Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O talibanských rušňovodičoch a stratenom diamante

Číslo 1/2011 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 2926
 

Od odchodu kresťanskodemokratických ministrov Vladimíra Palka, Daniela Lipšica a Martina Fronca z ministerských funkcií vo vláde Mikuláša Dzurindu a odchodu Pavla Hrušovského z kresla predsedu parlamentu uplynulo ôsmeho februára päť rokov. Polookrúhle výročie je príležitosťou na krátke zamyslenie.

Pozorného čitateľa napadne otázka, prečo túto udalosť nenazývame jednoducho a stručnejšie „odchodom KDH z vlády“. Takéto označenie by bolo skutočne podstatne stručnejšie, ale vzhľadom na neskorší vývoj by dnes bolo v skutočnosti nepresné. Dedičom odkazu tohto odchodu dnes totiž nie je len KDH. Napokon, článkami v sympóziu sa tejto téme venujú najmä bývalí politici KDH, zatiaľ čo súčasní politici KDH sa tomuto výročiu nevenujú nijako.

Keďže zápas o zmluvy o výhrade vo svedomí sa stal začiatkom roku 2006 zápasom vo vnútri politickej komunity, ktorá sa v rôznej miere intenzity hlási ku kresťanstvu, analyzujme postoje všetkých aktérov a pozorovateľov konfliktu.

SDKÚ

SDKÚ, konkrétne Mikuláš Dzurinda, zmarilo schválenie zmlúv. Ak by sa zmluvy o výhrade vo svedomí boli dostali na rokovanie parlamentu a SDKÚ by ich bola podporila, tak s hlasmi SDKÚ, KDH, SMK a HZDS by boli schválené. Mikuláš Dzurinda sa síce zaviazal v programovom vyhlásení vlastnej vlády, že zmluvy budú schválené, ale schválenie zmlúv koncom volebného obdobia kolidovalo s jeho plánmi získať hlasy liberálnych voličov Slobodného Fóra Zuzany Martinákovej. Zohral teda úlohu ustarosteného katolíckeho liberála, ktorý by síce rád zmluvy schválil, ale pýta sa, kto bude na Vianoce posunovať na dráhe rušne, keď si rušňovodiči budú uplatňovať výhradu vo svedomí. Bola to primitívna protikatolícka propaganda. Touto propagandou tlačil KDH do polohy fanatikov, ktorí sa neohliadajú na záujmy spoločnosti.

Šlo o propagandu vskutku primitívnu i preto, lebo kresťanské cirkvi odjakživa uznávali, že v mnohých povolaniach je nevyhnutná neprerušená prevádzka, a preto v nich práca vo sviatok nie je porušením prikázania svätenia sviatočného dňa. Hypotetickí fanatickí kresťanskotalibanskí rušňovodiči by sa teda nemali na čo odvolávať. Nehovoriac o tom, že takéto typy sa na Slovensku vyskytujú s rovnakou pravdepodobnosťou ako návštevníci z iných planét.

Ďalším Dzurindovým trikom, ktorý používa dodnes, je podsúvanie myšlienky, že vlastne vôbec nebol proti schváleniu zmlúv, že chcel iba malé pozmenenia textu, po ktorom by zmluvy mohli byť pokojne schválené. V dramatických dňoch okolo odchodu z vlády sa mu takto do istej miery podarilo zmiasť banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža, ktorý mu bol tlmočiť výzvu Konferencie biskupov Slovenska, aby predložil zmluvy do parlamentu. Odtiaľ je už iba krôčik k podsunutiu toho, že schválenie zmlúv vlastne zmarilo svojou netrpezlivosťou KDH. Na stretnutí s biskupom premiér Dzurinda hovoril, že treba vytvoriť komisiu, ktorá by zmluvy tak akosi „dotvorila“.

Bol to iba trik na odpútanie pozornosti od jeho zmarenia prijatia zmlúv. Bol február 2006 a do volieb v riadnom septembrovom termíne chýbalo už iba osem mesiacov, od ktorých treba odpočítať parlamentné prázdniny. Text zmluvy o výhrade vo svedomí so Svätou Stolicou bol pripravovaný Ministerstvom spravodlivosti SR a Vatikánom dlhé mesiace, ba roky a koncom roku 2005 bol hotový. Ak by Slovenská republika chcela čokoľvek zmeniť, celé rokovanie oboch zmluvných strán by prebehlo odznova. Nebola by ani najmenšia nádej na to, aby sa nové znenie dohodlo a schválilo v parlamente do volieb. Dzurinda to vedel a vedeli to všetci, ktorí majú skúsenosť s prípravou medzinárodných zmlúv.

SDKÚ svojim prístupom potvrdila, že je stranou ani nie tak konzervatívno – liberálnou, ale skôr konzervatívno-liberálno – liberálnou, ktorá má v názve písmeno K ako ornament. Napokon, ako takú ju po vzore západných kresťanských demokracií Mikuláš Dzurinda vedome zakladal. Brutálnosť jeho propagandistického ťaženia proti zmluvám je však pozoruhodná i na pomery západoeurópskej liberálnej kresťanskej demokracie. Liberálnu fantáziu o rušňovodičoch by človek čakal od nejakých ľavičiarov, ale na tento posun si zrejme budeme musieť zvykať.

Dôležité je pripomenúť, že porušením záväzku z programového vyhlásenia týkajúceho sa zmlúv sa Dzurinda už po druhýkrát dopustil podrazu voči KDH v zásadnej veci. Prvým podrazom bola snaha pohltiť KDH v SDK, teda v Slovenskej demokratickej koalícii, po voľbách v roku 1998.

KDH a KDS

Pre KDH bolo vystúpenie z vlády posledným veľkým politickým vzopätím. Keď bolo začiatkom roka 2006 zrejmé, že premiér Dzurinda hodlá schválenie zmlúv odložiť, strana stála na križovatke. Prvou možnosťou bolo nechať si všetko páčiť, ostať vo vláde, a tak sa vydať cestou západných kresťanských demokracií, ktorých odkresťančovanie začalo obvykle práve tým, že dovolili vlastným partnerom vo vláde spájať sa s opozíciou a presadzovať protikresťanskú agendu. Druhou možnosťou bolo vzbúriť sa. Odkaz veľkých zápasov KDH hovoril, že sa treba vzbúriť, a tak si zachovať étos, ktorý v KDH žil od začiatku.

Myšlienka žiadať od Dzurindu dodržanie záväzku predložiť zmluvy do vlády a schváliť ich, a v prípade jeho odmietnutia odísť z vlády, vyplynula v KDH veľmi jednoznačne, bez akéhokoľvek vnútorného konfliktu. Koncom januára 2006, počas služobnej cesty v Slovinsku, mi zavolal František Mikloško a povedal mi svoj názor, že ak Dzurinda nesplní programové vyhlásenie, malo by KDH odísť z vlády. Vyjadril som s tým súhlas a vzápätí som zavolal kolegovi Martinovi Froncovi. Veľmi jednoznačne podporil myšlienku odchodu z vlády.

O vystúpení z vlády samozrejme muselo rozhodnúť predsedníctvo strany i poslanecký klub. Rozhodovanie predsedníctva i poslaneckého klubu ukázalo úplnú jednotu oboch týchto orgánov. Nikto sa nepostavil proti.

Zjednotené KDH šlo teda s premiérom do zápasu. Požiadalo ho, aby dodržal vlastné slovo a predložil zmluvy do vlády. Oznámilo mu, že ak zmluvy nebudú predložené do vlády a schválené, KDH odíde z vlády. Na rokovaní medzi KDH a SDKÚ sa za SDKÚ zúčastnili Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš a Milan Hort, za KDH Pavol Hrušovský, František Mikloško a Pavol Minárik.

Stanovisko KDH bolo i zverejnené. Médiá o ňom informovali a diskutovali o tom, či KDH svoje stanovisko myslí vážne. Keď Dzurinda o pár dní verejne oznámil, že zmluvy do vlády nepredloží, KDH z vlády odišlo.

Prvá vec, čo sa v KDH ukázala, bolo to, že na rozdiel od predsedníctva a poslaneckého klubu, ktoré sa jednotne postavili za odchod z vlády, o jednu úroveň nižšie, na úrovni Rady KDH, boli nálady úplne opačné. Členovia vyše stočlennej Rady KDH a ľudia z vedenia krajov a okresov sa s vystúpením z vlády nestotožnili. Chvíľu to nebolo poznať, ale situácia sa ukázala niekoľko týždňov po vystúpení z vlády, keď sa konalo zasadnutie Rady KDH v Žiari nad Hronom. Od nálad, ktoré v strane zavládli, sa odvíjal celý nasledujúci vývoj v KDH v budúcich rokoch.

Atmosféra na zasadnutí Rady bola mrazivá. Z vystúpení členov Rady aj z kuloárnych diskusií bolo vidno, že členovia Rady väčšinou s vystúpením nesúhlasia. Keďže sa jednalo o prvé zasadnutie od vystúpenia z vlády, Rada musela zaujať stanovisko k tejto udalosti. Rada mala hlasovať o texte uznesenia, podľa ktorého Rada schvaľuje postup predsedníctva. Členom Rady bolo jasné, že tri mesiace pred voľbami si strana nemôže dovoliť vyslať na verejnosť signál o zásadnom spore medzi predsedníctvom a Radou. Preto Rada KDH v hlasovaní o uznesení o schválení postupu predsedníctva zahlasovala za.

Názor Rady však najlepšie vystihovalo vystúpenie primátora Bratislavy Andreja Ďurkovského. Ďurkovský vo svojom diskusnom príspevku označil vystúpenie KDH z vlády za chybu. Blahosklonne dodal, že napriek tomuto svojmu názoru, ktorý považuje v KDH za väčšinový, bude hlasovať za schválenie postupu predsedníctva.

Blížiace sa voľby potom stranu dostatočne zamestnali a do volieb diskusia o vystúpení z vlády utíchla. S obrovskou intenzitou sa však vrátila po dramatických udalostiach v KDH po júnových voľbách. Do volieb bola nespokojnosť s vystúpením z vlády tlmená i nádejou, že pobyt KDH v opozícii bude trvať iba niekoľko mesiacov a že po voľbách pôjde KDH do vlády so Smerom Roberta Fica. Boli i takí, ktorí si mysleli, že to bol skutočný cieľ vystúpenia z vlády. Odpútať sa od SDKÚ a prikloniť sa ku Smeru.

Títo ľudia však stáli po júnových voľbách pred novou skutočnosťou. Fico sa po kádeháckom váhaní rozhodol pre HZDS a SNS, čím KDH ponížil. KDH sa malo ocitnúť v opozícii na celé štyri roky.

Otázka „Načo sme len vystúpili z vlády?“ sa stala témou na nespočetných kádeháckych stretnutiach na celý dlhý rok až do leta 2007. Pavol Hrušovský sa k téme v tomto období vyjadroval opatrne a radšej ju obchádzal. Na vlnu trpkého oľutovania odchodu z vlády sa rozhodol politicky nasadnúť Martin Fronc. Ako som už spomenul, Martin Fronc začiatkom roku 2006 ani na chvíľu neváhal a myšlienku odísť z vlády podporil. Vtedy sa veľmi jasne vyjadroval, že Mikulášovi Dzurindovi nemôžeme stále tolerovať, ako nás podráža.

Názorový premet urobil Fronc na jar 2007. Na zasadnutí Rady KDH (tiež v Žiari nad Hronom) zakončil svoj prejav otázkou: „A chce ešte dnes niekto tvrdiť, že vystúpenie z vlády bolo správne?“ Rada mu búrlivo zatlieskala.

V rovnakom štýle vystúpil Martin Fronc i na sneme KDH v Prešove v júni 2007. Tu vo svojom vystúpení dokonca tvrdil, že za to, že sa k moci dostala koalícia Smer – HZDS – SNS, môže KDH svojím vystúpením z Dzurindovej vlády. Snem mu za toto zhanobenie hviezdnej hodiny KDH spontánne zatlieskal. V tej chvíli dosahovala Froncova popularita v KDH vrchol. Vzápätí dostal vo voľbách podpredsedov jasne najväčší počet hlasov.

Zmenu postoja k vystúpeniu z vlády dala najavo i podpredsedníčka strany a predsedníčka poslaneckého klubu Mária Sabolová, i keď o niečo neskôr ako Fronc. Na zasadnutí poslaneckého klubu KDH v decembri 2007 Mária Sabolová obvinila mňa a Pavla Minárika, že sme rozbili vládu. Podobne ako Fronc, v čase, keď sa o vystúpení z vlády rozhodovalo, nemala s podporou tohto vystúpenia žiadny problém. Vo chvíli, keď nás obvinila, sedel vedľa nej predseda KDH Pavol Hrušovský, ktorý v tom čase, i keď veľmi zriedka a veľmi opatrne, ale predsa len vystúpenie z vlády obhajoval. Bolo to tak absurdné, že sme sa spolu s Pavlom Minárikom rozosmiali.

Pri Sabolovej slovách Pavol Hrušovský mlčal. Bolo pozoruhodné, ako sa v tom období Hrušovský obklopoval ľuďmi ako Mária Sabolová, ktorí otvorene spochybňovali odchod z vlády. Odchod z vlády bol predsa i jeho odchodom z druhej najvyššej ústavnej funkcie v štáte.

Mimoriadne smutnou kapitolou boli primitívne mýty, ktoré začali v strane šíriť podporovatelia Pavla Hrušovského. Podľa týchto mýtov bolo celé vystúpenie z vlády akousi vnútrostraníckou intrigou „Palkovcov“ proti predsedovi Hrušovskému. Pavol Hrušovský bol vraj nami do situácie „vmanévrovaný“. Toto mi tvrdil vo vzájomnom rozhovore vtedajší krajský tajomník KDH pre Košický kraj a terajší poslanec Národnej rady SR Július Stanko.

Vystúpenie KDH z vlády malo veľmi silný mravný étos a mohlo byť zdrojom hrdosti pre kresťanskú demokraciu v budúcich politických zápasoch. Rok po vystúpení z vlády však naplno obhajovali tento krok iba politici, ktorí z KDH neskôr odišli a založili stranu Konzervatívnych demokratov Slovenska. Vo svojom vystúpení na sneme KDH v Prešove som označil vystúpenie z vlády kvôli výhrade vo svedomí za diamant, ktorý neslobodno odhodiť. V KDH sa dnes k tomuto diamantu nikto nehlási.

V roku 2009 napísal zakladateľ KDH Ján Čarnogurský list novému predsedovi KDH Jánovi Figeľovi list, v ktorom pripomínal podraz, ktorý SDKÚ vykonalo voči KDH odmietnutím zmlúv. Navrhol Jánovi Figeľovi, aby KDH predtým než sa zaviaže po voľbách 2010 ísť do vlády s SDKÚ, žiadalo od SDKÚ nejakú satisfakciu vo forme ospravedlnenia. Vieme, že nič podobné sa potom neudialo.

Kresťania

Treba poznamenať, že ani kresťanskí voliči nie sú v stave byť na vystúpenie KDH hrdí a obhajovať ho. Stačí letmo sledovať diskusie za posledné roky pod článkami na internete. Tisíckrát som si tam všimol kritiku vystúpenia z vlády zo strany liberálnych čitateľov. Takmer nikdy sa tam však nevyskytuje kritika Dzurindu, ktorého podraz vystúpenie z vlády vyvolal. Takmer nikdy sa tam nevyskytuje obhajoba vystúpenia z vlády ako mravne opodstatneného postoja.

To je signál toho, že kresťania na Slovensku sú v posledných rokoch v defenzíve a nepociťujú potrebu zvýšenej aktivity pri obrane ľudského života a rodiny. Túto pasivitu bolo možné vnímať i počas prezidentských volieb v roku 2009. Porovnajme s touto pasivitou zvýšenie dramatičnosti prejavov pápeža Benedikta XVI. v poslednej dobe. Pred Vianocami 2010 v prejave pápež spomenul časy zániku Rímskej ríše a vzápätí pripomenul ich podobnosť s časom súčasným. „Rúca sa morálny konsenzus, konsenzus, bez ktorého nemôžu fungovať právne a politické štruktúry,“ povedal.

Je to tak, že pápeži vždy čosi rozprávajú a politika ide nezávisle od týchto rečí vlastnými chodníčkami? Ale rozprávali pápeži vždy tak vážne ako Benedikt XVI. v spomínanom prejave?

Medzi defenzívnym postojom slovenských kresťanov a naliehavosťou pápežových slov sa roztvárajú nožnice. Potreba oživenia aktivity kresťanov je naliehavejšia ako inokedy. I to je odkaz odchodu kresťanských politikov z vlády v roku 2006.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.