Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ochrana života, made in Hollywood

Číslo 3/2005 · Patrik Daniška · Čítanosť článku: 3224
 

Ochrana života, made in Hollywood

Ostrov (The Island, USA 2005, 127 min.) réžia: Michael Bay.
scenár: Alex Kurtzman, Roberto Orci. kamera: Mauro Fiore.
hudba: Steve Jablonsky.
hrajú: Ewan McGregor, Scarlett Johansson, Sean Bean, Steve Buscemi, Djimon Hounsou, Michael Clarce Duncan

Prvá polovica filmu sa odohráva na planéte, ktorá je zamorená a len niekoľko tisíc šťastlivcov sa zachráni a dostane do bunkra, v ktorom je život naplánovaný do posledného detailu. Ľudia sú oblečení v uniformách a na slovo poslúchajú svojich strážcov. Majú svojho bôžika, ktorý ich má udržať pod kontrolou, teda nemyslieť. V tomto prípade ide o možnosť vyhrať vstupenku na Ostrov – posledné miesto na zemi, ktoré ešte nie je zamorené. Každý deň hlásateľka prezradí meno šťastného výhercu. Šťastie sa usmeje aj na krásnu Jordan 2-Delta (Scarlett Johanssonová) a zdá sa, že v odchode na Ostrov jej už nič nezabráni, ani zvláštne príjemné pocity v blízkosti Lincolna 6-Echo (Ewan McGregor).

Druhá polovica filmu sa odohráva na planéte, ktorá je tiež zamorená. Tentokrát ľudskou túžbou po vlastnom dieťati, živote alebo zdraví, bez ohľadu na to, čo to stojí. Na pomoc beží aj „etika“ – veď čo je zlé na tom, keď chceme zachraňovať životy (tých, ktorí si to môžu dovoliť)? Lincoln 6-Echo sa dostane na miesta, ktoré mu mali zostať skryté. Vidí, ako včerajšia výherkyňa lístku na Ostrov porodí dieťa, ktoré jej zoberú a dajú inej žene. Až potom prichádza odchod na „ostrov“. V podobe smrteľnej injekcie.

Ako to už vo filmoch býva, hrdinom sa podarí utiecť aj napriek ohromujúcej a dobre vyzbrojenej presile. A to sa im darí až do konca filmu, v ktorom nechýba streľba, naháňačka, opäť streľba a na koniec férový zápas muža proti mužovi, medzi dobrým klonom a zlým lekárom (Sean Bean).

Niektorí kritici obviňujú režiséra Michaela Baya (Armagedon, Pearl Harbour, Bad Boys) z krádeže myšlienky, či dokonca kompletného námetu filmu. Podľa Stevena Greydanusa zo stránky DecentFilms.com fanúšikovia sci-fi postrehnú podobnosť s filmami Logan’s Run, Gattaca alebo THX-1138. Skutočným „vzorom“ je však film The Clonus Horror z roku 1979, (napriek tomu tvorcovia tohto filmu nie sú vôbec spomenutí a zdá sa, že im nebola ponúknutá žiadna kompenzácia). Keby Bay svoj film nazval remake-om, nebol by problém. Napokon, väčšina divákov s najväčšou pravdepodobnosťou The Clonus Horror aj tak nikdy nevidela. Bay sa však tvári originálne, a to problém, na škodu veci, je.

Film sa dá rozdeliť na dve časti aj z iného hľadiska. V prvej sa kladú otázky, ktoré sú aktuálne už teraz, a to nielen v súvislosti s klonovaním, ale aj umelým oplodnením a výskumom na embryách. Stačí sa rozhliadnuť a divák zistí, že aj tento sci-fi film oveľa viac než o budúcnosti hovorí o súčasnom človeku, ktorý sa nemení a robí tie isté veci v každej dobe. Diskriminačných kritérií je, zdá sa, nespočetne veľa. Jedno odmietneme a príde druhé. Ostrov v tomto smere drží krok s dobou.

Druhá časť filmu je založená na pôsobivých obrazoch veľkomesta a liahne klonov à la Matrix, no predovšetkým na akčných scénach. Napriek skvelým záberom sa autorovi nepodarilo dosiahnuť vo filme mimoriadne napätie. Veď kto by sa už obával o hrdinov, ktorí padnú zo šesťdesiateho poschodia, a nič sa im nestane? Na rad sa dostane aj romantika na hollywoodsky spôsob, a tak si na svoje prídu aj komerčnejšie založené povahy.

Film je prešpikovaný celkom dobrým humorom. Za zmienku stojí informačné stredisko v podobe telefónnej búdky MSN, (čo je v ére Google asi naozaj sci-fi), alebo neodolateľná tvár amerického loosera (Steve Buscemi) keď vysvetľuje dokonale vyzerajúcim klonom, že nie sú rovnako hodnotní ľudia ako on a že kreditka nepatrí do rúk ženám. Úsmevne však vyznejú aj iné pasáže filmu, napríklad vedecké zistenie, že cez gény sa na klonov prenášajú aj spomienky ich genetických vzorov.

V niektorých častiach film zase postráda logiku. Tak napríklad gigantické laboratórium, v ktorom sa klonovanie a „liečba“ odohráva, je utajené, dokonca sa zdá, že k nemu nevedie ani prístupová cesta. Podľa vzoru centier asistovanej reprodukcie by bolo oveľa pravdepodobnejšie, keby sa o laboratóriu písalo nielen v odbornej literatúre, ale aj v denníkoch a rodinných a ženských časopisoch a pri presklenných dverách by sa zrážali televízne štáby bažiace po záberoch šťastných rodičov, ktorí si nesú v náručí svoje vytúžené dieťa, alebo pacientov, ktorí odchádzajú so zdravou obličkou.

Charaktery jednotlivých postáv nie sú vo filme veľmi dobre vykreslené, ale predsa odkrývajú kúsok ich vnútorného sveta. Lekár, ktorý má liečiť je v skutočnosti vrahom a technické možnosti mu umožňujú hrať sa na boha. Najatý zabijak, ktorého úlohou je dolapiť utekajúcich klonov, sa na záver zmení na ich ochrancu. Má s nimi veľa spoločného – jeho označili za menejcenného pre farbu pleti, ich pre spôsob, akým vznikli.

Z Hollywoodu teda vyšiel film, ktorý má ambíciu ukázať klonovanie v jeho pravdivej podobe – klonuj, použi na súčiastky, zabi. Natíska sa otázka, ako je možné, že priestor dostal scenár s takou jasnou myšlienkou v prospech ľudského života. Bolo to len preto, že scenár sľuboval zaujímavú zápletku? Alebo chcel autor povedať niečo viac? V súvislosti s touto otázkou ma zaujal komentár Miloša Ščepka z denníka SME: „Nuž a keď nám (režisér Michael Bay) takto pekne predviedol riziká klonovania, mohol by nabudúce v podobnom duchu nakrútiť niečo akčné o obetiach interrupcií“ (SME, 2. 9. 2005). Nech už to myslel Ščepka akokoľvek výsmešne či ironicky, dotkol sa podstaty problému. Zdá sa totiž, že zatiaľ čo odmietnutie zabitia klonov, ktorí premýšľajú a vyzerajú ako ostatní ľudia, nepotrebuje až takú dávku predstavivosti a úcty k ľudským právam, úplne inak je to v prípade embryí, ktoré sa ešte nevedia brániť samé. Podstata však zostáva rovnaká, či ide o zabitie dospelého inteligentného jedinca alebo maličkého nevyvinutého embrya. Rozdiel je v tom, že dospelý človek sa dokáže za svoje práva postaviť sám, kým za tých najmenších to musíme spraviť my ostatní. Film v každom prípade ponúka viacero momentov, nad ktorými sa oplatí popremýšľať, a preto by si ho nemali nechať ujsť nielen fanúšikovia sci-fi, ale ani zástancovia práva na život.

Patrik Daniška
Autor je šéfredaktorom Spravodajcu vydávaného občianskym združením Fórum života.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.