Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Koho spútavajú Pouta?

Číslo 4/2010 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 1937
 

Pouta (Putá, Česká republika, 2010, 146 min.)
Réžia: Radim Špaček, scenár: Ondřej Štindl, kamera: Jaromír Kačer, strih: Anna Johnson Ryndová, hudba: Tomáš Vtípil. Hrajú: Ondřej Malý, Kristína Farkašová, Martin Finger, Luboš Veselý, Lukáš Latinák, Barbora Milotová, Oldřich Kaiser, Ivana Uhlířová, Iva Pazderková, Jana Janěková, Tereza Nvotová

Po zhliadnutí vyše dvojhodinového českého filmu režiséra Radima Špačka Pouta si človek akosi mimovoľne kladie otázku, o akých „putách“ chce film vlastne vypovedať. O čom chce vypovedať filmový príbeh o surovom a frustrovanom dôstojníkovi ŠtB Antonínovi Rusnákovi, ktorý začiatkom osemdesiatych rokov dostáva za úlohu vyštvať zo socialistického Československa disidenta Tomáša. V tomto duchu ide o ideologické putá zvierajúce občanov komunistickej krajiny, ktorej občania vytŕčajúci príliš z radu museli počítať s represiami zo strany tajnej služby. Jej nedotknuteľní agenti boli vybavení širokými právomocami vrátane použitia surového fyzického nátlaku na vytipované obete. Obeťou mohla byť v istej konštelácii okolností ešte aj horlivá podniková kádrovníčka, ak jej prokomunistické nadšenie vybočuje zo zámerov ŠtB. „Ja tady s tebou nediskutuju,“ kričí na túto súdružku zbesilo Antonín, „já tě tady úkoluju“.
Napriek takejto nedotknuteľnosti agentov ŠtB boli spútaní v určitom zmysle slova zovretí aj oni sami, ako to ilustruje hlavný „hrdina“ snímky. Nie veľkolepý agent s výnimočnými schopnosťami, nie vnútorne rozorvaný človek zápasiaci s hlasom vlastného svedomia, ale indoktrinovaný mĺkvy fanatik s uhrančivým pohľadom, ktorého duševný horizont nepresahuje dym cigariet, pena na pive a inštitucionálne zaštítená zlosť na triedneho nepriateľa. Súdruh Antonín neváha svojimi vyšetrovacími metódami terorizovať ani vlastnú manželku, ktorú však vypudzuje kvôli disidentovej milenke, pre ktorú začne nebezpečne prelínať profesionálneho a osobného záujmu.
Mnohé zo scén sa odohrávajú uprostred neosobnej šede panelákového betónu či ošuntelého sektorového zariadenia komunistických kancelárií, kde sa chladnokrvne rozhodovalo o osude nepohodlných jednotlivcov, a možno práve preto sa tam sústavne pilo, fajčilo a hrešilo. A to napriek deklarovanému čekistickému heslu zakladateľa komunistickej tajnej služby Felixa Dzeržinského, že jej agenti potrebujú „chladnú hlavu, planúce srdce a čisté ruky“. Toto na prvý pohľad moralisticky znejúce heslo, ktoré v určitom momente vysloví Antonín i jeho veliteľ, prezrádza v skutočnosti metódy totalitnej polície, chladnokrvný cynizmus a vášnivú triednu nenávisť jej príslušníkov, čo pracujú tajne a naoko majú čisté ruky. Pritom však z pozadia manipulujú, tlačia, vydierajú alebo aspoň zahmlievajú.
Aj vo filmovom príbehu Pouta sa darí z pozadia navodiť okolo nepohodlného disidenta neznesiteľnú atmosféru, a to nielen fyzickým násilím a ponižujúcimi domovými prehliadkami, ale aj prácou s ľuďmi v jeho okolí. A tak sa napokon už aj manželka obete a jeho priateľ - disident stanú prostriedkami nátlaku, konajúcimi v súlade s tajným plánom. Hoci sa „dobre mienená“ priateľská rada, či manželský konflikt javili ako prirodzené zlomy vývoja udalosti, v skutočnosti vyrastali zo sofistikovanej manipulácie eštébáka Antonína.
Autori filmového diela podľa vlastných slov nechceli vykresliť veľkolepé významové oblúky celospoločenskej problematiky totalitných režimov. Mienili skôr divákovi ukázať tú vykonávaciu, realizačnú úroveň priameho stretu obetí s konkrétnymi vykonávateľmi cieľov neľudského režimu. V tomto duchu je zosobnením komunistickej normalizácie sám Antonín: životom unavený, vnútorne vyprázdnený zúfalec bez hlbšej motivácie žiť, no s tým nutkavejšou potrebou vybíjať svoju nedefinovanú zlosť na druhých. Postavu presvedčivo stvárnil herec Ondřej Malý z Klicperovho divadla v Hradci Králové. Zvolil minimalistické výrazové prostriedky, no jeho žlčovitá málovravnosť je tým mrazivejšia a nevypočítateľné výbuchy zášti tým šokujúcejšie. „Moja hlava je chladná ako nikdy,“ tvrdí Antonín a a zasa klame, lebo lož je jeho pracovnou metódou.
Nedávno prezentovaný film Kawasakiho růže režiséra Hřebejka oplýval obrazovou i obsahovou eleganciou, lebo sa odohrával skôr v intelektuálnom prostredí a nastoľoval aj existenciálne otázky o odpustení a pokání. To bol Hřebejkov pohľad zvonka, pohľad z odstupu i nadhľadu. No Špačkove Pouta sú pohľadom zvnútra, bez odstupu a úmyselne bez nadhľadu či veľkých tém. Je preto britkejší, cieľavedome prízemnejší, výrazovo i obsahovo plochejší. No taký bol onen režim, také boli jeho mechanizmy uplatňované na jeho obetiach: britké, prízemné, ploché. Preto nie náhodou film končí symbolickým obrazom, ako sa Antonín vnára do špinavej vodnej hladiny, na ktorej sa rozvlňujú veľké kruhy do širokého okolia. Áno, hoci film opisuje konanie jednotlivca, ono nemohlo nevyžarovať na mnohých ďalších, do atmosféry celej spoločnosti.
Toto je to vyžarovanie, ktoré nezahatajú ani tie najhrubšie čiary za minulosťou.

Jozef Haľko

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.