Multikulturalizmus v plameňoch

Číslo 4/2005 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 6547
 

Názory

Jaroslav Daniška
Multikulturalizmus v plameňoch

Najutajovanejšou skutočnosťou ideológie ľavicového liberalizmu v súčasnosti je smrť multikulturalizmu. Táto ideologická doktrína skolabovala zoči-voči realite, ktorú sama spôsobila. Videli sme to nedávno v priamom prenose a vidieť to denne. Tak ako boli národné revolúcie rokov 1848/49 koncom jedného režimu, študentské revolúcie v roku 1968 koncom iného, tak násilie moslimských prisťahovalcov v uplynulých týždňoch a mesiacoch vo Francúzsku a ďalších častiach Európy, bude mať za následok zvrhnutie prevládajúcej ideológie súčasnosti. Tak ako v prípade iných revolúcii a revolučných hnutí v minulosti, aj dnes má práve Francúzsko najbližšie k tomu, byť zdrojom a pôvodom novej revolúcie.

Osvietenská republika nefunguje. Po rovnosti, bratstve a slobode šliapu samotní francúzski občania. A nielen oni. Keď sa po udalostiach 27. októbra tohto roku rozšírili pouličné nepokoje a masové ničenie majetku, postupne sa rozšírili nielen do vyše 300 francúzskych miest, od Marseille po Lille, od Bordeaux po Štrasburg, ale aj do ďalších častí Európy, vrátane Belgicka, Nemecka či Dánska. A to zďaleka nie je všetko. Problémy s imigrantmi alebo ich potomkami druhej či tretej generácie majú v podstate všetky krajiny západnej Európy. Od Británie, kde v júli tohto roku britskí občania spáchali teroristický útok proti iným Britom, po Maltu, ktorá naliehavo žiada ostatné členské štáty EÚ, vrátane Slovenska, o pomoc s veľkým počtom nelegálnych migrantov na vlastnom území. Od Švédska, kde napr. v roku 2002 prisťahovalci zapálili 139 škôl, až po neďaleké Rakúsko, ktoré má veľký problém s vysokou kriminalitou prisťahovalcov, alebo Nemecko, kde štátne orgány nie sú schopné vyšetriť tzv. vraždy zo cti. Problémom čelia aj také „tolerantné“ krajiny ako Holandsko, kde bol minulý rok na ulici zavraždený Theo van Gogh, či Španielsko, ktoré minulý rok udelilo generálny pardon, amnestiu na pobyt, státisícom nelegálnych migrantov na svojom území, až po Taliansko, kde minister tamojšej vlády verejne hovoril o možnosti zastrašovať výstražnou streľbou plavidlá blížiace sa k hraniciam Talianska s nelegálnymi migrantmi na palube.

Skrátka, Európa, ktorá ešte pred pár mesiacmi v preambule svojej ústavy sebavedome vyhlasovala rovnosť kultúr, má problém – s vlastnými obyvateľmi, vo vlastných uliciach, na vlastných predmestiach. Čo sa to stalo?

Nič prekvapujúce, multikulturalizmus nefunguje. A to v žiadnej zo svojich podôb: francúzskej, britskej, americkej, nemeckej, škandinávskej či holandskej. Zdá sa, že primárnejší než formy, je obsah – a s tým majú jednotlivé národné podoby problém v podstate všade. Ako napísal ešte rok pred útokmi na dvojičky vo svojej eseji, ktorá toho roku vyšla v českom preklade, umiernený taliansky politológ Giovanni Sartori – „problém je v tom, že integrácia prebieha iba vtedy, ak ju prijímajú a považujú za žiadúcu tí, ktorí sú integrovaní. Ak tomu tak nie je, integrácia neprebieha. (...) Občianstvo poskytnuté neitegrovateľným imigrantom tak nevedie k integrácii, ale k dezintegrácii – tak znie banálna pravda,“ píše Sartori „Ak urobíme občana z niekoho, kto si privlastňuje statky v podobe subjektívnych práv, ale necíti sa za to povinný na oplátku prispievať k ich tvorbe, stvoríme onoho diferencovaného občana, ktorý bude pluralitnú obec balkanizovať,“ dodáva (Pluralismus, multikulturalismus a přistěhovalci, Praha 2005, s. 69). A presne to sa stalo.

Mladí moslimi a Arabi, potomkovia prisťahovalcov druhej generácie, narodení vo Francúzsku a nositelia francúzskeho občianstva, prejavili násilím svoju nenávisť voči „vlastnej“ krajine. Za niekoľko týždňov nasledujúcich po 27. októbri bolo v asi 300 mestách podpálených okolo 9 tisíc áut, viacero škôl, nemocníc a štátnych budov, čo malo za následok zatknutie takmer dvoch tisícok kriminálnikov a násilníkov, zabitie jedného nevinného človeka, zranenie pár desiatok, občasnú streľbu, použitie donucovacích prostriedkov, špeciálnych policajných jednotiek, vyhlásenie mimoriadneho stavu a použitie zákona z obdobia alžírskej vojny z roku 1955, ktorý umožňuje vyhlásiť zákaz nočného vychádzania, povoľuje osobné prehliadky bez súdneho súhlasu a podobne. Bolo by však falošné domnievať sa, že ide o fenomén tejto jesene. Nie je to tak. Ako uviedol britský týždenník Economist, počas prvých sedem mesiacov tohto roka bolo vo Francúzsku podobným spôsobom podpálených o 21 900 áut viac než v predošlom roku. Čo celkom evidentne svedčí o tom, že jednak nejde o žiadny nový fenomén, a tiež tom, že udalosti, ktoré viedli k rozšíreniu týchto násilností, boli len zámienkou, impulzom, k ich ďalšiemu rozšíreniu, nie ich skutočnou príčinou.

Prirodzene, ako to už pri sociálnych konfliktoch býva, okamžite sa začala aj diskusia o zodpovednosti, vine a riešení nepokojov. A treba povedať, že diskusia nesklamala: presne ako by sa dalo čakať, zostala v zajatí tradičných predsudkov, vrátane marxizmu, rasizmu na ruby a obmedzenia slobody, čo sa dnes nenazýva cenzúrou ale politickou korektnosťou.

Čo sa teda stalo? Kto nesie za to zodpovednosť? Až prekvapivo široký mediálny tábor prebral názor mladých moslimských kriminálnikov a chuligánov, ktorí bez zaváhania hovorili, že je to „Sarkozyho chyba“. Nicolas Sarkozy, súčasný francúzsky minister vnútra, nie je žiadny extrémny pravičiar, skôr úspešný kombinátor tvrdého jazyka v boji proti zločinu a ústretovosti voči menšinám; napokon, sám je synom maďarského prisťahovalca. Pre jedných bol pritom v uplynulých týždňoch nevypočítateľným rasistom, pre iných zas chladne vypočítavým karieristom, ktorý všetko podriaďuje svojej prezidentskej kandidatúre v roku 2007. Unisono vadili jeho slová o zberbe, ktoré vraj neboli dostatočne citlivé a len podnietili nepokoje. Tento komentár má len jedinú chybičku krásy: v čase keď Sarkozy hovoril o zberbe, bola tá už naplno v akcii, takže zjavne nesedí vzťah príčiny a následku. To však čitateľa novín v dnešnej dobe nezvykne prekvapiť, najmä ak sa tie noviny volajú Guardian, pre ktoré napríklad na celej veci nebolo „prekvapujúce to, že horia autá, ale to, že vzbúr je tak málo“.

Aby bolo totiž jasno, povedané spolu s britským, kultúrne ľavicovým Economistom, „nikto nepochybuje, že skutočné korene problému ležia v sociálnom a ekonomickom odcudzení rozsiahlej moslimskej populácie, ktorá bola po dve generácie izolovaná v krutých „banlieues“ okolo francúzskych miest, problém totiž vo svojej nahote spočíva v „toxickom mixe úbohého ubytovania, zlých škôl, neadekvátnej dopravy, sociálnej vylúčenosti a nespokojnosti medzi moslimami, ktorí sú diskriminovaní, a nadovšetko v masovej nezamestnanosti“ (Economist, November 10th, 2005). Marx by mal radosť. Konečne nejaká vykorisťovaná trieda, požehnanie avantgardy a tiež vôňa Molotovovho kokteilu.

Ale ako k tomu dôjdeme my ostatní? Niežeby nebola pravda, že nezamestnanosť mladistvých je vážny sociálny problém. Vo Francúzsku je na úrovni 23 percent, čo je tretia najvyššia v celej EÚ, pričom podľa týždenníka New Yorker je medzi mladými moslimami šesťkrát vyššia, než vo zvyšku populácie, v niektorých predmestiach Paríža napríklad na úrovni 40-45 percent. Nezamestnanosť prirodzene problém je. Otázka ale znie, prečo je nezamestnanosť problém pre moslimských prisťahovalcov, ale už nie pre imigrantov vietnamských alebo židovských, ktorí v 70-tych rokoch minulého storočia prichádzali rovnako masovo a židia dokonca z rovnakých krajín ako dnes nezamestnaní Arabi. Prečo si Alex Capus myslí, že „deti prisťahovalcov majú chodiť do školy na predmestí a myslieť na svoju budúcnosť. (...) Ibaže to veľmi nepomáha,“ pretože „nezamestnaní budú tak či tak“? (SME, 12. 11.) Prečo nemá tento problém povestný poľský inštalatér? A prečo nie čínsky či rumunský „gastarbeiter“? V čom je ten rozdiel? Prečo tak veľkoryso obchádzame kultúru a náboženstvo? Prečo má BBC, ako píše Rod Liddle (Spectator November 12th, 2005), problém vôbec vysloviť, ako hovorí „obávané M-slovo“ alebo slovo „islam“?

Spomínaný Sartori vo svojej eseji menuje štyri základné znaky odlišnosti imigrantov: jazyk, zvyklosti, náboženstvo a etnikum. Ako sám píše, „ ...prvé dve odlišnosti sú výrazne iné, než druhé dve. Tie prvé totiž predstavujú odlišnosti prekonateľné (pokiaľ ich chceme prekonať), zatiaľ čo tie druhé dve nastolujú problém zásadnej odlišnosti“ (s. 65). Problém so súčasnou moslimskou migráciou v západnej Európe je, že zatiaľ čo doteraz sa migranti odlišovali v jednej alebo viacerých, nie však vo všetkých znakoch, arabskí moslimi sa v súčasnosti odlišujú vo všetkých vyššie menovaných znakoch. Inými slovami, Poliaci, Taliani, Rusi, Íri či hispánci mohli mať iné etnikum a jazyk, zvyklosti však mali prinajmenej blízke a náboženstvo totožné. Či už migrovali do Ameriky, Argentíny alebo Francúzska. Dnes je to však inak. Moslimskí Arabi sa líšia jazykom, zvyklosťami, náboženstvom aj etnikom. A sú na to hrdí. Zmenila sa totiž ešte jedna podstatná vec. Ako na to poukázal svojho času John O´Sullivan, donedávna platilo, že prichádzajúci migrant sa zmenil a asimiloval podľa kultúry hosťujúcej krajiny. Dnes však platí, že je to práve hosťujúca krajina, ktorá sa má prispôsobiť prichádzajúcemu imigrantovi. Tak vyzerá multikulturalizmus v praxi.

Ako to však riešiť? Ak by mali pravdu marxisti, ktorí tvrdia, že ide o sociálny problém, tak v tom prípade ľavica „liek“ pozná: volá sa peniaze. Keď niekto niekoho nevie presvedčiť, kúpi si ho. Samozrejme, za štátne. A presne to Francúzi s podporou Európskej komisie plánujú spraviť. Predseda vlády de Villepin plánuje zriadiť antidiskriminačnú agentúru, 20 tisíc pracovných kontaktov s agentúrami miestnej správy a vyčleniť 100 mil. eur pre asociácie pôsobiace v dotknutých komunitách. Netreba dvakrát dokazovať, že aj v tomto prípade nebude liek liečiť, maximálne načas stlmí bolesť. Sociálny štát getá nerozbije, naopak, posilní. Stačí sa pozrieť do severnej Ameriky, čo s chudobou čiernych Američanov spravil socialistický program prezidenta Johnsona, nazvaný Veľká spoločnosť. Getá posilnil, tradičné rodinné väzby oslabil, kriminalitu zhoršil, chudobu zachoval na pôvodnej úrovni. Presvedčivým spôsobom to zachytáva štúdia Charlesa Murraya preložená ako Příliš mnoho dobra (Praha, 1998). Ak sa teda Francúzsko rozhodne ísť americkou cestou, ako mu to dnes mediálny mainstream radí, čaká ho rovnaké ovocie.

Možné je však aj iné riešenie, to po ktorom volá časť samotných moslimov. Nechcú viac integrácie. Chcú sa integrovať menej. A mať vlastnú autonómiu, samosprávu, v rámci existujúceho štátu. Tak ako to teraz ponúkli niektorí imámovia francúzskemu štátu: stiahnite policajné jednotky a my poriadok zabezpečíme. „Všetko, čo chceme je, aby ste nás nechali na pokoji,“ povedal napr. Mouloud Dahmani. To by ale bol rozklad, rezignácia štátu na jeho základné funkcie: zabezpečiť vládu práva a monopol legálne použitého násilia. Nebolo by to nič iné, než cesta k väčšej spoločenskej dezintegrácii, cesta k faktickým kalifátom na území západnej Európy. A to je, aspoň zatiaľ, neprijateľné.

Tak či onak, ideológia ľavicového liberalizmu dostala ďalší vážny úder. Snáď najlepšie to vo svojej úprimnosti napísal francúzsky spisovateľ François Bon: „Samo myslenie dostalo šach-mat“ (SME, 12. 11.) Skutočne. Čas zmeniť paradigmu.