Kresťanstvo a Európa

Číslo 3/2010 · Ján Maršálek · Čítanosť článku: 5955
 

Joseph Ratzinger: Benediktova Európa v kríze kultúr
Trnava, Spolok svätého Vojtecha 2008

Kniha Josepha Ratzingera, terajšieho pápeža Benedikta XVI., pomenovaná príznačne Benediktova Európa v kríze kultúr, obsahuje tri rozsiahlejšie úvahy (prednášky), ktorých spoločnou témou je vzťah Európy a kresťanstva, čo naznačujú už názvy jednotlivých statí: Kríza kultúr, Právo na život a Európa, Čo znamená veriť. Čitateľ má možnosť prečítať si aj predslov z pera Marcella Peru, v ktorom je načrtnutý obsah Ratzingerových úvah.

Kríza kultúr

V prvej úvahe nachádzame hlboký myšlienkový rozbor dnešného stavu našej západnej civilizácie. Naša spoločnosť je v kríze, ktorú možno charakterizovať ako „veľký rozkol“. Hneď v úvode sa konštatuje, že „prežívame dobu veľkých nebezpečenstiev a veľkých príležitostí“, ale „nárastu našich možností nezodpovedá nárast našej mravnej sily“.

Kresťanstvo síce nevzniklo v Európe, ale tu dostalo svoju historicky najvýraznejšiu podobu, a je teda s Európou osobitným spôsobom späté. Náš svetadiel bol svojho času kresťanský, no v posledných storočiach, najmä od čias osvietenstva (ako sa toto obdobie i hnutie všeobecne nazýva), sa tu rozvinula kultúra, ktorá vytláča náboženstvo z verejného života. Ako hovorí autor, práve v európskom kresťanskom prostredí sa postupne zrodilo hnutie radikálne protikresťanské. A dospelo to k tomu, že dnešná sekularizovaná Európa cynicky popiera vlastné korene.

Takzvané osvietenstvo hlása slobodu a demokraciu a v povahe tohto hnutia je, že sa považuje za jediné rozumné a racionálne. „Zmätená ideológia slobody vedie k dogmatizmu, ktorý sa prejavuje stále viac nepriateľsky voči slobode.“ Joseph Ratzinger v súvislosti s tým kladie vážnu otázku, či táto osvietenská laická kultúra je skutočne univerzálna, vyhovujúca celému ľudstvu. Nepochybne sme aj vďaka vede a technike dospeli k poznatkom, ktoré možno považovať za všeobecne (všeľudsky) platné. Oproti tomu, poznamenáva autor, nie je to poznanie úplné a konečné, už preto nie, lebo zavrhuje vlastné duchovné korene. A tak treba povedať, že „ak dospejeme ku zrážke kultúr, nestane sa to pre zrážku veľkých náboženstiev... ale stane sa to pre zrážku medzi touto radikálnou emancipáciou človeka a veľkými historickými kultúrami“.

Podľa Ratzingera to však neznamená nutnosť úplného odmietnutia moderny. Kresťanstvo vždy chápalo samo seba ako náboženstvo podľa rozumu, ktoré nemá záujem ísť proti pravde. Práve kresťanstvo prinieslo ľudstvu slobodu viery a umožnilo slobodné myslenie a bádanie. V tomto zmysle, ako konštatuje, má osvietenstvo kresťanský pôvod a „nie náhodou vzniklo práve a výlučne v prostredí kresťanskej viery“. Kdesi v hĺbke je súlad medzi kresťanstvom a modernizmom. Veď v iracionalite nenájdeme riešenie problémov človeka a ľudstva. A kresťanstvo sa opiera o to, že svet má svoj pôvod v Rozume. Kresťanstvo je (má byť) otvorené všetkému, čo je naozaj rozumné.

Pravda, pri takýchto úvahách vyvstáva otázka, prečo sa osvietenské hnutie, hoci vzišlo z kresťanskej pôdy, zmenilo na protikresťanské a v istom zmysle antimorálne. Autor sa zaoberá aj týmto závažným problémom, v túžbe nájsť (európsku) cestu nahor, cestu z krízy. Jeho hľadanie odpovede sa pokúsim stručne priblížiť v nasledujúcich riadkoch. Pravé kresťanstvo sa nestotožňuje s nijakým štátnym zriadením, so žiadnym štátom ani režimom. Niektorí kresťania však pochybili a spravili z kresťanstva proti jeho prirodzenosti štátne náboženstvo. Navyše, dochádzalo i k ďalším zlyhaniam: „Negatívne svedectvo kresťanov, ktorí hovorili o Bohu, no žili proti nemu, zatemnilo Boží obraz a otvorilo dvere k neverectvu.“ Reakciou na to bolo osvietenstvo, pokúšajúce sa nájsť istotu mimo náboženstva. Časť mysliteľov odsunula Boha za hranice svojich úvah. Lenže takýto prístup sa preniesol z čisto teoretickej aj do praktickej roviny a ľudia začali nielen premýšľať, ale aj konať tak, ako keby Boh neexistoval, niektorí dokonca verejne ohlásili jeho smrť. Zdalo sa, že zvíťazil ľudský rozum. Ale snahy nájsť ubezpečujúcu istotu a vybudovať spoločnosť bez náboženstva začali časom stroskotávať. Namiesto istoty prišiel relativizmus a nepokoj. Zámer riadiť ľudské záležitosti úplne bez Boha priviedol ľudstvo na kraj priepasti. Ukazuje sa, že bez Boha niet morálky.

V závere úvahy Kríza kultúr Joseph Ratzinger navrhuje, aby sme obrátili axiómu osvietencov a usilovali sa žiť tak, akoby Boh existoval, ako to radil svojim neveriacim priateľom už Pascal.

Právo na život a Európa

Druhá úvaha je venovaná hodnote a ochrane ľudského života. Podľa kresťanského učenia nemožno hovoriť o nejakých malých, menej zaťažujúcich vraždách, lebo každý ľudský život má rovnakú cenu a keď človek stratí úctu k životu druhého, stratí napokon úctu aj k sebe a spochybní vlastnú identitu. Inak povedané, kto ubližuje druhým, ubližuje v konečnom dôsledku tiež sebe. Ratzinger pripomína: „Uznanie posvätnosti ľudského života a jeho bezvýhradnej neporušiteľnosti teda nie je nejakým malým problémom, otázkou, ktorá by sa dala považovať za relatívnu v dnešnom pluralizme názorov...“

Časťou verejnosti proklamované právo na potrat je právom sily – ako autor konštatuje, jeho uplatňovanie „sa uskutočňuje za cenu záhuby jednej nevinnej ľudskej bytosti, ktorej práva sa ani len nevezmú do úvahy“. Právo na potrat je teda falošné! Joseph Ratzinger píše ďalej o úlohe každého kresťana ohlasovať dôstojnosť človeka. Sme povinní prejavovať úctu k životu, napriek nepochopeniu, nenávisti či posmeškom, ktoré prichádzajú z viacerých strán. Veď kresťanské hodnoty udržiavajú svet.

Čo znamená veriť

Tretia úvaha je zameraná na otázku viery. Začína sa pohľadom na chod ľudskej spoločnosti, z ktorého vyplýva, že istý druh viery je prítomný v živote každého človeka. „Žijeme v sieti neznámych, na ktoré sa spoliehame na základe všeobecne pozitívnych skúseností. Veríme, že toto všetko nie je bez základu a takáto viera nám umožňuje využívať výhody z poznania iných.“ Ako autor zdôrazňuje – otázka Boha nie je pre človeka čisto teoretickým problémom, naopak, táto otázka je veľmi dôležitá z hľadiska životnej praxe, preto je žiaduce zaoberať sa ňou. „Zoči-voči otázke Boha si človek nemôže dovoliť byť neutrálny.“

Kresťanská viera nie je v rozpore s vedeckým poznaním ani neobmedzuje človeka v jeho slobode. Je cestou k pravde, cestou k uznaniu toho, čo je zo stvorenia zjavné. Dáva odpoveď na otázku, ako možno dosiahnuť plnosť ľudského údelu. Neviera nepramení ani tak z nedostatočnosti poznania, ale skôr z odmietania pravdy. Človek súčasnosti sa vyhýba pravde, ktorá by od neho čosi požadovala, a dáva prednosť pohodliu a zisku.

Veriaci človek (kresťan) nie je slepý, ani jeho náboženská viera nie je slepá – opiera sa o Ježišovo učenie, o svedectvo mnohých svätcov, podoprená je životnými skúsenosťami celých generácii, ako aj prežívaním viery v spoločenstve. A tak, uzatvára autor: „Zdanlivo skeptická Pascalova rada svojmu priateľovi agnostikovi je správna: začni s bláznovstvom viery a dospeješ k poznaniu. Toto bláznovstvo je múdrosťou. Cestou pravdy.“

Čitateľ, ktorý bez predsudkov a s otvorenou mysľou prijme úvahy terajšieho pápeža, získa cenné poznatky a podnety, ktoré ho môžu posunúť ďalej vo filozofii života. Je to múdra kniha a jej slovenské vydanie vítam. Mám však jednu výhradu k prekladu – používanie výrazu „vedenie“ vo význame „poznanie“ (znalosti, schopnosti, vedomosti) nepovažujem za vhodné a gramaticky správne. Ale to neznižuje už spomínanú obsahovú hodnotu úvah, ktoré sú do zväzku zahrnuté.

Ján Maršálek
Autor je básnik a publicista, rediguje internetovú stránku PRIESTORnet (priestornet.com)