident Michal Kováč odmietol podpísať jeho odvolanie, zostal do februára 1997 na „konzultáciách“ v Bratislave. Potom sa znovu vrátil do Vatikánu, ale keď pominulo funkčné obdobie prezidenta Kováča, vláda V. Mečiara ho z toho postu odvolala. Déjà vu!

Dodnes má Slovenská republika podpísanú s Vatikánom tzv. Základnú zmluvu a dve čiastkové zmluvy: o duchovnej službe v ozbrojených silách a zboroch a o náboženskej výchove a vzdelávaní. Tieto zmluvy majú s vládou SR podpísané rovnako všetky registrované cirkvi a náboženské spoločnosti v SR.

Anton Neuwirth bol hlavným architektom Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Vatikánom. Nikto iný, ani zo strany štátu, ani zo strany Cirkvi na Slovensku nebol v tej chvíli pripravený postaviť ideové základy takejto zmluvy. Základná zmluva má v sebe zakomponované štyri čiastkové zmluvy. Dve z nich už boli spomenuté, tretia je o finančnom zabezpečení Katolíckej cirkvi a posledná o tzv. výhrade vo svedomí. Čiastková zmluva o výhrade vo svedomí je v rámci zmlúv štátov sveta so Svätou stolicou niečo úplne nové. Takúto zmluvu zatiaľ neprijal žiadny štát na svete. Zmluva o výhrade vo svedomí je originálna myšlienka Antona Neuwirtha. Vo svojej židovskej intuícii jasne predvídal, že otázka svedomia kresťana bude v legislatívach, najmä vyspelých západných štátov, vystavená v budúcnosti obrovskému tlaku. Otázka umelého prerušenia tehotenstva, otázka „manželstiev“ ľudí rovnakého pohlavia a ich potvrdzovania na úradoch, otázka adopcie detí takýchto „manželstiev“, otázka výchovy na školách, pokiaľ ide o učivo, ktoré protirečí kresťanskej morálke, otázka vykonávania eutanázie, otázka služby v ozbrojených zložkách a podobne, to sú nové problémy, ktoré vo „vyspelých“ demokratických krajinách stále viac rezonujú. Anton Neuwirth o tom často diskutoval na vysokých postoch Svätej stolice, hovoril o tom s pápežom, ako aj na viacerých konferenciách. Prijatie tejto zmluvy, ktorá bola v roku 2005 pod gesciou ministra spravodlivosti SR Daniela Lipšica pripravená, aby cez hlasovanie vo vláde mohla ísť na hlasovanie do parlamentu, by bolo precedensom pre všetky krajiny sveta. Bolo obrovskou túžbou pápeža Jána Pavla II. aby táto zmluva bola na Slovensku prijatá. Predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda nakoniec odmietol dať do vlády hlasovať o tejto zmluve, hoci politicky bolo predrokované, že väčšina členov vlády by za túto zmluvu hlasovala. Ako reakcia na tento krok premiéra Dzurindu Kresťanskodemokratické hnutie odišlo vo februári 2006 z vlády a následne boli v parlamente odsúhlasené predčasné parlamentné voľby. Anton Neuwirth sa teda ani posmrtne „nedočkal“, aby toto jeho dieťa uzrelo na Slovensku svetlo sveta, ale práve odchod KDH z vlády a predčasné voľby pre tento dôvod urobili prijatie tejto zmluvy na Slovensku trvale prítomným. Déjà vu!

Anton Neuwirth dal vo svojom živote do pohybu mnoho vecí. Založil vzácnu rodinu – všetky jeho deti vyštudovali medicínu a sú v živote úspešné – budoval od základov nové pracoviská, má za sebou medicínske objavy, v jeho blízkosti vyrástli univerzitní profesori, pôsobil a ovplyvňoval politické a náboženské dianie na Slovensku a nakoniec to bola tvorba Základnej zmluvy s Vatikánom.

Celý život boli ale jeho plány a pôsobenie marené vonkajšími silami. Ohrozenie počas Slovenského štátu pre jeho židovský pôvod, potom väzenie, potom znovu odstavenie z odborných postov pre náboženské presvedčenie a nakoniec nevôľa „demokratických“ síl a zásahy voči jeho myšlienkam a pôsobeniu vo Vatikáne. Napriek tomu čo v živote zažil, stále hovoril o odpustení a zmierení. On, po otcovi Žid, ktorý do roku 1944 stratil na Slovensku 12 blízkych ľudí pre ich židovský pôvod, zvláštne hovoril, že pokiaľ Židia neodpustia holokaust svojim prenasledovateľom, potiaľ nebude na svete pokoj.

Anton Neuwirth vyoral v živote hlbokú brázdu, je stále svojimi myšlienkami prítomný, dnes existuje Kolégium Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji pre kresťanské vzdelávanie akademickej mládeže.

Ja osobne vidím jeho životný vrchol v objave, zakomponovaní a sprítomnení problému výhrady vo svedomí vo vyspelých demokratických krajinách. Anton Neuwirth tu presiahol horizont slovenskej reality a zasiahol týmto svojim počinom do novodobých európskych i svetových dejín. Zároveň Anton Neuwirth preniesol a ukotvil Slovensko do najnovších dejín Európy v zápase o jej kresťanskú tvár. Životná sila Antona Neuwirtha vychádzala z jeho obrovského nadania, ktoré spokojne možno nazvať genialitou. Ale práve túto svoju genialitu dal do služieb hlbokého kresťansko - katolíckeho života, ponoreného v Bohu a Cirkvi. Antonom Neuwirthom sa nám treba stále zaoberať a treba o ňom stále hovoriť. Slovensko vo svojich dejinách nemalo nazvyš takých významných osobností.