Nová jar, nádej a Ján Pavol II.

Číslo 4/2010 · Thomas D. Williams · Čítanosť článku: 3816
 

Thomas D. Williams
V slávnej kresťanskej alegórii Lev, šatník a čarodejnica – Kroniky Narnie, C. S. Lewis znázorňuje moc zla nad svetom obrazom nekonečnej zimy. Narnia je v područí Bielej čarodejnice, ktorá vládne tak, aby bola stále zima a nikdy Vianoce. Podľa proroctiev sa po príchode leva Aslana, ktorý u Lewisa predstavuje Krista, skončí zima a začne jar. Raz ľudským návštevníkom zarecitujú verše, ktoré miestni dobre poznajú:

Zlo pominie sa, keď Aslan ukáže sa,
keď zaznie jeho rev, už smútok nebude,
keď zuby vycerí, zimu smrť odstráni,
keď hrivou potrasie, jar u nás opäť nastane.

Počas svojho dvadsaťsedemročného pontifikátu Ján Pavol II. často podobným spôsobom používal obraz jari. V encyklike Redemptoris Missio (Poslanie Vykupiteľa) z roku 1990 píše: „S prichádzajúcim tretím tisícročím spásy Boh pre kresťanstvo pripravuje veľkú jar a už teraz môžeme vidieť jej prvé znamenia.“ V príhovore v OSN v roku 1995 povedal v tomto zmysle: „slzy tohto storočia pripravili pôdu pre novú jar ľudského ducha.“ A v roku 1998 na Turíce, na stretnutí s pútnikmi, ktorí prišli do Ríma, hovoril ako Duch Svätý prináša „do Cirkvi novú jar.“

Niektorým ľuďom sa zdá, že táto stála dôvera v príchod jari vypovedá viac o samotnom Jánovi Pavlovi, než o súčasnom stave Cirkvi a spoločnosti – s jeho naivne radostným optimizmom, že po storočí krviprelievania a ľudského utrpenia musia prísť lepšie časy. Tí, ktorí sa na jeho vyjadrenia pozerajú takto, väčšinou kladú do protikladu jeho postoj s postojom jeho blízkeho priateľa a nástupcu Jozepha Ratzingera, ktorý podľa nich vyvažoval pozitívne myslenie Jána Pavla realistickejším (možno pesimistickejším) pohľadom.

Takáto interpretácia je do istej miery opodstatnená. V knihe „Pamäť a identita“ – v jeho poslednom publikovanom diele, Ján Pavol mnohých šokoval svojim pozitívnym výkladom i tých najtemnejších udalostí 20. storočia. Pri uvažovaní nad nacistickou okupáciou Európy a nasledujúcou komunistickou nadvládou, mal Ján Pavol niekoľko provokujúcich tvrdení. Píše: „Toto zlo bolo istým spôsobom nevyhnutné pre svet a človeka ... Môže sa stať, že za určitých konkrétnych okolností sa zlo stane užitočným, a to tak, že vytvára príležitosti pre dobro.“ Takéto optimistické hodnotenie jedných z najohavnejších príkladov zla v celých ľudských dejinách by potvrdzovalo názory, podľa ktorých bol Ján Pavol nakazený takmer patologickou nádejou.
No ak by to bolo tak, bolo by to zrejme nezdravé kresťanstvo. Nikde v živote či spisoch tohto pápeža sa však nestretávame s prílišným optimizmom povrchných duší. Keď Ján Pavol napísal: „Mám osobnú skúsenosť s ideológiami zla,“ išlo skôr o zdržanlivé vyjadrenie než o zveličovanie. Keďže zažil nacistický aj marxistický totalitný režim, a ako kňaz bol v blízkom kontakte so zvyčajnou škálou hriechov, zostal mu len malý priestor na naivitu. „Je ťažké zabudnúť na zlo, ktoré sme osobne zažili,“ poznamenal. „Môžeme len odpustiť.“

Ak by sme vysvetľovali pápežove ohlásenie jari ako výsledok jeho optimistického pohľadu na život, vôbec by sme nebrali do úvahy hĺbku jeho ducha. Keď hovoril o jari, bolo to jeho pozorovanie znamení jari alebo jednoducho povzbudzovanie veriacich aby nepodliehali pesimizmu? A ak naozaj mal v úmysle poskytnúť objektívne zhodnotenie situácie, máme dôvod veriť, že mal pravdu? Teraz – päť rokov po jeho smrti 2. apríla 2005 – je správna chvíľa, zaoberať sa týmito otázkami.

Na začiatok si môžeme všimnúť, že medzi optimizmom a nádejou je určitý rozdiel. Optimizmus je záležitosť optiky – je to spôsob, akým sa pozeráme na život a realitu vo všeobecnosti. Pre optimizmus je príznačný entuziazmus, ktorý minimalizuje prehry. Často sa spája so zdravou osobnosťou.

Na druhej strane, nádej je teologickou cnosťou – túžbou po nebi ako po najväčšom dobre a dôverou v Ježišove prisľúbenia a v Božie milosrdenstvo pri ich dosahovaní. „Nádej nie je prázdnym optimizmom, ktorý vzniká z naivnej istoty, že budúcnosť bude nutne lepšia ako minulosť,“ povedal Ján Pavol v OSN. „Nádej a dôvera sú predpokladom zodpovedného konania a sú živené vo vnútornej svätyni svedomia, kde je človek ‚osamote s Bohom‘ a kde vníma, že nie je sám uprostred záhad bytia, pretože je obklopený láskou Stvoriteľa!“

Kresťanská nádej nutne živí i určitý druh optimizmu – no nie takého optimizmu, ktorý by sa týkal výsledku náhodnej ťažkej situácie, ale životného optimizmu vo všeobecnosti. Kresťania nie sú tí, ktorí sledujú na tabuli výsledky zápasov, aby videli, kto vyhrá. My to už vieme, lebo konečné víťazstvo bolo dosiahnuté Kristovou smrťou a jeho zmŕtvychvstaním. Kresťania, ktorí si pestujú teologickú cnosť nádeje, sa prirodzene stanú väčšími optimistami, v interpretácii udalostí, ktoré nastanú v ich blízkosti, pretože vedia, že Boh dokáže zakomponovať i tie najhoršie situácie do svojho plánu pre naše dobro. Pevná dôvera v prozreteľnosť – založená na istote, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré,“ (Rim 8,28) vedie k pozitívnejšiemu postoju dokonca aj pri zreteľne negatívnych udalostiach. V príhovore na stretnutí mladých v roku 1979, to Ján Pavol vysvetľoval takto: „Ak vo vás a vo svete okolo vás nebude spoľahlivá nádej v Kristovo víťazstvo, nebude tam ani optimizmus a bez optimizmu nemôže byť ani tá pokojná radosť, bez ktorej mladosť nemôže existovať.“

Zmienky o novej jari nepochádzali u pápeža Jána Pavla priamo z teologickej cnosti nádeje, keďže nádej presahuje všetky okolnosti, či už priaznivé alebo nepriaznivé. Spomeňme si, ako svätý Peter písal kresťanom, že musia byť pripravení „zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1Pt 3,15). Tieto dôvody sú založené na Božej dobrote a vernosti, nie na „znameniach časov“ a teologická nádej sa týka skôr večného života než časného blaha. „Znamenia jari“ samozrejme môžu nádeji len pomôcť, nakoľko tieto znaky samé o sebe podporujú našu dôveru v Božie pôsobenie a jeho oddanosť svetu. Pravá nádej sa však nemení v závislosti od toho, aké sú časy – dobré či zlé. Nádej skutočne najvernejšie žiari v temných časoch. Nádej je záležitosťou patriacou ku gulagom a onkologickým oddeleniam, nie k výletným lodiam a plesom. Inými slovami, čas nádeje nie je to isté ako skúška nádeje. Aj ten najhorlivejší a nádejou naplnený kresťan musí rozoznávať medzi znameniami nádeje a znameniami, ktoré sú skúškou nádeje – a pápežove odkazy na čas jari jasne naznačujú prvú možnosť. Ak chceme súčasnosť nazvať časom jari, musí sa dokázateľne odlišovať od iných období.

Podobne, jar u Jána Pavla nemohla byť len jednoduchým vyjadrením jeho optimizmu. Optimista ako aj pesimista sú dostatočne objektívni, aby dokázali rozlíšiť jar od zimy. Pesimista bude stále rozprávať o krutom chlade a mŕtvej krajine, zatiaľ čo optimista sa bude rozplývať nad krásou snehových závejov, sánkovačkou a horúcim kakaom. Protirečia si, ale nie čo sa týka toho, že je zima. Optimista sa v zime nerozhliadne okolo seba a nepovie: „Aký krásny deň! Poďme na pláž!“

Prinajmenšom v niektorých svojich zmienkach o čase jari chcel Ján Pavol II. podať objektívne konštatovanie o svete. Vo svojom vystúpení v OSN pripomenul: „Budeme mať možnosť vidieť, že slzy tohto storočia pripravili priestor pre novú jar ľudského ducha.“ Ján Pavol tu nehovoril o svojej neoblomnej teologickej nádeji ani o domnelom optimizme, ale o viacerých historických udalostiach, ktoré by nás mali povzbudzovať k nádejnejšej interpretácii blízkej budúcnosti ľudstva. Podobne, keď vyhlásil, že „Boh pre kresťanstvo pripravuje veľkú jar a už teraz môžeme vidieť jej prvé znamenia,“ myslel jasne na niečo konkrétne.
Čo teda pápež videl? Prvým významným znakom jari nie sú čvirikajúce vtáky a ružové púčiky. Najprv vidíme bahno a blato. Svet na jar, predtým než opeknie, je najprv škaredý. Preto, koniec koncov, označil T. S. Eliot apríl za najkrutejší mesiac: „Zima nás drží doma, zem zakryla zabudnutým snehom.“

V bahne a blate svojej doby Ján Pavol II. videl ako sa niečo vynára: roztápanie sa zmrznutých ideológií a rigidných problémov. Rozčarovanie zo sľubnej Freudovej terapie, z Nietzscheho voluntarizmu a Marxovho utopizmu, pravdepodobne nevedie k okamžitému prijatiu kresťanskej viery, ale pripravuje cestu, práve tak, ako hlad priviedol márnotratného syna späť do otcovho domu. Môžeme byť svedkami otvorenia sa a hladu po duchovných veciach vyplývajúceho zo všeobecnej nespokojnosti s tým, čo ponúka svet.

Aj Joseph Ratzinger videl, že roztápajúce sa ideológie ponúkajú novú príležitosť pre kresťanské posolstvo. Počas svojej prednášky v Cambridgi v roku 1988 zdôrazňoval „novú intenzívnu túžbu po morálnych hodnotách ako sloboda, spravodlivosť a mier.“ Tiež povedal: „Ideológie boli zamietnuté a človek môže zas znovu rozoznať, čo je dobré. V skutočnosti to môžeme privítať ako prvok nádeje : Hlboké Božie posolstvo môže človek v sebe potlačiť a skresliť, ale ono aj tak stále vytryskuje a nachádza si cestu.“

Podobne v knihe „Soľ zeme“, kardinál Ratzinger opísal možnosti, ktoré sa otvorili vďaka roztápajúcim sa ideológiám:

Objavia sa slepé uličky, protirečenia a vnútorná lživosť takýchto teórií (marxizmu, freudovskej psychoanalýzy, sociologickej etiky). A vo veľkej miere sa tak už deje. Zažívame demytologizáciu mnohých ideológií. Napríklad, ekonomické vysvetľovanie sveta, o ktoré sa pokúšal Marx a ktoré najprv vyzeralo logicky a pôsobivo, a najmä preto, že sa spájalo s morálnou etikou vzbudzovalo úžas, jednoducho nezodpovedá skutočnosti. Človek v týchto okolnostiach nie opísaný komplexne. Je jasné, že náboženstvo je pre človeka prvotnou realitou. A to isté platí vo vzťahu k všetkým ostatným veciam.

Toto prvé znamenie jari – keď zima stráca moc a vplyv – nie je zárukou budúceho kvitnutia, ale robí príchod jari možným. Jar nie je obdobím odmeny, ale časom práce. Z neobrobenej pôdy skôr vyrastú hektáre buriny ako lány obilia. Ak nezasejeme, nemôžeme očakávať žatvu. V kresťanskom živote, podobne ako v podnikaní, existuje niečo ako nevyužitá príležitosť. Jar ponúka „časový priestor“, do ktorého by mal každý vložiť námahu pre budúcu úrodu. Je volaním k serióznemu úsiliu, nie prísľubom zaručených úspechov.

Svojou víziou jari nás Ján Pavol teda nepozýval, aby sme sa nečinne pozerali na jedno pomíňajúce sa ročné obdobie, ale volal nás k zapojeniu sa. Mnohé jeho zmienky o jari vlastne hovoria, že rast závisí na osobnom angažovaní sa. V apoštolskom liste Tertio Millennio Adveniente, pápež hovorí, že „táto nová jar kresťanského života sa odhalí v jubilejnom roku, ak budú kresťania poslušní pôsobeniu Ducha Svätého.“ Podobné pápež prehovoril aj k americkým biskupom v roku 1998: „Nová evanjelizácia, ktorá môže z 21. storočia vytvoriť jar pre evanjelium, je úlohou pre celý Boží ľud, ale bude rozhodujúcim spôsobom závisieť na veriacich, či si plne uvedomia svoje krstné povolanie a zodpovednosť prinášať dobrú zvesť Ježiša Krista do svojej kultúry a spoločnosti.“ Ján Pavol chápal čas jari v našej dobe ako obzvlášť vhodný čas na intenzívnu evanjelizačnú prácu.
Táto možnosť zvýšeného úsilia je zrejmá aj zo spisov Jozepha Ratzingera, a tak títo dvaja pápeži sa znova skôr dopĺňajú ako by si protirečili. Ratzinger píše: „To, že predchádzajúce ideológie zlyhali, nevedie nevyhnutne k znovuzrodeniu kresťanstva a ani nemusí vyústiť do veľkých, rozhodujúcich a definitívnych činov. Príde sklamanie, ktoré môže viesť ešte k ďalšiemu pádu, no tiež to môže viesť k otvoreniu sa tak, že ľudí sa môže dotknúť sila kresťanstva a môže prísť k obnove. Ale ako som povedal, nedeje sa tak s nevyhnutnosťou nejakého fyzikálneho zákona.“

Popri roztápajúcich sa ideológiách, Ján Pavol si takisto všimol aj príchod nového života a obnovy ako ďalších dôkazov zmeny ročných období. V inej pasáži z encykliky Redemptoris Missio pápež spomenul celý rad vecí – znamení obrody, ktorú pripisoval Božiemu pôsobeniu vo svete.
S prichádzajúcim tretím tisícročím spásy, Boh pre kresťanstvo pripravuje veľkú jar a už teraz môžeme vidieť jej prvé znamenia. Ako v nekresťanskom, tak aj v tradične kresťanskom svete sa ľudia postupne približujú evanjeliovým ideálom a hodnotám a tento trend sa Cirkev snaží podporiť. Dnes je skutočnosťou, že ľudia dosahujú novú zhodu v hodnotách ako sú: odmietnutie násilia a vojny, úcta k ľudskej osobe a rešpektovanie ľudských práv, túžba po slobode, spravodlivosti a bratstve, prekonávanie rôznych foriem rasizmu a nacionalizmu, potvrdenie dôstojnosti a postavenia žien.

Použitie slov „nová zhoda“ je možno prehnané. Násilie a vojny pokračujú, i keď podľa slov Stephena Pinkera „množstvo násilia v našich dejinách v poslednom čase klesá a dnes pravdepodobne žijeme v najpokojnejšom úseku existencie ľudstva.“ Napriek evidentným znakom o väčšej úcte k dôstojnosti ľudskej osoby, zneužívanie pokračuje nielen na individuálnej úrovni, no tiež inštitucionálne a na štátnej úrovni. Stačí si uvedomiť také skutočnosti, že zabránenie narodeniu dieťaťa sa v západnom svete berie ako samozrejmosť, ako sa zaobchádza so ženami v niektorých moslimských krajinách, alebo ako sa po celom svete potláča sloboda vierovyznania. Sú tu síce znamenia jari, ale zima ešte tak skoro neskončí. Znepokojujúce posuny v panujúcej etickej mentalite, ktoré Ján Pavol II. a Benedikt XVI. označili za „diktátorstvo relativizmu“, zašli ešte ďalej v poslednom desaťročí.

Ján Pavol tiež poukázal aj na konkrétne prejavy jari v Cirkvi, a to vznik a rast nových cirkevných hnutí. Pri turičnom zhromaždení v roku 1998 zaplavilo Námestie sv. Petra 300 000 ľudí, reprezentujúcich viac než päťdesiat hnutí. V príhovore k nim Ján Pavol povedal: „Po dvetisíc rokoch kresťanstva je nevyčerpateľné bohatstvo Ducha stále aktívne a do Cirkvi privoláva novú jar.“ Cirkevné hnutia, ako povedal, nie sú výsledkom univerzálneho pastoračného plánu, ale jasne svedčia o účinkovaní Ducha Svätého na prahu tretieho tisícročia.
Aj v ďalších oblastiach života Cirkvi nastalo zlepšenie. Stav katolíckej katechézy pre deti i dospelých sa, napríklad, výrazne zlepšil, najmä od roku 1992, keď Ján Pavol vydal Katechizmus katolíckej Cirkvi. To neplatí len o Spojených štátoch, kde biskupi vykonali celonárodné prehodnotenie katechetických textov, aby určili, či sa zhodujú s novým katechizmom, ale pokrok nastal na celom svete. V porovnaní s vystrihovaním motýľov z farebného papiera, vyrábaním plstených vlajočiek a hraním podobenstiev, čomu sa mi dostalo keď som chodil na náboženstvo v sedemdesiatych rokoch, je dnešná katechéza skutočným úsilím o kresťanskú výchovu.

Tiež ekumenizmus počas dvadsaťsedemročného pontifikátu Jána Pavla prekvital a pokračuje s nezmenenou intenzitou aj za pontifikátu Benedikta XVI. Ján Pavol nepripúšťal možnosť rozdelenia medzi veriacimi. V encyklike Ut Unum Sint zhrnul svoje presvedčenie, že Kristus „nemôže zostať rozdelený,“ ale veriaci „musia spolu vyznávať tú istú pravdu o kríži.“ Všetci kresťania prijali pozitívne ochotu Jána Pavla kvôli jednote kresťanov dokonca prehodnotiť úlohu pápežstva. Veľmi významné bolo aj otvorenie komunikácie s ortodoxnými kresťanmi a protestantmi. Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravodlivení z viery predstavuje najväčšie ekumenické priblíženie sa protestantov a katolíkov od reformácie.
Situácia vo vnútri Cirkvi však nie je všade rovnaká. Síce v rokoch 1978 - 2000, počas pontifikátu Jána Pavla, narástol počet seminaristov o 75 %, no povolania ku kňazstvu sa nepriblížili číslam spred II. vatikánskeho koncilu a v mnohých krajinách stále klesajú. Zatiaľ nebadať zmenu trendu v trvalom poklese povolaní v ženských rehoľných komunitách. Dopad katolíckej výchovy, zdravotnej starostlivosti a misionárskej činnosti po celom svete sa vníma veľmi intenzívne. No keď porovnáme celkový stav Cirkvi v roku 1978 (prvý rok pontifikátu Jána Pavla) so súčasnou situáciou, bilancia je pozitívna.

K týmto dvom znameniam potvrdzujúcim príchod jari – koncu zovretia zimy a prvým znakom rozkvitajúceho sa života – pridal Ján Pavol tretie znamenie, tentoraz vážnejšie, a to svedectvo mučeníkov. Tesne pred jubilejným rokom Ján Pavol napísal, že „Cirkev sa znovu stala Cirkvou mučeníkov“ (Tertio Millennio Adveniente 37). Jeho vlastná teologická nádej a svedectvo dejín ho presvedčili, že mučeníctvo je nepochybne plodné. Pri mnohých príležitostiach citoval maximu ranokresťanského apologétu Tertulliana (z roku 250 n.l.): Sanguis martyrum, semen christianorum (Krv mučeníkov je semenom kresťanov). Tak, ako Cirkev vyrástla z mučeníkov prvých storočí, uistil Ján Pavol, tak je predurčená rásť vďaka svedkom dvadsiateho storočia.
Tento a podobné výroky vyjadrujú viac než len túžbu, aby si mohli dnešní kresťania vziať príklad z tých, ktorí za Krista položili život. Sú skôr pápežovým teologickým presvedčením, že to tak bude. A preto mohol napísať: „Pre Cirkev boli mučeníci vždy semenom života,“ a znova citoval Tertullianov „známy zákon“, ako ho nazval, ktorý „sa ukázal ako pravdivý vo všetkých skúškach dejín“ (Novo Millennio Ineunte). Tu našiel Ján Pavol II. znamenie jari zakorenené v teologickej nádeji a dôvere v Božiu vernosť.

Tieto tri znamenia Jána Pavla II. v jar viery – roztápanie paralyzujúcich ideológií, spoločenská a cirkevná obroda a nesmierne svedectvo kresťanských mučeníkov dvadsiateho storočia – možno nie sú celkom jasné, no vyvolávajú vážne otázky a zaslúžia si hlbšiu úvahu. Evanjelizácia nesleduje zmeny ročných období s pravidelnosťou leta, jesene, zimy a jari. Pritom však analógia ročných období nie je celkom bezvýznamná a kresťania musia vždy čítať znamenia časov. I keď niektorí ľudia budú možno naďalej pripisovať pápežovu víziu novej jari jeho radostnej povahe s nevykoreniteľným optimizmom, jeho jar sa predsa len zakladá na dôvodoch, o ktorých je presvedčený, že sú objektívne a prístupné každému vnímavému pozorovateľovi.

Avšak práve tak, ako sa príležitosti objavia, môžu sa tiež stratiť. Len čo jar pominie, niektoré možnosti sa uzavrú. Jedna vec je istá – zostáva urobiť ešte kus práce a teraz existujú príležitosti, ktoré tu pre predchádzajúce generácie neboli.

Páter Thomas D. Williams, LC je profesorom teológie v Ríme na Regina Apostolorum Pontifical Athenaeum. Preklad Redemptoristi Bratislava.