Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Všetko, čo ste chceli vedieť o SNP, ale neodvážili sa spýtať

Číslo 4/2010 · Albert Otruba · Čítanosť článku: 5473
 

Martin Lacko
SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE 1944
Slovart Bratislava 2008, 223 s.

Na vysokej škole som v snahe vytvoriť si komplexný obraz Slovenského národného povstania prečítal tri knihy z rôznych táborov - Gustáv Husák: „Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní”, František Vnuk: „Neuveriteľné sprisahanie, vojenské a politické akcie proti Slovenskej republike v roku 1944“ a Jozef Jablonický: „Povstanie bez legiend“.
Veľmi som nezmúdrel. Mal som pocit, že títo traja autori, píšuci o SNP v roku 1944, sa zapodievajú rôznymi udalosťami, ktoré prebehli na rôznych územiach a v rôznom čase.
Protirečivé hodnotenia Povstania sa tiahnu celou druhou polovicou 20. storočia. V čase vzniku ho ľudácka propaganda označovala ako „čecho-luteránsko-židovsko-boľševický puč“, Beneš v ňom videl podriadenosť jeho čechoslovakistickej politike. Po 1948 sa zásluhy vojakov vymazali a za hlavnú silu Povstania boli vyhlásení partizáni. Všetky zásluhy za prípravy a organizáciu si pripísala komunistická strana. Z Povstania sa stal začiatok socialistickej revolúcie, akýsi predstupeň februárového prevratu.
Keď som prvý raz stretol mladého historika Martina Lacka na besede o období rokov 1939-1945, šokoval ma obrovským množstvom dobových fotografií a dokumentov z tohto obdobia. Povedal, že najcennejšie sú osobné svedectvá ľudí, ktorí dané historické obdobie prežili. Svedkovia obdobia rokov 1939-1945 vymierajú. Preto sa s veľkým nasadením snažil kontaktovať žijúcich svedkov tejto doby a získavať autentický fotografický materiál. Toto hľadanie autentických momentov je silne prítomné aj v knihe, ktorú Martin Lacko o Povstaní napísal.
Historik poukazuje na to, že ozbrojený boj proti cudzej ozbrojenej moci, a teda aj Povstanie je v moderných slovenských dejinách výnimočný. Či už oslobodzovacie boje proti Maďarom v rokoch 1918-1919, kríza v roku 1938, ľahostajnosť voči boľševickej diktatúre v roku 1948, apatia pri príchode ruských vojsk v roku 1968 – vtedy vždy chýbala odvaha postaviť sa na ozbrojený odpor. Z tohto pohľadu sa Povstanie vymyká z rámca našich dejín. Aj keď treba povedať, že z celkového počtu 2,6 milióna obyvateľov Slovenska bolo asi 80 000 (a to prevažne zmobilizovaných) ozbrojených aktívnych účastníkov. Lacko píše: „Väčšina národa sa do Povstania nezapojila, ani o to neprejavila skutočný záujem. V tom pravdepodobne aj tkvie jeden z hlavných faktorov porážky Povstania – nedostatočné oduševnenie, ba akýsi odstup od celej udalosti.“
Osviežujúcim prvkom knihy je pokus o exaktné historické stanovisko k teórii „čecho-luteránsko-židovsko-boľševického puču“. Samotné vojenské povstanie vyrástlo z domácich koreňov, pripravovali ho najmä domáci ľudia – národohospodári, generáli, dôstojníci. V Povstaní pôsobili asi dve tisícky Čechov, teda okolo 2 % z účastníkov Povstania. Počet židovských účastníkov sa odhaduje približne na 1600.
Cudzorodý, importovaný prvok možno vidieť v partizánskom hnutí. Tento priniesla stalinská politika. Sovietmi inšpirované a usmerňované partizánske hnutie presadzovalo predovšetkým ich záujmy – nie slovenské národné záujmy. Lacko odôvodnene predpokladá, že hlavným cieľom špeciálne vycvičených partizánskych kádrov bolo vyvolať predčasnú okupáciu krajiny. Tým sa následne vytvoril stav, že domáce nekomunistické armádne hnutie bolo porazené a Červená armáda sa stala jedinou „osloboditeľkou“ okupovanej krajiny. Podobne ako to bolo v Poľsku. Len na porovnanie, kým Sovietsky zväz dodal SNP 365 ton materiálu, Veľká Británia dodala juhoslovanským partizánom 76 000 ton dodávok.
Poľský autor Majewski píše, že sovietske vedenie plánovalo obkľúčiť Slovensko rýchlym prechodom cez poľskú rovinu na severe a cez maďarskú nížinu na juhu. Od tohto plánu ustúpilo. Prečo? Začal sa krvavý boj o Duklu, ktorý zadržal Červenú armádu a hitlerovcom umožnil, aby poľahky zúčtovali s obkľúčenými slovenskými povstalcami.
Treba jasne rozlišovať medzi povstalcami a partizánmi, napriek tomu, že v predstavách dnešných ľudí sa tieto pojmy prekrývajú. Partizánske hnutie začalo ešte pred vypuknutím Povstania a jeho porážkou neskončilo, trvalo v menšej miere až do konca vojny. Medzi armádnymi dôstojníkmi a partizánmi vládlo napätie. Golian sa vyjadril o partizánskom veliteľovi Jegorovovi, že to nie je veliteľ brigády, ale terorista a zlodej. Lacko píše: „Aktivita niektorých partizánskych skupín na Slovensku niesla črty činnosti, ktorá sa v súčasnosti označuje ako ‚terorizmus‘. Išlo najmä o vraždy politických oponentov, únosy a popravy zajatcov či ozbrojené útoky na najrôznejšie objekty bez ohľadu na ich následky či význam.“
Svojim spôsobom typickou bola obrana Strečna. Podľa dohody mali vojaci chrániť ľavý breh Váhu a partizáni pravý. Veličkovi partizáni na určený úsek vôbec nedorazili a tým umožnili Nemcom bočný obchvat celého úseku, čím spečatili osud obrany a súčasne nepriamo spôsobili aj vysoké straty ostatných obrancov, predovšetkým francúzskych partizánov, ktorí sa v obrane svojho úseku preslávili mimoriadnou bojovou odvahou.
Veľmi dôležité boli aj veľké rozdiely medzi politickými deklaráciami vedenia povstalcov združených v Slovenskej národnej rade a radovými účastníkmi. Vedenie tvorili zväčša neznámi a nereprezentatívni politici, ktorí odmietli slovenskú štátnosť. Na základe viacerých dôkazov sa možno domnievať, že radoví príslušníci povstaleckej armády subjektívne chápali svoje nasadenie len ako boj proti Nemcom, resp. za skoršie ukončenie vojny. Nič viac, nič menej. Radoví vojaci a nižší dôstojníci by sotva šli riskovať život za zaniknutú republiku, tým skôr že jej posledný prezident Edvard Beneš Slovákov ani nepokladal za národ, podobne ako uhorský režim pred rokom 1918.
Lacko zdôrazňuje, že ak by sme Povstanie hodnotili ako „puč proti legitímnej vláde“, potom by sme analogicky museli hodnotiť aj vznik ČSR ako „puč proti legitímnej peštianskej vláde“ či revolúciu v roku 1989 ako „puč proti legitímnej komunistickej vláde“.
Povstanie v mysliach mnohých pamätníkov nadobúdalo konfesionálny rozmer ako istý druh boja „luteránov proti katolíkom“. V päťdesiatčlennej Slovenskej národnej rade neboli žiadni praktizujúci katolíci. Do Povstania boli zapojené desiatky evanjelických farárov a biskupi. Povstanie zasiahlo najevanjelickejšie kraje – Turiec, Liptov a Banskú Bystricu. Názor o „evanjelickom“ Povstaní však nie je celkom korektný, keďže väčšinu príslušníkov povstaleckej armády tvorili katolíci.
Naliehavé výzvy, ktoré adresoval katolíckym laikom i hierarchii chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič (sám sa zúčastnil Povstania a okrem neho už len traja katolícki kňazi), aby sa aktívne zapájali do odboja, lebo inak po vojne doplatia na svoje spojenie s nacizmom, zostali nevypočuté.

Každopádne je táto kniha vynikajúcim darčekom pre milovníkov histórie, ktorí majú radi v pohári naliate čisté víno.


Albert Otruba
autor pracuje pre Európsky parlament

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.