Národ(y) v biblickej perspektíve

Číslo 4/2010 · Jozef Jančovič · Čítanosť článku: 4372
 

Jednoduchosť spracovania témy nespočíva vždy v zjednodušení reality, ale aj v prijatí zložitosti reality a jej vzťahov. Týka sa to mnohých biblických tém. Biblický pohľad na národy sa odvíja od dlhodobo sledovaného, často napätého vertikálneho vzťahu k jedinému Bohu a taktiež od nemenej napätých horizontálnych vzťahov samotných národov zvlášť k vyvolenému národu Izraela. Národ a národy v Písme sú dobre zastúpeným protagonistom, pre svoj rys univerzálnosti, o ktorú v Písme často ide.¹ Národy reflektujú už prvé biblické kapitoly o vzniku sveta a ľudstva Knihy Genezis 1-11. Tieto texty sú teologickým normatívnym kľúčom k dejinám.² Ich symbolicko-naratívna povaha presahuje čisto historický opis udalostí a ponúka skôr tajomný prorocký náhľad do minulosti, ktorým sa vysvetľujú počiatky zeme a ľudstva v tzv. Božom čase. V týchto počiatkoch sa však nastoľujú konštantné, dejinne overiteľné skutočnosti. V neskorších dejinách vyvoleného národa, počínajúc patriarchami, exodom, pokračujúc monarchiou a návratom zo zajatia, sa iné národy stanú svedkami originálneho progresívneho vstupu Boha do sveta cez zjavenie vyvoleného ľudu. Vstup nadprirodzeného Boha do ľudského priestoru sa úplne zavŕši v osobe Ježiša Krista. On je spása zo Židov, keďže ju definitívnym spôsobom priniesol všetkým ľuďom a národom.

V tajomných počiatkoch...
Nepriamo s národmi súvisí už prvý biblický príkaz pre ľudí; zaznie v kontexte požehnania: Ploďte a množte sa, a naplňte zem (Gn 1,28). Zemské končiny a ostrovy im budú domovom, ktorý im daroval sám Boh. Neskôr dôjde k rozvetveniu ľudstva na národy a rasy. Uvedené prvé požehnanie figuruje v texte kňazskej tradície a úzko súvisí s bytostným stavom človeka: je stvorený na Boží obraz. Táto metafora reálne poukazuje na mimoriadnu univerzálnu schopnosť všetkých ľudí: žiť v úzkom vzťahu s Bohom, komunikovať s ním a napodobňovať ho. Ľudia majú imitovať najmä jeho typický atribút odlišnosti, ktorým je svätosť a ktorý texty kňazskej tradície tak často zdôrazňujú (Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý! Lv 19,2). Tento pôvodný existenčný status ľudstva sa aj v národoch bude zabezpečovať v darovaní života jedincom.
Z úvodu Písma plynie mnohosľubný odkaz, že za jestvovaním sveta a ľudstva stojí Boh. Svet a ľudia nesú Boží podpis, čitateľný zo zmyslu a zámeru sveta a ľudstva. Sekundárne sa táto Božia stopa zračí v mnohých rozdieloch a v odlišnostiach bytí.³ Texty Písma implikujú fakt, že Boh sám nastoľuje rozdiely, ktoré sa odrážajú v množstve bytí a v prípade národov aj v kultúrnej pestrosti. Práve pluralita národov vystúpi silne do popredia po potope v Knihe Genezis, kde v Gn 10,5 figuruje prvý raz hebrejský výraz gojím národy (gr. ethné) v zozname bežne označovanom tabula gentium. V tomto rodokmeni národov figuruje až 70 potomkov z Noemových synov: Chama, Sema a Jafeta. Týchto 70 otcov národov tvorí základ ľudstva. Písmo konštatuje: Z nich sa potom po potope rozvetvili národy na zemi (Gn 10,32). Číslo je zámerne symbolické, jeho rys univerzálnej plnosti naznačí aj sedemdesiat potomkov Jakuba v Egypte (Gn 46,27; Ex 1,5), Gedeona (Sdc 8,30) a Achaba (2 Kr 10,1), ale aj sedemdesiat(dva) učeníkov rozposlaných Pánom Ježišom k ľuďom (Lk 10,1).
Pradejiny ľudstva delí Kniha Genezis na tri základné obdobia: obdobie pred potopou, po potope a od vyvolenia Abrama. Všetky tri obdobia vystihujú genealógie. Prvé dve biblické obdobia obsahujú symbolických desať generácii (Noe bol desiatym potomkom Adama a Abrahám desiatym potomkom Noema). Izraeliti a ich praotec Abram vychádza zo Semovho potomstva. Delenie období podľa generácií nesleduje moderné delenia dejín založené na zmenách materiálnej kultúry, na keramike, type opevnenia a podobne alebo na politických zmenách (nástup novej dynastie), ale je založené na patriarchálnom ponímaní spoločnosti, podľa ktorého na čele rozvetvenej rodiny bol pater familiae t.j. otec rodu.⁴ Z tohto dôvodu opísať pôvod národov znamenalo predstaviť rodostrom národov až po ich praotcov. Pre Izraelitov predstaviť dejiny svojho národa znamenalo odvodiť svoj pôvod od Abraháma. Podobne, predstaviť pôvod ostatných národov znamenalo predstaviť ich praotcov, ich vzájomné vzťahy a ich postavenie v rodostrome ľudstva, t.j. ich vzťah k prarodičom. Samozrejme, že na pozadí praotcov národov sa menujú iba národy pre svätopisca vtedy známeho sveta. Biblické pradejiny národov berú do úvahy kultúrny horizont vtedajšieho sveta. Poznanie o svete bolo obmedzené na krajiny Úrodného polmesiaca (Mezopotámia, Sýro - Palestína, Egypt) a pobrežie Stredozemného mora. Preto vznik a vývoj civilizácií Ázie a Amerík nie je zahrnutý v týchto rozprávaniach.

Prapôvodný pokus o globalizáciu
Národ je všeobecne spoločenstvom jednotlivcov zjednoteným spoločnými hodnotami, kde jazyk, kult, kultúra a územie tvoria determinujúcu úlohu. Prvé asociácie s pojmom národy bežne súvisia s kvantitou a ich kultúrnou pestrosťou.
Prvotným zjednocujúcim prvkom sedemdesiatich praotcov národov zoskupených v krajine Senaár v známom príbehu o Babylonskej veži v Gn 11 bol práve jeden jazyk a rovnaké slová. Utvorili jeden ľud, národ (hebr. am). Pojem am označuje v Písme bežne ľudí ako potomstvo spoločného predka, zatiaľ čo hebrejský pojem goj sa viaže na politickú entitu so spoločnými inštitúciami, krajinou a jazykom.⁵ Označenie ľudu v príbehu odkazuje na predchádzajúce kapitoly, že celé ľudstvo je potomstvom Noema a Adama. Práve spoločný jazyk má umožniť tejto komunite stabilitu v budovanom meste, v ktorom kultická veža do neba má dosiahnuť Boží priestor. Hoci si Boh trikrát prial už predtým, aby ľudia zaplnili zem (Gn 1,26; 9,1.7), zoskupení ľudia sa odmietajú rozísť.
Prvotné ľudstvo je tu umelecky zasadené do modloslužobného prostredia zikkuratov (kultické veže) Mezopotámie. Biblický autor zvolil Babylon za miesto svojho rozprávania, pretože toto mesto bolo obchodným centrom, kde sa stretávali ľudia rôznych národov a jazykov. Okrem toho to bolo hlavné mesto impérií, ktoré spôsobili Hebrejom mnohé utrpenia. Preto nie div, že pre Hebrejov bolo práve toto mesto so svojou sedemposchodovou vežou Etemenanki (chrám základu neba a zeme - zo sumerčiny) v areáli chrámu božstva Marduka Esagila symbolom apostázie a polyteizmu. Otázkou zostáva, prečo biblický autor vidí pluralitu jazykov ako dôsledok rozptýlenia. Môže to byť jednak odkaz na vôľu Boha, ktorý si praje kultúrnu a jazykovú pestrosť ako ochranu pred hrozbou modloslužby alebo je za tým pohľad na skromný národ Izrael so svojím jazykom, vierou a kultúrou, ktorý má svoje miesto na zemi a zostáva napriek dejinným otrasom vyvoleným Božím ľudom. Biblický autor zrejme chápal rôznosť jazykov ako rozoznávací znak nepriateľov (porov. Iz 33,19; Dt 28,49; Jer 5,15). Táto rôznosť jazykov je šifrou ostatných rozdielov a v konečnom dôsledku znakom plodnosti ľudského rodu, pretože umožňuje plodný dialóg medzi osobami rôznych kultúr, ktoré sú jednako spojené vo svojom pôvode, keďže za národmi a ľuďmi stojí jeden Pán. Príbeh predstavil zdanlivý trest rozptýlenia skôr ako prozreteľnostný zásah Boha, ktorým ochráni ľudstvo pred tendenciami modloslužby a sekundárne sa tým zachráni pluralita jazykov a kultúr, lebo aj taký nepatrný národ, akým je ľud Izraela pod nadvládou Egypta pri svojom zrode v ôsmom alebo siedmom storočí pred Kristom, a neskôr v područí mezopotámskych impérií (Asýria, Babylon, Perzia) má svoje pevné miesto a rešpekt. V Abrahámovi, ktorý musí odísť z Uru z prostredia idolatrie (Joz 24,2), tak, ako museli národy opustiť blízky Senaár, sa totiž Izrael stal požehnaním pre všetky pokolenia zeme (Gn 12,3). Nestane sa to nejakou vnútenou solidaritou, ale solidaritou, ktorú iniciuje Boh a ktorú môžu cez Abraháma prijať aj druhí. Nastolená jazyková jednota sa vníma u prorokov ako nástup mesiášskej éry (Iz 19,18), ktorú opäť iniciuje Boh a nie národy. Reči Duchom naplnených apoštolov, ktorým na Turíce v Jeruzaleme porozumejú mnohí cudzinci, symbolizuje práve nástup danej éry (porov. Sk 2). Reč Ducha Pána Ježiša z prostredia mladej Cirkvi zostáva odvtedy stabilizačným univerzálnym prvkom Cirkvi určeným pre všetkých ľudí.
Svätopisec sa v príbehu o veži v Bábeli nazdával, že práve rôznosť jazykov spôsobuje kultúrne formovanie národov; hoci dnes antropológia konštatuje, že postupné formovanie národov prinieslo so sebou rôznosť jazykov. Niečo iné je však v príbehu kľúčové. Príbeh o zomknutom národe poúča o tom, že akákoľvek vyspelá civilizácia s tendenciou k idolatrii a budujúca si meno bez Boha má svoje dni spočítané. Ako prví ľudia v raji chceli dosiahnuť Boha bez Boha, tak i zjednotený kolektív, pohŕdajúci Božou úlohou na zemi a budujúci si svoje domínium, sa nedočká úspechu. Nielen jednotlivec, ale i ľudstvo má svoje poslanie konať v súlade s Božou vôľou, ktorú spoľahlivo spozná z Božieho zjavenia darovaného Izraelu a z jeho neskoršej Ježišovej interpretácie predĺženej v Cirkvi.

Vyvolený Boží ľud
Boh cez praotcov Izraela: Abraháma, Izáka a Jakuba umožní zrod vyvoleného ľudu. Abram oslovený prísľubom Boha sa nechal pozvať na cestu do novej krajiny (Gen 12,1-4a). Tento putujúci praotec viery sa stáva univerzálnou postavou, ktorého požehnanie dopadne na všetkých. Požehnanie spustené po jeho odchode z Haranu zasiahne všetky pokolenia zeme. Skromné počiatky patriarchov v Kanaáne sa paradoxne naplno prejavia v cudzej krajine, kde sa Boží ľud stáva obávaným ľudom zo sedemdesiatich potomkov Jakuba, ktorí kvôli hladu zišli do Egypta (Ex 1,5-7). Tu v dome otroctva a idolatrie sa Boží ľud zoceľuje utrpením, ktoré volá po zásahu Boha (Ex 2,23-25). Intervencia sa konkretizuje cez povolanie Mojžiša, pastiera a potomka utláčaného ľudu. On sa stane hodnoverným prostredníkom vo vzťahu Boha a ľudu. Pánova voľba sa prejaví božskými zásahmi, ktorým vyslobodí ľud z Egypta, aby im mohol neskôr darovať zem.
Boh koná súd nad národom Egypta, ktorý spozná, že Boh utláčaného ľudu je pravým Bohom a nie utláčajúci faraón. Oslobodený izraelský ľud sa stáva hlavným protagonistom kníh Exodus až Deuteronómium. Je síce bez zasľúbenej zeme, na ceste do nej, ale práve púšť sa stane z dôvodu slobody ideálnym priestorom na jeho formovanie. Tento ľud mal v Bohu ochrancu už v cudzine, ktorý nateraz sprevádza púšťou bojaschopných mužov s ich rodinami ako vojenský vodca a ktorý bojoval za Izrael, ale dal poznať aj svoju vôľu, a to zvlášť v zjavení na Sinaji. Ľud tu počas ročného pobytu v tábore dostane etické a kultické normy správania, ktoré tvoria základ Zákona. Tento zákon na cestu ľudu do slobody je Božia cesta. Poslúži pre fyzickú cestu do novej krajiny. V krajine sa dodržiavanie Zákona stáva kritériom udržateľného života a rozvoja. Identita v púšti formovaného ľudu sa utvára na ceste. Na nej, okrem vonkajších nepriateľov, ohrozuje ľud vnútorný nepriateľ v podobe reptania a modloslužby, ktorá predstavuje akoby vrodenú náklonnosť ľudu v jeho dejinách. Ľud, aj napriek Božiemu vyvoleniu a zázrakom v jeho prospech, zostáva ľudom s nepoddajnou šijou. Tvrdošijný ľud je obrazné označenie jeho idolatrických tendencií (Ex 32,9; 33,3.5; 34,9; Dt 9,6.13).
Základom Božej voľby Izraela nie sú jeho kvality, resp. veľkosť, ale slobodná Božia láska a vernosť: preto, že vás mal rád a že chcel zachovať prísahu, ktorú urobil vašim otcom (Dt 7,8). Izrael je povolaný byť svätým ľudom (Dt 7,6; 14,2). Pojem svätý spočíva negatívne v oddelení od toho, čo je profánne, a pozitívne v zasvätení službe Bohu. Používaním výrazu svätý ľud sa vyzdvihuje jedinečné postavenie Izraela, národa uvedeného do posvätnej oblasti, ktorý sa stal zvláštnym Božím vlastníctvom a súčasne sa tým zdôrazňuje dôležitosť odpovedi Izraela na Božiu iniciatívu a náležité chovanie.⁶ Izrael má byť pred národmi svedkom jediného Boha. Druhý Izaiáš naväzuje na vyvolenie Izraela myšlienkou služby, keď vidí národ ako Pánovho služobníka určeného na to, aby sa stal svetlom národov (Iz 49,6). Konečným cieľom Boha je sprostredkovať spásu všetkým národom. Viera vo vyvolenie sa v dejinách Izraela menila v pyšný pocit nadradenosti. Takéto ponímanie vyvolenia poznačilo aj niektorých exponentov Dávidovej dynastie, ktorej kráľovstvo nakoniec zaniklo.⁷
Proti tejto anomálii bojovali proroci. Ámos vyvolenie relativizuje a výsadu exodu, podobnú ako pre Izrael, priznáva aj iným národom: Či som nevyviedol Izrael z egyptskej krajiny, Filištíncov z Kaftoru a Aramejčanov z Kíru? (Am 9,7). Vyvolenie znamená niekedy skôr zodpovednosť ako výsadu, hoci chronologicky je vždy prvá voľba, a až potom požiadavka. V dôsledku toho, že voľba Boha je na vyššej úrovni ako zodpovednosť Izraela, vylučuje sa ovládanie Boha vyvoleným, hoci aj to v dejinách hrozilo.⁸
Z hore uvedeného je jasné, že identitu vyvoleného národa determinuje Božia voľba a sekundárne aj náboženská odpoveď a lojálnosť ľudu. Toto všetko odlišuje Boží národ od iných národov. V Písme, teda, nejde v prípade národov o rozdelenie politické alebo národnostné, ale v prvom rade ide o rozdiely náboženské.⁹

Pozícia iných národov pred Bohom
Národy ohrozujú Izrael dvomi smermi: politickým a modloslužobným zvádzaním. No i národy majú pred Pánom svoje miesto. Vyvolenie Izraela neznamenalo zavrhnutie iných národov. Naopak sa predpokladá, že aj ostatné národy patria Bohu, pretože jemu patrí zem a všetko, čo je na nej! (Dt 10,14) a určoval kraje národom (Dt 32,8), Boh má nad nimi svoju moc. Ak Boh volá Izrael prvorodeným synom (Ex 4,22; Jer 31,9), tak táto metafora zahrňuje skutočnosť, že i ostatné národy sú súčasťou Božej rodiny. Dokonca slúžia ako nástroj Božieho trestu a hnevu (Iz 8,6-8; 10,5; Jer 27) alebo prinášajú z Božieho rozhodnutia spásu Izraelu po odpykaní trestu ako Kýros Veľký (Iz 41,5-6; Iz 45,1-6). Izrael tiež čerpá z kultúry svojich susedov (porov. 1 Kr 5,9-14; 7,13n). V Písme sa od začiatku profilujú osoby, ktoré majú nepriamy podiel na výsadách Izraela a ich členovia výnimočne slúžia jedinému Bohu. Predstavujú tzv. svätých pohanov v Písme, ku ktorým patria: Melchizedech (Gn 14,18-20), Jetro (Ex 18,12), Náman (2 Kr 5,17). Niektorí z nich sú pripočítaní k vyvolenému národu ako Tamar (Gn 38), Rachab (Joz 2), Rút (Rút 1,16) alebo Gabaončania (Joz 9,19-27), ale aj cudzinci žijúci v krajine, ak prijali obriezku (Ex 12,48; Nm 15,15). Títo tvoria prvotiny národov v perspektíve spásy, ku ktorej raz privedie Izrael všetky národy.
Vízia národov v prorockých spisoch vychádza z uskutočnenia ideálu Božieho zámeru, ako ho očakávajú od konca sveta a času. Všetci veľkí proroci vystupujú voči národom hrozivo, zvlášť v dobách útlaku, kde sa v ich zničení vidí podmienka pre vyslobodenie Izraela. Spisy veľkých prorokov obsahujú výroky proti národom s proroctvami trestu (Iz 13-21; Jer 46-51; Ez 25-32). Keď príde deň Pána, stretne sa Boh s mocou nepriateľov (Joel 4,9-14; Zach 14,1-5), zlomí moc tyranov, zničí ich mestá a ich kráľov postaví pred súd (Iz 24,7-13.21n). Takto je koncipovaný aj midraášsky príbeh Judita (meno znamená židovka a jej osoba symbolizuje ľud), ale aj apokalypsa Daniela (Dan 7; 11) .
Súd národov má očistný cieľ. Podobne ako trest Izraela mal slúžiť k pokániu a následnej očiste ľudu, tak je tomu aj v prípade národov. Dostane sa im spásy, ktorá nie je výlučne určená len Izraelu. Obrátenie národov na konci umožní ich obnovu. Budú putovať do Jeruzalema v túžbe osvojiť si Boží zákon (Iz 2,1-5; Mich 4,1-5), obrátia sa k živému Bohu a budú mu slúžiť (Iz 45,14-17; 60,1-16; Zach 14,16). Izrael bude spojkou medzi nimi na ceste k Bohu (Iz 19,25). Boh zhromaždí všetky národy a jazyky (Iz 66,18-21). V ostatných dňoch, teda v neurčitom čase, sa čaká vznik Božieho ľudu konštituovaného na pôvodnej jednote všetkých, pretože Božie zámery zahŕňajú všetkých.
Po návrate z babylonského zajatia (586-539 pred Kr.) sa v národe, ktorý už neobnovil monarchiu, generujú tendencie výlučnosti, ale aj prozelytizmu. V provincii Jehuda v perzskom období (539-332 pred Kr.) sa presadí židovská výlučnosť a silné integrovanie členov do ortodoxného židovského spoločenstva. Je pochopiteľné, že očistenie od pohanských nánosov bol prvý krok a existenčná nutnosť pre Židov po zajatí. Nákaza pohanskou mentalitou a idolatriou skompromitovali totižto identitu Božieho ľudu a priviedli ho k pohrome. Tento elitizmus propagujú v 5. storočí pred Kr. v Judsku, najmä Ezdráš a Nehemiáš. Aj Makabejskí bratia v ére Hasmoneovcov v 2. stor. pred Kr. posilňujú náboženský nacionalizmus, ktorý prežije v esénskej a farizejskej sekte židovskej komunity. Popritom však v židovstve vystúpi do popredia aj prozelytizmus. Tento národ sa otvára pohanom ako nikdy predtým. Náboženský šovinizmus je podrobený kritike, čoho ukážkou je karikatúra pred Bohom unikajúceho proroka Jonáša v rovnomennom spise. Je to nezvyčajná narácia o prorokovi, ktorého mentálne schémy chcú obmedziť Boha konať, tak ako si zaumienil po zmenenej situácii v Ninive. Je to sympatické dielko ironizujúce frustrovaného proroka, ale aj nás, keď Božie slovo obmedzujeme zúženým ponímaním. Keď Jonáš konečne zvestoval Božie posolstvo: Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené! (Jon 3,4), vnímal Božiu reč len ako definitívny oznam trestu. V konečnom dôsledku to bola úspešná výstraha, ktorou Boh splnil svoj zámer: vyvolať pokánie a zachrániť všetko živé. Jonáš vníma Božiu reč iba v rovine tvrdých dôsledkov Božieho hnevu. Božie milosrdenstvo voči iným vzbudzuje v ňom hnev a smútok. Božie milosrdenstvo a jeho iniciatíva voči iným sa však nedá zablokovať.
Prozelyti, kandidáti židovského náboženstva z pohanov, mohli nájsť svoj dávny vzor v Moabčanke Rút a v Amončanovi Achiorovi (Jdt 5,5-6,20). V helénskom prostredí Alexandrie sa vytvoril dokonca apologetický systém zachovaný v knihách proroka Barucha a Múdrosti. Judaizmus si je tam v pohanskom prostredí vedomý svojho misijného a svedeckého povolania.¹⁰ V Alexandrii sa preložil Mojžišov zákon spolu s ostatnými knihami Starého zákona do gréčtiny. Tento preklad nazývaný Septuaginta poukazuje na judaistické čítanie viacerých gréckych spisov,¹¹ a dokonca aj iných textových hebrejských predlôh aké poznáme z neskorších typických hebrejských kanonizovaných verzií Biblie.

Žid Ježiš Nazaretský a národy
Vízia vyvoleného ľudu zo strany Ježiša Nazaretského, Syna Božieho a syna židovského národa ide v línii dvojitého pohľadu na ľud Starého zákona. Nový zákon, prekvapivo, nepredstavuje Ježiša hneď v úvode jeho činnosti v očakávanej línii proroka univerzálnej spásy. Skutočnosť je trochu zložitejšia. Prišiel navštíviť svoj ľud (Lk 1,68). Ježiš je poslaný a posiela svojich učeníkov k strateným ovciam domu Izraela (Mt 10,6; 15,24), k pohanom a k samaritánom nemajú zabočovať (Mt 10,5n). Avšak zmenu jeho perspektívy vyvolá odpor popredných predstaviteľov vyvoleného národa. Spoliehanie sa židovských vrchností na Zákon a na pôvod, resp. na chrám spúšťa Ježišovu kritiku, ktorá sleduje líniu starozákonných prorokov. Ako v Starom aj v Novom zákone sú dva rôzne pohľady na vyvolený ľud. Vyvolenie Izraela nie je totiž uzavretou výsadou. Ježiša príjemne prekvapí reakcia viery cudzincov, prvotín národov: stotníka z Kafarnauma (Mt 8,10), malomocného samaritána (Lk 17,17) alebo kananejskej ženy (Mt 15,28). V prípade Ježiša nejde o rozpor partikularizmu a univerzalizmu, ale o dve po sebe nasledujúce etapy, keď Ježiš prispôsobuje svoj postoj vzniknutej situácii. Zatvrdilosť niektorých Židov spôsobila, že ani doma v Nazarete nemohol urobiť zázraky (Mk 6,5). Ježiš zavrhnutý vlastným národom, ho nezavrhuje, ale na kríži preleje krv za mnohých na odpustenie hriechov, a dokonca aj za tých, ktorí predtým volali: jeho krv na nás a na naše deti (Mt 27,25). Táto Ježišova odpoveď je východisko z napätého stavu vyvoleného národa a národov. On je pokoj, v ktorom sa rúca múr rozdelenia a zjednocuje obe skupiny (Ef 2,14). Jeho nová a večná zmluva, ktorá nesie jasné eschatologické rysy, otvára všetkým bránu do Božieho kráľovstva.
Ježišov výrok vyslovený pred smrťou: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu (Mt 21,43) neznamená, že namiesto izraelského ľudu nastúpi národ pohanský. V prípade iného národa nejde o substitúciu, ale ide o kontinuitu vyvoleného národa. K nemu sa pridružia ľudia zo všetkých národov. Nový zákon nikdy netvrdí, že by bol Izrael zavrhnutý, Židom zostane primát v povolaní a prísľuboch, oni zostanú v prvom rade povolaným Izraelom a Cirkev chápe svoju existenciu ako účasť na tomto povolaní vyvoleného ľudu. Túto životodarnú interakciu Izraela a univerzálnej Cirkvi krásne dotvára obraz svätého Pavla: národy sú štepom planej olivy na kmeni dobrej olivy (porov. Rim 11,17.24). Cirkev priznáva židovskému národu, kvôli našim spoločným koreňom zvláštny štatút a jedinečné postavenie medzi ostatnými náboženstvami.¹²
Po svojom vzkriesení Ježiš rozšíril poslanie apoštolov a dar spásy na celý svet. Ako Ján Krstiteľ prekvapil ešte pred vystúpením Ježiša výrokom, že Boh si môže aj z kameňov vzbudiť deti Abraháma, tak Ježiš prekvapivo po vstupe do nového života Zmŕtvychvstalého prikazuje učeníkom a uspôsobuje ich k úlohe: zo všetkých pohanov, národov urobiť jeho učeníkov (porov. Mt 3,9; 28,19 dosl. preklad gréckej pôvodiny: urobte všetky národy mojimi učeníkmi). Židia budú súčasťou všetkých národov.

Nová pieseň nového ľudu univerzálnej Cirkvi
Mladá Ježišova cirkev rozpoznala podmaňujúcu moc evanjelia Ježiša Krista, ktorý si vykúpením získal tento svet, a preto mu on patrí. Uctieva si ho v novej piesni ako definitívneho víťaza a vykupiteľa všetkých napriek budúcim mocenským pokusom iných mocností. Nová pieseň Baránkovi znie: ... bol si zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa (Zjv 5,12). Mužov a ženy Cirkvi neodradilo nič v minulosti a nemalo by nič odradiť ani v budúcnosti v rozbehnutom príbehu Ježišovho nasadenia pre človeka a národy. Apoštoli a učeníci, v dôsledku prenasledovania v Jeruzaleme, začali verne napĺňať Ježišov originálny misijný príkaz počnúc od Jeruzalema, akoby v šíriacich sa vodných kruhoch, smerom ku kraju zeme. Najprv sa zvesť o Ježišovi šírila v Samárii, v Joppe u prozelytu Kornélia a u Grékov v Antiochii (porov. Sk 8–11). Po Petrovi nastúpil na scénu kresťanských dejín svätý Pavol, ambiciózny velikán kresťanstva a blázon pre Krista, ktorý šíril jeho zvesť ako neúnavný staroveký pútnik Odyseus po celom Stredomorí (porov. Sk 13–28). Ježiša začína ohlasovať vždy najskôr v židovských synagógach, no väčšinou dosiahne iba mizerný úspech, a preto i u neho nastáva operatívne zmena perspektívy a obracia sa následne k pohanom, ktorí sa ukážu otvorenejší pre Ježiša. Pavol však nezabudne pripomínať, že tiež na pohanoch spočíva Boží hnev, pretože sa im dal Boh poznať v stvorení. Zákon srdca a svedomie, aktívne aj u pohanov, neboli však vždy dôsledne počúvané, a to z dôvodu modloslužby, ktorej sa oddali a prepadli zvrátenostiam (Rim 1,24-32). Boh sa chce však aj nad nimi zmilovať cez evanjelium, spočívajúce konkrétne v tom, že viera v Ježiša prináša ospravedlnenie Židom aj Grékom a synovia Abraháma sú tí, čo žijú podľa viery v Ježiša Krista (Gal 3,6-9). Žid Šavol, ktorý sa taktiež mohol modliť každé ráno túto berachu (požehnanie): «Buď požehnaný, Pane za to, že si ma stvoril ako Žida, nie pohana, ako slobodného človeka, nie otroka, ako muža, nie ženu», sa po skúsenosti pred Damaskom nebojí prehlásiť: Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi (Gal 3,28). Podobne aj v Liste Rimanom dodá: Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú (Rim 10,12). Keď sa Pavol odvažuje povedať, že rozdiel na nábožensko-národnej (Žid - Grék) úrovni v Kristovi zaniká, nastoľuje tým doslova prevrat v náboženských otázkach.¹³ Tento Pavlov prevratný výrok provokuje v istých kruhoch až podnes, no vždy treba vykladať jeho výrok v pôvodnom kontexte.
Na konci Biblie si prorocká Kniha zjavenia, reflektujúca prenasledovanie mladej Cirkvi ako novozákonného ľudu, všíma opätovne dva základné prvky vo vzťahu Cirkvi k národom (súd a spása), ako to bolo v prípade Izraela k národom u prorokov Starého zákona. Novozákonný vyvolený ľud mal, má a bude mať taktiež do činenia s nepriateľskými národmi ako v prípade Izraela. Skrývajú sa za šelmami, Babylonom, rúhavou neviestkou, čo sú dobové alúzie na Rím. Nepriateľstvo bolo však zničené Kristom, ktorý zvíťazil definitívne nad zlom. Oddanosť jemu samotnému nenechá v područí zla jeho nový ľud, presahujúci rozdiely kmeňové, rasové a národne. Opakom nepriateľských národov je, teda, toto nové ľudstvo, vykúpené krvou víťazného Baránka; kráľom ľudu je sám Boh a definitívnym domovom nebeský Jeruzalem (Zjv 21,24n).¹⁴
Z Písma možno jasne dedukovať, že perspektíva pohľadu na národ a národy je silne teologická. Pri národoch sa zohľadňuje, podobne ako aj v prípade jednotlivca, ten najpodstatnejší zo všetkých vzťahov: vzťah k Bohu. Ten je však ohrozený modloslužbou a svojvôľou známou ako bezbožnosť. Hrozivé modloslužobné tendencie a svojvôľu v národoch, ktoré neobchádzajú ani Boží ľud, treba v dôsledku pravdy o jedinom neviditeľnom, zato reálnom Bohu neustále prekonať. Izrael spoznal Boha ako prvý, a v zjavení tejto pravdy má svedeckú a misijnú úlohu. V lone tohto tvrdošijného národa utvára Boh v osobe Ježiša Krista napokon spásu pre všetky národy. Napriek univerzálnosti božskej osoby Ježiša, ktorý sa však na úrovni ľudskej prirodzenosti nikdy nevzdal svojho židovstva (podobne ako svätý Pavol), zostáva zaujímavou práve skutočnosť, že Ježiš svojím pôsobením definitívne neruší kultúrne hranice. Nejde o spor partikularizmu s univerzalizmom. Naopak, pluralita kultúr zostáva naďalej legitímna, pretože Božie zjavenie vníma pozitívne jazyk národa a s tým spojenú kultúru, ako Boží dar. V Ježišovom diele spásy sa rozličné kultúry nezlievajú, ale očisťujú a smerujú k rešpektovaným trvácim hodnotám ľudskosti, v dôsledku toho, že sám Ježiš je dokonalým realizovaným človekom, o ktorého by malo ísť každej pravej kultúre. Ježiš, obraz neviditeľného Boha sa popri legitímnej rozličnosti kultúr stal spoločnou identitou všetkých ľudí stvorených na Boží obraz.

Jozef Jančovič,
vysokoškolský pedagóg
na RKCMBF UK Bratislava