Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O cnostiach a trhu

Číslo 4/2010 · Katarína Danišková · Čítanosť článku: 3877
 

Aký je vzťah cností a trhu? Pomáha cnosť trhu alebo je to skôr prekážka, ktorá bráni ďalšej spotrebe a rozvoju podnikania? Nie je náhodou základom trhu egoizmus, teda niečo, čo možno považovať za opak cnosti? Ako by vlastne vyzerala cnostná spoločnosť, ako by mohol fungovať trh medzi anjelmi?

Na to, aby som zodpovedala vyššie položené otázky, musím najskôr predstaviť definície a ponúknuť malú analýzu, čo by cnostné správanie znamenalo pre trh.

Existencia a fungovanie voľného trhu sú podmienené viacerými faktormi. Ako napríklad garanciou legitímneho súkromného vlastníctva, rešpektovaním primárneho rozhodovania jednotlivcov a sledovaním ich vlastného záujmu s akceptáciou zodpovednosti a rizika, rešpektovaním rôznorodosti a spoločenskej kooperácie a tak ďalej.

Ďalšou už menej zdôrazňovanou podmienkou fungovania trhu sú cnosti a ich nositelia – cnostní ľudia. Dovolím si tvrdiť, že táto podmienka je nevyhnutná, že bez nej trh nedokáže existovať. Inými slovami, prítomnosť cností v trhovej ekonomike umožňuje fungovanie trhu ako takého a zároveň sa so zastúpením cnostných ľudí zvyšuje bohatstvo celej spoločnosti. Intuitívne, dvaja cnostní ľudia, ktorí uzatvorili kontrakt, majú menšie transakčné náklady. To znamená, že nepotrebujú časť svojho zisku míňať na právne služby z dôvodu porušenia kontraktu. Túto časť zisku môžu ďalej investovať do svojej spoločnosti a tak nakúpiť nové stroje, rozšíriť výrobu a prijať nových zamestnancov. Alebo si môžu kúpiť nové zariadenia, či minúť peniaze na osobnú spotrebu. Logicky preto platí aj naopak, že ich necnostným správaním prichádzajú spoločnosti o odbyt nových strojov, ľudia o prácu, obuvníci o zákazku a spisovatelia o príjem.

Niekto by azda mohol namietnúť v zmysle Mandevillovej bájky o včelách, že v prípade cnostného správania prídu o prácu právnici, sudcovia a možno aj exekútori. Aj tejto námietke sa budem venovať. Najprv sa však zameriam na význam slova cnosť, ďalej významu cností a cnostného správania pre fungovanie trhu a tiež dôsledkom absencie cností v spoločnosti.

Krátke dejiny cnosti

Pojem cnosť existoval už v starovekom Grécku1 v časoch Homéra. Cnosť bola vnímaná ako vlastnosť nadobudnutá cvikom alebo učením. Pod týmto pojmom rozumeli starí Gréci bezúhonnosť, bezchybnosť, čistotu. Rimania mali pre cnosť názov virtus2 a chápali ju ako silu, ktorá dáva človeku schopnosť konať mravne.

Cnosti v antike spočívali v skutkoch a mali napomáhať očisťovaniu duše. Sokrates považoval uskutočňovanie cností za zdroj šťastia, ktorý sa nenachádza v ničom pominuteľnom. Platón definuje ako štyri základné cnosti3 múdrosť alebo prezieravosť v sledovaní cieľov a výbere správnych prostriedkov pre ich dosiahnutie, udatnosť, ktorá opovrhuje všetkým nebezpečným v snahe o to, čo je ctihodné a šľachetné, miernosť, ktorú definuje aj ako triezvosť a ovládanie mysle. Nad nimi stojí posledná základná cnosť spravodlivosti, ktorá v sebe zahrňuje dokonalosť všetkých cností4.

Aristoteles vníma cnosti ako stred medzi dvoma oproti sebe stojacimi necnosťami5. Cnosť je pre neho zvyk alebo vlastnosť osoby, ktorá sa stala jej bežným stavom mysle. Cnosť robí dobrým toho, kto ju vlastní a tiež jeho dielo.

Morálne učenie antiky sa dá ďalej rozdeliť na dve konkurenčné filozofické školy, stoikov a hedonistov, ktorých spor spočíva v odpovedi na otázku, či sa oplatí konať dobro bez ohľadu na výsledok našich skutkov. Stoici sú ľahostajní ku konečnému úspechu alebo neúspechu svojej práce. Posudzujú cnostné správanie jednotlivca len na základe správnosti jeho činov bez ohľadu na ich výsledok alebo ich dopad. Človek je buď cnostný alebo nerestný, medzi cnosťou a neresťou neexistuje stredná cesta. Podľa stoikov uskutočňovanie cností vyžaduje odstránenie náruživostí a povznesenie sa nad samého seba.

Hedonisti vyznávajú presný opak. Podľa hedonistu Epikura dobrota skutku je daná úžitkom, ktorý tento skutok prinesie. Cnosť spravodlivosti teda nie je pre neho nič viac než ohľaduplné a prezieravé správanie sa k blížnym. Napríklad, hedonisti nevnímajú kradnutie ako nesprávne samo osebe. Kradnutie je z ich pohľadu nesprávne, pretože môže mať za následok stratu duševnej pohody kvôli strachu z hroziaceho trestu. Podobné úvahy ich motivujú konať dobré skutky, pretože im to zaistí úctu a lásku ľudí z ich okolia. Cnosť podľa hedonistov spočíva primárne v prezieravosti6.

Starý zákon nepozná pojem označujúci cnosti ako celok. Ich definícia v Knihe múdrosti naznačuje spätosť s gréckou kultúrou: „A keď niekto spravodlivosť miluje: Ona spôsobuje cnosti, lebo ona vyučuje miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a pevnej odvahe, od ktorých nič užitočnejšieho nieto v ľudskom živote.“7 Židia teda vnímali bohatstvo a dobrý život ako odmenu za cnostné správanie.

Kresťanský pohľad na cnosti bol formovaný hlavne sv. Augustínom a sv. Tomášom Akvinským. Augustín vníma cnosť ako dobré používanie slobodného rozhodovania. Cnosti sú podľa neho najväčšie dobrá, ktoré nikto nemôže zle užívať. Tomáš Akvinský vychádza z Augustínovej definície a tá jeho znie: Virtus est bona qualitas mentis, qua recte vivitur, qua nullus male utitur. V preklade, cnosť je dobrá vlastnosť duše, ktorá sa správne žije a ktorá sa zle nepoužíva. Cnosť teda vníma ako vnútorný princíp dobrého jednania.

Keby sme chceli zhrnúť spomínané definície a vnímania pojmu cnosť vynechajúc hedonistov, tak by sa dalo povedať, že univerzálne môžeme cnosť chápať ako trvalú vlastnosť alebo zvyk človeka konať dobre. Za základné alebo kardinálne cnosti sa považujú rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila (statočnosť, udatnosť) a miernosť. Rozvážnosť sa inak volá aj cnosť praktického rozumu. Cnosť spravodlivosti robí človeka schopným rešpektovať práva druhých. Mravná sila by sa dala označiť aj ako cnosť vytrvalosti v konaní toho, čo je správne bez ohľadu na ťažkosti, do ktorých sa dostaneme. A nakoniec cnosť miernosti znamená vedieť ovládať sám seba a svoje túžby a vedie človeka ku skutočnej slobode. Okrem týchto vyššie menovaných, existujú aj menej známe alebo na prvý pohľad nie celkom zrejmé cnosti. Príkladom je cnosť podnikavosti, podnikania alebo tvorivosti, ktorá vyplýva z užívania a rozvíjania rozumu a intelektu s cieľom zveľaďovať nielen seba ale aj svoje okolie.8

Negatívne dôsledky necnosti

Ako som už v úvode naznačila, myslím si, že trh nemôže existovať bez cností. Aby som dokázala toto tvrdenie, predstavme si trh, na ktorom sa všetci riadia jedine zákonnými obmedzeniami. Účastníci na trhu nie sú cnostní a nepýtajú sa, či je nejaký skutok správny alebo nesprávny. Pri posudzovaní skutkov riešia len otázku, či je daný skutok legálny alebo nelegálny.9 Jediným cieľom jednotlivcov i celej spoločnosti je maximalizácia úžitku a zisku. Takáto spoločnosť hodnotí svoje skutky len hedonisticky, to znamená na základe výsledku, ktorý im ich správanie prinesie. Neexistuje v nej dôvera medzi ľuďmi, pretože kedykoľvek môže ktokoľvek zmeniť názor, pokiaľ to pre neho znamená zvýšenie úžitku a je to v rámci zákona. Zmluvy medzi podnikateľskými subjektmi musia byť dlhé, vyčerpávajúce a zložité. Zákony je potrebné kontinuálne posilňovať a dbať na ich jednoznačnú interpretáciu. Firmy aj jednotlivci v takejto spoločnosti majú vysoké transakčné náklady spojené s právnymi a súdnymi službami. V prípade výhodnejšej príležitosti nemá nik problém porušiť zmluvu a zaplatiť prípadnú pokutu, ak to vedie k zvýšeniu zisku. A napokon, vymožiteľnosť práva je veľmi nízka, pretože právnici a sudcovia sú korumpovateľní. V takejto spoločnosti vládne egoizmus, ktorý podporuje nanajvýš špekulatívnu tvorivosť a s tým spojené podnikanie.

Predstava takejto necnostnej spoločnosti nie je lákavá. Podobne viac či menej pokrivený pohľad na miesto cností v spoločnosti však prevláda aj v súčasnosti. Existujú dva typy názorov. V prvom prípade akceptujeme necnostné správanie, pretože jeho dôsledky vnímame aj ako pozitívne. V druhom prípade priamo považujeme necnostné správanie za zdroj bohatstva jednotlivcov aj celej spoločnosti. V nasledujúcej časti uvádzam príklady týchto názorov a krátke zamyslenie, prečo sú scestné a mali by byť odmietnuté.

Francúz Frédéric Bastiat vo svojej knižke What is seen and what is unseen prichádza so slávnym príkladom rozbitého okna. Vysvetľuje na ňom, že prevažná väčšina ekonómov sa zameriava len na viditeľné a krátkodobé, zväčša pozitívne dôsledky činov a ignoruje dôsledky neviditeľné, dlhodobé a prevažne negatívne.

Čo sa vlastne v jeho príbehu stalo? Necnostné chlapčisko rozbilo okno. Susedia utešujú poškodeného ponúkajúc optimistický pohľad na celú situáciu. Vďaka rozbitému sklu sklenár zarobí a toto rozbité sklo bude mať tiež svoj podiel na fungovaní trhu. Tiež súcitia s postavením sklenárov v prípade, že by nikdy nebolo rozbité žiadne okno. Bastiat stotožňuje názor susedov s krátkodobým a v tomto prípade na pohľad pozitívnym dôsledkom činu. Za dôležitejší však považuje dlhodobý pohľad a dopad na spoločnosť. Prvé negatívum podľa Bastiata je, že poškodený občan prichádza o peniaze za nové okno, ktoré by inak minul na opravu topánok. Takto sa bude musieť uspokojiť s obnosenými topánkami. Ďalším poškodeným sa stáva obuvník, ktorý prišiel o zákazku. Keď si to celé spočítame, tak v skutočnosti sa blahobyt celej spoločnosti znížil a to práve o jedno okno. Zároveň došlo k zmene preferencií vlastníka rozbitého okna, ktorý si namiesto opravených topánok kúpil nové okno. Tento aspekt však už nie je taký zrejmý a viditeľný. Jediné, čo je viditeľné a môže nás pomýliť, tak ako susedov, je, že sklenár sa raduje z novej zákazky.

Pre ešte lepšie pochopenie si predstavme, že začneme ničiť všetko okolo nás s cieľom vynútiť utrácanie za nové náhradné veci. Predpokladám, že nik by sa s tým nestotožnil a zároveň by nepovažoval také niečo za správne. A určite by nikoho ani nenapadlo, že to povedie k zvýšeniu bohatstva spoločnosti. Z pohľadu našej témy to znamená, že necnostné správanie môže navonok viesť k pozitívnym dôsledkom, ale netreba zabúdať aj na prvý pohľad neviditeľné, zväčša dlhodobé vplyvy. Podobne ako rozbité okno by sa dalo vnímať nedávne šrotovné, rôzne dotácie, ktoré potláčajú podnikavosť a znevýhodňujú konkurenciu alebo korupcia nielen v štátnej správe, súdnictve, ale vo všetkých oblastiach spoločnosti.

Druhý razantnejší názor, ktorý považuje necnostné správanie priamo za zdroj bohatstva, sa verejne po prvý krát objavil v Mandevillovej Bájke o včelách. Ten v nej tvrdí, že súkromné neresti vedú k verejnému blahu. Tvrdí, že bez súkromných nerestí by žiadna spoločnosť nemohla prospievať: „I ta nejhorší z celého zástupu pomáhá ekonomickému vzestupu.“10 Mandeville popisuje nerestnú spoločnosť včiel, ktorá výborne prosperuje. Včielkam však vadí skazená spoločnosť, sťažujú sa svojmu bohu a žiadajú poctivú a spravodlivú spoločnosť. Boh vypočuje ich prosby a všetky včielky sa menia na cnostné tvory. To má v Mandevillovom príbehu za následok úpadok spoločnosti. O prácu prichádzajú vojaci, sudcovia a právnici. Kováči tiež nemajú čo robiť, keďže nik už nepotrebuje mreže na okná kvôli zlodejom. Prepych, luxus, obžerstvo sa vytratilo, na čo doplácajú poľnohospodári a krajčíri. A takto by sa dalo pokračovať ďalej. Mandeville odkazuje, že bohatstvo spoločnosti je založené na neresti a morálka s prosperitou sa navzájom vylučujú. Oslavuje necnostné správanie a tvrdí, že to je cesta k blahobytu celej spoločnosti. Mandevillova argumentácia však zlyháva pod zorným uhlom Frédérica Bastiata, ktorý zdôrazňuje predovšetkým dlhodobé dôsledky činov. Dlhodobé nerestné správanie pripraví spoločnosť alebo jednotlivca o potenciálnych partnerov. Modelovaním rozhodnutí pomocou teórie hier je možné ukázať, že takéto správanie má zmysel v prípade jednorazovej hry. Ak však predpokladáme opakujúcu sa hru, nerestné správanie má za následok vyššie transakčné náklady a stratu kooperácie a dôvery medzi jednotlivými hráčmi. Necnostné správanie tiež núti zmeniť preferencie (sklenár versus obuvník) spoločnosti a jednotlivcov. Finančné prostriedky a ľudský kapitál sú presmerované v snahe minimalizovať nečnostné správanie, predchádzať mu a tiež na zahladenie negatívnych dôsledkov takéhoto správania sa. Namiesto toho, aby majorita ľudí pracovala vo výrobnej sfére, ktorá produkuje pridanú hodnotu, vytvárame nadbytočný dopyt po profesiách ako policajt, sudca alebo prokurátor. Transformáciou jednotlivcov na cnostných ľudí ako sa to stalo včelám, spoločnosť získa, pretože sa peniaze presunú do výroby, inovácií, podnikania, ktoré sú zdrojom bohatstva spoločnosti.

Zabudnutá hodnota

Prínos cnostného správania bol do značnej miery rozpísaný v predchádzajúcej časti. Existuje však ešte minimálne jedna nespomenutá výhoda. Tou je dôvera, ktorá panuje v cnostnej spoločnosti. Na trh, ktorý tvoria cnostní ľudia, je možné vstupovať bez toho, aby bolo potrebné nejaké hlbšie poznanie týchto účastníkov. Je možné spoľahnúť sa na to, že uzavreté dohody nebudú porušené a druhá strana sa v každom prípade zachová korektne a spravodlivo. Z dôvery na trhu plynie aj pridaná hodnota spočívajúca v odosobnenosti. J. M. Buchanan zdôrazňuje, že trh najlepšie funguje vtedy, keď sa jeho účastníci nepoznajú: „Odosobněnost trhu umožňuje zvýšení ekonomické hodnoty pro všechny zúčastněné.“11 Odosobnenosť účastníkov na trhu nenavádza k uprednostňovaniu niektorých subjektov a umožňuje tak výber v zmysle neviditeľnej ruky trhu. Dostali sme sa teda k tomu, že cnostná spoločnosť je výborným základom pre fungovanie voľného trhu.

Mnohí by mohli namietať, že napriek spomínaným prínosom, má cnostné správanie tiež negatívne dôsledky. Námietka môže vychádzať z toho, že mnohí si spájajú cnostného človeka s altruistom. Predpokladajú, že podmienkou cnostného správania sa je zohľadňovanie záujmov partnerov nachádzajúcich sa na druhej strane trhovej výmeny. Na základe tohto predpokladu správne konštatujú, že takáto starostlivosť môže viesť k rastúcim nákladom resp. klesajúcim ziskom. Potom rozdiel medzi cnostným a necnostným správaním nemusí byť až taký priepastný. James M. Buchanan však upozorňuje12 , že takéto námietky sú chybné. Tvrdí, že tak ako byť cnostný nemá byť automaticky spájané s byť altruistický, ani odosobnenosť nemusí nevyhnutne znamenať necnostnosť. Absencia altruizmu voči obchodnému partnerovi ešte stále umožňuje pokladať ho za rovnocenného človeka a správať sa k nemu spravodlivo.

Záver

Aký teda plynie z položenej otázky záver? Domnievam sa, že analýzou som preukázala nevyhnutnú podmienku cností pre fungovanie trhu. Je bežné akceptovať necnostné správanie pretože vedie aj k pozitívnym krátkodobým dôsledkom alebo priamo preto, že cez neresti sa zvyšuje dopyt a tým aj bohatstvo celej spoločnosti. Oba tieto pohľady sú však z definície mylné a zavádzajúce. V prvom aj druhom prípade sa treba zamyslieť nad dlhodobými dôsledkami a dopadmi. Z tohto zorného uhla je možné skonštatovať, že cnostné správanie je pre fungovanie trhu nutnou podmienkou a zvyšuje blaho celej spoločnosti nielen samo osebe, ale zahŕňa v sebe aj postranné efekty, ktoré tento výsledok môžu ešte znásobiť. Čím väčší podiel budú mať čnostní ľudia na trhu, tým väčšie bude spoločenské blaho a prosperita. Alebo povedané inými slovami, najslobodnejší a najprosperujúcejší je trh anjelov. Mám pocit, že žiť a obchodovať v pekle by si neželal ani žiadny liberál. Aj keď, pripúšťam, v tomto odhade sa môžem mýliť.

Autorka je doktorandka na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK.

Literatúra
Frédéric Bastiat, Co je vidĕt a co není vidĕt, Liberální institút, Praha, 1998.
James M. Buchanan, Za hranicemi práva – Institucionalizová etika liberálního řádu, esej vyšla v knihe Na obranu slobodného trhu, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika Bratislava, Liberální Institut Praha, 2007.
Peter Gonda, pracovné poznámky k 1. semináru, Akadémia klasickej ekonómie, január 2010.
Griffiths Brian, The business corporation as a moral community, esej vyšla ako súčasť knihy Capitalism, Morality and Markets, The Institute of Economic Affairs, Great Britain, 2001.
Bernard Mandeville, Bájka o včelách aneb Soukromé neřesti, veřejné blaho, text je dostupný na http://pedagogie.ac-toulouse.fr/philosophie/textes/mandevillethefableofthebees.htm
Michael Novak, Filosofie svobody, Vyšehrad, Praha, 1998.
Tomáš Sedláček, Ekonomie dobra a zla, 65. pole, Praha, 2009.
Adam Smith, Teorie mravních citů, Liberální Institut, Praha, 2005.
Ľubomír Stanček, Čnosti, text je dostupný na http://vincentini.sk/templates/stancek/01_cnosti/Cnosti_01.pdf.


1 - Vychádzam z textu Čnosti prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stančeka, Phd., CM.

2 - Tento názov prebrala aj angličtina, kde sa cnosť označuje ako „virtue“.

3 - Adam Smith, Teorie mravních citů, str. 286-287.

4 - Spravodlivosť v tomto význame znamená dokonalé a patričné správanie sa a jednanie (Adam Smith, Teorie mravních citů, str. 288).

5 - Napríklad skromnosť definuje ako stred medzi lakomstvom a rozmarnosťou, ušľachtilosť medzi povýšenosťou a malomyselnosťou (Adam Smith, Teorie mravních citů, str. 289).

6 - Adam Smith, Theory of Moral Sentiments, str. 312-313. A. Smith odmieta učenie hedonistov, sám sa považuje za stoika.

7 - Kniha múdrosti 8,7.

8 - M. Novak, Filosofie svobody.

9 - Brian Griffiths vo svojej eseji The business corporation as a moral community rozdeľuje firmy na nemorálne, amorálne a morálne. Predstavu nečnostnej spoločnosti som si požičala z jeho popisu amorálnej firmy.

10 - B. Mandeville, Bájka o včelách aneb Soukromé neřesti, veřejné blaho.

11 - James M. Buchanan, Za hranicemi práva – Institucionalizová etika liberálního řádu, str. 34.

12 - James M. Buchanan, Za hranicemi práva – Institucionalizová etika liberálního řádu, str. 34.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.