Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Rovnosť pre každého, nie rovnakosť pre všetkých

Číslo 4/2005 · Daniel Lipšic · Čítanosť článku: 9171
 

Názory

Daniel Lipšic
Rovnosť pre každého, nie rovnakosť pre všetkých

V máji 2004 bol prijatý tzv. antidiskriminačný zákon. Dňa 7. októbra 2005 rozhodol Ústavný súd SR, že vyrovnávacie opatrenie v prospech určitej rasy alebo etnika, o ktorom hovorí antidiskriminačný zákon, nie je v súlade s ústavou. Tým dal Ústavný súd bodku za takmer rok trvajúcim sporom o pozitívnej diskriminácii, ktorú antidiskriminačný zákon umožňoval. Rozhodnutie Ústavného súdu je významné, pretože vysiela jasnú správu – nikoho nemôžeme posudzovať podľa farby pleti alebo etnického pôvodu – každého musíme posudzovať podľa jeho osobných kvalít, schopností alebo sociálnej situácie.

Každá ľudská bytosť je jedinečná a rovná v dôstojnosti a v právach s inými bez ohľadu na jej rasu alebo etnickú príslušnosť. Schopnosť každého z nás presadiť sa nezávisí od našej rasy alebo etnickej príslušnosti, ale od našich daností, od nás samých.

Bolo by preto ponižujúce, ak by zákon pokladal už samotný fakt rasovej alebo etnickej príslušnosti za istý hendikep. A presne to robilo zrušené ustanovenie antidiskriminačného zákona. Ustanovovalo, že všetci príslušníci určitej rasy alebo etnika potrebujú vyrovnávacie opatrenia, aby sa presadili. Vyvolávalo tak dojem, že určité skupiny nie sú schopné dosiahnuť úspech, resp. využívať svoje práva bez osobitnej ochrany, osobitného zvýhodnenia založeného na charakteristike, ktorá nemá žiadnu súvislosť s osobnou hodnotou každej ľudskej bytosti. Pozitívna diskriminácia by tak nevyhnutne vysielala signál o podradenosti určitej skupiny, ktorá by sa za rovnakých šancí „nevedela presadiť“.

Pozitívna diskriminácia – afirmatívna akcia – osobitné vyrovnávacie opatrenia. Nech to nazvete akokoľvek, orwellovský newspeak nezmení obsah, ktorý zostáva rovnaký: zvýhodnenie celých skupín ľudí, založené na kritériách rasového či etnického pôvodu. Ide o snahu dosiahnuť, aby si ľudia neboli rovní v dôstojnosti a právach, ale aby boli rovnakí.

Rovnakosť bola typická pre minulý režim. Je potrebné namietať vždy, keď sa ustanovenia smerujúce k rovnakosti – nie rovnosti – dostávajú do zákonov a vynucujú sa silou štátnej moci. Je potrebné namietať vždy, ak by pri prijímaní do zamestnania alebo na školu namiesto kvalít uchádzačov mal rozhodovať ich rasový či etnický pôvod.

Hlavný argument zástancov tzv. pozitívnej diskriminácie vychádza z domnienky, že určitá rasa alebo etnikum boli v minulosti diskriminované, a preto ich treba dnes zvýhodniť, aby sa „vyrovnalo skóre“. Takáto argumentácia je však scestná.

Ak dochádzalo v minulosti k diskriminácii, alebo ak k nej dochádza dnes, nie je to vo vzťahu k abstraktnej celej skupine osôb, ale vždy v konkrétnych prípadoch vo vzťahu ku konkrétnym osobám. Teda ak aj budeme súhlasiť, že v minulosti dochádzalo k diskriminácii, neboli diskriminovaní Rómovia, alebo Maďari, alebo Rusíni, ale boli to konkrétni muži a ženy „slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach“, ktorí boli objektom diskriminácie. Riešením je, že už sa to nikdy nemôže stať. Štát by mal vytvoriť také podmienky, aby k diskriminácii už nedochádzalo, a mal by vytvoriť podmienky na ochranu pre konkrétne osoby, ktoré boli diskriminované. Ak bol jednotlivec diskriminovaný, má mať nárok na nápravu. Ale žiadna „veriteľská“ či „dlžnícka“ rasa alebo etnická skupina neexistuje.
Riešiť problém minulej diskriminácie tzv. pozitívnou diskrimináciou je nespravodlivé pre obe strany – menšiny aj väčšinu. Každá diskriminácie je zlom – negatívna aj pozitívna. Pozitívna diskriminácia predsa nemôže byť dobrá len preto, že osoby, ktoré sú ňou postihnuté, nepatria k rasovej alebo etnickej menšine, ale patria k väčšine.

Priznávanie výhod a privilégií na základe farby pleti alebo etnického pôvodu so sebou prináša pocit krivdy a nespravodlivosti. Jednotlivci, ktorým môže byť preferenčným zaobchádzaním (napr. kvótami) odňaté právo rovnakej šance na prístup k zamestnaniu alebo k vzdelaniu, len ťažko pochopia, že je to cena, ktorú musia zaplatiť len preto, že patria k národnostnej alebo rasovej väčšine. Je totiž nespravodlivé požadovať od nevinných ľudí znášať bremeno nápravy domnelých krívd, ktoré – aj keby boli reálne – rozhodne títo ľudia nespôsobili.

Problém nápravy diskriminácie, ktorá nastala v minulosti, je zanedbateľný v porovnaní s problémom eliminácie zdroja tohto následku – našej náchylnosti klasifikovať a posudzovať ľudí na základe farby pleti alebo etnického pôvodu. Riešenie prvého problému (diskriminácie v minulosti), ktoré spočíva v zhoršení druhého problému (našej náchylnosti posudzovať ľudí podľa farby pleti) je zlým riešením.
Pozitívna diskriminácia je preto nespravodlivá práve tak ako každá iná forma diskriminácie. Rozdeľuje spoločnosť a vytvára kasty, je nespravodlivá v teórii aj v praxi. A najmä – ponižuje ľudskú dôstojnosť a jedinečnosť všetkých, na ktorých sa vzťahuje.

Morálna rovina tohto problému zrejme navždy zostane vecou subjektívneho presvedčenia a hodnotového systému každého z nás. Avšak tzv. pozitívna diskriminácia má aj ústavnoprávnu rovinu, ktorá je, dovolím si tvrdiť, v tomto prípade dôležitejšia.

Antidiskriminačný zákon a jeho ustanovenie o tzv. pozitívnej diskriminácii sa vzťahovali na viaceré oblasti základných práv a slobôd – či už sú to sociálne práva (čl. 39 ústavy), poskytovanie zdravotnej starostlivosti (čl. 40 ústavy), práva v oblasti vzdelania (čl. 42 ústavy) alebo práva súvisiace so zamestnaním (čl. 35, čl. 36 a čl. 37 ústavy).

Základné práva a slobody sa podľa čl. 12 ods. 2 ústavy zaručujú všetkým, bez ohľadu na, inter alia, rasu alebo príslušnosť k etnickej skupine. Nikoho nemožno v súvislosti s prístupom a realizáciou základných práv a slobôd poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Článok 12 ods. 2 ústavy teda zakazuje z dôvodu rasovej či etnickej príslušnosti nielen tzv. negatívnu diskrimináciu (znevýhodňovanie a poškodzovanie), ale aj tzv. pozitívnu diskrimináciu (zvýhodňovanie).

Zástancovia tzv. pozitívnej diskriminácie často namietajú, že už v súčasnosti sa realizuje tým, že sú zvýhodňovaní napríklad mladiství, osoby zdravotne postihnuté či tehotné ženy. Rovnako tak sa argumentuje tým, že existuje národnostné školstvo a občanom inej národnosti je umožnené vzdelávať sa vo vlastnom jazyku alebo rozvíjať vlastnú kultúru. To je síce všetko pravda, ale opomína sa základná skutočnosť – ide vždy o osobitné práva, ktoré ústava pripúšťa a výslovne ustanovuje (napríklad v čl. 34 alebo v čl. 38).

Zdravotne postihnutému, ako konkrétnej osobe, môžete odstrániť konkrétny hendikep tým, že mu umožníte napríklad bezbariérový vstup do budovy, či vybudujete chránené pracovisko. Ale v prípade antidiskriminačného zákona je zvýhodnenie určené každému príslušníkovi určitej rasy či etnika bez ohľadu na to, či skutočne zvýhodnenie potrebuje, alebo nie. Neexistuje tu hendikep, ktorý môžete odstrániť, keďže zákon považuje za hendikep samotný rasový pôvod či etnickú príslušnosť. Neexistuje ani legitímny dôvod na zvýhodnenie, pretože rasa či etnická príslušnosť nie sú dôvodmi pre priznanie odlišného zaobchádzania – sú to totiž dôvody, ktoré ústava ako základ odlišného zaobchádzania výslovne zakazuje.

„Sloboda, rovnosť a bratstvo“ – to boli po dlhé desaťročia hlavné heslá liberálov. V súčasnosti sú to práve liberálni politici a novinári, ktorí sa snažia vymedzovať hranice slobody prejavu alebo slobody svedomia. Ani princíp rovnosti už neznamená to, čo v minulosti. Tak sa zdá, že z liberálneho kánonu pre súčasnosť zostáva už len „bratstvo“. Uvidíme, ako nám ho ľavicoví liberáli v budúcnosti zadefinujú.

Autor je ministrom spravodlivosti SR.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.