Vrátia sa ešte Ján s Jozefom?

Číslo 4/2010 · Peter Šoltés · Čítanosť článku: 12767
 

Za posledné dve – tri generácie sme svedkami toho, ako tradičné mená ustupujú do úzadia a pre ich výber prestávajú platiť donedávna zaužívané kritéria. Ešte nikdy v minulosti neboli tak veľké rozdiely medzi menami starých rodičov, ich detí a vnukov.
Výber mena rovnako ako ostatné oblasti každodenného života je ovplyvnený kultúrnymi zmenami, ktorými spoločnosť prechádza. V posledných dvoch – troch generáciách spôsobili procesy kultúrnej modernizácie a sekularizácie oslabenie rodinných a lokálnych väzieb a viedli i k zmenám v intenzite a formách religiozity, ktoré dovtedy zohrávali kľúčovú úlohu pri rozhodovaní o mene. Už to nie je rodinná tradícia či snaha o voľbu takého patróna, ktorý bude najlepšie viesť dieťa na jeho pozemskej ceste, ktoré diktujú či aspoň našepkávajú rodičom meno pre ich dieťa. Dnes sú to v prvom rade estetické kritéria, vplyv prostredia (sociálneho i mediálneho) a snaha rodičov prostredníctvom mena zvýrazniť jedinečnosť a individualitu svojho dieťaťa, ktorými sa riadia pri listovaní v kalendári. Prevládajúci model jedno a dvojdetných rodín tiež výrazne prispel k odmietaniu tradície pomenovať deti po rodičoch, resp. starých rodičoch.
Aj napriek zmieneným trendom sú na Slovensku najčastejšie sa vyskytujúcimi krstnými menami stále Mária a Ján. Podľa Registra obyvateľov Slovenskej republiky ich v minulom roku nosilo takmer 280 tisíc žien a bezmála 205 tisíc mužov. Ani pohľad na prvú desiatku najobľúbenejších mien nenasvedčuje, že by sa diali nejaké radikálne zmeny. U žien je poradie Mária, Anna, Zuzana, Katarína, Eva, Jana, Helena, Alžbeta, Marta a Monika, medzi mužmi Ján, Jozef, Peter, Štefan, Milan, Martin, Michal, Miroslav, Ladislav a František. Prevažná časť nositeľov tradičných mien však patrí do generácie rodičov a starých rodičov a podiel týchto mien bude postupne klesať. Od deväťdesiatych rokov minulého storočia sa zoznam populárnych mien, až na pár výnimiek, úplne vymenil. V prvom desaťročí nového milénia boli na Slovensku najobľúbenejšie chlapčenské mená Samuel, Jakub, Tomáš, Martin a Adam, u dievčat Ema, Nina, Viktória, Natália a Simona. Mená Ján, Jozef, Mária či Anna sa nedostali ani do prvej tridsiatky.

Dlhý zápas s predkresťanskými menami
Sústava osobných mien (antroponym) prechádzala obmenami i v minulosti. Diali sa však omnoho pomalšie a nemali tak radikálny priebeh ako za posledne storočie. Najzásadnejšie zmeny nastali po upevnení kresťanstva. Domáce slovanské, germánske či maďarské mená boli postupne nahrádzané biblickými. Zhruba do 12. až 13. storočia mali predkresťanské mená domáceho pôvodu medzi poddanským obyvateľstvom prevahu, no bežne sa vyskytovali i medzi šľachtou.¹ Slovanské obyvateľstvo používalo pred kristianizáciou jednomennú sústavu. Meno dostával jedinec pri iniciačnom obrade, najčastejšie to bolo pri slávnosti prijímania medzi dospelých, tzv. postrižinách. Bolo utvárané zo všeobecných podstatných mien a svojmu nositeľovi malo magickými silami zabezpečiť vlastnosti, ktoré meno vyjadrovalo. Okrem dodnes sa vyskytujúcich antroponym ako Rastislav, Dobroslav, Mojmír, Čestmír či Radmila máme dochované najmä mená členov kniežacej rodiny a jej družníkov: Dobrožizň, Pribyslav, Dobromysl, Mirohoj, Želeslava, Svätožizňa či Dobrava.² Medzi ľudom boli mená odvodené z bežných apelatív: Čakan, Kuna, Vlkan, Vlas, Žela, Mikula a pod.³ Prechod ku kresťanským menám bol dlhotrvajúci proces, ktorý sprevádzal rastúci kult svätých či už mučeníkov alebo svedkov viery. Najskôr však k tomu dochádzalo v cirkevnom prostredí a v šľachtických rodinách.
Motivácia prechodu k menám Starého a Nového zákona bola dvojaká. Svätci boli vyzdvihovaní ako nasledovaniahodné príklady kresťanského života (imitatio), súčasne však boli i patrónmi a prostredníkmi medzi nositeľmi daného mena a Bohom. Pôvodný nositeľ mena mal chrániť dieťa pred úkladmi pozemského života. Po celý stredovek sa tak v antroponymickej sústave na území Slovenska udržal synkretizmus predkresťanských, pôvodom slovenských, resp. nemeckých a maďarských mien a kresťanského kalendára.⁴ Kresťanské mená sa rozšírili v dvoch hlavných vlnách. Prvú tvorili mená, ktoré sa veľmi rýchlo etablovali a existovali v množstve zdomácnených podôb ako napríklad Benedikt (Beňo, Benko, Benša, Beneš, Beňata) alebo Mikuláš (Miko, Mikola, Mikuš, Mikud).⁵ Patrili tam biblické mená hebrejského pôvodu (Ján, Jakub, Michal, Šimon), grécke mená (Ondrej, Juraj, Gregor) a latinské mená (Pavol, Silvester). V rámci druhej vlny, ktorá nastala po upevnení postavenia Katolíckej cirkvi za vlády Anjouovcov sa rozšírili najmä starozákonné mená, ale i mená svätých z ranokresťanského obdobia ako Adam, Daniel, Eliáš, Izák, Jakub, Jonáš, Samuel, Tobiáš, zo ženských mien Eva, Judita, Katarína, Barbora, Helena.⁶

Mená katolícke, mená protestantské
Reformácia a katolícka reforma viedli k definitívnemu vytlačeniu predkresťanských mien domáceho pôvodu. V protestantskom prostredí ich používanie pranierovali v početných spisoch teológovia a v Katolíckej cirkvi Tridentský koncil (1545 – 1563) nariadil dávať pri krste výhradne mená z rímskej martyrológie. Najväčšiu obľubu mali novozákonné mená Ján, Lukáš, Marek, Matúš, Juraj, Michal, Ondrej, Pavol, Peter a Šimon, zo ženských mien Anna, Magdaléna, Alžbeta, Zuzana, Barbora, Júlia, Žofia a ďalšie.
Na vývoj antroponymickej sústavy mala veľký vplyv skutočnosť, že územie Slovenska sa od reformácie vyvíjalo v oblasti formovanej katolícko-protestantským konfesionalizmom. Okrem toho severovýchodné a východné periférium sa nachádzalo pod vplyvom byzantsko-slovanskej cirkevnej a obradovej tradície. V jednotlivých cirkevných spoločenstvách plnili mená, najmä v období vyhrotenie konfesionálnej konfrontácie, funkciu indikátora náboženskej príslušnosti.
V katolíckom prostredí bol zoznam používaných mien dlhší. Protestantské cirkvi odstránením kultu svätých a oslabením kultúrnych väzieb s katolíckym prostredím bránili rozšíreniu mien importovaných z cudziny, najmä z Talianska a Španielska. Nové mená sa etablovali najmä v súvislosti s barokovou zbožnosťou a s kultom nových svätých ako Anton Paduánsky, František z Assisi, Ignác z Loyoly, Vincent de Paul, ale i „novoobjavených“ Otcov Cirkvi: sv. Ambróza a sv. Augustína. V prípade ženských svätíc to boli najmä Terézia z Avily a Klára z Assisi. Meno Veronika vďačilo sa svoju obľubu pobožnosti krížovej cesty, ktorá v období baroka patrila k veľmi obľúbeným a Cirkvou podporovaným pobožnostiam. Spomínané mená, spolu s ďalšími menami ako Cecília a Júlia, sa na územie Slovenska rozšírili z južnej Európy a postupne vytlačili do úzadia staršiu vrstvu mien ako Ondrej/Andrej, Juraj, Jakub, Martin, resp. Dorota, Barbora, Žofia, Rozália a ďalších. Aj keď kult spomínaných svätých sa v uhorskom prostredí rozšíril už skôr, v katolíckych krstných matrikách sa ich mená začali objavovať zväčša až od polovice 18. storočia a masovú obľubu dosiahli až v prvej polovici 19. storočia.
Zaujímavý vývoj malo meno Mária. V katolíckych farnostiach bolo v 18. a 19. storočí toto meno najčastejším dievčenským menom. Až do reformácie sa však z úcty k Matky Božej meno Mária pri krste nedávalo. V oblastiach susediacich s Poľskom, najmä na Orave a na Spiši, sa tento zvyk udržal až do 18. storočia. Vyskytovalo sa len vo forme zloženého mena Marianna, prípadne vo variante Marína. V období barokovej zbožnosti sa mariánsky kult veľmi upevnil a v súvislosti s ním narástla v katolíckom prostredí obľuba mena Mária a súčasne i mena matky Panny Márie sv. Anny.
Dievčenské mená, ktoré najčastejšie zaznievali pri krstoch v luteránskych kostoloch, boli Helena, Dorota a Katarína. Obľúbenosť dnes zriedkavého mena Dorota, ktoré bolo v mnohých luteránskych obciach v 17. a 18. storočí najčastejším dievčenským menom, zachytila i ľudová slovesnosť a je zaujímavé, že s výrazne negatívnou konotáciou. Za menom sv. Doroty i sv. Kataríny stál príbeh martýrok, ktoré boli umučené, lebo sa nechceli vzdať kresťanskej viery a vrátiť sa k pohanstvu. Práve vytrvalosť vo viere bola tou vlastnosťou, ktorá v protestantskom prostredí bola vyzdvihovaná ako predpoklad pre uchovanie konfesionálnej identity.
Koncom 18. storočia dochádzalo k oslabovaniu konfesionálnych bariér a mená postupne strácali svoje náboženské zafarbenie. Netýkalo sa to len relatívne nových mien, spájaných s katolíckymi svätcami ako František, Anton, Ignác, Terézia či Klára, ktoré boli i naďalej vnímané ako katolícke a v evanjelických matrikách až do konca 19. storočia takmer úplne chýbajú.⁷
Obradové prostredie, teda príslušnosť k latinskému, resp. byzantsko-slovanskému rítu v 18. a 19. storočí (v období z ktorého máme dochované matričné záznamy), nijako výraznejšie na výber mena nevplývalo. Krstné meno v tomto období už prestalo byť znakom príslušnosti k východnému obradovému prostrediu. Dlhšiu dobu sa to udržalo len v etnicky rusínskych oblastiach. Etnicky a obradovo príznakové boli mená Vasiľ, Eliáš (Ilija), Ivan, Demeter, Lukáš, Alexej, väčšej obľube medzi gréckokatolíkmi sa tiež tešili mená Mikuláš, Andrej a pod. V prípade ženských mien boli rozdiely výrazne menšie. Mien typických pre Gréckokatolícku cirkev bolo veľmi málo a patrili k nim viac – menej len mená Paraskieva, Eudokia, Anastázia, ktoré navyše neboli príliš rozšírené.

Mená „zdedené“, mená „prinesené“
Podľa tradície sa meno pre dieťa vyberalo až po jeho narodení. Okrem rodičov do toho zasahovali i starí rodičia, súrodenci, v určitých situáciách i pôrodná babica. Autoritou pri výbere mena bol samozrejme i farár. Ten, v prípade nerozhodnosti rodičov alebo „vyčerpania“ všetkých možností, vybral dieťaťu meno svätca, ktoré vo farnosti dlhý čas absentovalo.
Najrozšírenejším zvykom bolo dávať najstarším synom a dcéram mená po rodičoch. V niektorých oblastiach „dedil“ prvorodený syn meno po starom otcovi. Prvorodený, resp. najstarší žijúci syn, ktorý sa dožil dospelého veku a oženil sa, bol predurčený zaujať po smrti otca najvyššie miesto v hierarchickej štruktúre rodiny. V poradí ďalšie deti dostávali mená v súlade s rodinnou a lokálnou tradíciou po starých rodičoch, kmotrovcoch, zosnulých starších súrodencoch a podobne. Neodporúčalo sa, ale dať meno po zomrelom dieťati súrodencovi, ktorý sa narodil ako prvý po tejto smutnej udalosti. Verilo sa, že by to novorodencovi i rodine prinieslo nešťastie.
Dôležité slovo nielen pri výbere mena, ale i v ďalšom živote dieťaťa mali krstní rodičia. Touto úlohou boli často poverovaní ľudia z vyšších vrstiev: zemania, učitelia, bohatí sedliaci, v evanjelickom, kalvínskom a gréckokatolíckom prostredí manželky farárov alebo kňazi zo susedných farností. V mestách to boli bohatšie a vzdelanejšie vrstvy kupcov, remeselníkov, vzdelanci pôsobiaci v školách a pod. Práve v týchto kruhoch, ktoré boli rozhľadené a scestované, sa najskôr uchytili nové netradičné mená. Prostredníctvom detí, ktoré dostali neobvyklé meno po krstnom rodičovi sa prirodzeným spôsobom „katalóg“ mien obohacoval. V druhej alebo najneskôr v tretej generácii sa predtým netradičné meno prestalo vnímať ako „cudzie“.
Inou cestou, po ktorej sa rozširovali nové mená, bola v druhej polovici 18. storočia, najmä v mestskom prostredí a v kruhoch aristokracie a honorácie, rozšírená prax dávať deťom dve mená. Neobvyklé krstné mená sa ako druhé, resp. tretie meno pridávali k tradičným menám Ján, Jozef, Mária alebo Anna (Anna Terézia, Jozef Ignác, Mária Veronika). Dôležitú úlohu pri šírení nových mien zohral príklad aristokracie a predovšetkým obľúbenej panovníčky Márie Terézie. Jej dcéry dostali pri krste mená Mária Alžbeta, Mária Anna, Mária Karolína, Mária Kristína, Mária Alžbeta, Mária Amália, Mária Karolína, Mária Johana, Mária Jozefa, Mária Karolína a Mária Antoinetta. Meno Mária Alžbeta dala uhorská kráľovná po smrti prvej z nich ešte jednej dcére a menom Mária Karolína nechala pokrstiť až tri svoje dcéry. Táto prax sa najskôr rozšírila v šľachtických rodinách, v evanjelickom prostredí v rodinách duchovenstva a v elite mestskej spoločnosti ako boli úradníci, učitelia a bohatí a vzdelaní mešťania.
Rozšírenie nových mien mala do veľkej miery na svedomí populačná explózia, ktorá v Uhorsku trvala zhruba od druhej polovice 18. do prvej polovice 19. storočia. Zoznam dovtedy používaných krstných mien bol prikrátky na to, aby mená spoľahlivo plnili identifikačnú funkciu. Jozef II. navyše roku 1780 nariadil povinne zaviesť dvojmennú pomenovaciu sústavu. Tá síce bola všeobecne rozšírená už i predtým, ale od tohto nariadenia sa priezvisko už nemohlo meniť a malo záväzne prechádzať z otca na deti. Odstránila sa prax dávania tzv. prímen, teda pomenovaní osôb podľa nejakej charakteristickej vlastnosti, črty, lokality či prezývky, z ktorých sa neskôr stali rodinné mená, priezviská. Prímená umožňovali jednoznačnú identifikáciu v prípadoch, keď sa v obci vyskytovalo viacej osôb s rovnakým krstným i rodovým menom.
Obľúbenosť mien v katolíckom prostredí zásadným spôsobom ovplyvňoval i cirkevný kalendár. Niektoré mená sa v priebehu roka vyskytovali častejšie, a to alebo boli spojené s viacerými svätcami, prípadne s viacerými sviatkami viažucimi sa k tomu istému svätcovi. Najmä vtedy, keď si dieťa svoje „meno prinieslo“, teda ho dostalo podľa najbližšieho sviatku pri jeho narodení, to viedlo k častejšiemu výskytu určitých mien. Najobľúbenejšie mužské meno Ján sa v kalendári spájalo s najväčším počtom sviatkov: sv. Jána Nepomuckého (16. mája), narodenia Jána Krstiteľa (24. júna), okrem toho sa v katolíckom kalendári nachádzali sviatky Jána Apoštola, Jána Zlatoústeho, Jána Almužníka. Podobne i meno Pavol dostávali chlapci nielen okolo 29. júna, teda sviatku apoštolov sv. Petra a sv. Pavla, ale prinajmenej tak často i okolo 25. januára, keď sa v Katolíckej cirkvi slávi Obrátenie sv. Pavla, v menšej miere i na sviatok sv. Pavla pustovníka (15. januára).
Rozšíreným zvykom, aj keď nie vo všetkých oblastiach, bolo dávať zmiešaným dvojičkám krstné mená Adam a Eva. V prípade dvojičiek rovnakého pohlavia sa meno prvých ľudí vyskytlo v kombinácii s iným menom: Adam a Pavol, Adam a Jozef, u dievčat napríklad Eva a Helena, Eva a Mária a pod.

A ja ťa Janíčko najradšej mám...
Viac – menej u všetkých európskych národov sa najneskôr od ranného novoveku najrozšírenejšími mužskými menami stali mená Ján a Peter. V jednotlivých jazykoch nadobudli autentickú podobu odvodenú z pôvodných gréckych foriem Johannes a Petros. Svedčia o tom i ľudové rozprávky, v ktorých mužské postavy najčastejšie vystupujú pod menom Hans, Honza, Juan, Jean, Giovanni, Ivan. I najrozšírenejšie meno v anglických rozprávkach – Jack je zdrobnenou formou Johna.⁸
Aj v slovenskom prostredí bol Ján, bez ohľadu na región a konfesionálne pomery, až do polovice 20. storočia jednoznačne najfrekventovanejším chlapčenským menom. Pavol Dobšinský v diele Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské o slovenských menách napísal: „Najobľúbenejšie a najzvyčajnejšie mužské krstné meno je rozhodne a jedine Ján, Jano, Janko, Janík, Janíček.“⁹ Pri krste ho dostala štvrtina, niekedy dokonca až tretina chlapcov a to tak v katolíckych, ako i protestantských farnostiach. Dobšinský zachytil v osemdesiatych rokoch 19. storočia i ostatné obľúbené mená aj s ich zdomácnenými podobami. Ako evanjelický kňaz prichádzal často do kontaktu s matričnými zápismi a svoje pozorovania zberateľa ľudovej slovesnosti mohol podložiť i materiálom etnografického charakteru. Podľa nich v poradí ďalšími najčastejšími menami boli: „Andreas, Andráš, Andrej, Ander, Andrik, Ondráš, Ondrej, Ondrik; Daniel, Dano, Dančo, Danko, Daník; Pavel, Paľo, Paľko, Palík; Matej, Matejko, Maťko, Macko, Macík; Jozef, Jožo, Jožko; Georgius t. j. Juro, Jurko, Jurík, Ďurko, Durík; Jakub; Kubo, Kubík; Michal, Mišo, Miško, Mišík, Mišíček; Gašpar, Gažo, Gažko; Štefan, Števo, Števko; Tomáš, Tomko; Adam, Adamko; Emerich t. j. Imro, Imrík; Martin, Martinko, Marcík; Samuel, Samo, Samko, Samík, Samíček; aj iné.“ V prípade ženských mien nebol jednoznačný víťaz a o prvenstvo sa delili dve mená: „Anna, Anica, Anička, Andulka, Hanna, Hanička a Maria, Marina, Mariena, Mara, Marka, Marienka, Marča, Mariška, Marduľa, Mardulienka, i jináč ešte vyslovované. Zatým slyšíš: Eva, Evka, Evička; Zuzanna, Zuzka, Zuzička, Zuzuľa, Zuzulka; Dorka; Rozina; Žofia, Žofka, Žoša; Helena, Iľka, Elena, Ilona, Iľa; Katarína, Katka, Katuša; Judita, Judka, Juduľka; Ju1iana, Juľka, Juliška, Uľa, Uľka, Uliška.“¹⁰
Dobšinský zaznamenal ešte jednu zaujímavú skutočnosť. Mnohé krstné mená, v jeho období neobvyklé až vzácne, sa vyskytovali v postavení rodinných mien, teda priezvisk. To bol prípad antroponym ako Timko, Šimko, Vaško, Klimko, Vavro, Vavrík, Laurík, Mitro, Mikuš, Mikluš, ktoré sú hypokoristickou, zdomácnenou podobou mien Timotej, Šimon, Vasiľ, Kliment, Vavrinec, Demeter a Mikuláš. Najviac rozšírené boli rodinné mená typu Demko, Leško, Dzurko v hraničnej slovensko-rusínskej oblasti. Ich pôvodný význam bol syn Demetera, Alexeja, Juraja a pod. Forma mena zapísaná v cirkevnej matrike bola často len úradným záznamom. Jeho živá podoba bola rôzna a ešte vo väčšej miere než dnes sa regionálne líšila.
Od 18. storočia, odkedy sa vo väčšom rozsahu zachovali cirkevné matriky pokrstených, môžeme vývoj antroponymickej sústavy rekonštruovať i štatisticky. Doteraz však absentuje komplexný výskum frekvencie krstných mien, takže vývoj obľúbenosti mien sa dá rekonštruovať z výsledkov lingvistického výskumu zozbieraných historických textov¹¹ a ojedinelých historicko-demografických štúdií. V 18. a 19. storočí boli najčastejšími ženskými menami Mária a Anna. Podiel každého z nich sa pohyboval od 20 do 30 percent, niekde bol dokonca vyšší. Polovica žien v obci mala teda jedno z týchto mien. V poradí obľúbenosti ďalšími menami boli Helena, Katarína, Alžbeta, Zuzana, Žofia a Dorota. V závislosti od lokality bolo týmito menami pokrstených od 5 do 15 percent dievčat. Iba výnimočne niektoré z týchto mien v obľúbenosti predbehlo mená Bohorodičky a jej matky. Len zhruba každé desiate dievča bolo pokrstené menom, ktoré v danom lokálnom spoločenstve bolo vnímané ako neobvyklé, cudzie. Tiež všeobecne bez ohľadu na veľkosť i náboženstvo obce platilo, že výber krstných mien pre dievčatá bol výrazne užší ako u chlapcov. Medzi chlapčenskými menami jednoznačne dominoval Ján, len zriedkavo boli chlapci, najmä v katolíckych farnostiach, krstení menom Jozef. Ďalšie mená Michal, Andrej, Pavol, Štefan, Juraj mali zastúpenie zhruba od päť do pätnásť percent. Niekde medzi najfrekventovanejšie mená prenikli i ďalšie, napríklad na Orave sa popri spomínaných menách veľkej obľube tešili mená Anton, Ignác, na myjavských kopaniciach zasa Samuel a Daniel. V prípade dievčat dávali kopaničiari mená Anna, Katarína, Alžbeta, Zuzana, Kristína a Judita.
Na vidieku sa až do 20. storočia udržiaval veľmi krátky zoznam používaných mien. Platilo to najmä o malých obciach, ležiacich v ťažko dostupných a geograficky uzavretých oblastiach. Nezvyčajné meno preto v minulosti bolo často znakom exkluzívneho postavenia. Dedinská elita, správcovia šľachtických majetkov, učitelia, evanjelickí a gréckokatolícki duchovní dávali svojim potomkom mená, ktoré ich na prvé počutie vyčleňovali z masy poddaných.¹² Patrili medzi ne starobylo znejúce mená ako Alexander, Viliam, mená spájané s habsburgovským panovníckym rodom: Rudolf, Leopold, Ferdinand, Karolína alebo zdvojené mená, rozšírené najmä v prostredí evanjelických kňazských rodín. Niekedy však neobvyklé meno malo stigmatizujúcu funkciu, znak príslušnosti k marginalizovaným sociálnym vrstvám. Cirkev často využívala pri krste nemanželských detí netradičné alebo charakteristické mená (najčastejšie Magdaléna) ako účinný prostriedok disciplinizácie, keďže mená pre nelegitímnych potomkov vyberal kňaz.¹³ Ďalšou sociálnou skupinou, v rámci ktorej sa častejšie vyskytovali mená vybočujúce z miestnej tradície, boli Rómovia.

Do hry vstupuje národ
Absolútna väčšina mien mala biblické korene. Podľa pôvodu to boli mená grécke, latinské a židovské. V regiónoch susediacich s nemeckým obyvateľstvom sa častejšie vyskytovali nemecké mená. Len sporadicky sa objavili i mená slovanskej proveniencie ako Stanislav, Ladislav a Vojtech. Ešte väčšou zriedkavosťou to bolo u ženských mien.
Od tridsiatych rokov 19. storočia nastala v dôsledku silnejúceho národného hnutia a šírenia idey slovanskej vzájomnosti renesancia mien domáceho a všeobecne slovanského pôvodu. Najskôr sa „móda“ slovanských mien rozšírila v kruhoch inteligencie, regrutujúcej sa z radov učiteľov, evanjelických duchovných, úradníkov a pod. Štúrovských študentov nadchol romantický epos Jána Hollého Svätopluk (1833) natoľko, že pri ich tzv. národnom krste na Devíne si dávali národné meno podľa postáv vystupujúcich v tomto diele: Miloslav, Vratislav, Zorislav. Neskôr, pri výbere mien pre svoje deti, oživovali i mená z panteónu slovanských panovníkov a svätcov (Vladimír, Jaroslav, Ľudmila, Vojtech, Dušan, Milan). Tiež ďalšie postavy z dejín Kyjevskej Rusi, přemyslovských Čiech, Poľska a Srbska začali zapĺňať kolónky v cirkevných matrikách. Spočiatku sa to obmedzovalo prevažne na úzky okruh evanjelickej inteligencie, no neskôr sa móda nových mien rozšírila i medzi ostatné vrstvy slovenskej spoločnosti.
Tento trend môžeme dokumentovať na príklade rodiny Pavla Jozefa Šafárika. Rodičia Pavol a Katarína pokrstili svoje deti menami Ján, Mária, Pavol Jozef a Ľudovít Samuel. Po smrti Pavla Jozefa, ktorý zomrel v dojčenskom veku bol rovnakým menom pokrstený i budúci významný slavista. S druhou ženou Rozáliou mal Pavol Šafárik ešte dve deti, Rozáliu a Pavla, čo boli tradičné mená. Pavol Jozef Šafárik a jeho žena Júlia dali deťom, ktoré sa im narodili počas jeho pôsobenia v Novom Sade mená Ľudmila, Milena, Mladen Svätopluk, Vojtech a Božena (prvé tri zomreli v prvých mesiacoch života). V Prahe, kam sa presťahovali v roku 1833, priviedli na svet ešte dvoch synov Jaroslava a Vladislava. Kým štúrovská generácia si slovanské meno pribrala až pri národnom krste na Devíne, manželia Šafárikovci dali svojim deťom slovanské meno už pri cirkevnom krste. Medzi Hurbanovými deťmi nájdeme mená Svetozár, Vladimír, Konštantín, Bohuslav, Božena, Želmíra Mária či Ľudmila. Hodžov jediný syn sa volal Cyril a dve zo štyroch dcér Marína a Božena.
K rozšíreniu slovanských mien prispela v šesťdesiatych rokoch 19. storočia skutočnosť, že sa dostali i do kalendára. Národný kalendár na rok 1867 sa delil na rímskokatolícky, evanjelicko-luterský a pravoslávny. Do evanjelického kalendára sa okrem prekladu latinských a gréckych mien do slovenčiny ako Félix – Štestka, Timoteja – Ctiboha, Albín – Belko, Bonifác – Dobrodaj, Theodora – Božidara, Florián – Cvetko a zdomácnených foriem: Eustáchia – Staška, Demeter – Mitro, Ambrozius – Broška dostal i celý rad nových, resp. staronových mien. Okrem dodnes používaných mien ako Rostislav, Dobroslav, Vladimír, Jaromír, Miloslava, Milota, Božena, Miloš, Svätopluk, Želmíra, Lubomír či Milica boli do evanjelického kalendára zaradené i dnes už zväčša zabudnuté mená Dobrovka, Pravoľúb, Pravoslav, Veleslavín, Horislav, Bohaboj, Silorád, Čestimír, Protibor, Dobrodaj, Miliduch, Sebeslav, Ostrivoj, Diviš, Zvonimír, Čistka, Mladoň, Hostivít, Osvetín, Svätoboj a ďalšie.¹⁴
Mimo národne orientovaných vrstiev inteligencie sa nové mená šírili len pomaly. Bolo to aj preto, že slovanské mená v čase dualizmu a narastajúcej maďarizácie úrady vnímali ako prejav „panslavizmu“. Tým, že rodičia dali deťom slovanské mená, demonštrovali vo svojom okolí slovenskú identitu a slovanskú orientáciu. Tak tomu bolo i v rodine Milana Rastislava Štefánika. Narodil sa ako šieste dieťa Pavla a Albertíny Zuzany. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. Z nich dospelého veku sa dožilo deväť detí. Mená detí boli: Ľudmila Albertína, Igor Branislav, Oľga Ľudovíka, Pavol Svätopluk, Elena Antónia, Milan Rastislav, Fedor Bohuslav, Mária Želmíra, Ladislav Dušan, Mojmír Alexander, Jaroslav Sergej a Kazimír Konštantín.
Po prevrate sa situácia zmenila a v československom štáte sa najmä v mestskom prostredí slovanské mená stávali čoraz obľúbenejšie. Časťou spoločnosti boli vnímané i ako prejav lojality s novým štátom. Medzi najobľúbenejšie mená sa však Milan, Miroslav, Vladimír či Jaroslava definitívne etablovali až v 50. a 60 rokoch minulého storočia.¹⁵ Na katolíckom vidieku sa ešte i v tomto období nevnímali ako rovnocenné s menami svätcov. Stávalo sa, že kňaz odmietol rodičom pokrstiť ich dieťa ako Ľubomíra či Jarmilu s odôvodnením, že nie je katolícke, ale „luteránske“, „pohanské“ a pod. Pomerne často sa preto vyskytovali prípady, keď sa občianske meno dieťaťa zapísané v jeho rodnom liste odlišovalo od krstného mena uvedeného v cirkevnej matrike.
Ďalším novým trendom, ktorý rozšíril paletu ženských mien bolo od 60. rokov 20. storočia používanie ženských podôb pôvodne mužských mien. K staršej vrstve mien Jana, Antónia, Jozefína, Františka sa postupne pridali ďalšie Andrea, Petra, Daniela, Martina, Gabriela, Marcela a pod.

Rodinná a lokálna tradícia, rovnako ako náboženská motivácia, stratili dominantné miesto pri výbere mena. Faktory, ktoré dnes vplývajú na výber mena dieťaťa možno rozdeliť na jazykové a mimojazykové. K prvým patrí zvuková podoba mena, jeho sémantika a národný, resp. jazykový pôvod. V rozhodovaní rodičov sa tiež zohľadňuje schopnosť mena vytvárať rôzne variácie, súlad s priezviskom a pod. Medzi mimojazykové vplyvy na výber mena možno zaradiť jeho aktuálnu módnosť, rodinné tradície, ale napr. aj opakovaný výskyt v rodine, inšpiráciu menami významných a populárnych osobností, negatívne, resp. pozitívne skúsenosti s nositeľmi určitého mena a pod.
V súčasnosti všetko nasvedčuje tomu, že tradičné mená typické pre slovenské jazykové a kultúrne prostredie sú na ústupe. S každou generačnou výmenou bude tento trend zreteľnejší. Skúsenosti z iných krajín však hovoria, že v minulosti rozšírené mená sa niekedy opätovne vracajú do obľuby.¹⁶ Po uplynutí určitej doby, keď načas akoby upadli do zabudnutia, a tým stratili punc všednosti, môže nastať ich renesancia. Mená patriace do kresťanského kultúrneho okruhu však pri tom strácajú svoj pôvodný náboženský obsah. Stávajú sa z nich mená podliehajúce módnym trendom generovania nových, alebo ako „nové“ vnímaných mien. Keď sa v našej kultúrnej pamäti oslabí ich väzba na starú tradíciu, môžu sa mená ako Jozef a Ján vrátiť v novej sile. Aj keď pre väčšinu rodičov to budú už len dobre znejúce slová, vyprázdnené o svoj pôvodný náboženský obsah a hagiografický príbeh.