Mladý národ, starý štát

Číslo 4/2010 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 7037
 

„Slovenská republika, mladý štát veľmi starého národa starobylých Slovákov...“
Z vyhlásenia vlády SR k 15. výročiu vzniku Slovenskej republiky

„Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý,“ Z básne Andreja Sládkoviča

Úryvok z básne Andreja Sládkoviča je hneď prvým veršom jeho notoricky známej básne, na ktorú sa budeme v tomto článku veľa odvolávať. Ide o báseň, ktorá je jednoznačnou obranou slovenského národa. Hneď v prvej slohe bráni evanjelický farár Sládkovič Slovákov pred obvinením, že Slováci sú „ľud mladý“. Treba si povšimnúť, akú argumentáciu si Sládkovič zvolil.

Mladý štúrovec nešiel cestou vyvracania onej mladosti, nešiel cestou zdôrazňovania skutočnosti, že Slováci sú predsa nepochybnými dedičmi historického odkazu Veľkej Moravy, národom dávnych panovníkov Mojmíra, Rastislava a Svätopluka, ktorí komunikovali s pápežom, franským i byzantským cisárom. Mohol tak urobiť. Ako slovenský vzdelanec svojej doby istotne poznal literárne epické dielo svojho staršieho katolíckeho kolegu Jána Hollého, eposy Svatopluk a Cyrilometodiáda. Tak ako každý dnešný maturant, i on iste poznal Hollého verše:

„Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel
vojnu, i jak víťaz, seba aj svój od jeho vlády
osvobodiv národ, nepodlehlý stal sa panovník
a zmužilých veľké založil kráľovstvo Slovákov.“

Slávnostným monumentálnym jazykom načrtol národný buditeľ Hollý myšlienkový oblúk, ktorý pokračuje dodnes a či sa nám to páči a či nie, v tejto chvíli končí rovnako monumentálne vztýčenou Svätoplukovou pravicou s obnaženým mečom na nádvorí Bratislavského hradu.

Štúrovci boli pokračovateľmi Hollého buditeľského diela a stretnutie Štúra, Hurbana a Hodžu s Hollým na Dobrej Vode tiež patrí k povinnému učivu. O to zaujímavejšie je to, že člen Štúrovej družiny Sládkovič sa vôbec nesnaží oživiť tisíc rokov staré rinčanie veľkomoravských, teda staroslovenských, a franských zbraní pod Devínom, nepripomína starobylosť Slovákov, neusvedčuje z klamstva neprajníkov, čo pripisujú lživo Slovákom „mladosť“.

Naopak. Andrej Sládkovič, „mladosť ľudu“ nepopiera. On ju priznáva ako samozrejmosť, on sa k nej hlási. A nevidí v tej „mladosti“ nevýhodu, ale výhodu.

Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý...

Samozrejmým priznaním mladosti Slovákov je teda Andrej Sládkovič akoby v spore s tézou o starobylosti Slovákov, ktorú vyslovila vláda Slovenskej republiky začiatkom roka 2008 pri príležitosti 15. výročia samostatnosti. Táto téza o starom národe, ktorý má svoj nový, mladý štát, sa objavila či znovuobjavila hneď po 1. januári 1993. Nedávno zosnulý spisovateľ Milan Ferko bol spolu s historikmi Richardom Marsinom a Ladislavom Deákom autorom študentom určenej knihy „Starý národ, mladý štát“, ktorá vyšla v roku 1994.

K tejto téze neodmysliteľne patria i mená Matúš Kučera či Drahoslav Machala a mnohé ďalšie. Títo ľudia patrili v 90. rokoch, či už deklarovaným alebo nedeklarovaným spôsobom, k podporovateľom Vladimíra Mečiara. Dnes, rovnako deklarovaným či nedeklarovaných spôsobom, podporujú Roberta Fica. Práve rukopis Drahoslava Machalu možno tušiť za vyhláseniami bývalého premiéra Fica o potrebe rozumného historizmu i niektorými ďalšími vyhláseniami.

Ak si niekto pomyslí, že v tejto chvíli si berieme Andreja Sládkoviča za spolubojovníka v zápase proti Kučerovi, Machalovi a Ferkovi, tak sa mýli. Veď sme ešte nepovedali, komu dávame za pravdu. Či im, či Sládkovičovi. Pretože ten rozpor medzi nimi je evidentný a nedá sa vysvetliť iba stopäťdesiatročným časovým rozdielom medzi nimi.

Ozaj, tak kto má vlastne pravdu? Sme my, Slováci starým, starobylým národom? Či dokonca veľmi starým, ako povedala slovenská vláda? Alebo sme iba mladým národom, mladým ľudom, ako nás, spolu s Marínou, ospieval Andrej Sládkovič? Vládli pred tisícsto rokmi na tomto území starí Slováci? Bol Svätopluk náš kráľ?

Alebo majú pravdu liberálni historici, milí denníku SME? Je spojenie „starí Slováci“ umelé, bola kontinuita veľkomoravských Slovienov so Slovákmi 21. storočia prerušená? Bol Svätopluk „iba“ knieža? Vymýšľal si Ján Hollý, keď písal o Svätoplukovom „zmužilých kráľovstve Slovákov“?

Tá pravda o nás, Slovákoch, je však syntézou oboch zdanlivo protichodných a vzájomne sa vylučujúcich pohľadov na „mladosť“ i „starobylosť“. Áno, o tom, že sme dedičmi Veľkej Moravy a jej histórie, predsa nemôže byť pochýb. Rastislava a Svätopluka treba považovať za našich panovníkov. Možno povedať i to, že my Slováci sme hlavnými dedičmi Veľkej Moravy, pretože dnešní Moravania v Českej republike sa zďaleka nehlásia k Veľkej Morave tak ako Slováci. K štátotvornej tradícii Českej republiky patrí odkaz Svätováclavskej koruny, odkaz stredovekého přemyslovského štátu, ktorý nemá s Veľkou Moravou veľa spoločného.

A to všetko vlastne bez problémov uznával i náš básnik Andrej. Píše o slovenskom národe: „keď predkov nemal, a či ich nemal, ktorí prežili čas zlatý?“ Počujeme? „A či ich nemal?!“ Veď ich mal, tých slávnych predkov, hovorí básnik. A napriek tomu hovorí, že sme národom, ľudom mladým.

A to je pravda o nás Slovákoch. Sme mladí, lebo tá naša slávna, svätoplukovská minulosť, bola naozaj príliš dávno a trvala príliš krátko, iba niekoľko desaťročí. Príliš dávno než aby sme ju niesli v našej národnej pamäti s ľahkosťou, s akou ju nesú iné národy, ktoré svoj vrchol dosiahli neskôr.

Treba si uvedomiť, že Veľká Morava dosiahla svoj vrchol v čase, keď moderné európske národy, ako ich poznáme dnes, vôbec ešte neboli sformované, nieto, že by už boli dosahovali svoj dejinný vrchol. Delením Franskej ríše ešte len začal proces vzniku francúzskeho a nemeckého národa. Existovala Itália, ale boli už vari Taliani? Do budúceho národa Danteho a Petrarcu sa muselo ešte len zliať bývalé antické rímske obyvateľstvo spolu s mnohými vlnami germánskych prišelcov, Vizigótov, Ostrogótov, Langobardov, Frankov a napokon i Normanov. V dnešnom Španielsku bol córdobsky kalifát, ktorý nahradil porazené kresťanské kráľovstvo Vizigótov. Španielsky národ sa mal formovať až v budúcich storočiach cez postupnú reconquistu. Britániu čakala až o dvesto rokov invázia Normanov, ktorí mali postupne splývať s anglosaským obyvateľstvom, aby vznikol anglický národ.

V čase rozpuku Veľkej Moravy sa Európa ešte nevynorila z „Temného veku“ po zániku Rímskej ríše. Jej budúcnosť ešte nebola samozrejmosťou. Stonala pod tlakom nepriateľov. Zo severu útočili pohanskí Vikingovia, z juhu mohamedánski Arabi. Z Ázie prichádzali pohanské národy. Bulhari sa už pokresťančili, moc Avarov zanikla, ale už prichádzali Maďari. Kultúra rozvinutého stredoveku, kultúra gotiky, prvých univerzít, demografického rastu a prvej prosperity sa ešte len mala vynoriť o sto, dvesto rokov.

Štátnosť z tohto obdobia nemala šancu premietnuť sa do majestátnej architektúry neskorších európskych období, ktorá by bola na očiach potomkov. Nemala šancu výrazne sa premietnuť do literatúry, písomníctva, nebola zaznamenaná do podrobných detailov. Slováci druhého tisícročia nemali možnosť vidieť chrámy Veľkej Moravy. Mohli vidieť iba malý kostolík v Kopčanoch, ale veľké kostoly, hrady a pevnosti pochádzali až z obdobia uhorského štátu. Nevieme, kde sú hroby jej panovníkov. Veľká Morava bola skôr ako štát český, poľský štát Piastovcov, skôr ako Uhorsko Arpádovcov, skôr ako zjednotené Anglicko, skôr ako Francúzsko Capetovcov, ale práve preto o nej bežný Slovák vie menej ako vedia o svojej veľkej minulosti príslušníci iných národov.

Túto štátnosť spomínali európski kronikári neskorších období, ale nebola nezmazateľne včlenená do stáročného pradena národnej pamäti. Spomienky na ňu nenachádzame v dostatočnej hojnosti v umeleckej literatúre z obdobia vrcholného stredoveku. Francúzi rozvinutého stredoveku odovzdávali z generácie na generáciu Pieseň o Rolandovi, statočnom rytierovi z obdobia panovania Karola Veľkého. V Británii spísal Thomas Malory starú artušovskú legendu do monumentálneho literárneho diela „Artušova smrť“ už v 15. storočí. Už v 12. storočí vznikla v Španielsku „Pieseň o Cidovi“, ktorá ospevuje hrdinu reconquisty z 11. storočia. Dávno pred koncom stredoveku bola spísaná v hornonemčine „Pieseň o Nibelungoch“.

I v tom spočíva slovenská mladosť. U iných starobylých národov stihla zostarnúť aj samotná história uchovávania a umeleckého spracovania onej starobylosti, história jej premietnutia do národnej pamäti. U Slovákov nie. Slováci museli čakať až do 19. storočia na Jána Hollého. Ich vzťah k veľkomoravskej štátnosti je viac znovuobjavením ako stáročným kontinuálnym uchovávaním a odovzdávaním z pokolenia na pokolenie. Dvesto rokov, ktoré nás delí od začiatkov slovenského národného obrodenia, je krátkym obdobím v porovnaní s dlhým obdobím, počas ktorého iné národy literárnou formou reflektovali počiatky svojej štátnosti a národnej existencie.

Je v tom paradox. Maďarská invázia ukončila ani nie storočnú históriu Veľkej Moravy a u Slovákov spôsobila pamäťovú medzeru. A práve preto Slováci vo svojom modernom rozpamätúvaní nemajú rozvinutý pocit národnej tragédie, hoci zánik Veľkej Moravy by asi tak mal byť vnímaný. Ako bol literárne spracovaný tento zánik? Venuje sa im málo známy Hurbanov román „Svätoplukovci“, málo známa smutnohra Jonáša Záborského „Posledné dni Moravy“ a v 20. storočí tiež málo známy román Jána Hrušovského „Pohroma“.

Porovnajme túto absenciu pocitu národnej pohromy s nesmierne silnými motívmi národnej pohromy u našich susedov. V Čechách je veľmi silný motív pohromy v porážke na Bielej Hore. Čechy mali svoj přemyslovský vrchol v osobe Přemysla Otakara II, „krále železného a stŕíbrného“, potom mali „císaře Karla“, potom mali dekády husitizmu, keď sa Európa triasla pred spanilými jazdami husitov a napokon mali Jiřího z Poděbrad. Literárnemu spracovaniu protikladu medzi vrcholmi českej histórie a pobielohorským úpadkom (z protikatolíckeho pohľadu) zasvätil celý svoj život najznámejší český autor historických románov Alois Jirásek. Vďaka nemu téma minulej národnej pohromy, aspoň u nekatolíckej českej väčšiny, takpovediac zľudovela.

V Poľsku žije silný motív zániku poľského štátu a troch delení Poľska v 18. storočí. To, čo s Maďarmi spôsobuje nimi vnímaná pohroma Trianonu, zažívame a ešte budeme zažívať v súčasnej politike. Pri návšteve Viedne udrie do očí rozpor medzi imperiálnou monumentálnosťou budov pochádzajúcich z obdobia Habsburskej ríše na strane jednej, a nie príliš veľkou významnosťou súčasnej Rakúskej republiky na strane druhej.

Slovenská absencia tragického pocitu zániku čohosi veľkého a slávneho, čo tu bolo, zrútilo sa a nikdy tu už nebude, je tiež znakom mladosti. Takáto absencia nie je ničím tragickým. Je predzvesťou budúcnosti. O tom písal Sládkovič.

Možno sa stretnúť s názorom, že znakom mladosti je i vášnivosť a cholerickosť, ktorá sprevádza šarvátky ohľadne osadenia Svätoplukovej sochy na nádvorí Bratislavského hradu. Avšak čo je znakom onej mladosti či nezrelosti? Je ním pátos tých, čo sochu osadili a ktorí vidia nepriateľa v každom kritikovi sochy? Alebo je príznakom nezrelosti vŕtanie sa v detailoch slovenského znaku na soche? Je ním rozpor medzi vznešenosťou nápisu na podstavci a tým, čo uvidíme, keď pozdvihneme zrak z nápisu o niečo vyššie? Tak trochu zo všetkého niečo?

Možno mal Robert Fico úprimný záujem vytvoriť ono „pútnické miesto“, pri ktorom by sa zhromažďovali Slováci v kľúčových okamihoch dejín. V Čechách v 20. storočí túto úlohu plnila Myslbekova socha Svätého Václava na Václavskom námestí v Prahe. V Budapešti túto úlohu spĺňajú sochy uhorských kráľov na Námestí hrdinov. Bude ju plniť Svätopluk? Uvidíme.

Svätoplukov kôň sa vzpína, stojí na zadných nohách, sochy tohto typu sú náročnejšie na prevedenie. Václavov kôň pokojne kráča. Aj kôň s Marcom Aureliom na rímskom Kapitole kráča pokojne. Nevzpína sa ani kôň nesúci Rodinovho Karola Veľkého pred Chrámom Matky Božej v Paríži. Pokojne sedí pohan Arpád na koni na Námestí hrdinov.

Václav a Arpád sú možno pokojní preto, lebo majú pred Svätoplukom sto rokov náskok. Svätopluk je uponáhľaný, dynamický. Bodaj by nie. Vládol skôr ako Václav či Arpád, ale so sochou mešká za nimi o sto rokov. Preto je v zhone. A keďže platí „práca chvatná, málo platná“, niekoľko týždňov po odhalení sochy bolo treba naprávať tu nápis, tam znak. A niečo možno ani nebolo treba naprávať. A niečo sa zase ani napraviť nedá.

Socha panovníka Veľkej Moravy v Bratislave skutočne chýbala. Chýbala v priestore medzi Prahou a Budapešťou. Medzi Václavom a uhorskými kráľmi. Zaplnila túto medzeru Kulichova socha? Dobroprajnosť voči vlastnému národu velí byť zhovievavý. Ale dobroprajnosť si niekedy žiada i kritiku. Nie je Kulichova socha nevyužitou šancou?

Do sôch národy občas premietajú svoje predstavy o sebe. Niekedy je socha v rozpore s realitou. Myslbekov Svätý Václav je nesmierne majestátny. Ale Pražania si nedávajú schôdzku „u Svätého Václava“, ale vulgárne hovoria, že sa stretnú „u koňa“. Čo majú Česi z ducha tohto rýdzo katolíckeho kniežaťa? Zavraždenie Václava a vyhnanie svätého Vojtecha, (ktorý v súsoší skromne stojí za Václavom) bolo, ako hovorí Rio Preisner, „zrážkou kresťanskej kultúry s víťaznou stranou polopohanskej mocichtivosti“, prvou katastrofálnou retardáciou kresťanstva v Čechách. Jej ovocie dozrelo v období husitizmu. V tom spočíva tragický rozmer Václavovej sochy.

Svätopluk drží obnažený meč. Velí k útoku. Vyžaruje hrdinstvo, bojovnosť. Zodpovedá to tomu, akú „hroznú na Karolmana védel vojnu“. Sme my Slováci dnes takí? V diskusii o soche nechýbal ani komický rozmer, keď sa sochu chystali „brániť“ podaktorí politici.

Nech v tejto chvíli preváži zhovievavosť. Doprajme si, aby sme v pokoji zvládli dialektický rozpor medzi našou – svätoplukovskou – starobylosťou a našou – sládkovičovskou mladosťou. Či už je to mladosť prvá alebo druhá. Prekonanie tohto rozporu je prvou úlohou pre Slovensko do budúcich desaťročí. Prikročme k druhej úlohe.

Solúnski bratia a slovenský východný vektor

Okrem Svätopluka si spomínam iba na jednu jazdeckú sochu panovníka, ktorého kôň sa vzpína. Je to „Mednyj vsadnik“ – medená socha ruského cára Petra Veľkého v Petrohrade. Pamiatku cára Petra ňou zvečnila cárovná Katarína Veľká pred takmer dvestopäťdesiat rokmi. Zo slovenského hľadiska to však nie je to jediné, čo má Veľká Morava s Ruskom spoločné.

Slovensko je krajina s kresťanskou tradíciou. V tejto tradícii tisíc rokov úplne dominuje kresťanstvo západné, teda rímsky katolicizmus a od reformácie i evanjelické kresťanstvo. Paradoxne k tomu prispel Svätopluk vyhnaním žiakov svätého Metoda. V logike tohto Svätoplukovho činu pokračoval o sto rokov po ňom uhorský kráľ Štefan prihlásením celého stredoeurópskeho priestoru ku kresťanstvu, a to kresťanstvu rímskemu. Naše kostoly sú takmer napospol kostolmi západnej architektúry – kostolmi gotiky a baroka.

To je naša skutočná kresťanská tradícia. My však hovoríme o tradícii „cyrilometodskej“, ktorej sa dostalo cti byť zakotvená v preambule slovenskej ústavy. Je to dôsledkom významu, ktorý pred dvesto rokmi mala Veľká Morava pre slovenské národné obrodenie a ktorý má dnes pri vzniku slovenskej štátnosti. S Veľkou Moravou je neodmysliteľne spojená udalosť veľkého kultúrneho významu – misia solúnskych bratov Konštantína a Metoda. Priniesla slovanskú liturgiu, predstavovala založenie staroslovienskeho (staroslovenského) písomníctva. Táto misia prišla z Byzancie, od byzantského cisára. Jej iniciovanie malo geopolitický význam. Moravu vymaňovalo zo sféry Franskej ríše. Keďže Franská ríša pôsobila od čias Karola Veľkého ako protektor pápežstva, dalo sa očakávať, že pápež vstúpi do hry. Vstúpil, avšak v prospech misie.

Tým vznikol východný vektor veľkomoravskej (slovenskej) politiky. Počas nasledujúcich tisíc rokov nijako nepôsobil, ostal v rovine akéhosi potenciálu. Tento vektor spočiatku ukazoval na Konštantínopol. Po roku 1453 tam však už ukazovať nemohol, lebo Konštantínopol bol dobytý Turkmi. Byzantská ríša zanikla. Táto ríša však získala mocného nástupcu v náboženskej, politickej i kultúrnej oblasti. Niekoľko rokov po páde Konštantínopolu napísal ruský mních Filoteus moskovskému kniežaťu Vasilijovi tieto slová: „Dva Rímy padli, tretí stojí, štvrtého nebude.“

A tak sa Moskva stala „Tretím Rímom“, čo znamenalo takmer doktrínu ruského štátu. Niet divu, že v 19. storočí, keď si slovenské národné obrodenie vyžiadalo oživenie odkazu Svätoplukovej ríše i odkazu solúnskych bratov, začal tento vektor ukazovať na Moskvu. Zračilo sa to u Jána Kollára, pre ktorého bolo Rusko „dubiskom“, ku ktorému sa treba primknúť. Bolo to vidno pri vzniku panslavizmu, nesmierne silno to vidno u vízií Ľudovíta Štúra, ktorý sníval o prestúpení Slovenska na pravoslávie.

A samozrejme, veľmi neblahým spôsobom sa s týmto východným vektorom pohrali komunisti, i keď v tomto prípade ťažko hovoriť o nejakom duchovnom rozmere tohto vektora. Východný vektor sa dokonca vo vedomí či podvedomí ľudí na Slovensku zamieňa so spomienkou na komunizmus.

V súčasnosti pestuje východný vektor slovenskej politiky bývalý disident z čias komunizmu Ján Čarnogurský.

Slovensko, pevne zakotvené v štruktúrach Západu, kam svojou väčšinovou tisícročnou kultúrou patrí, musí hľadať zmysluplné napĺňanie východného vektora svojej politiky. To je druhá úloha do budúcich desaťročí.

„My máme svojho Svätopluka a nie Štefana.“ Čakanie na syntézu slovenských dejín

Vo vedomí moderných národov dochádza k syntéze odkazov minulých politických prúdov, ktoré boli vo svojej dobe protichodné. Takáto syntéza je dokonca znakom zrelosti.

Francúzi sa hlásia k odkazu zmužilých starých Galov, ktorí pod vedením Vercingetorixa vzdorovali Rimanom. Ale rovnako sa hlásia k starej kultúre Rimanov, ktorí Galiu dobyli, Vercingetorixa porazili a pripravili o život. Ako by sa mohli k Rímu nehlásiť, veď ich francúzsky jazyk je odnož latinčiny – jazyka Rimanov. A rovnako sa hlásia k odkazu germánskych Frankov Chlodvika, ktorí napomohli k dezintegrácii Rímskej ríše a položili základy novej ríše. A opäť – ako by sa mohli nehlásiť, keď im Frankovia dali meno?

Ak starí Galovia dali dnešným Francúzom gény, jedni dobyvatelia Galie, Rimania, im dali jazyk, a druhí dobyvatelia Galie, Frankovia, im dali meno. Pre Francúzov to nepredstavuje žiadny problém. Syntéza dejín u nich prebehla už dávno.

Výrok Roberta Fica o Štefanovi a Svätoplukovi z roku 2009 je výrazným postavením sa proti syntéze slovenských dejín. Je pokračovaním mináčovskej koncepcie, podľa ktorej je slovenský národ (od zániku Veľkej Moravy až do 20. storočia) bezdejinným národom krpčiarov. Ľudu práce, národom bez panovníkov. Takáto tisícročná diera v dejinách skutočne neprispieva k sebaúcte, skôr k frustrácii. Nečudo, veď oberá Slovákov o účasť na tisícročnom budovaní strednej Európy.

Ono vzdanie sa tisícročných dejín je v ostrom kontraste s tým, ako vďačne sa zmocňujú oných tisícročných dejín Maďari. Pritom etnickí Maďari skončili na uhorskom tróne vymretím Arpádovcov pred sedemsto rokmi.

S týmito dejinami potom odmietame i úspešné slovenské postavy slovenských dejín. Čo teda boli maršal Andrej Hadík, polyhistor Matej Bel a uhorský prímas Alexander Rudnay? Nebodaj kolaboranti s cudzou mocou? Čo by si o tom pomyslel Ján Hollý, ktorý venoval oslavnú báseň Alexandrovi Rudnayovi, najúspešnejšiemu Slovákovi svojej doby?

Mináčovská koncepcia dejín, koncepcia odmietnutia slovenskej účasti na uhorských dejinách, koncepcia, ktorej sa dobre darí i dnes a ktorej potvrdením je i Ficov výrok, je i odmietnutím slovenskej tisícročnej kultúry, ktorá sa od Štefanových čias formovala ako prevažne kultúra západného kresťanstva, kresťanstva rímskokatolíckeho, neskôr i protestantského. U Mináča to neprekvapuje. Avšak prežívanie tohto ochudobňovania dávno po páde komunizmu je veľkou výzvou.

V uplynulom parlamentnom období došlo v slovenskom parlamente k pokusu otvoriť diskusiu o tomto probléme. Štyria poslanci, členovia Konzervatívnych demokratov Slovenska, predkladali návrh na zavedenie nových pamätných dní, ktorými by sa Slovensko prihlásilo k niektorým postavám uhorských dejín, napríklad k Svätému Štefanovi, Matejovi Belovi, či rabínovi Chatamovi Soferovi. Návrh neprešiel.

Treťou úlohou pre Slovensko budúcich desaťročí bude vytvoriť a prijať syntézu svojich dejín od Veľkej Moravy po dnešok.

A vráťme sa k Sládkovičovi.

„Nehaňte ľud môj, múdrosťou jeho vykúpení ste!“ alebo Tajomstvo slovenského konzervatívneho protipohybu

Tieto slová básnika Andreja vŕtajú v hlave. Sládkovič píše: „Nehaňte ľud môj, ...že je sprostý! Často sú múdri hlúpi ľudkovia dľa súdu svetskej múdrosti.“ A o niečo ďalej: „Nehaňte ľud môj, že odhodok on je hlúpy. Múdrosťou jeho vykúpení ste a ešte raz vás vykúpi!“

Ešte raz vás vykúpi. Tieto slová sú silné. Buď sú alebo aspoň chcú byť prorocké. Želáme si, aby boli. Andrejovo upozornenie na kontrast medzi časným „súdom svetskej múdrosti“ a múdrosťou nadčasovou, transcendentnou, je v súlade s biblickou rečou. Biblia hovorí i to, že poslední budú prvými a prví poslednými. A že Hospodin si rád vyberá pri uskutočňovaní veľkých úloh ľudských spolupracovníkov, ktorí nevyzerajú byť stavaní na veľké úlohy, je tiež známe.

Okrem Sládkovičových slov si spomínam už len na jedno tak prorocké vyjadrenie týkajúce sa budúcich úloh Slovenska. Vyslovil ho pápež Ján Pavol II. počas ďakovnej púte slovenských pútnikov v dňoch 6. - 10. novembra 1996 v Ríme. Svätý Otec vo svojom príhovore povedal:

„Drahí bratia a sestry, Európa prežíva chúlostivé obdobie svojich dejín. Kresťania spolu s ľuďmi dobrej vôle sú povolaní ponúknuť ten doplnok ducha, o ktorom hovoril môj ctihodný predchodca, sluha Boží, pápež Pavol VI.: je to doplnok viery, nádeje a lásky, doplnok pravdy, slobody, spravodlivosti a pokoja. Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami a kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií. Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii. A práve Presvätej Panne opätovne zverujem váš národ a zároveň osobitné apoštolské požehnanie vám, tu prítomným a celému slovenskému národu. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

To sú slová prvého slovanského pápeža slovenskému národu. V čom spočíva chúlostivosť súčasného obdobia Európy, je zrejmé. Európa stráca vieru, vlastné korene a prepadá materializmu. Vzhľadom na to, kto hovorí Slovákom o ich úlohe v tejto Európe, je zrejmé, že so Slovenskom súvisí nejaký potenciálny protipohyb proti tomuto vývoju v Európe.

Keď sa pozrieme na slovenské dejiny posledných dvoch storočí, s prekvapením zistíme, že takýto konzervatívny protipohyb je už vlastne slovenskou tradíciou.

Začalo to už rokom meruôsmym. Ľudovít Štúr ako mladík na štúdiách v Nemecku nasával myšlienky osvietenstva a hegeliánstva. Keď prišiel rok 1848, rok európskych revolúcií, rok, ktorý bol koniec koncov dôsledkom osvietenstva a francúzskej revolúcie z roku 1789, Ľudovít Štúr bol pripravený formulovať slovenské požiadavky, a aj bojovať za ne. Prešlo iba pár mesiacov a v rámci tohto boja sa ocitol on i slovenskí dobrovoľníci v opozícii voči maďarskej Kossuthovej revolúcii a na strane cisárskej Viedne. Karol Marx považoval slovenské povstanie za kontrarevolučné a podrobil ho kritike. Štúrove myšlienky, sformulované niekoľko rokov po porážke povstania v jeho záverečnom diele „Slovanstvo a svet budúcnosti“, vypovedajú o jeho definitívnom odklone od osvietenstva a západného liberalizmu.

Ku konzervatívnemu protipohybu došlo na Slovensku i po roku 1918. Rozpadla sa väčšinovo katolícka Habsburská monarchia. Vládol v nej mladý cisár Karol, vari posledný európsky skutočne kresťanský panovník. Karol je dnes blahoslaveným Katolíckej cirkvi. Pápež Ján Pavol II. o ňom počas beatifikačnej omše povedal: „Najdôležitejšou úlohou kresťana je hľadanie, rozpoznávanie a nasledovanie Božej vôle v každej záležitosti. Kresťanský štátnik, cisár a kráľ Karol I. prijímal túto výzvu každý deň.“

Režimy štátov, ktoré vznikli na území Monarchie, mali ďaleko od Karolovej kresťanskej vízie. V Československu zavládol český voľnomyšlienkársky duch Masarykov a Benešov. Mariánsky stĺp v Prahe zborila luza a český liberalizmus sa začal šíriť i na Slovensko. Tam však rýchlo vznikla silná Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá ovládla slovenskú politiku na dvadsať rokov a ktorú podporovali katolícke sedliacke masy.

V roku 1946 v Československu už bila hodina komunistov, ktorí v Čechách zvíťazili vo voľbách. Prirátajme k tomu hlasy pre sociálnych demokratov infiltrovaných komunistami a hlasy pre Benešových národných socialistov. Česko bolo zbláznené do ľavice. Rozdiel oproti Slovensku bol priepastný. Slovensko ignorovalo, že Stalin už zaťahuje železnú oponu. Na Slovensku zvíťazila drvivo katolícko-evanjelická koalícia reprezentovaná Demokratickou stranou.

Rovnako súmrak komunizmu prebehol na Slovensku inak, ako v jeho okolí. V Čechách sa otvorená opozícia proti nemu vytvorila v Charte 77, ktorá bola tvorená najmä bývalými komunistami vylúčenými zo strany po roku 1968. V Maďarsku sa komunizmus rozložil sám nenapodobiteľným „gulášovým“ spôsobom. Snáď nie je prisilné tvrdiť, že vari jedinou alternatívou voči komunistickej idei bola v Maďarsku a v Česku vízia rýchleho začlenenia do zmaterializovaného sveta Západu. Na Slovensku sa však vytvorila o čosi duchovnejšia alternatíva predstavovaná „tajnou cirkvou“. Z podhubia tajnej cirkvi vzniklo po páde komunizmu Kresťanskodemokratické hnutie. KDH sa rýchlo začlenilo do spoločenstva kresťanskodemokratických a konzervatívnych strán západnej Európy, ale dlho odmietalo ísť cestou erózie kresťanských zásad, cestou, na ktorú sa tieto partnerské strany zo Západu už dávno vydali.

Akým konzervatívnym protipohybom prekvapí Slovensko v budúcnosti? S akými symbolmi, výzvami bude tento protipohyb spojený? Aký transcendentný horizont bude motorom tohto pohybu?

Pre kresťana sú dejiny zároveň prirodzeným behom vecí, podliehajúcim určitým opakujúcim sa dejinným princípom, a zároveň sú bohaté na zásahy Prozreteľnosti. Pánom dejín je koniec koncov Boh. Mystika dejín je preto pre kresťana nie popretím racionality dejín, ale doplnením tejto racionality.

S mystikou dejín preto treba narábať opatrne. Mystika je zo samotnej podstaty taká, že ju nemôžeme s určitosťou vykladať. Musíme sa držať i rozumu. Samotný rozum však neoduševňuje.

I moderné dejiny Slovenska majú svoju mystiku. Napokon čím iným, ak nie tajomným proroctvom boli slová Jána Pavla II. slovenským pútnikom? K tejto mystike patrí Matka Božia a fatimské proroctvo.

Panna Mária je patrónkou Slovenska. Zjavenie Matky Božej vo Fatime v roku 1917 do značnej miery súviselo s nástupom komunizmu v Rusku. Sestre Lucii odovzdala Panna Mária posolstvo, že Rusko má byť zasvätené jej Nepoškvrnenému Srdcu. Odvtedy myšlienka obrátenia Ruska zaujala srdcia i mysle mnohých kresťanov.

Jedným z týchto kresťanov bol chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič, osobnosť záhadná, ako z mystického románu. Výsledkom jeho niekoľkoročného pôsobenia bolo vytvorenie spoločenstva Rodina, pozostávajúce z mladých ľudí, ktorých Kolakovič oduševnil a ovplyvnil na celý život. Členmi tohto spoločenstva boli napríklad Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Václav Vaško a Anton Neuwirth. Všetci títo okúsili neskôr dlhoročné komunistické väzenie.

Ako uvádza Václav Vaško (Profesor Kolakovič – mýty a skutočnosť, Impulz 3/2006), Kolakovič bol inšpirovaný fatimským proroctvom a bol vedený túžbou prispieť k obráteniu Ruska. Ku sklonku vojny odišiel Kolakovič práve do Ruska. O výsledkoch jeho ruskej misie sa toho veľa nevie, možno neboli dohromady žiadne. Kto vie... Myšlienka však pretrvávala v jeho žiakoch.

František Mikloško pri rozjímaní o posolstve Jána Pavla II. slovenským pútnikom uvádza, že keď boli Silvo Krčméry a Vlado Jukl vo väzení, obetovali svoje životy za obrátenie Ruska a Číny.

Racionálny človek môže byť opatrný zoči-voči mysticizmu tohto druhu, niektorí môžu byť dokonca znechutení. Treba mať však stále na pamäti, že mysticizmus ľudí ako Kolakovič a jeho slovenskí žiaci ide ruka v ruke s úplne reálnymi výsledkami ich pôsobenia. Bez Kolakoviča si nemožno predstaviť pôsobenie ľudí z Rodiny ako boli Jukl a Krčméry. Bez týchto dvoch si ťažko predstaviť vznik a rozvoj tajnej cirkvi na Slovensku. Jukl a Krčméry zásadne ovplyvnili Františka Mikloška.

Viditeľnými vrcholmi dlhoročného reťazca týchto osôb bola Sviečková manifestácia 25. marca 1988, v deň Zvestovania Panne Márii, a napokon pád komunizmu o rok neskôr. Mystika sa snúbila s realitou.

Bolo pápežovo posolstvo Slovákov prejavom citu pre mystiku Fatimy? Ján Pavol II. bol pápežom Fatimy, zverejnil tretie fatimské posolstvo. Ján Pavol II. bol postrelený Mehmetom Ali Agcom 13. mája 1981, v deň výročia prvého zjavenia Matky Božej vo Fatime. Pápeži narábali opatrne s fatimským posolstvom potreby zasvätenia Ruska Panne Márii. Otvorene to žiaden z nich neurobil. Ján Pavol II. zašiel v tomto najďalej, keď na jeho popud slúžili biskupi na celom svete v dňoch 24. a 25. marca 1984 sväté omše, počas ktorých bolo ľudstvo zasvätené Matke Božej.

Žiaden historik, analyzujúci proces pádu komunizmu v Európe, sa nemôže vyhnúť v tejto súvislosti pôsobeniu pápeža Jána Pavla II. Mysticizmus sa snúbi s realitou pádu komunizmu.

Fatimským mysticizmom bolo poznačené celoživotné pôsobenie slovenského exilového biskupa Pavla Hnilicu. Pápež Pavol VI. zverejnil jeho biskupské svätenie 13. mája 1964, v deň výročia prvého zjavenia vo Fatime. Celý svet obletela fotografia Hnilicu, Pavla VI. a sestry Lucie z roku 1967, keď pápež navštívil Fatimu. 24. marca 1984 odslúžil Pavol Hnilica svätú omšu priamo v Kremli v chráme Usnutia Panny Márie. Urobil tak potichu ako nenápadný turista. Počas svätej omše zasvätil Rusko Panne Márii v zmysle fatimského posolstva.

Štvrtou úlohou pre Slovensko do budúcich desaťročí bude zmysluplne naplniť pápežovo posolstvo slovenským pútnikom. Vieme, že ak sa tak stane, bude to formou nejakého konzervatívneho protipohybu.

Vráťme sa naposledy k Sládkovičovi.

Nehaňte ľud môj, že rád trpí...

„Nehaňte ľud môj, že je ľud tichý, že rád trpí...“ píše Sládkovič v závere básne. Že rád trpí... Slová hodné pozastavenia. Dá sa tomu veriť? Veď kto už len rád trpí? Nie je vari známou skutočnosťou, že človek trpí nerád a že sa utrpeniu podľa možnosti vyhýba? Že každý človek radšej rozmnožuje svoju radosť a pôžitok než svoje utrpenie? Tak ako je to vlastne?

Alebo sa v týchto slovách zračí irónia? Istý ironický výklad sa tu natíska, bez ohľadu na to, či tento výklad mal alebo nemal básnik na mysli.

Existujú rôzne druhy utrpenia. Existuje utrpenie pre dobrú vec. Takéto utrpenie je prinášaním obeti, najmä ak je vedomé. Ani toto utrpenie asi príslušník ľudského rodu „netrpí rád“. Ale trpiaci sa neskôr rád poteší z dobrého ovocia takého utrpenia, z pocitu, že obstál v skúške.

Veľkým nešťastím na širokej škále utrpení je utrpenie z vlastnej nespokojnosti, frustrácie, z nepriznaného pocitu zlyhania, zo závisti. Takéto utrpenie žiadne dobré ovocie neprináša. Pestuje ukrivdenosť a hystériu. V tejto ukrivdenosti si mnohí radi voľkajú, a teda „trpia radi“. Táto ukrivdenosť dáva rozhrešenie za všetky nepriznané vlastné zlyhania. V tom je jediný jej zmysel.

Toto „utrpenie“ malo za posledných dvadsať mnoho tvárí. Jedna patrila politikovi, ktorý každé dva roky prišiel s historkou o tom, ako ho sleduje tajná služba a ako sa naňho chystá atentát. Podarilo sa mu na dlhý čas vzbudiť v časti verejnosti vieru v existenciu „nepriateľov Slovenska“, pričom týmito mali byť ľudia, ktorí v časoch komunizmu dávali svojím statočným konaním svojej slovenskej vlasti to najlepšie vysvedčenie.

Iná tvár patrí politikovi, ktorý napriek veľkému úspechu nevie zabudnúť na skutočnosť, že (zbytočne) vstúpil do komunistickej strany v čase, keď sa komunizmus ako ideológia už rúcal. Nevynechá jedinú príležitosť, aby nepripomenul, že so 17. novembrom niečo nie je v poriadku.

Príkladom bola i tvár baťka, ktorý tiež stále „trpel“. Čím viac „trpel“, tým viac bol zasedenejší počas desaťročí na prominentnej stoličke člena ÚV KSS. Dalo by sa pokračovať dlho.

Cez tieto tváre je frustrácia indukovaná na veľkú časť slovenskej spoločnosti. Platí to však i naopak. Pocit frustrácie vynáša hore ľudí, ktorí tento pocit reprezentujú. Tento pocit naopak úplne absentuje u ľudí, ktorí v minulosti dobrovoľne zápasili za Slovensko a obstáli. Ale aby sme boli spravodliví, tieto pocity nie sú výlučne pocitmi sveta postkomunizmu. Sú hlbšou súčasťou národnej povahy.

Vnútorná frustrácia a závisť je brzdou pre Slovensko. Občas ako škrupina zviera slovenskú dušu.

Preto úlohou pre Slovensko v nasledujúcich desaťročiach bude zbaviť sa negatívnych pocitov frustrácie. Bude to zrejme úloha zo všetkých najťažšia, nie však nesplniteľná.