Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Víťazstvo s otáznikom

Číslo 4/2010 · Patrik Daniška · Čítanosť článku: 2117
 

Začiatkom októbra prebehla svetovou, no obzvlášť európskou pro-life komunitou vlna nadšenia. Tá bola spôsobená výsledkom hlasovania Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o návrhu rezolúcie s názvom „Prístup žien k zákonnej zdravotnej starostlivosti: problém neregulovaného užívania výhrady svedomia.“
Ako je vidieť už zo samotného názvu navrhovanej rezolúcie, uplatňovanie výhrady svedomia sa v tomto dokumente považuje skôr za brzdu ľudských práv, nie ich naplnením. Autorkou návrhu rezolúcie bola britská socialistická poslankyňa a propotratová politička Christine McCafferty, ktorá je presvedčená, že určité zdravotnícke procedúry, najmä z oblasti reprodukčných práv žien, sú ohrozené neregulovaným uplatňovaním výhrady svedomia. Zrejme s ohľadom na skutočnosť, že výhrada svedomia je uznaná Radou Európy ako ľudské právo, nepožaduje jej úplné zrušenie, ale len „reguláciu“.

V mene svedomia proti svedomiu
Podľa McCafferty majú mať právo na výhradu svedomia len jednotlivci, nie však verejné a štátne inštitúcie ako celok. To by v určitých prípadoch priamo viedlo k diskriminácií lekárov s výhradou svedomia, ale aj k zániku cirkevných a iných pro-life nemocníc. Možnosť uplatniť výhradu svedomia by mali len tí jednotlivci, ktorí sú priamo zúčastnení na procedúre, čím by z tohto práva boli vylúčené zdravotné sestry prípadne iný zamestnanci, ktorí len asistujú lekárovi pri potrate. Lekár uplatňujúci výhradu svedomia by mal povinnosť žene žiadajúcej o potrat poskytnúť informáciu, ktorý iný lekár jej potrat vykoná, a zabezpečiť, aby pacientka dostala od tohto náhradného lekára príslušnú starostlivosť. Dokonca, lekári by nemali možnosť uplatniť si výhradu svedomia kedykoľvek, ale len v tých prípadoch, kedy nejde o naliehavý prípad (ohrozenie pacientovho života alebo zdravia), alebo keď odkázanie na iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nie je možné (hlavne v prípadoch ak sa vhodný zdravotník nenachádza v rozumnej vzdialenosti). Aby toho nebolo málo, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti by mal povinnosť preukázať, že výhrada svedomia vychádza z jeho svedomia alebo náboženského presvedčenia a že odmietnutie zákroku robí v dobrej viere. McCafferty ďalej navrhovala, aby v každom štáte existoval register ľudí, ktorí si uplatňujú výhradu svedomia, a aby štáty vytvorili kontrolný a monitorovací mechanizmus, vrátane efektívneho mechanizmu sťažností.
Viete si predstaviť, ako by v praxi uplatňovanie výhrady svedomia vyzeralo? Lekár by sa musel dať zapísať na zoznam, čím by sa zvýšila pravdepodobnosť jeho prepustenia a pravdepodobnosť neprijatia do práce, pretože zdravotnícke zariadenia by potraty (a iné pochybné výkony) jednoducho museli zabezpečovať. Ak by si výhradu svedomia uplatnil, musel by poslať pacientku k inému lekárovi, a zabezpečiť, aby tento zákrok vykonal, a ak by sa taký lekár v blízkosti nenachádzal, musel by zákrok spraviť sám. McCaffertyovej návrh regulácie výhrady svedomia by v praxi znamenal jej koniec.

Svedomie a kompromis
7. novembra 2010 sa však Parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy podarilo návrh rezolúcie podstatným spôsobom zvrátiť. A to až tak, že pôvodní navrhovatelia rezolúcie nakoniec hlasovali proti jej prijatiu a pôvodní odporcovia rezolúcie hlasovali za jej prijatie. Nasledovala eufória a oslavné piesne na toto veľké víťazstvo.
Súhlasím, že ide o víťazstvo, najmä s ohľadom na znenie pôvodného návrhu, ktorý bol skutočne katastrofálny. Z pohľadu Slovenska, a zrejme asi aj z pohľadu niektorých iných krajín, však dosiahnuté znenie nemusí byť až také veľké víťazstvo, ako sa na prvý pohľad zdá.
Pozmeňujúcim návrhom sa do textu rezolúcie dostala formulácia, ktorá chráni výhradu svedomia a zabraňuje diskriminácii tých, ktorí si ju uplatňujú. Článok 1: „Žiadna osoba, nemocnica alebo inštitúcia nesmie byť nútená, zodpovedná ani akokoľvek diskriminovaná pre odmietnutie vykonať, povoliť, asistovať alebo podrobiť sa potratu, eutanázii alebo akémukoľvek konaniu, ktoré môže spôsobiť smrť ľudského plodu alebo embrya, a to z akéhokoľvek dôvodu.“ Zvlášť odkaz na právo uplatniť si výhradu svedomia aj v prípade celých inštitúcií (nielen cirkevných) je pre diskusiu na Slovensku využiteľný.
Čo si však počať s nasledujúcim článkom 2? Píše sa v ňom nasledovné: „Parlamentné zhromaždenie zdôrazňuje potrebu potvrdiť právo na výhradu svedomia spolu so zodpovednosťou štátu zabezpečiť pacientom včasný prístup k zákonnej zdravotnej starostlivosti. Zhromaždenie vyjadruje obavu, že neregulované použitie výhrady svedomia môže neúmerne zasiahnuť ženy, najmä tie s nižšími príjmami alebo tie, ktoré žijú v rurálnych oblastiach.“ Článok 3 síce hovorí, že vo výraznej väčšine štátov Rady Európy je výhrada svedomia primerane regulovaná, a netreba ju teda už nijako obmedzovať, ale vysvetlite slovenskej feministke, že aj Slovensko patrí k týmto krajinám a nie naopak!
V rezolúcii zostal tiež apel na členské štáty, že majú zabezpečovať tak rešpektovanie výhrady svedomia, ako aj prístup pacientov k zákonnej zdravotnej starostlivosti a chrániť právo na zdravie. Text vyzýva členské štáty, aby garantovali právo na výhradu svedomia v sporných prípadoch, ale tiež aby pacienti dostali vhodnú liečbu, zvlášť v naliehavých prípadoch. Takéto výzvy majú ďaleko od jednoznačnosti a môžu sa veru všelijako prekrúcať a nepochybujem o tom, že sa aj budú.
Čo je však najhoršie, prijatá rezolúcia vyzýva členské štáty, aby zaistili, že pacienti budú včas informovaní o výhradách a odkázaní k inému poskytovateľovi zdravotných služieb. A práve táto požiadavka môže byť na Slovensku zdrojom možných škriepok a požiadaviek zo strany potratovej lobby. Podľa nášho zákona si ktorýkoľvek zdravotnícky pracovník môže uplatniť výhradu svedomia pri akomkoľvek úkone, ktorý sa prieči jeho svedomiu (s výnimkou ohrozenia života alebo zdravia). Takýto zdravotník má síce povinnosť o výhrade informovať svojho nadriadeného a pacienta, nemusí však pacientovi dávať zoznam zariadení, kde mu namietaný úkon spravia. A tak je to aj logické, veď ak niekto považuje nejaký skutok za nemorálny, nielen že ho nemožno nútiť, aby ho sám vykonal, ale ani nemožno od neho očakávať, že takýto úkon sprostredkuje. Predstavte si nejaký skutok, ktorý považujete za nemorálny – napríklad predaj heroínu. Samozrejme nikto nemá právo od vás žiadať, aby ste heroín predávali (aj ak by to bolo povedzme legálne). Aký by už malo zmysel uplatniť si výhradu svedomia a nepredávať heroín, ale na druhej strane usmerňovať narkomanov, kde si ho môžu kúpiť?! V tomto prípade by taktiež šlo o participáciu na zle, a tú od vás nikto súdny nemôže vynucovať.

Žiadny dôvod na eufóriu
Aby sme ale boli k zneniu rezolúcie féroví, rezolúcia nehovorí, že sú to práve lekári uplatňujúci výhradu svedomia, kto musí ženy žiadajúce o potrat naviesť na „správnu“ adresu. Explicitne ani nehovorí, že sa odkaz na iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti má vzťahovať aj úkony, ktoré nie sú liečbou (napríklad potrat na žiadosť ženy). Apel je adresovaný štátom a je na nich, ako túto požiadavku naplnia. Lekári a ostatní zdravotnícki pracovníci týmto nešťastným ustanovením nemusia (a ani by v zmysle Článku 1 rezolúcie nemali) byť postihnutí.

Ak by som mal teda zhrnúť môj názor na prijatú rezolúciu, podarilo sa zabrániť schváleniu veľmi zlého dokumentu, čo je pre Európu naozaj víťazstvo. Žiaľ eufória, ktorá sa okolo tohto víťazstva rozpútala, nie je celkom na mieste. Prijatý dokument má síce niekoľko pekných ustanovení, obsahuje však aj vágne a sporné ustanovenia (najmä potreba odkázať pacienta na náhradného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti), ktoré ešte môžu priniesť nové problémy.
Inak, dokument prešiel len veľmi tesným počtom hlasov 56 za, 51 proti, 4 neprítomní. Čo okrem iného ukazuje, že v prípade ďalších podobných návrhov už pro-life zástupcovia nemusia dosiahnuť potrebnú väčšinu. Preto prenesenie témy výhrady svedomia na pôdu Rady Európy je pre Slovensko prinajmenšom veľmi rizikové a bolo by vhodnejšie sa mu úplne vyhnúť. Práva na ochranu svedomia totiž nerozšírime, a teda riskujeme len väčšie alebo menšie obmedzenia dosiahnutého stavu. Lepšie, ako pokusy vyhrať kultúrne vojny v Európe by preto bolo vrátiť sa ku kultúrno-etickej zvrchovanosti. Text tejto deklarácie totiž bránil bioetické a rodinné definície doma, čo sa ukazuje omnoho efektívnejšie.
Navyše, zdá sa, že potratová lobby sa z tohto mierneho, ale predsa neúspechu veľmi rýchlo otriasla a už pripravuje nové návrhy. Centrum pre reprodukčné práva sa chystá podať žalobu na Európsky súd pre ľudské práva proti Poľsku, pretože nezabezpečilo včasnú zdravotnú starostlivosť pre tehotnú ženu, ktorá zrejme v dôsledku toho nakoniec zomrela. Viacerí lekári totiž odmietli vykonať tejto žene zákrok, pretože by ním spôsobili smrť jej nenarodeného dieťaťa. Rozhodnutie Európskeho súdu už nemusí byť k výhrade svedomia také priateľské.
Žiaľ, výhrada svedomia sa stáva terčom pozornosti potratovej lobby. Už nestačí, že ženy majú „právo na potrat“, na rade je donucovanie lekárov, aby konali proti svojmu presvedčeniu, alebo zavesili biele plášte na klinec. Pri ochrane práv zdravotníkov by nám v tejto chvíli bola veľmi nápomocná práve zmluva so Svätou stolicou, ktorú sa však za Dzurindovej (a Ficovej) vlády nepodarilo podpísať a zrejme sa to nepodarí ani za tejto vlády. Zodpovednosť všetkých, ktorí jej schválenie znemožnili preto rastie.

Autor je riaditeľ Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.