Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Zachovajte vieru

Číslo 1/2005 · Thomas Piatak · Čítanosť článku: 3809
 

Slovensko dnes dosiahlo postavenie, o akom mohli predchádzajúce generácie slovenských vlastencov len snívať: úplnú nezávislosť, členstvo v NATO a členstvo v Európskej únii. Slovensko však zároveň stojí pred voľbou: musí sa rozhodnúť, či si zachová kresťanskú vieru, alebo prijme hedonizmus a sekularizmus, ktoré dnes charakterizujú väčšiu časť Západu a pred ktorými tak výrečne varoval Ján Pavol II.

Ak Slováci pri tomto rozhodovaní nezabudnú na hodnoty svojich predkov, určite si zvolia kresťanstvo. A keď si Slovensko zvolí kresťanstvo, nezíska len šancu vyhnúť sa morálnemu a demografickému úpadku, ktorý sprevádza hedonizmus, ale aj šancu výrazne ovplyvniť dejiny. Hoci som Američan, na tom, ako sa Slováci rozhodnú, mi veľmi záleží. Moji prastarí rodičia totiž, podobne ako mnohí iní Slováci, pred vyše storočím emigrovali do Ameriky. Môj otec i starý otec získali vzdelanie vo farnosti sv. Vendelína. V tom čase to bola najväčšia slovenská farnosť v Clevelande so 7000 farníkmi a jej školu navštevovalo 1000 detí. Vždy som sa zaujímal o svoje slovenské korene. Dvakrát som bol na Slovensku a navštívil som aj dedinu, z ktorej pochádzajú moji prastarí rodičia.

Návšteva Slovenska bola pre mňa nádherným zážitkom. Je to krásna krajina a jej obyvatelia sú úžasne priateľskí a pohostinní, a zároveň sú právom hrdí na to, čo dosiahli. Moja radosť z ciest na Slovensko však mala aj hlbší dôvod. Na Slovensku som sa cítil ako doma, lebo všade, kam som išiel, som videl dôkazy, že jeho obyvatelia si zachovali tie isté hodnoty, aké mi vštepovala moja rodina, hodnoty, ktoré vychádzajú zo spoločného zdroja v kresťanstve, ktoré našim predkom pred tisícročím priniesli svätí Cyril a Metod.

Po prvý raz som navštívil Slovensko v roku 1992. Bol som hrdý, že komunizmus nedokázal zničiť vieru slovenského národa. Kostol v Košiach, v ktorom som sa zúčastnil na sobotňajšej večernej svätej omši, bol preplnený, a na druhý deň som videl, ako na svätú omšu išli ľudia všetkých skupín a mnohí z nich si niesli očividne dlho používané modlitebné knižky. Potešilo ma aj čosi, čo som neočakával: ako boli po celej krajine na každom druhom-treťom kilometri udržiavané kríže a kaplnky. Živosť viery, ktorej som bol svedkom, pozitívne kontrastovala s tým, čo som len pred niekoľkými dňami videl v Prahe: kostoly, ktoré napriek úžasnej architektonickej kráse pôsobili ako múzeá či mauzóleá.

Moja druhá cesta na Slovensko v roku 2002 bola ešte inšpirujúcejšia. Mal som možnosť zúčastniť sa na svätej omši v tom istom dedinskom kostole, v ktorom moji predkovia chodievali na bohoslužby, boli pokrstení a prijali sviatosť manželstva. Kostolík bol do posledného miesta plný, veriaci spievali vrúcne a pekne. Boli by prehlušili oveľa väčšie americké zhromaždenie veriacich. Hoci to bola malá dedina, mohla sa pýšiť dvoma kaplnkami, udržiavaným krucifixom pri ceste a krížovou cestou, ktorú obyvatelia dediny postavili koncom štyridsiatych rokov na obranu proti rastúcej stalinistickej tyranii. Ľudia, ktorí ma štedro hostili vo svojich domovoch, mali vystavené tie isté náboženské umelecké diela, na aké som zvyknutý celý svoj život. Hoci moja rodina v dedine nežila už sto rokov, hodnoty, ktoré som tam videl, boli rovnaké ako naše.

Po úvahe som dospel k záveru, že zachovanie viery na Slovensku, napriek desaťročiam komunistického prenasledovania, nie je prekvapujúce. Podobne, ako mnoho slovenských prisťahovalcov, aj moja rodina v priebehu jednej-dvoch generácií zabudla jazyk a väčšinu zvykov našich predkov. Boli sme v Amerike a chceli sme sa stať Američanmi. Nezabudli sme však na vieru, ktorú nám dali naši predkovia. Nezabudli sme na vieru nielen preto, že bola pravá, ale aj preto, lebo sme vedeli, že pre našich predkov bola tou najväčšou hodnotou v živote a najdôležitejším darom, aký nám zanechali. Toto ústredné postavenie viery nebolo zvláštnosťou vlastnou malému počtu Slovákov, ale spoločnou skúsenosťou Slovákov po celé storočia. Pohľad do historických záznamov dediny mojich predkov mi odhalil svet, v ktorom bol každý pokrstený, nemanželské deti boli zriedkavosťou, rozvod bol neznámy pojem a ľudské životy sprevádzali sviatosti. Výsledkom bola spoločnosť, ktorá bola napriek obdobiam veľkej biedy mravne a sociálne súdržná.

Samozrejme, rovnaký vzorec sa objavuje v širších prúdoch slovenských dejín. Dejiny Slovákov sa v mnohých ohľadoch začínajú krstom z rúk svätého Cyrila a Metoda. Katolícki i evanjelickí duchovní – medzi nimi trnavskí jezuiti, Anton Bernolák a jeho nasledovníci, Jozef Hurban a Michal Hodža – stáli v čele úsilí o kodifikáciu jazyka a zachovanie kultúry. A katolícki i evanjelickí duchovní, medzi nimi Karol Kuzmány, Štefan Moyzes a Andrej Hlinka, stáli v čele úsilia získať a zachovať politickú identitu pre Slovákov.

Keby teda Slováci dali prednosť hedonizmu a sekularizmu, ktoré dnes charakterizujú väčšinu Západu, pred kresťanskou vierou, ktorá celé storočia živila slovenský národ, bola by to dramatická zmena v slovenských dejinách, ak nie rovno zrada našich predkov. Zároveň by to predstavovalo, ako tvrdí Patrick Buchanan v knihe Smrť Západu, ohrozenie existencie národa. Všade tam, kde ľudia prijali hedonizmus a sekularizmus, sme svedkami stúpajúcej rozvodovosti, veľkého počtu nemanželských detí, klesajúcej pôrodnosti a zúfalstva, a to aj uprostred hmotnej prosperity. Toto všetko je logickým dôsledkom filozofie, ktorá život vníma ako v zásade nezmyselný a smrť ako koniec.

Ako uvádza Buchanan, údaje z Európy hovoria jasnou rečou. Očakáva sa, že počet obyvateľov Európy klesne rýchlosťou, akú sme nezažili od morovej epidémie v 14. storočí; a môže sa stať, že zo 728 miliónov Európanov v roku 2000 zostane v roku 2050 iba 556 miliónov. Predpokladá sa, že tretina obyvateľov Západnej Európy bude mať vtedy vyše 60 rokov a 10 percent vyše 80 rokov. Ak si bude chcieť Európa zachovať súčasný pomer 4,8 pracujúcich obyvateľov na jedného dôchodcu, bude musieť prijať 1,4 miliardy prisťahovalcov, čo spôsobí, že Európania sa stanú menšinou na vlastnom kontinente. Dokonca aj v krajinách ako Taliansko, ktoré bolo dlho známe láskou k rodine, vidieť demografický pokles: očakáva sa, že počet obyvateľov Talianska klesne zo súčasných 57 miliónov na 41 miliónov v roku 2050, a 40 percent Talianov v roku 2050 bude mať 65 rokov a viac, pričom len 4 percentá Talianov budú mať päť alebo menej rokov. Ako poznamenal profesor Pierpaolo Donati z Bolonskej univerzity: „Jediné, v čo dnes všetci veria, je blahobyt. Etika obety pre rodinu – jedna zo základných myšlienok ľudských spoločností – sa stala historickým pojmom.“

Lenže aj uprostred hmotného blahobytu vládne zúfalstvo. Wall Street Journal 25. februára 2004 informoval, že 25 percent všetkých Francúzok berie utišujúce lieky alebo antidepresíva. Ako uvádza Kevin Michael Grace v Chronicles, americkí lekári v roku 2003 vypísali neuveriteľných 142 miliónov predpisov na antidepresíva. V Spojených štátoch sa takmer polovica všetkých manželstiev končí rozvodom, takmer jedno z troch detí sa rodí mimo manželstva a interrupciu absolvovala jedna štvrtina až jedna tretina všetkých žien. Jednoducho povedané, naši predkovia by tento svet nespoznali: ani jeho hmotnú prosperitu, ani jeho mravný a sociálny úpadok.

Ak si Slovensko zvolí hedonizmus a sekularizmus, Slováci postupne stratia svoju osobitosť. Vonkajší svet im nebude venovať veľa pozornosti, lebo sa budú dať čoraz ťažšie odlíšiť od ostatných Európanov. Ak si však zachovajú vieru, ktorá utvárala ich dejiny, budú príkladom pre kresťanov na celom svete. Možno by dokonca mohli ostatným Európanom pripomenúť hodnoty, ktoré európsku civilizáciu vytvorili a ešte ju môžu zachrániť pred zdanlivo nevyhnutným úpadkom.

Preložil Vladislav Gális

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.