Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Čaj, sušienky a potraty

Číslo 3/2005 · Martin Hanus · Čítanosť článku: 4257
 

Dve tváre Very Drake
(Vera Drake, Veľká Británia/Francúzsko/Nový Zéland, 2004, 126 min.)
scenár a réžia: Mike Leigh
kamera: Dick Pope
hudba: Andrew Dickson
hrajú: Imelda Staunton, Phil Davis, Peter Wight, Alex Kelly, Daniel Mays, Adrian Scarborough, Heather Craney, Eddie Marsan

Už dlho som nevidel film, ktorý sa začína tak pomaly. Dĺžka plazivých záberov, ktorá bola podľa mnohých recenzentov majstrovskou drobnokresbou charakterov a atmosféry Londýna začiatku päťdesiatych rokov, musí (menej náročného?) diváka spočiatku nudiť až uspávať. Hlavná postava Vera Drake (presvedčivá Imelda Stauntonová) je však obdivuhodnou ženou, príkladom obetavosti a starostlivosti. Každý deň sa tmolí tmavými uličkami Londýna, upratuje v domácnostiach bohatých paničiek a pritom si v dobrej nálade pohmkáva. Starostlivo navštevuje svoju k lôžku pripútanú matku; každému, kto potrebuje pomoc, nezištne pomôže. Doma je dušou, ktorá napriek ťažkým časom vytvára rodinné šťastie. Neustále každému ponúka čaj a sušienky, až to, napriek priamočiarej úprimnosti, pôsobí neznesiteľne. Miluje svojho manžela (Phil Davis) a on ju. Nenapomína, nekritizuje, nikdy sa nesťažuje, o svojom poslaní nepochybuje, starostlivosť o druhých si nesie ako svoj samozrejmý údel. Jej tvár je zvrásnená do dobrodušného úsmevu, s ktorým by pokojne mohla hrať Babičku Boženy Němcovej a keby bol jej výraz duchovnejší, azda aj hollywoodsku Matku Terezu. Taká je celá prvá polovica filmu. Vera Drake je jednoduchá prostá úprimná žena, ktorej nemôžete nič vyčítať. Potom však príde zlom, pre ktorý slovenský distribútor preložil Leighove dielo výstižne ako „Dve tváre Very Drake“. Vera tomu hovorí „pomoc dievčatám“, ktoré „sa dostali do problémov“. Keď však stavia hrniec na sporák, zrazu ho nestavia na čaj. Z hrnca, v ktorom je voda premiešaná s mydlom, zavedie hadičku do podbruška vydesenej ženy v tmavej izbe, upokojuje ju - a pumpuje. Po naplnení podbruška vysvetlí, ako má na ďalší deň postupovať: keď začne podbruško bolieť, treba ísť na záchod a tam to vytečie aj s krvou. Hovorí to s rovnakým láskyplným úsmevom a pohľadom, s ktorým predtým pomáhala chorľavej matke, utužovala vzťahy v rodine či podávala čaj so sušienkami.

Recenzentka denníka SME v tomto, pred rodinou utajenom živote, objavila „malého diablika“, teda druhú tvár, ktorú vsunul do názvu filmu slovenský distribútor. Vidí ho tam však aj režisér Mike Leigh? Bolo jeho cieľom vykresliť dve paradoxné, protirečiace si tváre, alebo je to vždy tá istá Vera Drake, ktorá pracuje, aby uživila milovanú rodinu a vykonáva načierno potraty, aby „pomohla dievčatám“? Pripomeňme, že pôvodný názov filmu o žiadnych dvoch tvárach nehovorí... Ani nemôže. O tom, čo si myslí Leigh, je totiž zbytočné pochybovať. Ako sám povedal, uvedenie snímky načasoval pred poslednými americkými voľbami, aby pomohol Bushovmu pro-potratovému vyzývateľovi Johnymu Kerrymu. Leighov film však nie je aktivistickým pokrikom, s akým Miloš Forman obhájil v prípade pornokráľa Larryho Flinta ústavné právo na zvrátenosť. Leigh navonok nesúdi, či Drake koná správne alebo nesprávne. Nesúdi. Radšej manipuluje.

Dramatickosť príbehu sa začína, keď si po Veru počas rodinnej oslavy príde polícia: pod tlakom ju zradila kamarátka, ktorej dcéra po zákroku anjeličkárky takmer zomrela. Drake okamžite vie, prečo sa muži zákona dostavili. Vie, že jej asi dvadsaťročná prax, počas ktorej vykonala stovky potratov, bola nelegálna. Aj pred policajtmi ostáva naivne prostá – priznáva sa k činu slovami, s akými ho celé tie roky vykonávala: „Pomáhala som dievčatám“. Je však šokovaná z takmer smrteľného následku a obžalobu zo spáchania trestného činu proti životu a zdraviu nesie odovzdane. Zrúti sa jej život. Predtým vždy usmiata, odteraz vždy plačúca a zlomená prijíma súdny proces ako aj dvaapolročný trest. Smútok sa dá krájať. Zlomená je samotná Vera Drake, ako aj jej rodina, ktorej matka a manželka chýba.

Leigh akoby dával divákovi slobodu, s kým sa stotožniť. Ak vynecháme paragrafy recitujúcich policajtov a sudcu, jedinou postavou, ktorá úprimne odsudzuje matkine masové potraty, je jej syn Sid (Daniel Mays). Ten jediný hovorí o „nesprávnosti“, o „zabíjaní detí“, matka sa len pasívne bráni. Áno, Sid je kladnou postavou filmu, ktorá matku odsudzuje, ale napriek váhaniu, v najhoršom – ako správny syn – stojí pri nej. Podprahovo však celá stavba filmu a jeho atmosféra smeruje k tomu, čo filmový kritik Peter Travers označil za „drámu o žene, ktorej dobrá povaha ju privedie k deštrukcii“. Dôležité sú symboly, ktoré Leigh rozplieta pod povrchom a ktoré spracúvajú diváka, aby sa stotožnil nielen s Verou Drake ako naivnou, prostou ženou, ale i s jej zločinom.

Ona totiž podľa logiky a morálky zákonov našich čias naozaj nezištne pomáha. Jej pomoc patrí všetkým ženám, ktoré ju o ňu požiadajú: staršej žene, ktorú jej starý pachtivý muž neustále oplodňoval, až mala sedem detí a ôsme by už jednoducho nezvládla. Vo filme Drake vykonala šesť potratov, motivácia pre väčšinu z nich nebola pomenovaná, ale vzhľadom na skôr chudobné pomery dievčat a žien, ktoré navštevovala, mala byť divákovi zrejmá. Mnohí recenzenti poukazovali na to, že tvorcom filmu nešlo o potraty, ale o osobnú drámu Very Drake. Nie je to pravda: vo filme bežala akoby pomimo ďalšia dejová línia, s istou mladou a peknou ženou z bohatej rodiny, ktorú znásilnil jej priateľ. Kto čakal, že skončí pod pumpičkou Very, mýlil sa. Bohatá obeť chlípneho muža si mohla dovoliť podplatiť lekárov v dobre zariadenej klinike. Akoby nám režisér chcel ponúknuť známy argument a falošnú dilemu našich feministiek: potraty nemožno zakázať, dôležité je ale to, či sa budú vykonávať v nemocniciach alebo v pivniciach.

Správny titul filmu by mal teda znieť „Jedna tvár Mike Leigha“. Dáva nám síce možnosť prikloniť sa na stranu syna Sida, náznak konfliktu však umlčí chápajúca rodina. Aj policajti s ich chladnými paragrafmi vyzerajú, ako keby s Verou ospravedlňujúco súcitili. Sociálna kritika, osud chudobných žien a stereotyp muža násilníka, je krvou filmu a dobrotivosť hlavnej hrdinky je jeho srdcom. Nevidíme mŕtvolky detí, iba trpiace ženy, ktorých nám je ľúto. Odporom nás napĺňajú skorumpovaní lekári. Takisto Lily (výborná Ruth Sheenová), ktorá dohadzuje Vere dievčatá a bez jej vedomia pýta za potraty peniaze. Negatívne je vykreslená aj švagriná, ktorá sa nechce po zatknutí s Verou viac baviť – ako bohatá malomeštiacka fiflena len využije príležitosť, ako spretrhať rodinné väzby.

Mike Leigh vytvoril postmoderný film: vyvoláva v divákovi zdanie nepredžutej slobody tým, že bez moralizovania zobrazuje realitu. Ešte predtým však manipuluje, keďže ukazuje len jej výsek. Dobre vie, ako bude spoločnosť, kde sa otázka „Necháš si to?“ stala normálnou konverzačnou frázou, Veru Drake chápať. Nie ako ženu s dvomi tvárami, ale ako pomocníčku, praktickú bojovníčku za ľudské práva, ktorá mala tú smolu, že sa narodila v nesprávnej dobe. Nielen ona je sympatická, v očiach divákov žijúcich v čase emancipovaného ega je chvályhodná aj jej hriešna pomoc, ktorá sa dnes ako údajné ľudské právo stala normálnou zdravotníckou službou. Vera Drake splynula so svojím zločinom, a v tejto symbióze splynula s dnešným lekárom-potratárom. Líšia sa len v tom, že Drake si vtedy uvedomovala protizákonnosť svojho konania. Spája ich to, že si neuvedomujú jeho podstatu. Koľko divákov si však po filme vydýchlo: chvalabohu, že dnes sú potraty legálne?! Nie je tento výdych súčasťou Leighovho kalkulu, druhým nenapísaným sujetom diela?

Leighovi sa, hoci nechcene, podarilo vystihnúť charakter moderného veku. Prostá, jednoduchá a vo svojej dobrotivosti slepá Vera Drake je jeho triumfálnym stelesnením. Ona nechápe zločin, pretože ho s pomocou pokriveného jazyka a potlačeného svedomia vytesnila z vedomia. Preto mohla s takou ľahkosťou a úsmevom tak dlho vykonávať toľko potratov. Ignorovala vyplavenú mŕtvolku, preto mohla „pomoc dievčatám“ posvätiť na skutok milosrdenstva. Zločin sa dá zastrieť iba tak, že sa zastrie jazyk a jeho odľudštením sa pretvorí realita. Nacisti vedeli, prečo zúbožených väzňov v koncentračných táboroch neoznačujú ich pravými menami, ale číslami. Rovnako odľudštenou šifrou bola „pomoc“ Very Drake a jej láskyplný dvojvetový opis mladým ženám, ako majú postupovať ďalší deň. Prečo výčitky?

Duch našej doby je rovnaký ako duša Very Drake: hlúpo usmievavý, nevedomý, bezstarostný, zároveň klamúci a oklamaný. Okolo nás už nežijú Very Drakeové, pretože sme ich vtelili do našich zákonov a ony sa reinkarnovali v plášťoch našich nemocníc. Zabitie plodu reč doby nazýva „ukončením“ či dokonca „prerušením“ tehotenstva, dôvod pre jeho ukončenie je s dôrazom na prívlastok „nechcené tehotenstvo“. Moderné ženy sa o seba ustarosteným tónom pýtajú „necháš si to?“ a pri emancipovanej konverzácii usŕkavajú z čaju a chrumkajú sušienky. Zlo neexistuje. Bolo zrušené. Usmievajte sa, prosím.

Martin Hanus
Autor je redaktor časopisu Týždeň.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.