Slovíčko nemeckým teológom
Číslo 1/2011 ·
·
Čítanosť článku: 3799
Leo Rosten v knihe The Joys of Yiddish definuje čo je to čacpa: „Opovážlivosť a arogancia vyjadrené v jedinom slove, tak ako v žiadnom inom jazyku.“ Ponúka aj niekoľko klasických príkladov čacpy v praxi: „čacpa je niečo, zakorenené hlboko vo vnútri človeka, predstavte si niekoho schopného zabiť vlastnú matku a otca a potom žiadať veľkorysosť súdu, z dôvodu, že dotyčný je sirota. Čacpanika možno definovať ako človeka, ktorý kričí 'Pomóóc!' a súčasne vás bije.“
Škoda, že Leo Rosten nežije, prišiel tak o možnosť zažiť nemeckých katolíckych teológov na začiatku 21. storočia.
V očakávaní blížiacej sa návštevy pápeža Benedikta XVI. v jeho rodnej zemi viac ako 200 nemeckých teológov – to znamená, mužov a žien, ktorí získali doktorát z teológie a učia na nemeckých univerzitách – vydalo manifest s názvom Cirkev v roku 2011: Nevyhnutný odchod. Samotný manifest bližšie neidentifikuje destináciu, kam by mala Cirkev odísť, ale terminus ad quem je dostatočne zrejmá. Z pozorného čítania dokumentu jasne vyplýva, že katolicizmus by sa mal transformovať na ďalšiu liberálnu protestantskú sektu, pričom by mal s pokorou uznať všetky námietky ktoré má voči klasickému kresťanstvu kultúra okolitého postmoderného západného sveta.
Pravdepodobne nie je žiadne prekvapenie, že nemeckí katolícki teológovia verejne podporujú vysvätenie ženatých mužov a žien za kňazov (robia tak úplne otvorene), „manželstvo“ osôb rovnakého pohlavia (to trochu zákerne) a úplnú dostupnosť svätého prijímania v Katolíckej cirkvi pre všetkých, ktorí žijú v nezriadených manželstvách (v tom sú trochu opatrní, ale úplne jasní). O všetkých týchto úmysloch sa hovorí roky. Nemeckí teológovia ako en masse nesúhlasili v roku 1993 s učením encykliky Veritas Splendor o povahe morálnych činov a v roku 1994 s učením z Ordinatio Sacerdotalis o dôvodoch, prečo Cirkev nemôže pripustiť vysvätenie žien do kňazského stavu. Osobitne zaujímavý na tomto poslednom manifeste je jeho pokus venovať sa serióznym problémom a navrhovať pritom riešenia, ktoré už boli neúspešne použité. To len svedčí o pozoruhodnom nedostatku intelektuálnej kreatívnosti a zmyslu pre históriu. A tak počúvame, že prípady nemeckého sexuálneho zneužívania, ktoré vyšli na svetlo v roku 2010 „vrhli Katolícku cirkev v Nemecku do bezprecedentnej krízy“.
Naozaj?
Rozumiem a často v mnohom súhlasím s tým, keď sa Nemci sťažujú na všadeprítomnosť nacionálneho socializmu, porovnávania s týmto obdobím, nech už sa hovorí o čomkoľvek nemeckom. Ale bola naozaj kríza v roku 2010 horšia, ako obdobie medzi rokmi 1933 a 1945, medzi Hitlerovým nástupom k moci a vojenskou porážkou nacistického Nemecka? Čo bolo horšie pre nemecký katolicizmus? Čelia dnešní katolíci väčším výzvam vo vlastnom svedomí, ako čelili Claus von Stauffenberg alebo Sophie Scholl? A mimochodom, čo si máme myslieť o kríze viery, ktorá vyprázdnila za posledné dve generácie nemecké kostoly takým spôsobom, že účasť na svätej omši dosahuje v mestských oblastiach päť až desať percent?
Je pozoruhodné, že manifest nie je schopný vyhodnotiť zlyhanie na strane akademikov, teda aká je miera ich zodpovednosti, ktorá viedla k takémuto stavu. Myslia si azda títo teológovia, že oni a a ich učitelia nenesú žiadnu zodpovednosť za „paralýzu a rezignáciu“, ktorú tak jasne vidia na nemeckom katolicizme? Myslia si, že tendencia nemeckej teológie považovať Bibliu za dielo, ktoré má byť preorané všetkými smermi a nie skôr za dar, ktorý má byť študovaný (vrátane všetkých interpretačných prostriedkov, teda aj očami viery) nemá nič spoločné s dnešnou krízou viery? Hovoríme pritom o krajine, ktorej samotný jazyk bol formovaný Lutherom pri preklade Biblie. Čo má znamenať bizarné tvrdenie nemeckých teológov, pre ktorých „sloboda svedomia“ znamená žalostnú rezignáciu všetkým požiadavkám sexuálnej revolúcie? Ani v tomto prípade si nemyslia, že to súvisí s neschopnosťou Cirkvi zmeniť hedonistickú kultúru?
Pritom iba niektorí z týchto akademikov majú vážny a trvalý kontakt s liturgickým alebo pastoračným životom Cirkvi. Napriek tomu si myslia, že majú nárok na prednostné miesto, a že rozumejú, čo sa stalo nemeckému katolicizmu a ako treba čeliť jeho skutočným problémom. Ako je to možné?
Hľadám tie správne vzletné slová na záver, ktorými by som sa mal obrátiť na nemecké cirkevné barikády. Nemeckí teológovia radia svojim druhom katolíkom, aby sa „pozerali do budúcnosti s odvahou, a kráčali po vode ako Peter, keď mu Ježiš povedal: Maloverný, prečo si pochyboval?“
Mám otázku, profesori: Mohol by prosím každý z vás, kto verí, že Peter kráčal po vode, zdvihnúť ruku?
Autor je kanadský spisovateľ a publicista, pracuje v americkom think-tanku Ethics and Public Policy Center. Napísal životopis Jána Pavla II. Svedok nádeje, ktorého posledná časť vyšla minulý rok pod názvom Koniec a začiatok: pápež Ján Pavol II., Víťazstvo slobody, posledné roky a dedičstvo. Text pôvodne vyšiel začiatkom marca v americkom The Catholic Difference pod titulkom Čacpa nemeckých teológov. Vychádza s láskavým zvolením.