Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Rozdelenie už nastalo

Číslo 4/2010 · Andreas Laun · Čítanosť článku: 3402
 

Nedávno sa ktosi vyjadril, že svojimi knihami vnášam do Cirkvi rozkol. Pre katolíka je to veľmi vážna otázka, ktorú som si musel položiť: Naozaj svojimi článkami, poznámkami, knihami rozdeľujem Cirkev?

Vlastné svedomie ma z tohto obvinenia oslobodzuje, pretože sa neusilujem o nič iné než o podávanie, vysvetľovanie a obhajobu celého a neskráteného učenia Cirkvi. Veď taký zánik Tróje nezavinil Laokoón, ale tí, ktorí ho nepočúvali.

A nevraviac o tom, že rozdelenie sa udialo už dávno, leží pred nami neprehliadnuteľne ako trhlina v ľadovci na ceste putujúceho Božieho ľudu. Mohli by sme sa teraz tváriť, že trhlina neexistuje, pokojne ňou ďalej prechádzať alebo ju privaliť snehovým delom krásnych rečičiek. To by však bolo najhlúpejšie a najnebezpečnejšie, čo by sme mohli urobiť. Tak alebo onak, raz do nej padneme.

Ako by sme mali v Cirkvi čeliť týmto trhlinám, pokiaľ sme ešte do nich prostredníctvom formálneho rozdelenia nevpadli? Čo najviac opatrne, trpezlivo, ale najmä pravdivo. Pretože jedno sa dozaista nedá: tváriť sa, ako keby trhliny neexistovali.

Triezva analýza situácie ukazuje nasledovné:

Po prvé, ako dokazujú každodenné správy, rozdelenie existuje.

Po druhé, ak sa nič nespraví a budeme čakať na „biologické“ a iné riešenia, trhlina bude čoraz väčšia a nebezpečnejšia.

Po tretie, jedinou nádejou ako postaviť nad trhlinou most, je „dialóg spásy“ (Pavol VI.): želáme si, aby sme skutočne spolu hovorili, aby sme v Cirkvi nežili len tak vedľa seba. Vzájomné vytesňovanie a mlčanie je prvým krokom smerujúcim k formálnemu, ozajstnému rozdeleniu Cirkvi.

K tomuto dialógu takisto patrí aj viera v Cirkev ako stĺp pravdy a z neho vychádzajúca poslušnosť viery. To, čo sa ukulo za horúca, by malo vychladnúť a odložiť sa nabok. O to by sa mali postarať teológovia, v tomto prípade to znamená, že by sa mali zamyslieť, ale nerobiť z toho agresívnu politiku!

V tom je obsiahnutá nevyhnutnosť „spoločnej reči“, teda vyjasnenie, čo platí ako argument a čo nie: je argumentom slovo Svätého písma, je to slovo Učiteľského úradu, ako je to opísané v Lumen gentium 25, platia fakty a skúsenosti aj v spore ideológií?

Sú to samozrejmosti? Často krát nie, a príklady to ukazujú:
Trestá Boh hriechy ľudí? Duch doby vraví nie, Biblia vraví nespočetne krát áno!
Môžu byť aj ženy kňazmi?
Duch doby zúrivo vraví áno, pápež Ján Pavol II. povedal z moci svojej autority nie!
Môžu sa homosexuálne sklony zmeniť?
Ideológovia vravia nie, skúsenosť vraví áno!
Dali by sa uviesť aj ďalšie príklady, dôležité je však vopred definovať, aká teória poznania tvorí základ tohto inak nevyhnutného dialógu, pretože bez jednoty jazyka sa točia naše diskusie bezvýsledne v kruhu. Konfucius na otázku, čo by urobil, keby mu bola zverená všetka moc, odpovedal: vrátil by všetkým slovám vlastný význam!

K étosu tohto dialógu patrí uznanie autority cirkevného učenia, pričom o tomto uznaní sa treba vopred uistiť. Bez spoločného základu ide totiž o ekumenický dialóg už rozdelených kresťanov alebo to znamená, že katolíkmi chcú byť všetci, aj popierači katolíckej viery. Lenže potom sa z rozhovoru stáva pästný súboj ako v politike: už nie sú potrebné argumenty, pretože ich nahradili autogramy, potlesk zo strany domnelej či reálnej väčšiny.

Naproti tomu potrebujeme odvahu k tomu, aby sme ani na slovo heréza nenazerali ako na niečo „neslušné“, ale ako na presný opis skutočnosti, hoci aj ten, ktorý zastáva herézu, vôbec ani zďaleka nemusí byť zatvrdnutým heretikom.

Pravidlá myslenia musia byť jasné! Logika, fakty, skúsenosť sú argumenty, nie ideológie. Typickými príkladmi toho, ako sa tieto pravidlá ignorujú, sú diskusie o antikoncepcii, evolúcii a mnohých ďalších témach: kto spochybňuje určité tézy týchto ideológií alebo poukazuje na skúsenosti, ktoré odporujú ideologickému kánonu dogiem, čelí všeobecnému pobúreniu, niekedy dokonca tvrdým opaterniam ako je strata práce, mobing a spoločenské vylúčenie.

K dialógu však patrí aj to, že protistranu vypočujeme, nereagujeme na nesúhlas a kritiku urazene, sme schopní postaviť všetky argumenty na misku váh – tak, aby mal ten druhý pocit, že je braný vážne.

Protikladom k tomuto vecnému postoju orientovanému na argumenty a pravdu je moralizovanie, pomocou ktorého sa postoje „druhých“ vyhlasujú za morálne dobré a za morálne zlé, pričom argumenty nahrádzajú rozhorčené a urazenecké reakcie.

Každý to už zažil: odvolávanie na cirkevnú náuku ako aj skúsenosti a argumenty, ktoré odporujú dobovej ideológii, vedú k tomu, že vás odsúdi tribunál takzvaných dobrých ľudí a dobrých kresťanov, ktorí vás v pocite morálnej nadradenosti zahrnú svojou rozhorčenosťou a pokiaľ je to možné, vystavia vás cirkevnému Damnatio Memoriae (vymazaniu z pamäti).

To je však návrat starého hriechu: proti omylu, alebo proti tomu, čo sa pokladá za omyl, sa nebojuje vecne a pomocou argumentov. Totiž ten, ktorý zmýšľa inak, má byť zlikvidovaný spoločensky alebo aj fyzicky. Nezažila už Cirkev niečo také?

Veci nijako nepomáha poukazovanie na to, že „aj v skorších dobách sa kresťania dopúšťali takéhoto hriechu“! Veď aj kresťanské hriechy sú hriechmi a žiaden kresťan nemá výsadu, aby sa ich dopúšťal.

Je najvyšší čas, aby sme my všetci, nech stojíme kdekoľvek, pripustili: rozkol je tu a prehlbuje sa každým dňom, najmä mlčaním a krasorečnením, a bude sa prehlbovať až do dňa, kým sa „most“ nezlomí. Po tomto dni to bude trvať do opätovného zjednotenia azda ďalšie stáročia. Dnes je ešte možná „vnútrocirkevná ekuména“ a je nádejnejšia než ekuména „rozdelených kresťanov“, ktorá nastane day after!

Jestvuje ešte nádej? Samozrejme, ak sa držíme svätého Pavla, ktorý k téme rozdelenia povedal: „Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom rozmýšľaní a v rovnakom úsudku.“

Nepotrebujeme nové zhromaždenia a konferencie, ale obrátenie k Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi, potrebujeme počúvať apoštolov, ktorých nám dal on ako „učiteľ“ (1 Tim, 1, 11). Ale istotne potrebujeme aj ďalšie veci: vzájomnú úctu, rozum namiesto ideológie, žiadne zamlčiavanie ani krasorečnenie, trvanie na učení Cirkvi, a nie na vlastných názoroch.

Nádej pretrvá vtedy, ak budeme hľadieť najmä na Boha, na Jeho slovo, keď budeme žiť v Jeho a s Jeho Cirkvou, keď budeme ju, Kristovu nevestu, milovať a náš vlastný život chápať ako „ľúbostný príbeh s Bohom“! Potom zanecháme rozdelenie za sebou a neupadneme do žiadnych roztržiek, ktoré napokon podľa Písma budú trvať vždy (1 Kor 11, 18).

Podľa grécko-katolíckeho martýra E. Kowcza prejdeme Cirkvou ako cez most, bezpečne a so zdvihnutou hlavou, až do večnosti. Až dovtedy bude platiť kompas viery, „ktorý si prijal od Cirkvi v deň krstu“ a poznanie: „Patrím k deťom Cirkvi, nasledujem cestu, ktorú mi ukazuje viera, som potomok svätých“! Tak znie povzbudenie k nádeji, ako ho sformuloval kardinál Francis Thuan.

Autor je rakúskym biskupom.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.