Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Stratil som syna

Číslo 4/2010 · Pavol Minárik · Čítanosť článku: 7164
 

Strávili sme s manželkou a deťmi predĺžený víkend v Prahe. Určite nie posledný a samozrejme nie prvý. Veď som z generácie, ktorá ju prirodzene považovala za svoju. Praha bola skutočne naše hlavné mesto. Otec považoval za úplne normálne zobrať ma tam už ako 10 – 11 ročného. Rovnako gymnaziálny výlet do Prahy patril k dobrým manierom. Už v zatuchnutých sedemdesiatych rokoch sme sa v Prahe cítili ako v metropole, v meste plnom histórie, kultúry, kam sa chodilo za poznaním, za zážitkom. V slobodných časoch sa Praha stala ešte atraktívnejšia. Ani komercionalizácia, ani davy turistov nedokázali jej čaro zahlušiť. Jednoducho chodil som tam vždy rád. Pri tej poslednej ceste mi však Praha pred očami akoby vybledla. Žiadne múzeá, žiadne galérie, žiadna kultúra. Len povinná prechádzka centrom, z Karláku na Václavák, antikvariát a jedna výstava v Mánese. Aj to skôr preto, že bratislavský urbanizmus a architektúra sa konfrontovali s pražskou. Žiadne pamiatky. Ak nerátam návštevu dvoch kostolov.

Navštívil som Prahu, a Praha pritom vôbec nebola podstatná. Podstatnejšie bolo niečo iné.

U jezuitov na Karlovom námestí sme boli na svätej omši. A vo farskom kostole svätého Prokopa na Žižkove vlastne tiež. Nie je to žiadna veľká turistická atrakcia. Rovnako ako celá štvrť. Neogotika z prelomu 19. a 20. storočia. Pekné, príjemné a čisté línie, ale ako turista by som tam pravdepodobne nikdy nezavítal. Do „svatého Prokopa“ som však prišiel na sobáš môjho syna a jeho nevesty. Hovorím to úmyselne týmito slovami, pretože tam som lepšie pochopil, čo znamená, že sviatosť manželstva si vysluhujú snúbenci sami. Zase o kus lepšie viem, aké klamné je hovoriť: „ja žením syna“, „ja vydávam dcéru“ alebo „ten a ten ich zosobášil“.

Áno, my sme tam boli „len“ za hostí, aby ich radosť bola úplná aj v tom, že sa radujeme s nimi. A oni uzavreli svoje manželstvo „doma“, pred miestnou cirkvou. Reprezentoval ju kňaz a ich farské spoločenstvo, ku ktorému sme sa my na čas tejto slávnosti pridali. Pavol žije a študuje v Prahe už sedem rokov. Zuzka je tam pár mesiacov. Možno niekto (mamy?) v duchu špekuloval, prečo sobáš nie je u nás na Slovensku, v Košiciach či v Bratislave. Ich rozhodnutie však bolo jasné – bude v Prahe. Ona tam prišla za ním a ich farské spoločenstvo je teraz na Žižkove. A preto to bolo takto dobre. Aj v tom preukázali jednu zo spôsobilostí na manželstvo – svoju dospelosť. Jednoducho, opustiť otca i matku.

Niežeby sme sa naďalej nepotrebovali. Potrebujeme sa, ale už sú nezávislí a navzájom sa potrebujú viac. A tak sa ich zásluhou dočasne „u Prokopa“ vytvorilo krásne spoločenstvo rodičov a detí, zboru, ktorý im prišiel zaspievať až z Košíc a spevákov zo Žižkova, priateľov zo Slovenska i Čiech, miestnych ľudí a farára (ten je mimochodom zo Šale), ktorého centrom boli oni – najprv snúbenci a v jednej chvíli už manželia.

V takej komunite je človeku jasné, že vzájomnú spolupatričnosť nemôžu vyvážiť žiadne fotografie, ani z najhonosnejšieho chrámu, čo i hneď z košického Dómu sv. Alžbety či kostola sv. Alžbety (to je ten najžiadanejší sobášny bratislavský kostol, známy ako Modrý kostolík). U svätého Prokopa boli v dome svojho Otca a boli jednoducho doma. Mohli sa cítiť sebaisto a počúvať príhovor kňaza, ktorý pozná tých, ku ktorým hovorí a oni poznajú jeho. Rozhodli sa dobre. Celkom ľahko sa mi potom gratulovalo. Čo to som posľuboval ako radu, pomoc, ... a vydal som neveste prvý, a obom môj posledný rodičovský príkaz, aby boli na seba dobrí.

Samozrejme, nasledovali všetky príjemnosti, ktoré ku svadbe patria. Chudák synátor musel zametať črepy a ako na just, keď to už skoro mal, mu to niekto (nezaprel som skúsenosti) zase rozsypal. Zuzka ho pritom statočne bránila. Aj ho deravou lyžicou kŕmila. Nasledovala svadobná hostina, prípitky, torta, tanec, hudba. To všetko preto, aby sa to doživotie ľahšie rozbehlo.

Mám to za sebou. Prvú „stratu“ dieťaťa. Už mi zostali len dve – na starosti. Keď sa ma dnes dcéra spýtala: „To už Paľo na sviatky nepríde?“ viem, že dvadsaťpäťročnej ani nemusím odpovedať. Skôr pre seba si hovorím: „Raz príde do Košíc, raz nepôjdu nikam, inokedy príde k nám a keď sa vráti na Slovensko, asi bude chodiť častejšie.“ Príde a nepríde sám. Prídu dvaja, potom traja, ... Ktovie. Možno časom viacerí. Dúfam. Podľa toho, ako pochopia, že dieťa je v ekonómii ľudského šťastia viac ako peniaze v ekonómii práce, tovarov a služieb. Také sú rodičovské straty. Nálezy sú dvoj a viacnásobné.

Autor je v prvom rade spokojný otec.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.